Zlatý fond > Diela > Dosiaľ nepublikované práce


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Dosiaľ nepublikované práce

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Michal Belička, Katarína Janechová, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Andrea Kvasnicová, Viktor Frischer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 174 čitateľov

Potrhlosť

[1]

[Sedím pred svojim] Sedí pred svojim bielim domkom panský pán horár. No neni on horárom, ale „circultor“, ako ho dedinčani radi volajú. Práve ukončil svoju prácu a teraz oddychuje na prieddomí [idúcom a] otvárajúcom sa do krásnej zahradky. Musí tu byť [alebo] ženská ruka, ktorá túto zahradku tak pilne ošetruje. Zahradka je nie veľká, predtým, kým pán horár ešte tu nebýval, bola ona svedkom husích zasadnutí, [kde] kam sa radi z celej dediny shromažďovaly. Pán horár Kvorka ale sa pričinil a neužitočné miesto, k veľkej žalosti husí, v krásnu zahradku premenil. No on len dal svoj prieddom vkusne popribíjanými latkami ohradiť, [prekop] zem prekopať a niečo dobrej prsti navoziť. Ostatné do poriadku priniesla jeho osemnásťročnia dcera, Ludmilla.

Dcerku svoju rodičia vychovali doma. No a ako to obyčajne pri domácej výchove sa stáva, svet neuspel zotreť osobné zvláštnosti dievčaťa tohto. Celkom protivné [vidíme] skusujeme u chlapcov. Oni obyčajne už v detinstve idú preč z domu rodičovského, musejú [sa svetu] podľahnúť bars i nie zaraz vplyvu na nich dobíjajúcemu. U chlapcov takýchto veľmi zriedka najdete vypukle sa javiace zvláštnosti, lebo té sú už svetom zotrené. [Poneváč dcerku svoju milovali]

Dcerku svoju rodičia títo milovali vrelo. Hneď od malička bolo to milé a rozumie sa samo sebou — utešené dieťa, ako to párráz i „tatko“ tvrdil. Matka ju nietak veľmi milovala, jako ten dobrý apko. Keď z hory prišiel domov, jeho Ludmilka už z priedomia ho čakala a vyzerala. Keď sa jej ukiazal zelený klobúk: bežala radostne otcovi v ústrety, ktorý ju na svoju širokú hruď pritisnul, a na čelo náružive pobozkal. Potom ruka v ruke kráčali oní ku bielemu domku a šumnej zahradôčke, [kde] vyprávajúc Ludmila, čo sa [jej] bolo cez deň v dome prihodilo.

Pán Kôrka je vskutku statný chlap. Hlava pyšno sedí na [pl] širokých pleciach, vlasy už počínajú kvitnúť. Tvár má prísny výraz, lež tvrdým byť on nevie, pokrytá je ona hustým fúzom. [Poznať na ňom] On bol synom jedneho bohatého sedliaka. Tento chcel mať z chlapca „pána“ dal ho až v 12 roku do škôl do Gemera na tú maďarčinu. Chlapec bol vtipný, učitel ho chváleval, lež do škôl prijdúc nerozumel reči a tak od učenia chuť potratil. S biedou a repetovaním tried dodriapal sa do štvrtej triedy. Bol už osemnásť ročný šuhaj, bolo videť na ňom, že [mnoho] mu knihy mnoho času neodberajú. [Prišla revolúcia] Prišiel osudný rok 48 a s ním všetky frázy o slobode atď. Povetria chytlavé všetci ludia rozčúlení; nie div tedy, že jedneho pekného rána nás p. Kôrka i s inými pár [k] drusmi dal sa uchvátiť a zverboval sa za honvéda.

Život tento mu bol celkom po chuti. Nenávidené knihy ho netrápily, profesor ho neunúval a driečnemu šuhajovi bolo vo vojne dobre. Pri Világoši tiež složil zbraň a vriadený bol do riadneho vojska a hneď dopravený do Talianskej. Tak tedy p. Kôrka mal príležitosť sveta skúsiť. No nelúbilo sa mu už teraz tak vo vojne riadnej ako v honvedskej armáde.

Otec zanevrel na nezdarného syna, a rátal v duchu, kolko volov a iného statku vynaložil naňho i to darme. Mamičke potajomky kde tu poslala tú niektorú piatku svojmu drahému synčekovi.

Že v školách nemal štestia, mal tým vätšie pri vojsku. Osvojil si velmi skoro reč i stal sa poddôstojníkom. Mal 26 rokov, keď prišiel z vojny domov. Otec sa so synom smieril síce, lež ku gazdovstvu ho viac mať nechcel; no veď syn by ani nebol zostal doma. Hlásil sa ku panstvu dostal službu horársku s obstojným platom [a] otec ho napomôhol všetkým a tak sriadil domácnosť.

Ako to ani ináč byť nemôže p. Kôrka vyhliadol si švarno dievča, mala meno Eva. Evičkini rodičia predtým boli dosť zámožní, no vtedy už iba trosky zo svojho majetku mali. Jej otec bol kupcom, lež v té búrlivé časy predal svoj skliepok a za utržené peniaze dovážal plátno pre honvédstvo. Lež toto kupectvo zle mu vypálilo, lebo temer o všetok groš tam prišiel. Značnú čiastku peňazí doniesol síce k žene lež čo té stály keď boly iba košútky? No ale pán Lačný začal od znova, a zas si nahonobil čo to.

Pán Lačný bol ducha aristokratického. On veľa držal na rod. I pani[u] [svoju] jeho ačpráve bola zemianka, preca bola v tomto ohľade liberálnejšia. Dlho sa on zpieral láske dcerý a prosbám matky, lež hľa, tieto dve zvíťazily nad ním, i konečne privolil k svadbe.

Pán Kôrka mal tedy paniu „z rodu“, a nemožno tajiť, jeho pani tiež zdedila po otcovi čosi z jeho pýchy na rod. No mužovi svojmu to nikdy nédala cítiť, lebo ho opravdove lúbila. Pritom Kôrka bol muž riadny, oblúbený čo dobrý horár. Nie div že dostal časom výnosnejšiu službu za horára v dedine K.

On si sedí na priedomí vo svojej krásnej zahradke. Je krásny juliový večer. Slnko zapadlo za blízky les, lež jeho lúče sa rozlievajú po nebí a oproti postavený vrch na červeno barvia. Ide všetko z poľa popri horárni, pozdravujúc p. horára.


[1] Príbuzná téma je spracovaná v práci Život — ľúbosť. Potrhlosť je vlastne úryvkom jej variantu. (M. P.)

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.