ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[2]

Ako známo všade, Slovák je do roboty ako oheň. V lete a v jaseni, kým všetku úrodu nesklúdil, neunavne pracuje, aby všetko čím skôr pod strechou mať môhol. Vstáva ráno zavčasu, neskoro ide na odpočinok. Nemyslí teraz na kupectvo ani na iné pobočné veci. Keby len to pole sa [ma] lepšie chcelo odslúžiť. Ale sotva to chce navrátiť, čo do zeme vrhnuté bolo. No zemiaky, kapusta to drží slováka, lebo to je jeho najprujšia živnosť, keď sa toto neurodí, až potom nastane tá pravdivá bieda. Slovák ale i v jedení skrovný, on sa upokojí i s horším jedlom, len aby [nemu] môhol svoj malý majetok zadržať.

Keď úroda je už v humne, chytí sa do mlatby, a tú do vianoc obyčajne skončí; pritom chová pečlive svoj statok. Slovák statok veru príkladne riadi, miluje obzvlášť krásne biele volky, s dlhými a rovnými nohami.

Ráno v zime už o 4. hodine krmí statok, očistí očeše, a až iba potom sám sa naraňajkuje. Škoda len, že sám si nevie ho dochovať, lež ide poň ďaleko, len aby pekný zadovážiť môhol.

[Keď už pomlátil a doma robotu odbavil, v]

Môj sused, ešte mladý asi 40 ročný chlap už všetko pomlátil. Je on najbohatší chlap v celej dedine. V maštali chová 3 páry krásnych volov. Kupci sa len tak hemžia v jeho dvore a jeden druhému dvere podávajú, jestli čujú, že má v maštali nejakú „srsť“.

Práve dnes predal svoje štyry volky. Nemá už nič, oldomáš sa vypil, a jeho maštal prázdna. Kravy on za statok nepovažuje, té velmi macošsky len pozostatkami chová. Najprednejšie sú jemu volky.

Hlavu má o stôl podopretú a dumá. Čo? to nik nezná. Jeho [žena] manželka, statná to žena, sedí pri kúdeli a [pradie] vykonáva stereotypnú prácu. Len kedy tedy pozre na svojho muža.

Ona už zná jeho obyčaj, vie že premieta teraz o tom, kde kúpi zasi také volky, ako boly [pre] predaté.

„Zajtra ráno pôjdem preč, priprav mi všetko na cestu!“ povie muž konečne prebudiac sa z dlhého rozmýšľania. Žena neriekla nič, len vstala a šla do kuchyne, aby niečo na cestu pre muža upiekla.

Ráno je v celom dome živo. Žena v [kuchyni] varí už raňajky ačpráve je iba 3. hodiny po pol noci. Asi 15 roční parobok kála na prostred izby smoliare ku svieteniu, a druhý menší prvoroční žiak vykukáva z pod perinky, lež vstať sa mu ešte nechce, lebo v izbe je ešte chladno.

Otec sedí pri stole; pláta si krpce. To je velmi výhodné, že túto obuv sami i ušiť i poplátať si znajú a čižmárovi za to platiť nemusia. Po celej izbe rozlieva svoju žiar oheň z kozuba.

Praca platania ide velmi ťažko. Hrubé ruky ševcove nepracú sa do úzkeho konca na krpci, aby ihlu pretiahnuť mohly, no pomáha si on pritom dosť zručne šidlom, ktorým potíska neposlušnú ihlu. Konečne praca táto je už skončená; záplata prišitá a krpec v poriadku.

Gazda si utrel pot z čela, ktorý sa mu ta vyrynúl, pri tejto nemilej práci, obuje poplataný krpec a už ide pozreť do svojej maštale.

Žena medzitým je už hotová s varením. Na miske nesie halušky a položí na stôl, pošle ale staršieho syna, aby zavolal otca k raňajkám. Této boli zhotovené k vôli otcovi, preto len on si sadnul k miske a ujedá si predložené jedlo.

Teraz mu syn starší podáva velkú koženú tvrdú kapsu, tú si prevesí cez plece pod pazuchu a už je hotový cestovať. No ešte čosi chybí. Stane na lavicu, sníme bielu misku z police z pod povali a hľa tam sú peniaze včera za voly utŕžené.

Peniaze také sa zamikať nesmejú, boly by potom nešťastné, té musejú prvú noc na polici pod povalou zbudnúť, a až potom sa do almarie schovajú.

Kapsa je už plná merindov, do kapsy i tak nezvyknul on peniaze klásť vloží to on do [velk] malého mešteka a spolu s tým do [vrecka] tajného vrecka na kožušku prišitého. Tam je už so svojimi peniazmi istý pred zlodejom a stratením.

Malý chlapec z pod periny, vidiac, aký má jeho otec úmysel, skočí dolu, vezme do hrnčeka vody a v košielke [obchodí] obíde trikrát s tým hrnčekom otca. Tento ho za to pohladí po bielej hlave, a slubuje mu, že za to mu donesie z jarmaku koláč.

Medzi ľudom naším panovaly predtým mnohé povery, ktoré ale poznenáhla miznú, [k tým patrí i tá, že ide] ideli niekto na jarmak, a jestli takého prejde nekto s plnou nádobou vody,: bude to preň iste šťastlivý. Jestli prejde s práznym, to radšej dočká, aby ho potom splným prešly. Stretneli na ceste mačku, môže sa vraj hneď domov vrátiť. A podobné veci.

Muž sa neodberá od svojich nejak útlo, lebo to je vraj haňba, len jim povie „dobre sa majte“, keď prach prekročí sa prežehná a už kráča svojou cestou v dobrej nádeji na jarmak.

Ide on samotný, lebo žiaden spoločník sa mu nenadhodil. Istotne ta ďalej v inej dedine najde spoločníkov, nuž veď on ani sam sa nebojí, lebo je na ďaleko známy, čo kupec. O nocľah sa nestarie, barskde môže smelo zaklepať a známi ho veľmi vďačne príjmu ba i uhostia ho. On tíež ku známym je velmi pohostinný.

Krača o dva týdne pred večerom moj sused, z jarmaku. Ach horkýže jarmak. Už asi tretí raz predal i kúpil volky na ceste. Jeho tvár je pokojná, po unavení nezostalo ani znaku; ženie pred sebou 3 páry voľkov, krásných, zvlášť rohy majú velké; no ani kapsa neni prázna, vyplnil chlapcovi daný slub a podáva mu už v susednom meste kúpený koláč. Mešec je tiež nie prázdny, lež zasi len naplnený peniazmi, poznať že gazda na dobrom trhu byť musel. Medzitým súsedi obdivujú statok, lež žiaden neopominie pluvnúť naň, aby mu „z očí“ neprišlo.

Vypravuje on svoje príbehy a skúsenosti súsedom, nechváli sa, [ako] že sa mu dobre vodilo, lež žaluje sa na zlé časy; súsedia mu prisviedčajú ale viem, žeby každý vďačne pristal podobne sa môcť žalovať ako figliar môj sused.