ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

noveletka od Martina Kukučína, dňa 1/I 883

I.

„Ej, veď že sa už len tolme nebojte, Miško! Dobrá budúcnosť Vám u mňa kynie. Máte hľa všetko hotové: priestrannú dubiareň, sklep s vyrobenými kožiami, tovaru hotového hŕbu, pohodlný dom, vôbec všetko, čo si len ako dobrý remeselník žiadať môžete. Ja pred štyrycať rokmi, keby bol takéto niečo mal, ako Vám to teraz kynie, bol bych od radosti z kože vyskočil, a vy ešte sa [po] bojíte!“ Takto nevrlo karhal pán Ondrej Strúhel prvého tovaryša svojho.

Na prvý pohľad tu zbadať môžeme, že [Ondrej] [pán majster tu] medzi pánom majstrom a jeho tovarišom akýsi dúvernejší pomer byť musí. Lebo hľa sedia si oni pri dlhom stole pred nimi ale poháriky a z nich sa milo usmieva červený mok. Pán majster lecikedy smrkne si z pohárika a za každým utre svoje mohutné fúzy svojou tučnou zadubenou rukou. Je on chlap červený nízky územčistý a mocný. Z oka jeho prebleskuje ale tá najdokonalejšia dobrosrdečnosť.

„Pán majster, ja sa neľakám zas tolme budúcnosti, ako si Vy myslíte. Veď viem, že vernú prácu Pán Boh tiež požehnáva, lež starosťou mňa naplňuje to, či sa úmysly naše vydaria.“ Pán tovaryš teraz pozrel na majstra a bubnujúc na stole prsty svesil hlavu; [bol on vlastn] dalo sa videť, ako by to vlastne dojalo jeho, keby p. majstra plány nesplnenými boly.

„Netrápte sa pred časom! Potom sa budeme trápiť až tomu čas príde, tu od mlady bývate, ste tak rečeno synom naším, chceme Vám všetko nahať lež zato si vy Betku vezmete. Od mlady ste spolu vyrástli, vaša úloha teraz jej náklonnosť si vydobiť, my vás budeme u nej všemožne podporovať a ona nás aj istotne slúchne.“ Pán tovaryš pozrel na svoju majstrovu, ktorá bola práve prehovorila. Jej vysoká postava a výraz tváre ukazoval mnoho mužskosti, svojou určitosťou na muža i iných ľudí vedela urobiť velký dojem.

„No vidíte, keď moja žena Vám niečo slúbi, to je už ako isté. K tomu len i ja niečo v dome [vážim] znamenám.“ So sebävedomím riekol p. Ondrej.

Tovaryš Miško Ďrobný vyšiel von.

Pán majster vypil zo svojho pohára pozostatok, mlasknul si spokojene a päsťou si ústa svoje utrel. Jeho žena ale dopletala práve punčochu svoju, ruky jej už len tak mechanicky sa hýbaly, ona zamyslene ponad hlavu muža svojho [do] ku dverom pozerala.

„Ja sa, Ondriš, skutočne bojím, čo to bude s tým[to] naším dievčaťom. Tento Miško ako ja badám, sa k nemu celkom nešikne. Robotník môže byť dobrý,“ hovorila ďalej pani Eulalia, keď videla, že jej muž na slová tieto prudko hore pozrel, „svedomitosť a dovednosť mu nik neupiera, ale preca okolo našej Betky potrebný je šuhaj živší a rezkejší. Ja aspoň pochybujem, žeby to dievča bolo ochotné ruku jemu podať.“

„Žena, prosím ťa, nezačínaj aspon ty komedie. Potom nie div, že dievčatá dostanú chuť ku vzdorom, keď ím k tomu už vy, matky, cestu rovnáte. Dievča nás miluje a bude aj Miška milovať. Ty si Betku vzala od Tvojej nebohej sestry, ja zasi Miška od mojho bratranca. [Či nepozn] Ty si Betku vychovala za dobrú gazdinú, ja Miška za dobrého [tovar] garbiara. Či nepoznávaš v tom múdre riadenie Božie? Veď tí sú už akoby od kolísky [sebe] pre seba určení. Tam té hlúposti, ktoré ty spomínaš na vážku nepadajú, keď ich sosobášime jeden druhému priviknú a — koniec.“

„No, Ondriško, veď ja nechcem križlovať plány tvoje, i ja súhlasím s nimi, len som to tak premietala, bodaj by sa to nesplnilo.“

„O tom Ťa už vo pred ubezpečujem. Ty si bola učitelskou dcérou a hľa preca si ku mne, sirote a chudobnému čeladníkovi, [ča] časom privikla. Či sa to nemôže konečne i s našou Betkou stať?“

Na utvrdenie tejto nádeje pán Ondrej zas vypil jeden pohárik dobrého trungu, potom sa utrel vzal do ruky fajočku vytriasol z nej popol a močku a naplňoval ju doháňom držiac mechúr v ľavej ruke, keď bol vopred už všetky hrubé korene a kus spagatu povyhadzoval a hrubý doháň medzi prstami na menšie kúsky potrhal. Takto pristrojenou dymkou bezpečne započal už operaciu sadnúc si na koniec stola oproti žene svojej, husté kotúče dymu [pro] ku nej púšťal, takže ony popri lampe sťa nejaké žily prosto k p. majstrovej a odtial ku štíhlym kachličkom sa tiahly. Na tento nápad p. majstrová s chvalitebnou resignaciou mlčala. Patrne nahliadla už marnosť slov svojich, len kde tu z ponad hlavy mužovej švihla k nemu zrakom svojim a zas ďalej punčochu svoju pletla.

Pani majstrová bola ozaj múdra žena. Muža svojho uprimne milovala. Ačpráve nič nemali, keď sa sobrali, mal pán majster okrem domu ešte i v sporitelni dosť hodne uloženo, i tovaru na dostač. Dietok žiadnych nemali, iba [v útlom veku] prijali do domu Alžbetu Kostolný v jej najútlejšom veku keď jej matka bola umrela v žiali nad ztratou majetku a samovražedlnou smrťou muža svojho. „Sirota nevolná — ale sebevolná“, to príslovie často opakovala tetuška, pani Eulalia, keď živé dievča niečo v dome vyparatilo. Svák ale sa tomu pod fúz jeden len usmial [keď] veď on temer vätšmi miloval tohto malého zločinca, nežli žena jeho. Teraz je [v B… skom dievčenskom ústave (odkial jej] v Rajčiciach u druhej tetky vydatej tam za [polesným] učiteľom, Jozefom Straka.

Jej príchod každým dňom sa očakáva, lebo pán sváčik je už velmi netrpelivý a devätnásť ročné dievča by už nedbal dajak pod čepiec dostať a tak svojho tovaryša Miška Drobného z poctivého mládenca v manžela pretvoriť.

II.

Je krásny [Ju] Augustový deň. V Rajčiciach, ako aj všade po horňom kraji žatva je v najlepšom prúde. Ľudia ku dlhým dňom aj [z krátkych nocí vatšiu ci] vätšiu čiastku krátkych nocí nadkladajú, len aby žatva čím skôr sa skončila. Teraz je rolník najbohatší, lebo práca rúk jeho ajhľa štedre sa odmieňa, ale je on aj najchudobnejší, lebo jeden kamenec alebo iná nehoda celoročniu výživu jeho zničiť môže; odtial ten zimničný chvat, ktorým sa žatva vykonáva. Pán Jozef Straka nenáležal do tej kategorie, ku ktorej obrovskú čiastku kollegov jeho rátajú, on bol jedným z tých, ktorých [by bolo treba Demos] Fortuna na dlani svojej od malička nosila. Chudobných rodičov syn, prepral sa cez školy dobrú stanicu dostal, so ženou tiež len čosi mu prišlo, k tomu prigazdoval a hľa dnes už je pánom hodnej role, ktorú by mu z najlepších gazdov rajčických bársktorý závidieť môhol. Jozef Straka [tento svoj chvali] toto svoje postavenie ďakuje aj tomu, že on patrí medzi tých takrečených „praktických“ ľudí. Pomery genialne [pochopiť a v] vyzkúmať a pochopiť, dľa nich zovňajšok ba aj [vn] presvedčenie svoje riadiť — nad neho nik lepšie nemôhol. Nuž této vlastnosti myslím, získali mu majetku niečo priatelov, tým viac ale závistnikov.

Medzi tymito v prvom rade stojí pán Gedeon Rajčický zemský pán z Rajčíc. Keď Straka ako chudobný mladík bol do Rajčíc prišiel tento pán ho velkodušne pritúlil, dal mu [priváta učiť] učiť svojho syna Karola, teraz [juristu] už absolvovaného juristu bývajúceho v stoličnom sídelnom meste Fačkove. Kým Jozef učitel bol chudobný bez vplyvu človek, dľa svojej jemu vrodenej opatrnosti vyzkúmal slabé stránky pána Gedeona a lahodil jím, takže si ho tento [si] oblúbil a ako inšpektor aj všemožne mu pomáhal; lež keď sa Straka dobre „zapieril“ snáď už nešetril natoľko pána Gedeona, ale jeho slabosti [ktorých nebolo málo] vysmieval, asnáď aj pán Gedeon už toľko útrpnosti so Strakom nemal, dosť na tom srdečný kedysi pomer jejích sa úplne rozvyklal, ba v jedovaté nepriatelstvo sa premenil. Najvyššieho stupňa dosiahol hnev Gedeonov vtedy, keď Straka bol za výborníka stoličného vyvolený, lež hnev mu nič neosožil, rechtor už teraz prerástol i dakedajšieho priaznivca svojho.

Slnce tuho praží z oblohy. [Hraba] Koscom a hrabáčkam len tak rynie horúci pot z čela, všetky háby chlapi i ženy ku naviazaným snopom poskladali, a iba nevyhnutne potrebné si ponechali. Kde tu kosec i hrabáčka odloží kosu a hrable a ide do brázdy ku džbánku, z ktorho vytiahne hodný glg, lež ani ten neuhasí hroznú žížeň a nesmierni horúčosť. Pri Strakovej zemi rozkladajú sa lúky, tu na otave pochutnáva si jeden koník. Tráva len tak [puká] praští pod jeho zubami a vzdor tomu, že chvost svoj pilne upotrebuje a nohami ustavične sa ometá; mnohoráz musí prezočivé muchy aj pyskom preč zduriť a tak svoju prácu na preca krátky čas pretrhnúť. Keď ho už muchy velmi domrzely rozpajedený koník hodil sa na zem a po mnohých daromných pokusoch prevrátil sa pár ráz [v m] cez chrbet. Potom po krátkom rozmýšlaní zdvihnul sa zo zeme, majúc celý chrbet ublatený, od močiara, v ktorom sa bol váľal.

Tu hľa prichodí na roľu učitelova dcera Kristýnka aj s Betkou Kostolný. Každá nesie v ruke čo to. Kristínka nesie pre robotníkov olevrant v košíčku na ruke, Betka ale šatky, ktoré musely obe složiť v náramnej horúčosti.

Ačpráve dievčence boly blízkou rodinou tvorily velké protivy medzi sebou. Už čo do zovňajšku natoľko sa lyšia, že by ti jích príbuznosť ani len nenapadla. Kristínka má krásne plavé vlasy, v mohutné vrkoče spletené, teraz vidno jednotlivé [jích] z ních prilepené sú na hladkom čielku, ktorý sa od [fri] čerstvého potu liští. Betka na proti tomu ma vlasy čierne, sťa noc [v] z ních ale koketne sa usmieva na poly rozvitý puk ružový.

Letné šaty svetlej farby, zvyšujú vnady týchto polných víl. Obe ustaté bez odkladu hodily sa na naviazané jačmenné snopy a utieraly pot z tvár svojich.

Zôkol vôkol to ustavične šuští, je to šum príjemný ustávajúci, pochodí od snášaného zbožia.

„Jaj prebehla tadialto myš, a skryla sa do snopa“ vykríkne Betka a skočí na rovné nohy. To sa rozumie že Kristýnka tiež nezostala sedieť.

Prídu ženci, a Miško Kôranovie už mal hotový klobúk na zad sebä, ktorým by tohto záškodníka zabil. Podvihne sa snop a hľa odtial vybehne malá prepelička, [kývajú] z boka na bok sa [kývajúc] knísajúc a chce upláknuť do stáceho zbožia. Tu spomenutý Miško skočí za ňou a hmat, už ju tríma v ruke.

„Miško nezabi ju!“ oroduje Betka, a chlapec podáva živé zvieratko slečinke.

Bolo to radosti! Slečna vloží vtáča do klobúka, prikryje ho šatkou, núka ho zrnkom, lež ono nič užiť nechce z ruky [d] hostitelky svojej.

„Vody mu dajme,“ povie na to Kristynka a ide po vodu do brázdy a donesie za malý hrnčíček. No, tu nevedely naše milosrdné sestry, jako mu majú vodu podať, lebo vtáča nechcelo [samotné] samo od seba piť.

Konečne Betka vzala do úst vody a malou slamkou púšťala ju do zobáka útleho vtáčka. Lež keď [sa] ten sem tam sa metaním na javo dával svoju nelúbosť nad touto operáciou s dosavádnymi úspechy sa ony spokojily a vtáčka pri pokoji nechaly.

„Pán Bôh pomáhaj!“ zavznie od lúky silný hlas a naše devy sa obzrúc vidia dolu lúkou k dedine kráčať mladého asi 25 ročného muža tiež s iným ale už obstarným pánom. K jejích úžasu oba páni držia ku rektorovej zemi. [V nedorozumení a] Zahanbené dievčatá v nemalých rozpakoch hľadia jedna na druhú, takže sotva stačily pozdravenie poďakovať. Rozpaky jejich rástly keď mladý elegant pristúpil bližšie a pozdraviac Kristýnku stisol jej rúčku.

[„Pán Ged“] [Keď Kristýnka pánom Betušku a naopak [tych to] tejto tamtých predstavila rozpaky]

„Moja sesternica [Betuš] Alžbeta Kostolný, a tu páni Gedeon a Karol Rajčický“ predstavovala Kristýnka obapolne neznámych medzi sebou.

Starý Rajčický nie veľmi vlúdne pozdravil dievčatá, len čosi popod nos zašomral; no mladý pán Karol tým dôrnejšie sa okolo nich otáčal.

Bol to veru aj šumný chlapík tento náš Karol. Vysoký, prse mohutné, držanie prímé a hlas zvonný. Leci kedy rukou pohladil čierne bajúzy, z pomedzi ktorých dral sa dym v najrôznejších podobách. Jeho čierne oko prenikave [blúdilo] šlahalo z jednej dievky na druhú a konečne žiadna nemohla zniesť jeho výmluvného pohľadu a [sty] za každým svoj zrak znížily až na zem. Vystupovanie jeho bolo povedomé a určité,: poznať, že sa aj v mnohých salonoch pohyboval.

„Videl som švarné hrabáčky, i prilákaly ma ony až na zem!“ riekol pán Karol. Lež čo tu vidím na zemi hodený klobúk!“

Dievčatá obe sa zapýrily až po uší, a začaly sa vyhovárať na žencov, ktorí ím té prepeličky doniesli.

Starý pán by bol už nedbal z rechtorovej zeme preč odísť, no syn jeho k tomu žiadnej náklonnosti neukazoval. Čo mal robiť? napchal si ešte raz do svojej striebrom obíjanej peňovky a zase len púšťal husté kotúče belasého dymu.

Mladý pán za ten čas dosť ďaleko u dievčat pokročil. Zaviedol hovor o terajšom živote jeho v sídelnom meste, Fačkove, vyprávanie jeho dievčence s úľubou počúvaly a mnohoráz vypukly v hlasitý smiech.

„Pane Rajčický, nepreháňajte pravdu, akoby to mohlo byť?“ A už je to pravda moje drahé slečny, pán pravotár [Sturmý] Libay za štvrť roka bol v Pešti, [ako jurista] kým tam ako jurista študovol, bez hospody.“

„To je k nepochopeniu!“ zvolaly obe dievčence.

Možno že ste maly na mysli k neuvereniu, lež [tento smutný] toto smutné vysvedčenie ste mi nechcely asnáď dať. Pri tom všetkom, zostávam pri svojom tvrdení. Pán advokát Libay za každým, keď mu z domu „ťažký list“ prišiel obyčajne za štvrťroka v hostínci býval a tam aj pod billiardom spával. Toto vysvetlenie sa im už nezdalo byť ničím kremobyčajným, i konečne to uverily.

Snopy boly už práve poviazané. Žnice snášaly teraz na jednu hromadu a chlapi tam ich do krížov ukladali. Čo menší žatviari museli i klasy pekne rúče po roli posbierať.

No starý pán Rajčický nemal trpelivosti nazbyt. Keď videl, že syn nemá vôle slečny nechať, pobral sa sám domov, vážnym krokom, vyhovárajúc sa na svážanie zbožia.

Slnce už sklonilo sa za [horu] vrch, na dolinu padla dlhá tôňa a po deňňom úpeku, zavial od hory príjemný chlad. [Slečny] Proti postavená hoľa zbarvená bola lúčami zapadajúceho slnka na červeno.

Dievčence odely si teplé [šaty] šatky a [spo] za žencami kráčaly dolu lúkou k domovu. Karol ich to sa rozumie sprevádzal, a cestou ím všeličo vypravoval. V jeho spoločnosti sa velmi príjemne cítily. Zvlášte Betka bola unesená dvornosťou jeho a mladému elegantovi nezostalo dlho tajným, že na krásnu dievčinu urobil dobrý dojem.

Pri školskej bráne sa Karol dievčinám uklonil a podal ruku, Berte ju jemnejšie stisol, No to sa z jej stránky neopakovalo. Karol radostne rozmyšlajúc kráčal domov s tým predsavzatím, že pozvaniu dievčín na každý pád pri vhodnej príležitosti vyhovie.

„Hej Karol, ako ty môžeš tak neobozretným byť a rechtorskymi fiflenami sa zapodievať. Ľahký to tovar! Len na vydaj myslí a špekuluje; nebojíš sa, že si s tým dobrý chýr pokazíš tu na okolí?“

„Hja, tatuško, nebojteže sa vy o mňa, ja som už dospelý človek, škoda [sa] vám o mňa tolme pečovať, a čoho sa bojíte? Že asnáď niektorú vezmem?“

„Preto, že nechcem žiadne spojenie mať s oným „z kadial ruka z kadial noha“, s otcom jednej z ních.“

„No tatuško nebojte sa, ja s jeho dcerou a s jej otcom nebudem mať nič.“

„To [tolko] ale nevytvára, žeby si nedôril tej druhej!“ riekol mrzute otec.

„Ej ako vy dobre viete hádať, riekol syn, budúcnosť to všetko ukiaže.“

III.

Rýchly je beh času! no o mnoho rýchlejšia fantasia ľudská. Ona storočia okamyhom obniať môže, teraz v jednom a v okamženie [v piatom alebo] o päť alebo o šesť storočí bližej alebo ďalej blúdiť môže.

My v tejto poviedke takéto ohromné a krkolomné skoky robiť neideme, ako si to už niekto začal mysleť a už-už chcel sa vyhovoriť na hlavybôl a podobné len aby nás v tejto púti nemusel sprevádzať. Nie, takéto skoky dobrodružné voliť nechcem, [len o šesť rokov pozdejšie chcem čitateľovi pomery trochu] ja [len] teraz chcem niť udalostí pochytiť tam, ako [kde] ona o šesť rokov pozdejšie sa nám ponúka.

Vianoce sú sviatkom radostí. Radosť spojuje srdcia nesjednotené, preto bárs jak vzdialení členovia jednej rodiny aspoň v této sviatky, jestli to možné, vyhľadajú jedni druhých a tak spolu je travia a svatia. A tak vianočnia radosť je potom už dvojnásobná.

Sme zasi v peknom bielom dome pána Ondreja Strúhel. On cítil, chudák, samotu, preto hľa vôkol stola svojho shromaždil kruh najmilších svojich. Bezdetný muž tento preci tak hodnú rodinu shromaždil v dome svojom. Dobrosrdečná, buclatá tvárička jeho storáz milšie usmieva sa, nežli predtým, a vezme na seba výraz útlosti, keď pozre na té po chyžke jeho preháňajúce sa malé deťúrence.

Tváre tu prítomných, ačpráve sa značne premenily, sú na pospol známe. Tu môžme vidieť oné dve krásavice, s ktorými sme pred šesť rokmi ten sparný deň na roli Strakovej v Rajčiciach ztrávili. Tu sedia za stolom obe blažene sa usmievajúc, lež pri [ních je] každej z ních sedí muž, ktorých sme už tiež spatrili: totiž pri Kristýnke Straka sedí Miško Drobný [tovaryš dakedajší] dakedajší tovaryš Strúhelov pri Betke ale Karol Rajčický pravotár už nie vo Fačkove, lež [v] v Mysleniciach.

„Nuž tak, drahý švagre, si Ty mňa o [majet] mne prisúdenú nevestu pripravil“ vytýkal Miško Drobný Karolovi. Poznať, že sú té ženské len lahký tovar, ako to tvoj nebohý otec hovorieval, (pán Boh ho oslav,). Tuto môj strýk mi Bertu ešte pred [stvorením] potopou richtoval, a [ty] v tom príde velkomestský švihák a holubička na jeho plece si sadne.“

„Pán švagor nech najprv pokarhá sebä“, bráni svojho muža Betka, prečo sa lepšie okolo dievčat nemal, a holubičku lepšie [neos] nestriehol?“

„Ach, švagre, ďakuj pánu Bohu, že Ťa od tejto bezbožnice oslobodil a“ — lež túto vetu nedoriekol, lebo tá bezbožnica zapchala mu ústa a šiju jeho tuho objala.

„No, ale pán mužík nemal pílnejšej práce, vetí Betka, než [za tou bezbožnicou] z Fačkova do Mysleníc sa presťahovať, ba i tam sa osadiť, len aby tej bezbožnici na blízku byť môhol!“

„Pani Rajčická tiež nemala pílnejšej práce, než terajšie[mu]ho [svojmu mužovi] muža svojho očarovať;“ napádala Betku mlčanlivá Kristýnka.

No, Krystinka, ani ty si nie bez viny, karhala ju Betka, veď ty si tiež zprvu na mňa pre Karola žiarlila, lež potom [si vedela Miška tvojho upútať] si preca upútala tvojho Miška, ktorý tak potom náhradu obdržal.“

„Deti, ani jedno ste nie bez viny, všetci ste museli svoje šťastie dobývať, ďakujte Bohu, že ste takto všetci dobrej mysle, ja ale s mojou starou žiadneho ani žiadnu z vás neobviňujem len hovorím: čo komu súdeno…“

Martin Kukučín.