ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cestovanie po železnici, menovite v noci, nepatrí práve k najväčším príjemnostiam života, vyjmúc prípad, že máš sen na špagáte ako obchodný cestujúci a môžeš ho sňať z klinčeka, kedy sa ti páči. Ale zas radšej obetuješ jednu noc a zrečieš sa pokoja a odpočinku, než aby si sa vo dne vovalil do vagóna, ktorý pripeká slnce v kanikule. Aspoň ti je chladno ako-tak, a ak stojíš v chodbe pri obloku, ovieva ťa čerstvý vetrík, čo hneď premiešaný dymom lokomotívy. Čakáš, rozmýšľaš — a i to je akási zábava, bárs i myšlienky sú akési nesúce, roztrhané, zatiahnuté závojom polosna. Podchvíľou pozeráš na hodinky, a rátaš hodiny a minúty. Zdá sa ti, že od tých čias prešla nekonečnosť a ty dávno si mal dosiahnuť cieľ svojej cesty.

Tak i nám sa pozdalo, že to už Hradec. Lenže sme nezačali zhadzovať batožinu. No zarazil nás zjav predsa len neobyčajný, aspoň na Hradec. Je pravda, mnoho je sveta; na stanici veľký pohyb, ale hovorí sa výlučne po slovinsky. Konečne sme vyrozumeli, že je toto len Maribor, a do Hradca máme ešte kúsok.

Utiahli sme sa zas do svojho kúta a čakáme. Vlak uháňa zbesile, trhá a hádže nás, sťaby sme boli na mori. Sme na rovine, ktorú obstupujú zo všetkých strán vrchy. No vlak vzdor zbesilému letu vyhľadá si zakaždým z tejto pasce východ: nájde dolinu popri rieke a zostáva zas len na rovine.

Konečne vhrmel i na stanicu. Je i väčšia, i hojne svetiel, bárs ich netreba, lebo je deň. Sliepňajú len tak naprázdno. Ruch na stanici, ako vždy, je veľkomestský. Dvere vagónov sa otvárajú, konduktori vykrikujú víťazoslávne „Graz“; každý sa dvíha, pretiera oči a pozerá ospalo na perón, vyťahujúc skrehlé údy.

My sme vošli hneď do jedálne. Nezaškodí po takej noci pohár vody alebo kávy. Dvaja z našich išli zariadiť batožinu a postarať sa o hotel. V Hradci je často, menovite v lete, núdza o hotel. Doredikáš sa k nemu i s batožinou a dozvieš sa od portiera, že je „olles besetzt“.^[29] Ešte je najspoľahlivejšie vsadnúť do omnibusu. Ak v hoteli niet prázdnych izieb, sotva by poslali omnibus na stanicu čakať cestovateľov. No keď sme vyšli pred stanicu, našli sme hojnosť fiakrov a drožiek — ale omnibusy všetko už odleteli. Jediný jeden, i to ďaleko v ulici, podarilo sa nám ešte zazrieť a prečítať, že je to omnibus hotela X. Čo boli ustatejší, vsadili sme ich do fiakra i s ľahkou batožinou a poslali na hotel X. My dvaja sme zariadili najprv ostatnú batožinu, naložili, čo sme pohyblivého mali, na kozlík a pobrali sa drožkovým tempom za nimi.

Hotel X. prijal nás vľúdne a pohostinsky, ako hostí dávno očakávaných. Sotva sme vstúpili pod bránu, ovialo nás domáce ovzdušie. Ani čo by si bol v hoteli splitskom alebo zadarskom tretieho, štvrtého stupňa.

„Toto je ani dakde v Itálii,“ poznamenal môj druh.

A skutočne chodbou a dvorom šíri sa vôňa včerajšieho „goliáša“ a „fašírovanej svíčkovej“, pomiešaná so zápachom konskej stajne. Po stenách nalepené plagáty v krikľavých farbách; oznamujú, že sa tu produkuje akási „spoločnosť“ spevákov. Batožina, čo bola na fiakre, je na hŕbe v lóži portierovej. Nezbýva, než zložiť k nej i našu a vyplatiť drožku. Tá odletela pustou ulicou kamsi v neznáme kraje.

„Na každý pád upadli sme do akejsi peleše,“ šomre môj druh; vyzerá to tu ako v pražskom batalióne. Divím sa im, že ostali.“

„Ustatí, upriamení za spaním,“ vysvetľujem mu ja. „A možno myslia, že po odpočinku ľahko nájsť druhý byt.“

Vyšli sme na prstoch dohora, aby sme neprebudili našich šťastnejších druhov. Ale čo to? Sedia všetci v izbe sťa Jeremiáš nad zrúcaninami Jeruzalema.

„Kde ste nás to poslali!“ zvolali na nás urazení. „Či je toto hotel? Veď tu všetko smrdí!“

„Hm — vzduch nenie práve alpínsky,“ odpovedáme my a rozhliadame sa po izbe. Náradie je plné prachu, v kútoch a popod postele vytvorili sa z neho chumáče ani z bavlny.

„A prečo ste tu zosadli!“ začali sme vykrikovať zas my. „Čo ste nešli zaraz do slušnejšieho hotela?“

„Báli sme sa, že nás nenájdete,“ odpovedajú oni. „Chceli sme vás dočkať.“

„A načo ste dali batožinu zložiť?“ vytýkame zas my. „Neboli by sme odpravili našu drožku.“

„A či sa nás kto radil? Kým sme prezerali izbu, kufre nám zložili a fiaker odletel.“

„A čo mal robiť, keď ste ho vyplatili!“

„No — darmo sa dohadovať: tu ostať nemôžeme, treba hľadať hotel…“

Vyšli sme na chodbu. Tu sa ešte potulujú postavy vo frakoch — pozerajú a načúvajú, čo sa tamdnu debatuje tak tuho.

„Bude tu pekná scéna, keď budú mať odchodiť,“ zasmial som sa ja. „Títo tu vyzerajú ako ľudia, ktorí nemali dávno príležitosti vidieť v hoteli hosťa.“

Nasledovalo túlanie po meste, len tak, naverímboha, bez cieľa. To jest cieľ by bol — hotel Triest, ale ako sa dostať k nemu? Ani jeden z nás nestrávil päť dní v Hradci: nemáme pochopu, kde sme, kam ideme. Náhoda nás doviedla k smetiarom; tí nám označili metliskom smer, ktorým treba ísť. Dlhočizné ulice ani Žaškov, jedna sem, druhá tam — dotkli sme sa i parku; no cofli sme sa od neho, vediac, že by sme v ňom definitívne zablúdili. Nevidíš fiakra, nevidíš drožky, niet policajta, niet vôbec nikoho. Ulice pusté, tiché, ani len mliekárok nevidíš… Iba tlupa napitých robotníkov: včera bola sobota, výplata, dnes ich čaká nedeľný odpočinok… Označili nám i oni smer, len tak, z väčšieho. Tu akosi sme sa octli na Herrengasse.^[30] „Už ťa mám, už mi neutečieš!“ zvolal som víťazoslávne. O chvíľu sme boli na „Jakominiplatze“^[31] a na ňom hotel Triest, zatvorený sťa nedobytná pevnosť.

Zazvonili sme, prijal nás portier, vyrozumeli sme od neho, že má izby. Šli sme si ich, pre lepšiu istotu, obozrieť, a zapáčili sa nám. Teraz sme mu naložili, nech nám nájde fiaker, aby sme mohli doviezť našich druhov z X.

„Fiaker!“ a škrabe sa za uchom. „Dám vám zapriahnuť náš omnibus. Fiakra by sme sa nedočkali.“

„Tým lepšie,“ pristali sme my. Medzitým sme zazreli neďaleko kaviareň Weltsch — nevyzerá síce elegantne, ale zato vždy lepšie čakať v nej na omnibus, než na ulici. Rozkázali sme, nech omnibus zatiahne po nás pred kaviareň.

Nenazdali sme sa v túto hodinu nájsť tu toľko sveta. Dym, že ho môžeš krájať. Stolíky rozostavené, za nimi postavy bledé s kostrbatou hlavou a očima vpadlými, dusia karty. Zasadli včera večer po výplate sem a v hýrení zastihla ich svätá nedeľa… Keď slnce osvieti svojimi oživujúcimi lúčami zem, v nich sa zlomí energia, vytiahnu z tohto brlohu presýteného ťažkými výparmi, a odtackajú sa k rodine, ktorá nebodaj od včera večera čaká, kedy donesie otec chleba… Deň odpočinku a sviatočnej dumy premení sa v nejednom domci hneď zrána v hrozný kravál. Miesto raňajšej modlitby zavznie z úst otca kliatba a rúhanie, z úst nevinných dietok usedavý plač a nárek. Miesto do kostola zavalí sa do postele, aby sa zas na mrkaní prebudil a odišiel ku kamarátom čakať modrý pondelok. Potom sa odvlečie, sťa otrávená mucha do svojej dielne…

Káva úplne zodpovedá svojou kvalitou miestnosti. Ba i my sa znášame úplne s naším okolím. Nevyspatí, zafúľaní a zaprášení na južnej dráhe, vyzeráme tiež ako dvaja takí robotníci; snáď zámočníckej branže, ktorí si po sobotňajšej výplate vyhodili „z kopejtka“ a teraz si Weltschovskou kávou reparujú žalúdok. I od okolitých stolov pozerajú na nás akosi dôverne ako na svojich. I dievča nás obsluhuje s tým istým mdlým úsmevom, ako tamtých renomovaných hostí. No sotva sme vykúrili cigaretu, prihrmel pred kaviareň pohodlný kočiar, a my, degradovaní vo vytučených „buržoa“, zaujali sme v ňom miesto. V kaviarni už nikto ani nepozrel za nami.

Naši priatelia v hoteli X. medzitým podstúpili ostrý výsluch zo strany hoteliera, prečo sa im nepáči táto miestnosť. V ich taliansky rozhovor zamiešal sa i on po taliansky. Predsa je len z Itálie, ako sa domýšľal môj druh a uprostred prozaického Hradca vykúzlil si kus svojej Itálie, a žije si v ňom ako doma. I on je ako dudok, po smrade môžeš sa dovtípiť, kde chodí na nocľah. Náš príchod urobil krátky koniec celej diskusii. Bez všetkého komentára sme naložili batožinu na kočiar. Jedni vysadli, my druhí pešky odišli sme z X., vyprevádzaní jedovatým poznámkami celej čeliadky.

V hoteli sme sa udomácnili ako-tak. Nebolo sa prečo sťažovať. Franz, nosič jedál, si nás obľúbil a zostal nám až do konca naklonený. Vo mne objavil svojho „dicső hazánkfia“,^[32] lebo on pochodí od Šoproňa. Jeho švábčina tiež nenie tak hrozná, aspoň sa dá rozumieť zďaleka. Bárs nenie postavy marciálnej a nohy má — medzi nami rečeno — trochu na o, vyzerá ako krajan. Fúzy, trochu do červena, sú mu ustavične vysúkané po husársky, i vidno, že drží na ne viac, než druhí bohabojní Švábi. V pohyboch a reči je veľmi rezolútny. Ak som si dačo žiadal a začal okolkovane: „Ist es möglich?“, on namŕštil tvár, počúvajúc veľmi pozorne. A vždy mal tú istú rezolútnu odpoveď: „Olles is möglich!“^[33] utierajúc servítom, ktorý mu je prehodený na pleciach, spotenú tvár a fúzy. Ináč, keď som sa ráno pred piatou ukázal na schodoch, on ma pozdravil zo záhradnej reštaurácie svojím: „Hob’ die Ehr’!“^[34] Má zásterku a vymetá horlive spomedzi stolov kúsky papiera a tých dakoľko žltých listov, ktoré z piatich stromov odpadli predčasne. Náš Franz je vôbec človek neúnavný a súci, s takým krajanom mohol som sa len chváliť.

Hotel, ako všetky hotely, preplnený je cudzincami. Hradec, ako vidno, priťahuje, aspoň v lete, dosť cestovateľov. Mesto vyzerá samo v sebe ako obrovské letovisko. Má krásne okolie s horami, kde sa dajú vychádzky robiť. I Hradec má tú výhodu, ako všetky hlavné mestá dľa chýrnej výpovede františkánovej: že mu totiž Prozreteľnosť udelila rieku. Mura — mútna Mura, lebo ustavične som ju videl zamútenú — nenie síce Dunaj, ale predsa len odnáša nečistotu. Hradčania, keďže je nedeľa, v húfoch tiahnu na vychádzky do okolia — my, skromní Dalmatínci, i v meste sme úplne spokojní. Medzi jeho múrmi máš viac zelene, než v celom prímorí od Zadra po Dubrovnik.

V tomto parku, môže sa povedať, strávili sme všetok náš slobodný čas. Môžeš sa v ňom prechádzať do milej vôle a slnko na teba nezasvieti, ak ho práve naschvál nevyhľadáš. Jesto v ňom nadostač malebných miest, umele zariadených, hoc by si darmo hľadal tiché, opustené zákutia. Všade stretávaš ľudí. Sedia a čítajú, alebo pletú, druhí sa prechádzajú. Kaviarne v parku na isté hodiny sú tiež plné; ale darmo by si čakal, že bude v nich dajak živo. Každý tu sedí pre seba, pre svoju zábavu, číta noviny, alebo bezmyšlienkovite pozerá na tento svet. O druhého sa on nestará a neočakáva, aby sa kto druhý staral oň. Veď každý je v prvom rade na to na svete, aby našiel pre seba teplé, mäkké miesto. Ak i druhý túži za takým miestom, nech si ho hľadá, nech sa ruje oň a borí…

Väčšinou sú to ľudia starí, penzisti všakového druhu: nie div, že sú nasiaknutí takým egoizmom. Niet väčšieho egoistu od byrokrata, a to penzionovaného ešte! Životná úloha záleží mu v tom, aby predĺžil život na účet nie svoj, ale dotyčnej kasy, ktorá mu penziu vypláca. A keďže je Hradec rozchýrený ako zdravé mesto, hrnú sa doň penzisti. Môže sa slobodne nazvať Pensionopolis. Ale zato človek, ktorý má záľubu v živote a jeho rozdielnych fázach, nepohodlne sa tu cíti, na tejto, svojho spôsobu tiež „poslednej štácii“. Pripomína mu ustavične „poslední věci člověka“, o ktorých, ako známo, málokto rád uvažuje.

To sa už musí uznať, park je držaný vo vzornom poriadku, s pravou švábskou akurátnosťou. Mestskí smetiari vymetajú každý deň aleje, aby nezavadzalo odpadnuté lístie a zamastené papiere od salámy a šunky. Je v ňom nehorázna fontána, s čudnými postavami, aké sa môžu len v germánskej fantázii zrodiť; i na viedenskej výstave vzbudila všeobecnú pozornosť. Je tu pomník Franka, „bürgermeistera“^[35] v dlhom kapute — on je zakladateľ parku, tejto okrasy mesta. Že má svoj pomník Schiller a Goethe, to sa rozumie samo sebou pri svedomitosti švábskej. Jestvuje tu i spolok na podporovanie vtáctva: takže taký vrabec nemusí sa v zime pchať do komínov medzi sadze. Humánny spolok mu na stromoch zariadil domce v švajčiarskom štýle. Nemusí pečovať o zajtrajší deň, „co bude jísti, co bude píti“ — o to nech pečujú ľudia: on v domci ustavične nájde zrna a vody. Zato sa vrabec málokde rozhadzuje toľme ako v tomto parku. Podchvíľou ich vidíš chlp pod krovím — ani oni nenažívajú v svornosti. Drozdy zas prechádzajú sa vážne v svojom čiernom habite po pažiti sťa „regienrungsrathi“,^[36] vyťahujúc zo zeme dlhočizné hlísty, sťa Neapolitán, keď sa natláča nad misou makarónov. Ani si nevšimnú slávneho magistrátu, dľa ktorého sa nesmie šliapať po trávniku.

Máš tu i filagóriu, veľmi vkusnú, na ktorej máš štatistiku Hradca a všetky meteorologické dáta. Tieto sú i zbytočné — vieš i bez nich dobre, že každý deň je dážď. Zato je poučné, zvlášte pre úbohých gymnazistov, pozerať na termometer. Sú tu všetky tri: Celzia, Réaumura i Fahrenheita; pekná príležitosť vycvičiť sa v rátaní, ktoré je také komplikované.

Na takých prechádzkach nikdy sme neobišli „Meierei“.^[37] Tu môžeš vidieť kravy in natura,^[38] užívať zápach stajne a za dakoľko grajciarov zapíjať tento, pre veľkomešťana tak zriedkavý pôžitok, sladkým alebo kyslým mliekom, ba i naším poctivým cmarom. Tu sme si dávali rendezvous ľudia napospol šťúpli, ktorí by nedbali pridať k svojej postave keď i nie lakeť — to, ako vieme, môže iba šuster — ale aspoň dáke to kilo. No zdá sa, na lepšej ceste v tomto ohľade sú tí, ktorí sa o mlieko veľmi nestarajú. Zato každý večer vysúkajú pár pollitrákov dobrého piva. Takýchto praktičných jesto i v Hradci hodne, hoc ani zďaleka nie toľko ako napríklad v našej matičke Prahe.

Do šedej jednotvárnosti hradeckého života vnáša trochu rozmanitosti dážď. Park sa vyprázdni, ulice sa naplnia. Ináč sú ulice dosť prázdne a hluché. Kaviarne sa tiež pritom dobre majú. Mnohí sa uchýlia do nich a vyzerajú oblokom na daždivý svet. Ľudia sú k dažďu ľahostajní. Ani nepobehnú, bárs sa im leje na chrbát. I dámy kráčajú dosť ležérne i vo väčšom daždi v svojich bielych letných toaletách. Daktorej spodnice lupkajú po nohách, lebo sú premoknuté. Vrchné sukne, i v Hradci, dvíhajú sa dosť dovysoka. No zato nemyslím, že by sa Vajanský dal strhnúť a vyspieval takú báseň nôžke.^[39] Alebo by musel načrieť veľmi hlboko do „licentiae poeticae“.^[40] Tunajšie nohy môžu zaujímať viac anatóma a ešte väčšmi čižmára, než najlepšieho básnika. No často dážď ani tu nežartuje. Začne liať ako z kupy a vtedy i hradeckí vodnári skočia pod najbližšiu bránu. Keď som bol ostatný raz v Hradci, bol ma zastihol na ulici lejak, pomiešaný s kamencom. Kým som skočil pod najbližšiu bránu, bol som mokrý do kolena a na dáždniku som mal dve diery. Ale zato ako znezrady príde, tak odrazu i odíde a zaraz sa vyjasní a milý Hradec skveje sa ani smaragd. Vzdor dažďu, keď je slnce, je tu dosť horúce; vzduch sa zohreje podchvíľou.

Pri všetkej akurátnosti musíš obdivovať splendídnosť^[41] slávneho magistrátu. Nie že vydržuje légiu smetiarov, ako i kráľovská Praha, na zametanie ulíc. V Hradci sú viac zamestnaní v parku, než v samom meste. Ale magistrát v druhom ohľade je škrupulózny. Aby ulice neboli ani hodinu suché! Na túto okolnosť, tak sa zdá, kladú veľkú váhu. A pretože popoludní skoro každý deň prší, polievajú ich hneď zavčas rána, keď je obyčajne jasno, alebo hustá hmla, lebo i hmla zná zaľahnúť v samú kanikulu nad Hradcom.

Takým zariadením nenie zbytočná pumpa s dlhou rúrou a vozy so sudmi, ktoré prechodia polievať odľahlejšie ulice, kde niet pravého spojenia s rezervoárom vody. V zime je slávny magistrát tiež zamestnaný, a to odstraňovaním snehu. Tak minulej zimy, ako mi rozprávali, mal veľké šťastie. Vynaložil šesťdesiattisíc zlatiek na export snehu. Sotva jeden vyviezli, už hneď napadol druhý, takže boli medzi snehom a slávnym magistrátom ozajstné zápasy: komu ostane navrchu. A magistrát skutočne zvíťazil: snehu dneska naozaj v Hradci nieto.

V Hradci by bola „Herrengasse“ asi to, čo sú v Prahe Priekopy. Iba že sa tu sveta menej prechodí, než po Prahe. Snáď preto, že zahaľači z povolania všetko odišli na letovisko von z mesta. Elegantného sveta tu nenájdeš medzi jedenástou a dvanástou do poludnia a večer od piatej-šiestej hodiny. Preto cudzinec, ktorý sem príde v lete, odnesie si dojem, že Hradec je mesto mŕtve, naskrze striezlivé. Svet je tiež dosť pošmúrny. Nevidíš tu tvárí vysmiatych, veselých, ako napríklad v Benátkach, alebo aspoň len vo Viedni. Ženské, i driečne, vyzerajú, akoby sa hnevali na teba; ak pozrie na teba, pozrie s výčitkou, akoby chcela povedať: „Čo mi nedáš pokoja!“ Pekných jesto medzi nimi málo. Možno sa to zdá len nám, privyknutým na druhý ženský typ. Môj druh, ktorý precestoval celú Európu, ubezpečuje ma, že nevidel nikde toľko končitých nosíkov a tak pravidelných. Nuž nech majú aspoň to.

V „Herrengasse“ jesto mnoho elegantných obchodov. Dá sa tu kúpiť, čo len chceš, a všetko tovar solídny. Menovite dámske partieky sú hojne zastúpené. Koľký pôžitok takej dáme, ktorá cestuje, chodiť po obchodoch a prezerať, vyberať do milej vôle! Iba to je kalamita trochu, že všade sú „ceny pevné“. Koľko zapýta, na tom stojí, a nepohol bys’ ho ani heverom o vlas. Aký to cele iný svet v Benátkach alebo tak v Trieste! Ponúkneš mu tretinu toho, čo zapýta, a pomaličky sa dojednáte na polovicu. Kým kúpiš pol tucta ručníkov, minie sa ti pol dňa, ani sám nespozoruješ ako, a vypočúvaš dopodrobna, ak ťa to zaujíma, celý rodokmeň pána kupca a jeho panej.

V Hradci sú dosť pekné kaviarne; jesto ich i skvelých, i stredných, ako všade, kde sa schodí hodne študentov. Lebo študent predsa len je hlavný hosť takýchto miestností. V lete sú tieto kaviarne, čo ležia v meste, dosť pusté a prázdne; naplnia sa svetom, len keď začne pršať, aby sa zas o chvíľu vyprázdnili. Náruživých hostí, ktorí sedia, kým nepreštudujú všetky noviny, som tu nespozoroval. Nakukne do novín, poobzerá sa sem a tam a ide svojou cestou. Najkrajšia kaviareň, čo som objavil, je Kaiserhof.^[42] Ohromnými oblokmi dosť sme sa napozerali na ulicu, ako sa to ten svet brodí vo vode a daždi. Ak chceš čítať noviny slovanské, nájdeš ich v Thonethofe — kaviareň čosi staršia, blízko Kaiserhofa. Držia tu noviny chorvátske všetkých politických farieb: vládne, opozicionálne, a spomedzi týchto — „obzoraške, pravaške“, čisté, nečisté, kompromitentné, nekompromitentné i nestranné. Nateraz má opozícia v Trojjedinom kráľovstve len toľkoto odtieňov,^[43] nuž ale ak boh na ňu nezabudne, zajtra ich môže byť o dve, o tri viac. Tu odoberajú i Pester Lloyd, Egyetértés, Borsszem Jankó, Uram bátyám, i Figaro, peštiansky totiž. Zatáralo sa sem, sám neviem ako, i Novoje Vremja.^[44] Nuž dosť strakatá spoločnosť musí sa to tu schodiť v zime. I „café Europa“ drží dosť chorvátskych novín. Aspoň pred dvoma rokmi v nej sa schádzali študenti chorvátski.

Ak sa ti zažiada vidieť Hradec z vtáčej perspektívy, daj sa vytiahnuť zubatej železnici hore na „Schlossberg“.^[45] Mena sa neľakaj — tento „Schlossberg“ tu neznamená to isté, čo „Schlossberg“ prešporský. Toto je miesto veľmi solídne a nenájdeš na ňom temer nikoho, iba pár vrabcov, ktorým sa park zdá byť prihlučný. I ty, keď sa pokocháš v pohľade na driečne mesto, sotva sa kedy vrátiš, iba ak si zvláštnym priateľom samoty. „Himlteich“^[46] je navštevované miesto, rybník v hore, no zato nenie to Štrbské pleso. Elektrická ťa odvlečie ta lacno, a veru dobre urobíš, ak nejdeš peší, lebo je cestou dosť blata, bárs ideš predmestím, kde je vila do vily. No my ledva sme sa počali kochať v jazere, už sa spustil dážď. A hľadať chládok znamenalo by v Hradci vodu nosiť do mora: nájdeš zimy i na ulici nadostač.

Velocipédov vidno tu veľmi mnoho. I tento šport stratil dosť zo svojej zaujímavosti, odkedy ho pochytili najširšie kruhy. Elegantný svet, ako inde, i tu odvrátil sa od velocipédu. Zato vidíš tu na ňom listára, mäsiarskeho učňa, ba i mliekárku. Iba že tieto velocipédy sú o troch kolesách a medzi kolesami je truhla, kde sa drží tovar, ktorý sa má rozvážať. Je to na každý pád ilúzia, ak kto myslí, že je sluha dnes panskejší na svojej trojnožke, než prvej, keď socal pred sebou vozíček. Vozí sa i on, to je pravda, lenže ťahá najmenej o päťdesiatšesť kg viac, než prvej kým nevozil i seba. A vidí sa na nich často, keď tak šliapu trochu do briežku a ak je k tomu blato, že by sa im veru zišiel zápinok. I Nemky sa hodili na tento šport, podchvíľou vidíš ševkyňu s lengajúcimi sukňami.

Zábav a kratochvíle, tak sa zdá, nieto tu veľa. Divadlo, ako každé leto, i teraz je zatvorené. O letnej aréne, kde by mohol pod otvoreným nebom počuť operetu alebo frašku, som tu ničoho nepočul. Stadttheater^[47] je budova impozantná. Teraz v ňom čistia, farbia, reparujú. Tamhor spoza Wagnera a Schillera, vlastne ich poprsia, ozývajú sa v harmonickom tempe údery, ako keď u nás mlátia. To skáče trstenica po zaprášených rekvizitách divadelných. Či i pri kusoch, ktoré sa majú dávať znova v budúcej sezóne, upotrebujú túto istú vyprašovaciu metódu, neviem povedať. Že sa autorom toho tu i tu dostane, to je isté. Koncertov po pivovaroch a reštauráciách som tu nevidel. V parku sú dva razy do týždňa koncerty verejné — no pretože každý deň prší, i tento pôžitok roztápa sa vo vode. Úbohý Šváb nemá teda ani tej útechy, aby mohol pri muzike vylievať svoje žiale. On ich zalieva pivom a sedí pri svojom pohári ticho a seriózne ako bohabojný Nemec.

Budov nádherných majú i tu dostatok. Hneď univerzita je veľkolepá stavba na krásnom mieste. Mestský dom ťa až privalí svojou impozantnou ťažkopádnosťou. Nevidíš tu snahy talianskej za subtílnosťou, ľahkosťou a bažením dohora, k nebu. Nemec chce mať fundamenty ako svedčí, a čo je hlavné, on sa snaží zabrať čím viac priestoru, rozšíriť sa, čo i na úkor druhého. Tak sa stane dnes-zajtra nepozorovane pánom celej zeme. I radnica rozčapila sa naširoko-ďaleko so svojimi rapavými múrmi. Hofburg^[48] je stavba neveľká, ale predsa púta svojou starožitnou, jednoduchou krásou.

Všeobecná nemocnica, ako všetky všeobecné — tento strašiak všetkých pacientov a vari ešte väčší všetkých kandidátov medicíny — je stavba tiež starosvetská, o hrubých múroch a mohutných klenbách, že môže na nich ležať planina. Vo dvore sú už domy novšie, ani zďaleka tak solídne stavané. V nich vyzerá to dosť prívetivo, útulne a čisto. Milosrdné sestry prechádzajú ticho po dlhých koridoroch; i svetáka oveje tu kýsi duch piety, ktorý bys’ darmo hľadal po nemocniciach, kde posluhujú všakové ženské, najviac ovšem pochybného držania. Tu nepocíti pacient, že upadol do podozrivej spoločnosti, musejúc sa dať obsluhovať ženskými, ktoré vykonávajú svoju službu z prinútenosti a vo večitom šomraní. Či páni medici a kandidáti i tu sú takí šetrní, ako po iných nemocniciach, neviem. Že totiž napadnú na úbohého pacienta — ktorému je predpísaný „klid“ — hneď v procesii, a vyšetrujú ho, kým sa im len ráči. Poslucháčov som tu nezastihol, iba rigorozantov. Dvaja takí v bielej kravate a rukavičkách, len toľko, že ma nezrútili na schodoch, keď som sa poberal na internú kliniku. Z vysmiatych tvárí a živosti pohybov vyrozumel som, že skúška vypadla dobre.

Pred radnicou nachodí sa pomník arcikniežaťa Johanna.^[49] Tu som mal pred troma rokmi príležitosť obdivovať zvláštnu nevšímavosť, aká sa môže nájsť len pri veľkých filozofoch. Jedného študenta sa pýtam, čo je to za pomník.

„Ja veru neviem,“ odpovedá on.

„Vari nechodíte v tieto strany,“ divím sa ja.

„To nie. Každý deň prejdem popri ňom priemerne tri razy. Ale nevšimol som si ho…“

I teraz, keď sme my pristúpili bližšie a prečítali nápis, on stojí zamyslený a čaká nás netečne. Myseľ mu patrne blúdi po kamenitých stráňach Dalmácie a nemá mu kedy vnuknúť nápad, aby sa nás aspoň spýtal, čo je to za pomník.

Obyvateľstvo sa nedá spoznať len tak letky; tým menej, že prednejšie rodiny sú po letných bytoch. Nápadné množstvo penzistov poskytuje mestu zvláštny ráz. Podchvíľou stretávaš starých ľudí. Daktorí sú sťahaní, nahrbení — iní, a tých je hodne, držia sa rovno a kráčajú pružno. Vzdor civilu poznáš v nich zaraz starú vojnu. Zdá sa, že v Hradci je všetko presiaknuté duchom národným. Vidíš inteligentov oblečených vzdor horúčosti, v šedivom lodéne a nohaviciach po kolená, sťa alpských horalov. Schránky na „Schulverein“^[50] nachodia sa vo verejných miestnostiach ako v Prahe truhličky na Maticu.^[51] Elementu slovanského musí tu byť mnoho, súdiac z nápisov. Vidíš tu Wokurku, ale i Řeřábka, a to s kvačkou nad r (Česi sa tu neboja), i Popovića s poctivým jeho ć, ale popri nich i légiu všakových Oblackov, bývalých Slovincov, kde už nesmie zpred k chybovať c. Veru tak, i Slovincom treba vysúkať rukávy, kým vydobyjú, čo im bolo odorané. Len či dobyjú! I medzi nimi je už hodne straníctva a pomery povážlivo rozhárané.

Na ulici ozýva sa skoro výlučne nemčina, kde-tu udrie ti o ucho i sladká taliančina. Je skutočne sladká, keď ju porovnáš s touto úbohou nemčinou. Kto hovorí, zdá sa ti, že gargarizuje. Slová musí vyťahovať rovno z hrtana, ani čo by sa hotovil nie na rečnenie, ale Dávida chváliť. Pritom Šváb z Hradca je hrozne zadubený. Literárnu nemčinu vôbec nerozumie. Zdá sa mu, že je to japončina. Bašík zo Zdychavy nenaťahoval by toľme uši, keby mu Hviezdoslav čítal napríklad svoju Agar, ako ich naťahoval „Dienstmann“^[52] pred radnicou, keď som mu naložil v korektnej nemčine, aby mi tento pak odniesol do hotelu, číslo to a to. Bolo treba dlhého vysvetľovania a všetko bolo darmo. „Dienstmann“ ešte vždy hľadí v nedorozumení ako človek, ktorému sa krivda deje. Konverzácia sa skončila tak, že som i ja začal gargarizovať, zavýjať, vytriešťajúc oči a kriviac tvár. Hoc to i nebol pravý dialekt hradecký, „Dienstmann“ ma porozumel zaraz a vykonal rozkaz presne.

Raz večerom spomedzi švábčiny na „Herrengasse“ doľahol k nám hovor zrozumiteľný. Šli proti nám dvaja šuhajci, akiste študenti chorvátski. Úryvok ich rozhovoru:

„Banujem, že som neodišiel,“ riekol jeden.

A druhý mu odpovedá na potechu:

„Bolo by lepšie, kebys’ nebol ani prišiel…“

S tým sa i stratili v množstve a my sa darmo obzeráme, aby nám vysvetlili zmysel týchto rečí.

„Čo chcel tým povedať?“ vypytuje sa ma môj druh. „Banujem, že som neodišiel.“

„Akiste zaostal tu, keď sa druhí vracali domov,“ vysvetľujem mu ja. „Možno chybovalo groší, a možno groší bolo dosť, ale sa potrovili. Táto druhá hypotéza je pravdepodobnejšia.“

„A ten druhý výrok je ešte horší…“

„Veru — ten znamená, že šuhaj darmo márnil čas i groše v cudzom svete…“

Zamysleli sme sa oba. Zišli nám na um časy, keď sme i my, sťa zaostalé lastovice, blúdili Prahou, čakajúc, kedy nám príde groší, aby sme mohli odletieť za druhmi do milej vlasti. Z druhej strany dotklo sa nás bôľne, koľko sa vyberá do sveta duší mladých, neskúsených, plných nádejí, a po nečase i na nich pristane výrok: „Bolo by lepšie, kebys’ nebol ani prišiel…“ Vracajú sa sklamaní, alebo skazení, alebo aspoň len s otrasenou stavbou mravnej podstaty…

„Keby vedel, kde sú,“ poznamenal môj druh, trochu melancholicky naladený, „vzal by ich na večeru.“

„Možno by ste im usporili, že by neodišli bez večere spať a večne by vás spomínali. Ako my pána Čajku.“^[53]

„Ktorý je to pán?“

„Inžinier v Prahe. Tiež nakŕmil dakoľko ráz hladných a napojil smädných…“

„Ešte vždy nerozumiem.“

„Hm, rozumejú tí, čo tam boli. Menovite v jednu nedeľu večer v júli, strávenú u Brejšku, nezabudnú tak chytro.“

„Tiež ste nemali peňazí!“

„Ani babky.“

„Eh, čiže ste pili — a bolo ozaj horúce?“

„Nikdy mi tak nechutilo pivo.“

„Ale i on musel mať pôžitok!“

„Taký, ako by ste boli mali vy, pozerajúc na tie dve zaostalé lastovice, keby ste ich boli mohli mať pri svojom stole. On sa vždy usmieval a ustavične nás núkal.“

„Vidíte, že často je sladšie dávať, než prijímať,“ poznamenal môj druh. „I ja mám rád hladných za svojím stolom. Je v tom mnoho egoizmu — ale tak je.“

„No keby len taký egoizmus vládol na svete, ľahko by sme sa pohli. Ale jesto i inakší…“

Po týždňovom pobyte vybavili sme konečne, po čo sme do Hradca išli. Zredukovaní na štyroch jedno predpoludnie vsadli sme do omnibusu. Všetkým nám valne odľahlo, že hradecká idyla je za nami, hoc i pol tucta rúk čaká otvorených, kedy kvapne do nich ten obvyklý hriešny bakšiš. Výjav každodenný v dnešnom civilizovanom svete po našich hoteloch. Páchne to trochu žobráctvom, prijímanie šestákov takto cez oblok omnibusu, ale koža na tvári zatvrdne pomaličky a nepodpustí rumenca pre každú pletku. I náš priateľ Franz sa klania, utierajúc tvár servítom; on jediný nevytrčil ruky, bárs by zaslúžil odmenu za svoje námahy. Na jeho energickej tvári akoby i teraz bolo napísané: „Olles is möglich!“

Na stanici nás čaká dosť roboty. Treba obedovať, zariadiť batožinu, kúpiť karty a nadovšetko: vydobyť si miesto v rýchliku, keď prihrmí tam od Viedne. Býva vždy našpikovaný. Ak sa i nájde ktoré miesto prázdne, zdvorilí pasažieri položia naň kaput alebo klobúk, aby vyzeralo ako obsadené. Nuž ale premohli sme všetky tieto ťažkosti. Bez všetkej nehody dostali sme sa do chodby vagóna, odkiaľ vyzeráme, ako sa tratí Hradec a celý kraj kamsi za vlakom, akoby si ho bol za plot hodil.