ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Jan. 14. 883)

Sedí pán horár, Miško Kôrka pred bielou horárňou. Je to malý ale nadmier príjemný domček. Od bielich stien krásne sa odráža zelený divý vinič, a v svetle poludňom nádherne sa jagajú čisté obloky horárne.

Pán horár si sedí pred svojím domkom, a tlačenou, vyblednutou šatkou utiera pot zo širokého čela. Ako žeby si nepoprial oddychu aspon cez poľudnie, veď od včasného svitu vždy bol na nohách. Upotil sa v chôdzi svojej, ačpráve išiel cez horu. [Sadnul si na]

Sadnul si na lavíčku; pušku oprel jedným koncom na zem, druhým ale drží ju v ľavej ruke, a pravou si podopiera hlavu. Jeho kopov, Zahraj tiež zašiel do tône pod lavičku a tam zäje, vytrčiac svoj dlhý tenký jazyk.

Slnce len tak praží z čistej oblohy. Oči až slziť musejú horúčosťou a oči horárove spočívajú na jeho oblúbených horách. Tu je miesto, ktoré očiam ľahodí: večná zeleň. Popod hory tiahne sa pole s lúkami. Pred troma dňami žltlo sa tu ešte obylie. Dnes už iba kde tu stacie zbožia, ostatné ľud už do krížov uložil. Hej, náš ľud vie pekný čas náležite vykoristiť v čas žatvy!

Pán horár už iste mnohoráz videl kosbu a žatvu. Ešte sotva kedy tak pozorne ju okom sprevádzal ako dnes. Tam na hodnej roli kosia štyria kosci skoro [biely] už biely jačmeň. Vidieť, jako sa biely rukáv koscov sem a tam mihá, ako odťaté obylie sa do riadku ku ležiacemu ukladá; ba skoro počuť i šust! Keď ostrá kosa obylie od koreňa oddelí. Ináče je ticho, len leci-kedy čuješ istý cveng, ktorý zapríčiňuje osla na kose, keď túto kosec ostrí.

Jak rád by zakosil [svo] kosou pár ráz, lež on nie k tomu povolaný. [Ľahko] Ľahko sa pomyslí, lež nesnadno sa vyvedie; kosiť je [v tom nesbe] ťažko, bárs sa to snadným byť zdá.

Dedina Kosany, kde pán Kôrka býval, leží v kotline, obhradenej zo troch strán horami. Dolu dedinou tečie potok velmi rezko, jeho voda je čistá a čerstvá, sťa ten ľud, ktorý tam býva. [Hory] Celý kraj tvorí krásny obraz, na ktorom by hory boly prirodzeným rámcom.

Oči Kôrkove ešte za chvíľu blúdily týmto krajom, keď jeho pozornosť v inú stranu obrátená bola škrýpaním piesku, ktoré sa v istých pauzách opakovalo.

Tvár Kôrkova sa ešte viac zjemnila (ačpráve už od prírody mala [už] výraz dobroty, ale aj prísnosti). Vedel on dobre, čie sú to kroky. Preto sa ani neobozrel v tú stranu.

[Tu chytily horúce mäkunké rúčky Kôrku]

V tom priľahly z razu mäkké, teplučké ruky na oči Kôrkove. [Až teraz Kôrka sa obozrel a jednu z nich do svojej mocnej pravice chytil.]

[„Ach dievča, ty ustavične na niečom si hlavu lámeš.“]

„Kto mi oči držíš, pusť!“ zvolal Kôrka.

„Nepustím, najprú treba hádať!“ ozval sa hrubý hlas.

„No, ktože by to bol iný, ako náš domáci podkušiteľ?“ A v tom chytil Kôrka jemnú rúčku toho podkušitela do svojej pravej ruky a pozrel hore s blaženým úsmevom na krásnu dievčinu.

Lež táto už sedela na [jeho] ľavej strane na lavičke. Objala Kôrkovi hrdlo a bozkávala jeho upálenú tvár.

„Dievča, polepši sa, nadobývaj rozumu! či sa to svedčí tu na priedomí takto oblizovať?“ káral ju Kôrka.

„Ach apuško, dobre že ste už prišli, čakali sme vás s mamou. [No veď už vám zajačina] Už vám celý obed zastydnul. Čo vám len napadlo tak dlho vonku meškať a teraz zasi na prieddomí vysedúvať! Keď viete, že sa na to mama hnevá.“

Ludka, robotu som mal; a povinnosť je, ako vieš — nado všetko. Teraz ale dívam sa po tomto utešenom svete!“ a hodil vôkol svojou širokou rukou.

Rázna interpellacia [úcin] Ludkina vskutku i účinkovala. Horár vošiel dvermi do domu a jeho dcera držiac sa ho popod pazuchu s ním, vyskakujúc popri ňom. Potom zmizli za dvermi, nad ktorými bol pribitý odznak horárne — parohy zo srnca.

Zahradka nezostala dlho osyrotenou. Zas bolo odznova počuť té isté kroky, čo prv a krásno mladé dievča vyšlo zasi z bieleho domku. Zahrada bola priestranná, živým plotom zôkol vôkol obohnatá. Pred domčekom bola bielym pieskom vysypaná cesta, aj medzi hriadkami to isté. Pred domom ľalije, ruže fialky a vôbec rozličné kvetiny sa rozkladaly v krásnych hriadočkách, tam ďalej cibula mrkev petržlen atď. bujne rástly. Druhá cesta pieskom vysypaná tiahla sa celou dlžkou zahrady a popri nej pažiť a astre, ktoré ešte neboly rozkvitly.

Naše dievča [držalo ku] obrátilo krok ku kvetinovej hriadke. Oblečené bolo v šaty lahké svetlé. Ruka po lakeť bola slobodná. Na nohách ľahké črieviky, z popri ktorých belely sa sňahobiele punčochy.

Toto dievča bolo len asi 17-ročné — ešte dieťa. Tam plie svoje fialky a pri tom si dudá akúsi pieseňku, ktorú kdesi v hore od trávnic pochytila.

Tejto dievčine je táto záhrada, — všetkým. Tu ztrávila vätšiu časť života svojho. Kým ešte jej apko tu nebol horárom, bola tu neužitočná pažiť, na ktorej húsy celej dediny snemovaly. Kôrka dal ohradiť, živým plotom obsadil, na jaseň dobrej prsti navozil, prekopať dal a hľa budúceho jara ku veľkému pohoršeniu husí stála tu už úhľadná zahradôčka.

Tomu je už ovšem celých 8 rokov. Naša Ludmilka bola ešte len žiačkou a už tu prakticky učila sa kuchyňské záhradníctvo prevodiť.

Horár Kôrka práve složil pohár, z ktorho bol hodný glg vody vytiahol. Utrel dlhé plavé fúzy a jeho žena doniesla mu sitko s doháňom a vyčistenú fajku-štiavničianku na dlhom pipasári.

Túto pozornosť pani Kôrková len vo zvláštnych prípadoch preukazovala manželovi svojmu i preto on už na čosi nového prihotovený bol, sťa kôň (nehodno primeriavať!) po [dobr] užití dobrého obroku vie, že čaká naňho akási robota.

Pani Kôrková, [Cecília] menom Cecilia Lačný, pochodila z dobrej rodiny a na to mnoho dala, lež nemala vždy té požiadavky, ktoré s tamtou výhodou spojené byť musejú, aby ona do očú bila. Jej otec bol kupcom, lež v revolúciu predal skliepok a za utŕžený groš [ku] nakúpil plátna, ktoré viezol honvédom do Lučenca. Kupectvo by bolo skvele vypadlo, lež naľakaný pred Rusom, predal plátno [a uspokojil sa] priekupcovi, a uspokojil sa s chatrným výdelkom. Bol rád, že aspoň ku svojmu grošu prišiel. Lež čože, [peniaze] utržené peniaze boly — košútky. Teraz na pamiatku mu zostaly.

Pani Cecilia vzala žo stolíka na šitie, ktorý pri jej posteli stál, napísaný list. Sadla si oproti mužovi na stoličku a čítala:

Moja drahá tetka!

Od tých čias, ako Ste môj posledný list dostaly sa mnoho so mnou premenilo. Budete sa istotne diviť, prečo na Váš list tak dlho neodpovedám; lež [nedivte] podivenie Vaše zaraz [sa] pominie, keď pripomeniem; že som v týfuse preležal úplných šesť týdňov. Teraz mi už i slabosť dosť dobre prešla, takže sa po izbe preisť môžem. Lekár mi radí, aby som veľmesto opustil a vybral sa aspoň do Oktobra [sa] niekam medzi hory, [niekam vybral], že by mi to istotne dobre poslúžilo. Z tej tedy príčiny tetuška obraciam sa k Vám, či by ste ma na tých pár týdňov do Vašho domu láskave neprijaly? [Na moje miesto do sklepu iný (pren) povolaný bol, lež keď]

Na moje miesto sklepu iný povolaný bol, lež keď úplne vyzdraviem opäť prijatý budem.

Pozdravujúc srdečne sváčika a bozkávajúc Vás i Ludmilku zostávam

Váš oddaný Mikuláš Trnka.

Pani Cecilia pohliadla na muža. Tento pohľad prejavoval jediný pocit: totiž [ten] napnutého očakávania.

Jej manžel bez všetkého trápneho premietania odpovedal že jestli je to vnuk a to ešte chorý na každý pád musí v jeho dome pohostinstvo najsť.

„Miško, Miško, Ty si dobrý človek; ďakujem ti, že k mojej rodine prejavuješ takúto lásku!“

„Žena moja, tvoja rodina je i mojou rodinou; a tak keď prejavujem lásku našej rodine tým len povinnosť plním a za to chválozpevy nezasluhujem!“ takto protestoval oproti lichoteniam náš horár Kôrka. Jeho žena s uvelebením na muža pozerala a potom vzala pero a prácne našlabikovala dajak list, ktorý ihneď vnukovi svojmu do Budapešte poslala.

Pani Cecilia Lačný bola od gruntu sobecká žena. Mužovho otca zo svojho domu by bola vyhrýzla, lež jej muž všeliakým spôsobom miernil jej zlosť, a tak iba jemu sa má čo ďakovať, že jeho otec uňho dokonal svoju zemskú púť. Ku cudzím ľuďom bola skúpa, ba nemilosrdná. Této isté vlastnosti snáď i u muža podmieňovala, a keď ich nenašla, nad tým veľmi uveličená bola.

II.

V našej horárni bolo veselo. Ženy s podkasanými sukňami a šaflíkami sem a ta chodily, mazaly umývaly, ani čoby svadba alebo nejaké krstiny boly predo dvermi. Všetko sa čistilo, ani keď sa hostina približuje: ačpráve u Kôrkov (ku chvále tam bydliacich ženskzch rečeno) bývalo vždy čisto.

Ba aj cigáň Fero dostal robotu. Ten vo dvore čistí horárove fajky. Močku vyhrňuje z fajek do klobúka, ktorý má na zemi, potom do každej fajky i jedným i druhým otvorom fúkne, takže odtial i polročná močka vyfrknúť musí. Za robotu nič nežiada, len močku sí vezme a hybaj s radosťou do koliby, kde už jeho otec s dychtivosťou na túto korysť očakáva.

Ludmilka zasi utiera čistou handrou obrazy a jeden na druhý ukladá. Všetko sa to tam len tak jagá čistotou.

Stará Kôrková sem a ta chodí, dozerá tu na cigáňa, aby z pánových fajek ani jednu „nezabil“, alebo zamočkovanú slamu po dvore nerozhádzal. Tu zasi nad umývajúcimi ženami bdie, aby obloky a iný riad nepobily.

Pán horár iba dvoje nemôže vystáť. Prvé sú: ženské slzy; druhé ale [doma] umývanie a mazanie v dome jeho. To prvé on prekazí a síce povolnosťou, takže jeho žena na tento prostriedok i v tých najhorších pádoch u svojho muža počítať môže; to druhé ale obíde s tým, že vezme pušku na plece a hybaj po svojej rozsiahlej hore. V také dni iba pozde večer prichodí domov.

Dnes pán Kôrka tiež opustil svoj dom a nechal ho ženám za korysť. Na pozdný večer ho iba do domu očakávajú.

Na tretí deň po tejto veľa významnej udalosti u Kôrkov bolo ticho. Ludmilka každým okamžením ale vybehovala na priedomie a zraky obracala v tú stranu, kde sa kotlina otvárala a kade viedla cesta do najbližšej dediny. Bolo vidno že ona i všetci domáci niekoho očakávajú; lenže tí vedeli ukryť svoju netrpelivosť, kdežto Ludmilka ju vždy na javo dávala.

Očakávali u Kôrkov Mikuláša Trnku.

Na Kôrkovo naliehanie išla príležitosť po Trnku ku najbližšej železničnej stanici. On sám by bol išiel, lež jeho telo nemohlo zniesť ustavičné drganie po zlej hôrnej ceste. On radšej hôrskymi chodníčkami po hore sem a tam sa túlal, aj teraz radšej by bol pešo išiel do železničnej stanice.

Slnce už na najvyššom bode svojej dennej dráhy stálo, na veži sa práve ozval hlas zvona, keď pred záhradkou Kôrkovie zastavil sa voz.

Ludka vyskočila a chcela už ta bežať lež matka ju zastavila a najprv ona s mužom a až potom dcerka smela ísť.

Keď pred domok vyšli, práve vtedy skočil z voza mladý muž.

Tetka išla prvá v ústrety svojmu vnukovi.

„Jaj tetuška neobjímajte ma, ja som celý zaprášený. No, vidíte, jako [vás] to ztrestalo vašu nedočkavosť, i na vás sa už mnoho zo mňa prilepilo!“ takto hovoril Mikuláš Trnka svojej tetke Cecílii.

Chudák, iste nevedel, že cesty sú pokryté prachom. Mal síce plátený cestovný kepeň, no vzal si ho viac len zmody, nežli z vypočítavosti.

Horár Kôrka uspokojil sa so stisnutím ruky. A Ludmilka? Tá po prvý raz v živote stála v rozpakoch, nevediac, čo robiť.

Pakov celá hŕba s voza složená. Náš pocestný rovno zahmieril do izby, lež prv shodil svoj zaprášený plášť i objavil sa naším horárovým krásny elegatne oblečený mladík.

Oči čierne, gaštanovej farby vlasy, aj pár páperov, ktoré už z popod nosa [sa] černely sa.

Vlasy pečlive vo dvoje rozdelené a s veľkou pečlivosťou uhladené, takže ani jeden sa nepovážil z pomedzi druhých neposlušnú hlavu zvedave vytŕčať.

Teraz ešte len nasledovalo opravdové vítanie. Teraz pán horár tiež objal svojho hosťa a pobozkali sa, ako sa to na dobrých známych svedčí.

„Nuž a či si vy ani len ruky nepodáte?“ divila sa pani Cecília, keď videla, že Ľudmilka akosi cudzo hľadí na príchodzieho. Toto i účinkovalo, lebo konečne Ludmilka, [zapýrená] po uši zapýrená, musela sa dať objať ba aj pobozkať.

„Ach tetuška, mnohoráz som ja za vami túževal. Blažený som, že zas tento náš kraj videť môžem. Vo veľmeste sa mi veru už zunovalo. Zažiadalo sa mi na vonkove si odpočinúť. Ďakujem srdečne, sváčik, [za vaše prij] že ste moju žiadosť neodmietli a mňa sem prijali.“

„Ja myslím, že i nám sa zíde, môcť už raz niekoho pri sebe mať. Ináčej tu dosť smutno pre panákov z veľmesta, a tak viem, že i ty istotne zunuješ tento kraj a o pár dní práve s takou túžbou budeš sa rozpomínať na blížence pri kráľovskom Dunaji.“

„No tento raz sváčik, zle prorokujete. Mne sa tu nezunuje, a uvidíte, že ja až do krajnosti budem Vašu pohostinnosť korystiť.“

Náš horár nebol povahy, ktorá by podozrievavá bola. On o každom len to najlepšie predpokladal; [až potom iba svoje presvedčenia] jestli sa ale zklamal v niekom, to potom naňho veľmi zanevrel. Darmo je, ale život i nášho horára premenil. On o tomto mladom šuhajovi už predtým rozmýšľal, a teraz tiež zkúma ho pilne. Bojí sa, aby mu v dome niečo nevyviedol. On akoby tušil niečo zlého, veľmi opatrne zachodil s týmto človekom.

Bol i on mladým. Ako vojak i vo veľkých mestách tu i tu sa obrátil, no terajšie spôsoby dokonále neznal. Nie div, veď vyše dvacať rokov už iba medzi lesami ztrávil.

Čo sa Ludmilky týka, tá sa veru dnes nedobre cítila. Ona ešte nikdy do rozpakov neprišla pri svojich rodičoch; kdežto teraz z ních nevychádzala. Predtým neklopila oči pred otcom a matkou: no teraz musí to hneď urobiť, jestli ten na ňu pozre (a on to dosť často už urobil).

Kým bola samotná s rodičmi, nikdy necítila nudu. S motyčkou v ruke bola v svojej zahradôčke a plela tam kvetinové hriadočky. Jestli nemohla iné: tedy punčochu pletla. To sa ale len velmi zriedka stávalo. Mnoho ráz musela ju matka napomínať ba i karhať, aby túto nudnú prácu konala.

Pre mladú dievčinu to ťažko padne presedeť pár hodín, pri jednotvárnej práci a pritom dumať o samote, alebo s inými klebetiť. Toto je robota telo i dušu unavujúca a nudiaca. Ináč celkom vyzerá robota v zahrade. Tu jeden dojem stíha druhý, takže dievča nestihne sa zamysleť, lež musí mať k svojej práci pozornosť obrátenú.

Matka ju už s tým dávno potešovala, že Mikuláš jej bude mnohé pekné veci o velmeste rozprávať. Ona sa tomu tešievala, lež teraz keď už bol rozpravač tu nevypytovala sa jeho. No veď ešte len prvý deň je u Kôrkov, a za pol druha mesiaca len vari dáko sa soznámia.

Trnka [sa] na novej hospode cítil sa dobre. Že ho svák jaksi chladne prijal, tomu sa ani máličko nedivil. Veď ho ešte temer ani neznal, iba za pár dní bývali spolu ešte za času toho, kým Trnkova matka žila. Nemôže tedy hneď medzi nimi byť dôverný pomer. Ostatne vraj čas všetko môže vykonať.

III.

Dobre prorokoval nášmu Mikulášovi starý Kôrka. Nabažil sa už vonkova úplne. Keby nechodil každodenne s horárom po hore, neviem veru čo by na tejto dedine robil. Z prvu ho zaujímala i tá najmenšia práca polnia; pozdejšie mu ale sovšednela úplne.

Starý Kôrka dostal tedy spoločníka. Mikuláš sa naučil ešte za svitu vstávať a počúvať hvizd drozdov a činčarovanie vtáčat lesných. Kus [slaniny a] chleba so slaninou — to boly jích raňajky. K tomu sa napily z kryštálového prameňa vody a náš Mikuláš vyzeral čo deň lepšie.

Svoje lakované topánočky do kufríka si uschoval a vytiahol si té mocnejšie odťal. Na elegantnosť šiat svojích o mnoho menej dbal než pred tým.

No i toto večné túlanie sa mu prinuvalo. Zostal jedného rána doma, vyhovárajúc sa na otlak. Ludmilka len z rána sa volne v dome cítila, lebo vedela, že Mikuláš je preč. V takýto čas obyčajne vyšla do svojej zahradôčky a plela svoje kvetinky, alebo i polievala. Ludmilka i dnes, ako obyčajne v nedbalkách vyšla do zahradky, ku svojim kvietkom.

Voľný biely šat splýval jej až dolu. Nožičky ale boly zase len v papučiach, ktoré dovolily zvedavému oku pozreť [na jich malú] na ten malý jich útvar.

Tučné ramená až po lakeť vyzeraly z pod týchto hábov. Toto všetko videl Mikuláš z obločka svojej chyže. On už dávno cítil hnutie citu oproti tomuto stvoreniu: no hladel to sám pred sebou utajiť. Dnes ten cit ale mocnejšie než kedy jindy hlásil sa ku životu. Zaznávať ho ďalej: bolo by najvätšou pošetilosťou. Pred nim stálo nad slnce jasnejšie to: že on túto Ludmilku miluje.

Díval sa na toto dievča. S jakou graciou plela svoje lalije, a fijalky. Tam kľačí pri nich. Tu hľa zošmikne sa jej vrkoč ponad plece a padne na fijalku. Striasol z nej [rosu] kvapku rosy, ktorá po liste svezla sa až na zem a do tej sa potom vpila. Dievčina mrzute prehodila vrkoč ponad plece, lež teraz zas z druhej strany druhý podobne spadol. Potom nechala vrkoče tak. Natrhala fijaliek a lalií a spolu s inými kvietkami urobila kytku a podskakujúc brala sa do izby.

„Človeče, čo myslíš? Toto stvorenie k sebe nepripútaš! veď to ešte ani nezná pochopiť iné, jako lásku oproti rodičom.“ Ó ja blázon, jako som len môhol sa do tohoto dieťaťa zalúbiť! Ja a ona! veď je to nesmyseľ. [veď] s tým ani cirkev nemôže súhlasiť!“ premietal v sebe náš zaľúbenec. Ja tento pomer musím ešte v jeho vzniku udusiť a náklonnosť, ktorá len teraz vo mne začala žiť, [a p] potlačiť!“

Pekne sa to theorisuje. No ťažko takéto zákony i zadržať. Keby človek [nem] pozostával len z tela: môhol by i takéto theorie previesť; no kým sme v tele musíme i s týmto, čo s hlavným činiteľom rátať.

Tak sa povodilo i nášmu Mikulášovi. Svoj veľmi krásny úmysel hneď budúcej hodiny (potlacil) zamietnul.

[Mikulas] Trnka prišiel ku raninám. Boly tam obe ženy. Na stole položená [zo] z čerstvých kvetov uvitá kytka. Jej vôňa okuzlovala každého. Tam sedela Ludmilka, sotvi pohliadla okom na Trnku. Koľko kolvek ráz to urobila, vždy sa jej zrak s výmluvným okom Trnkovým stretol. To ju hrozne nepokojilo. Ona nevedal síce o [vňu] citoch, ktoré búrily i Trnku, lež preca tušila mnoho; a tento predát jej velel tú najvätšiu zdržanlivosť.

Keď raňajky už rozdelené boly, vstúpil do izby starý Kôrka. „Dobré ráno!“ zvolal na svoju čelaď. Ludmilka ale už vtedy brala mu z ruky kapsu a klobúk.

„Ja idem z hory. Práve tam hotuje sa teraz drevo na zimu. Musím dozerať, aby z neho kôry sa niekam nepodely. Nuž ale Trnka, prečože ste vy so mnou nešiel.“

Hja, otlak, ten nešťastný otlak. Už som ufal, že ho v chorobe ztratím, no v tom ustavičnom túlaní horou [sa] zase narástol a bolí.“

„Ten otlak nemáte čo ďakovať hore a chodeniu, ale v prvom rade tesnej obuvi; ja vyše dvadsať rokov po hore chodím a nohy mám preca len zdravé. Pravda v hore nechodia žiadne slečny, proti ktorým by si musel moje nohy stískať.“

Trnka so smiechom protestoval proti tomu, akoby on k vôli slečnám si nohy stískal. „Nuž, a vyznajte uprimne, ani dnes to tak veľmi zle s vaším otlakom nevyzeralo, ale k vôli ženám ste sa mi zpreneveril a doma [ste] zostal. No, hľa vaše zapýrenie mi tiež prisviedča!“ a starý Kôrka sa smial, ako od dávna nie.

Po raňajkách horár musel zas do hory. Trnka zostal doma. Chodil sem tam po zahrade. Pozeral té kvietočky, ktoré jeho sesternica tak nežne opatruje.

Slnce už zas začalo pripekať. Čierna barva je teraz nepohodlná. Trnka mal dnes čierny kabát, preto hľadal nejaký úkryt. Šiel zahradou a ľahol si do tône jednej hrušky. Tu ešte neuspela ani rosa uschnúť, preto keď sa ta zvalil, chladila ho tráva.

„Na čo som ja len sem prišiel. Liečim tu telo, lež choriem na dušu. Čo mi osoží zdravie, jestli môj mier ztratím? Mikuláš, Mikuláš, ty si voviazol hlboko. Ak [sa nevymo] nie teraz: nuž nikdy sa nevymotáš z tohto labyrinthnu. Kde sa podela moja sila, indy som môhol si rozkázať a teraz si nemôžem. Ja som ztratený!“ hlavu mal opretú o ruku, a díval sa do dialky. Lež tam nevidel nič, len do svojej duše hlboko pozeral. Tam jeho cit čím dial vätšmí sa vyviňoval. On videl, že pred velikou priepasťou stojí, ktorá naňho zäje.

Tu prichodí Ludmilka na priedomie a sadá si na lavičku. Bere svoju punčochu a pletie. Mikuláš ju nezbadal, až iba keď počul jej tichý zpev.

Trnka po ticho [zo] vstal zo svojho miesta. Bez všetkeho rozmýšlania blížil sa tichúnko ku spievajúcej dievčine. Rád by bol počuť jej zpev. On vedel, že city veľmi často touto cestou rady sa vyjadrujú. No osud mu nebol priaznivý. Prv ako by bol i len slovíčko vyrozumel z jej zpevu, padlo Ludmilke klbko s pamukom a kotúľalo sa piesočnatou cestičkou. Dievča sa [za ním] zohlo za ním a videlo v té časy kráčať ku lavíčke Mikuláša.

„Odpusťte, že som vás tak naľakal. Chcel som vás prekvapiť, a počuť lepšie váš zpev. No nešťastné klbko prekazilo mi to. Prosím vás slečno, zaspievajte ešte raz tú pieseň!“

„Tu nie. Veď som ju už aj zabudla. Pieseň príde, a zase sa ztratí. Nedá sa tá ani privolať, tú potreba sama sebou prinesie.“

Mikuláš sa divil, že toto dievča kde vzalo toľko výmluvnosti. Vedel, že preňho veľmi málo hovorí. Teraz ale celkom nepredpojate so svojim bratrancom hovorila.

„Ludmilka prosím ťa, zaspievaj mi tú pesničku. Piesne naše sú pekné, lež z tvojich úst musejú storáz krajšími byť.“

„Neposmievaj sa mi. Ty si tam v Pešti počul už inakšie piesne. Čo by si ty mal žiadať ešte naších.“

Na lavičke pri Ludmilke ležal ružový puk. Z pod zelených lupencov dral sa červený lístok. List puku sa ligotal v svojej tmavej zeleni. Na tento kvietok padol zrak Mikulášov.

„Ľudmilka, ako vidím, zpustošila si zase svoje ruže!“ zvolal Mikuláš. Či ti je ich nie ľúto?“

„Čo by mi ích bolo lúto, na to sú, aby nám prijemnými boly. My je odtrhnúť môžme a potom i preč zahodiť keď už raz uvädnú. To je ich povolanie.“

„Ej Ludmilka ale je škoda tento puk nechať uvädnúť a potom odhodiť. Daj mi ho! ja ho opatrím, dám mu rozkvitnúť a budem jeho vôňu užívať. Tá mi lahodiť bude.“

„Divná to veru sprosba! Prečo máš prosiť? Tamto sú kre, odtrhni si, koľko sa ti len ľúbi; máš tam už celkom rozkvitlé ruže. Odtrhni si radšej jednu z tých.“

„Ja ale, Ludmilka, len tento puk si žiadam.“

„Prečo práve len tento, veď i iné sú také ako on!“

„No to sa práve povedať nemôže. Ja ku pr. tvrdím, že tento puk je najkrajší z celej zahrady, [Daj mi ho tedy] lebo si ho ty odtrhla, a ty si mi ho dala. Tu máš predstavenú celú historiu. Ako tento puk, len jednu čiastku vidieť dovolí, ostatné ale ukrýva, tak i človek zakrýva svoje vňútro pred inými ľudmi. Smutný zakrýva svoj smútok, veselý svoju radosť, zalúbený svoju lásku.“

„[No] Ty veru už ďaleko ideš. Keď ti ten puk tolkú radosť robí, vezmi si ho, a študuj tú prírodu ľudskú na ňom.“

„Áno; vidíš tu, dáva on videť malou medzerou svoju [f] barvu. Pomedzi zelené lupene kuká červený lístok. Z neho ide krásna vôňa. Jesú i ľudia, ktorí mnoho zakrytého dávajú na javo. Pred [sústrasť] človekom, ktorý s nami súcití vyjavíme náš žial, [prv] alebo radosť, alebo, jestli sú okolnosti prajné i — lásku.“

Dievča sa sčervenalo. Nie s radosťou slúchalo tieto slová. Začala dostávať pred vlastným bratrancom strach. Videla, že jeho významné pohľady, ktoré predtým ku nej vysielal, neboly daromné.

Tu začala na jej hrdielku tepna rýchlo biť. Tlkot jej srdca by tiež bolo počuť; lež Mikuláš ho neslyšal. On sám bol rozochvený; jeho srdce tiež tĺklo náramne, akožeby tedy môhol druhého počuť?

Mikuláš pokračoval ďalej v svojej reči. Ja som tiež okúlený vôňou puku, ktorá na mňa vane. Nemal som komu to vyjaviť. Ten puk je — láska, láska čistá na proti Tebe Ľudmilka moja!“

„Mikuláš Ty vyjavuješ mne lásku. Ja ti ale hovorím: okolnosti sú neprajné! s Bohom!“ a s tým náš Trnka zostal samotný na lavičke. Dievča vychytilo sa z lavičky, a červené sťa ruža, bežalo k matke. Táto hneď zvedela, že sa Ludmilke čosi prihodilo. Ludmilka nechcela ani slova vyjaviť.

Trnka po Ludmilkiných slovách, ako hromom omráčený zostal sedeť. Lež tento studený kúpeľ na jeho horúcu hlavu mu velmi osožil. Nahliadol, že prenáhlene jednal. Vzal puk a vstrčil si ho do tobolky medzi iné pamätnosti.

Mikuláš celkom uzdravený na duši i tele opustil svoju tetku aj jej domácich. [Tetka bola rada, že Mikuláš] Tetka sa radovala, že Mikuláš jej dceru vezme. Vedela, že má v sporitelni pár tisíc zlatých. S tými môže urobiť v sklepe pekný začiatok. Lež keď videla jích lúčenie sa, voliako i jej výhľady a nádeje blednúť začaly, sťa té lístočky na tom ružovom puku.

IV.

Minulo päť rokov. U Kôrkov je všetko v starom poriadku. Pán Kôrka len tak, ako i predtým, chodí si po svojom revírí, a [uši] striela ušiakov. Ludmilka i dosial pleje a riadi svoje kvety.

Stará Kôrková bola na Ludmilku mrzutá, keď zbadala, že Mikuláš darmo sa ufal. Kôrka sa veru velmi nenahneval, ba Ludmilku i pohľadil, a ona tým tesnejšie sa k nemu túlila. Nepáčil sa mu Trnka, v jeho lakírkach. Kôrková ale nadhadzovala mužovi, kde vezme takého muža jích Ludmilka, ako by bol býval Trnka.

Náhoda ale olúpila Kôrkovú o skvelú satisfakciu. Jej strach bol bezdôvodný, jej starosť daromná. V jích dedine zomrel starý kňaz, prišiel nový.

Každý očakával, jaký bude nástupca starého pána. Očakávanie jejích bolo korunované uspokojením. Dostali mladého, hodného kňaza.

Jeden voz dostačil, k dovezeniu jeho náradia. Ba i on by sa bol na ten voz zmestil, lež to mu jeho úrad nedovoloval. S vozom a náradím prišla mladá ženská, ktorá to všetko usporiadala.

Konečne i vyvolený kňaz prikvitnul. Ludia zvedave pozerali, prednejší ale išli na faru ho uvítať. Tam sa dal vidieť i — Kôrka.

So starým farárom nie chyrne sa snášal. Malý ustavične spory. Bol tedy rád, keď ten umrel, a jeho nástupcu tu s radosťou hla vítal.

„No toto bude prívetivejší človek!“ myslel si náš Kôrka, a stisol prichodziemu ruku.

Tu potom nasledovala jedna slavnosť za druhou. Bola i slavnostná installacia. Kôrka tam tiež nechyboval. S novým farárom bol už celkom soznámený. Na znak priatelstva daroval mu Kôrka už i zo pár ušiakov.

Pán farár večierkom rád si zašiel do prívetivej horárne. Tam našiel tichú a spokojnú rodinku. Rád sa tam i zabavil, a mnohoráz sa veselo i so svojou sestrou odtial poberal.

Ludmilka, keď pozrela na farára, musela sa zčervenať. Mal práve tak výmluvné oko, jako Mikuláš, lež pred týmto sa ona tak netriasla; ba blažilo ju, keď odtial čítala, že neni pánu farárovi ľahostajnou. Kôrková len pozrela na svoju dceru a hosťa ihneď zbadala, z kadial vietor duje. Kôrka ale rástol radosťou, vidiac, že tento mladý človek asnáď aj jeho zaťom bude. Viac si ani nežiadal.

Raz večer, práve po vianočních sviatkoch, sedia naši súsedia u Kôrkov pri stole. Na stole čaj, a páni si pochutnávajú na dobrom domácom doháne, dámy ale spolu besedujú.

[Ca] Teraz počuť cenganie drobnych zvončekov. Ktosi na sánkach prišiel. Zvonenie razom utíchlo, tedy pred jích domom zastal. Kôrka obetoval svoje pohodlie a šiel k dverom, keď práve vtedy vstúpil do izby pán. Všetci naň pohliadli i zaradovali sa, keď počuli, že príchodzí je — Trnka.

Už od jaseni býva v susedňom meste. Nemal kedy sváka navštíviť. Sriaďoval si tam sklep, a v taký čas veru neni času nazbyť. Iba teraz hľa stačil rodinu prísť pozreť, ačpráve ho to sem mocne čosi ťahalo. My snáď by sme aj uhádli.

„Ej čiže to šťastná náhoda Jožko, že som ťa tu našiel. Chcel som od sváka ku tebe zatiahnuť. Lež hľa teraz spolu sa zabavíme tu i lepšie i dlhšie, jako keby som každého o sebe mal navštevovať.“

„Nuž akože sa ti Mikulaši vodilo, od tých čias čo sme sa nevideli?“

„Ja som Jožko môj drahý v Prešporku po tvojom odchode len pár týdňov meškal. Dostal som sa potom do Pešte a vybudnul som tam vyše šesť rokov. Teraz som prišiel do Kurian, aby som otvoril sklep s miešaným tovarom. To môj životopis. Teraz ale povedz mi ty, jakým činom prichádzaš v této kraje?“

„Keď som v Prešporku theologiu skončil, vyprával p. farár Jozef Kremeň, išiel som ešte na jedon rok do Nemecka. V Erlangách som sa dobre cítil, odtial som ale rovno odišiel za kaplána do Prhlavej, tam som ztrávil štyry roky a teraz som hľa už od roka tu. Vidíš žívotopís jednoduchý a — krátky.“

„Ovšem jednoduchý, pritom ale žiadne romány?“ pýtal sa Trnka, a pohliadol z farára na Ludmilu. Ani nepotreboval té klebety počuť, ktoré v Kuranoch o Kremeňovi zralé paničky roztrusovaly, a bol by hneď uhádol: koľko to [hodín] bilo hodín.

„Ani romány ani dramata! My sme na to priprosaickí!“ odvetil svojmu priatelovi Kremeň.

Trnku začala ale zrazu zaujímať farárova sestra Kornélka. Bolo to dievča počerné, s malými usmievavými ústami. Na tvári výraz vtelenej veselosti, ktorú zvyšovaly jamky, ktoré sa pri najmenšom úsmeve na jej tvári tvorily. V očiach oheň a nevysloviteľná neurčitá túžba. Na koho žiar tých očú padla, ten bol až na spodku srdca trafený.

Krása tejto dievčiny bola mohutná, účinkujúca. [Di] Kornelka ale to ani z ďaleká netušila, ba bola ona vtelenou pritom skromnosťou. Gazdiná bola pri tom praktická, veď to bolo na jej bratovi, farárovi znať.

Cecília Kôrková pozerala zkúmavým okom na Trnku. Videla a cítila to zrejme, že ťažište už prechodí na Kornelku. Tešila sa tomu nesmierne. Videla všetko kráčať ku predu, v tom najlepšom poriadku.

Večer ten bol veselý. Trnka iba o polnoci zanechal milý jemu dom. Na rozlučnú stisol mocne rúčku Kornelky, keď ho jej brat vyzval, ku čím skoršiemu navštíveniu fary.

„Neznám, či budem vítaným,“ riekol a pohliadol na Kornelku. Lež odtial musela byť priaznivá odpoveď, preto to jemné stisnutie rúčky.

Trnka sa ani najmenej nehneval na Ludmilku. On už predtým bol nahliadol márnosť svojich plánov, a povesil je na klinok. Preto sa s ňou už dávno v duchu udobril a jej odpustil. Akožeby sa ale teraz hneval, keď videl, že ide miesto nej stonásobnú náhradu dostať.

Trnka od týchto čias častejšie chodil do Kôrkov a obyčajne odtial i do fary. Sem rovno ešte iba raz zatiahol. V Kuranoch kolovaly už rôzne neurčité chýry: hovorilo sa, že farár Kremeň dostal nebezpečného soka Trnku a že stoho vraj povstanú zaujímavé zápletky.

Trnka k tomuto všetkému mlčal, ako opravdivý filosof. On této chýry nepodvracal, ba jeho samoľúby úsmev jim nasvedčovať hľadel. On chcel zatajiť, kde vlastne srdce jeho patrí, aby mu žiaden sok škodiť nemôhol. Bol silne presvedčený, že Kornela urobí v Kuranoch veliký dojem svojou krásou, preto sa bál, že mu ju niekto zas vyrve. Uzavrel tedy čím skôr [neis] odstrániť túto neistotu.

Fašangy sú tu. Fašangy so všetkými bláznivostiami, ktoré k nim patria. Teraz krajčír, šuster má najpilnejšiu robotu. Dievčence sa fintia a — očakávajú. Tu sú pre ne časy. Pravý jarmak na ne. Teraz je rozhodná chvíľa, alebo teraz, alebo na takto rok. Keď teraz nie, zostane nádej k budúcnosti.

Kurany sa tiež chcú vyznačiť. Hasičský spolok sriadil bál. Pozvanky sú už na všetky strany rozposlané. Jednu dostal i náš pán farár Kremeň, spolu i so svojou sestrou. Kôrkova rodina tiež nesmela chýbäť. Nuž tedy tu je pre pána farára čas môcť poznať najbližšiu spoločnosť.

Lež pán farár [chce] je svedomitý človek. On nechce pomútiť počty istých paničiek; vlastne chce, aby on v budúcich fašangoch ani nemnožil, ani nedelil. Jestli na bál pôjde, jako mládenec, istotne naňho bude pár paničiek rátať. On chcel jím trpkosť zklamania usporiť, preto si umienil ešte pred fašangom sa — zasnúbiť.

V.

Pán farár dokončil už svoj denní poriadok. V kostole vybavil svoje povinnosti, ktoré mu nedela uložila, preto teraz spokojne si chodí svojou izbicou hore-dolu. Na jeho vysokom stojacom písacom stolíku stojí crucifix, vykresaný z dreva a pri ňom hneď sviečka v mosadznom svietniku. Pri kasni visí [za] ešte skoro nový luterák.

Pán farár chodí si v domácej čiapočke hore dolu. Raz na pravé a zas z tohto na lavé ucho pošmikuje svoju čiapočku, pri tom smrká netrpelive. Z úst valí sa mu hustý dym, ktorý ho v jeho prechádzkach všade sprevádza.

Na hlavu teraz postavil svoj nový klobúk. Pozrel do zrkadla, ktoré ešte vždy na obloku zavesené bolo od holenia, a uspokojený nad svojou podobou poberal sa z izby von.

„Idem, Kornelka do Kôrkov. Ak chceš, mohla by si potom za mnou prísť. Tak sa vidí, že i Trnka ta príde. Ej, ako sa pani sestra začervenaly, asnáď veru Trnka jích srdiečko poranil. No to mu darmo nepríde!“

„Ale braček, ako ty len tak do sveta [kárať] tárať môžeš. Nech pán brat vyvrhnú sebe najprv brvno, a iba potom mne maličkú smeť. Oj známe i my čosi, pán brat, i my počujeme, ako tráva rastie!“

Pán farár zahundral čosi pod nos a už kráčal ku šumnej horárni.

Cestou si [u]robil plány, ako bude dnes pokračovať. Bolo na ňom znať, ako sa namáha, niečo poriadneho vyvariť. No ale preca venoval tolko pozornosti i ostatnému svetu, že na pozdravenie farníkov zdvorile odpovedal.

Keď ku horárni prichodil, vždy [vätšmi] veselšie jeho tvár vyzerala; až keď ku pitvoru prišiel, sa usmieval.

„Vitajte, vitajte!“ volal pán Kôrka na Kremeňa. Teší nás, že ste prišiel, aspon tento večer spolu strávime. Žena [nože] donesže z toho ušiaka; [ak] ale kde je Kornelka? prečo ste ju nedoviedol?“

„Hja, pán polesný, starosti hospodárske; ako gazdiná musí doma dohliadať. Ostatne slúbila že čo nevidieť príde.“

„No, to ste veru pekne; sestru tedy doma necháte! Pán farár, to je hriech na tak mladé dievča toľké starosti uvaliť! [Mal by ste ste jej nejakú pomoc] Tu ale už dostal naplnenú dymku a oba páni sadli na pohovku a vo dvoje púšťali belasý dym z nich.

„To mi pán polesný, ešte raz nepovedzte, lebo ja mám veľmi citlivé svedomie. Ono mňa bude do tých čias trápiť, až ja mojej sestre pomocnicu nájdem ku jej starosťam hospodárskym.“ Tu ale pohliadol významne na Ludmilku, ktorá sa ku stolu sklonila, akoby niečo pozerala.

Oba páni potom šachovali. Slečna odišla ku matke do kuchyne. Kremeň ustavične prehrával; bol dneská velmi roztržitý. Jeho concepty všade inde lietaly, len ku šachu nie.

Prestalo sa i šachovať; i rozhovor akosi zaviazol. Oba mužia boli zamyslení; ani jeden nerušil tichosť.

V tom vstúpi Ludmilka a začne prikrývať; Kôrka použil urlaub a vyšiel von.

„Slešna, poľutujte moju sestru, úbohú Kornelku. Ona obetuje zábavu i spoločnosť môjmu dobru. Této starosti ju velmi obťažujú.“

„Áno, ja to tiež nachodím. Neni to pre Kornelku. Lež jaká tu pomoc?“

Ľahká, slečna, veľmi ľahká: ój, znáte vy, jaká je tu pomoc, ale preca nechcete znať. Jediná pomoc: aby ste i vy vzala na sebä čiastku starostí Kornelkiných!“

Ľudmilka sa začervenala; ona nehovorila nič.

Pán farár ale pristúpil bližšie, chytil ju za ruku i prosil ju „chcete to, slečno, urobiť? Budem vám té starosti osladzovať i ja; chcete?“

Tu konečne zavznelo z Ludmilkiných úst tiché „áno“.

Pán farár teraz objal svoje dievča, a mal už hľa ťažkú úlohu ukončenú. Nevedel ani sám, jak do toho prišiel.

Kôrka doniesol flaše s vínom, a položil je na stôl. Pozrel na oboch mladých ľudí, i videl, že za ten čas medzi nimi jakási smluva sa stala. Na tvári svojej dcéri to hneď vyčítal. Aby som pravdu riekol: Kôrka sa na tom veľmi nehneval, preto ani nehýbal celú túto vec.

Kôrková pri večeri nezbadala nič. Ona bola svojimi starosťami na toľko zaujatá, že pre iné, tedy ani pre dcéru, dnes nemala smyslu.

Pri večeri konečne stane Kremeň a hovorí: moja ubohá sestra obetuje i zábavu môjmu pohodliu a majetku. To je odo mňa veľká sobeckosť, preto chcem túto aspon čiastočne napraviť a prosím Vás, ctení priatelia moji, aby ste vašej dcere dovolili, žeby ona s ňou této starosti podelila. Ja toto poľahčenie prajem sestre svojej nie na deň, ani dva, ale na vždy, kým u mňa bývať bude. Potom, keď ale jednúc i tá mňa opustí aby vaša dcera mne pomáhala zas starosti znášať a život tento osladzovať. Dcera vaša je to hotová urobiť, len vaše svolenie nám chybí!“

Kôrka z tejto reči vyrozumel len to, že pán farár jeho dceru pýta; on tedy hneď bol ochotným svojej bezbožnici nelomiť vôľu. Vyhrážal jej, že Kornelka nebude dlho jej pomáhať, že tá istotne o nedlho tiež bude museť brata opustiť.

Tak sa tedy zasnúbenie dokončilo. Kornelka iba na druhý deň počula udalosť túto, keď jej ju brat vyprával.

Sotva skončili raňajky v pondelok,: už zahrkotaly zvončeky a do izby vkročil po malej chvílke — Mikuláš Trnka.

„Vitaj braček, ideš ako na zavolanie. Poviem Ti novinu. Som ti už zasnúbený a síce s — Ludmilkou.

„Vedel som, že mi ju predchytíš. Ostatne ved ona nepatrila mne, len v mladých časoch mojích som pár dní za ňou rojčil. Nuž ale tvoj skutok je predsa len nekresťanský. Musíš ho napraviť, a síce takto: musíš vystáť [najprv] pokutu. Pokutu vystojíš tú, že musíš si svoju budúcu sám učiť hospodáriť a prípadne i variť, po druhé ale [vystojíš pokutu tú, že] poskytneš mi za ztratu moju, z ktorej [si] ty korystíš náhradu.“

„Ja, bratku, proti tvojím pokutám nemám nič namietať. Otázka či patričná spolu s tebou rovnako smyšľa?“

Teraz prikročil Mikuláš ku Kornelke a prosil ju „povedzte slečno, že áno, to mňa urobí blaženým. No šak áno?“

„Áno“ povedala Kornelka. „Toto bude Jožko, pokuta, že si ma v nedelu tu samú nechal, keď si si išiel nahovárať.“

„Oj, dobrá výhovorka stojí groš,“ povedal pán farár. Čo by ja bol tebä včera na zlatom koči do Kôrkov zaviezol, preca by si ty len toto mne bola vykázala. Ženské aj tak nemajú stálostí.“

„No ale [preca] vzdor tomu ními neopovrhuješ!“ prekárala ho Kornelka.

„Ovšem že nie, veď moja nevesta je výminkou medzi nimi!“ zasmial sa pán farár.

„Moja ale nech len bude takou, akou bola pred tým, ja nechcem mať excentrické stvorenie!“

* * *

Na bále v Kuranoch [pr] zabávali sa dobre i farár i Trnka. Paničky, ktoré už-už maly výhľady i této nádeje spolu s inými pochovaly. Mužskí ale sa mrzeli, že prv této krásky na svetlo neuviedli a neuchvátili.