Zo zajatia
Autor: Janko Jesenský
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Miroslava Oravcová
[114]
Nám ešte tonúť treba v nenávisti
pre výraz lásky slobodný a čistý…
A preto, krv ty naša, búr sa, peň,
sŕdc usadenú roztoč priehlbeň,
nech bezdný hnev po našich dušiach sídli,
zalieva lupičskú tvár oplanov;
nech obočia sú kŕdľom havranov
ponurným, strašným, s rozpätými krídly,
a pod nimi nech planú pohľady
sťa uhlie, čo na drobný popol spáli
tie zberby, ktoré naše poklady
nám bezočivým násilenstvom vzali.
Hej, k plecu jedovatú berme zbraň
a líca naše ta ku kolbám klaďme:
čím väčšia rana na zbojníkov padne,
tým skôr sa zrastie hĺbka našich rán!
Nám mnohých treba zrovnať so zemou,
kým prídeme do vďačných objemov.
Petrohrad 18. XI. 1917
[114] Hej, krv ty… — Petrohrad 18. XI. 1917. V rukopise RJJ č. 6 je báseň na viacerých miestach prečiarknutá. Sú v nej pri zrovnaní s knižným znením básne tieto odchýlky: miesto tretieho verša je v rukopise tento prečiarknutý text:
Hej, krv, ty rozohrej, búr a peň
verš 4:
Sŕdc usadnutú rozvir priehlbeň
verše 9 — 10:
a pod nimi nech blčia pohľady
sťa uhlie, čo na siný popol spáli
Na konci básne v rukopise sú ešte štyri verše, ktoré autor prečiarkol:
Nám mnohých treba srovnať so zemou,
kým prídeme do vďačných objemov,
nám ešte tonúť treba v nenávisti
pre lásky výraz slobodný a čistý.
