ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednotvárnosti života, ktorým ti je žiť na letovisku a v takomto malom kúpeli, každá premena ťa teší, len nech bude premena. S akou dychtivosťou sme napríklad v jedno predpoludnie leteli k hotelu, odkiaľ sa ohlásila trúba nie našej kapely, ale vojenská. Áno, vojsko vniklo do nášho zátišia, znepokojiť mysle utíšené kúpaním a množstvom mlieka z mliekárne Johanna Heeba. Niet pochybnosti, že každý z nás videl inakšie parády a cvičby vojenské: a predsa dostavili sme sa všetci a vyvaľujeme oči sťa deti, prezeráme delá, vozy s muníciou, akoby na nich bolo bohviečo vidieť. Chlapci poskákali z koní upotených a spenených, tiež oni zaprášení, že sa im ledva rozoznáva farba na uniforme. Ustatí i sami, v prvom rade pečujú o svoje kone. Oficierske postavili pod cieňu do chládku a utierajú ich z potu, svoje popriväzovali o stromy, alebo ich držia po päť, po šesť za uzdu. Druhí idú s plátennými putňami na studňu a častujú ich vodou, iní zas idú so svojimi plechovými miskami na vodu a napájajú sa, alebo nemajúc vo fľaši studeného nápoja, nalievajú do nej nebárs studenej rohićskej vody. Ohorení sú všetci, chudorľaví a, ako vidno, hodne ustatí. No vzdor tomu sú bodrí a veselí a s láskou potľapkávajú svoje vysoké kone so sedlom ešte vyšším, lebo na ňom je priviazaná celá batožina jazdcova. Postáli, kým sa páni oficieri občerstvili v reštaurácii hotela, kým si kone vydýchli — a zas zavznela trúba ostrým, cvendžiacim zvukom; chlapci vyskakujú do svojich vysokých sediel, stavajú sa do radov — a o chvíľu nevidno už po nich ani stopy.

Nenie veru nepríjemnejšie byť odsúdeným takto na záhaľku, nečinnosti a možno i samote človeku modernému, ktorý je naučený žiť ako v horúčke, v naháňaní a plachtení a ustavičnej práci. Treba mať svoj vlastný fond myšlienkový a citový, v ktorom môžeš nájsť zábavu i zamestnanie. Tak ti už bude potom ľahostajné, či si sám, alebo v duchaplnej spoločnosti, ba často budeš sa cítiť lepšie sám, so svojimi myšlienkami, než v spoločnosti druhých. Ináč kto nenie priateľom samoty, ľahko môže tam nájsť spoločnosť; treba sa len pripojiť jednému alebo druhému krúžku. Nieto tu toho odmietania ani odsociavania ako vo veľkom svete. Prijmú ťa vďačne medzi seba kdekoľvek, len ak im nesieš to, za čím každý baží: dobrej vôle, veselosti a zábavy. Nám netreba vyhľadávať takých krúžkov: my ho máme stály a cítime sa v ňom dosť dobre.

Ale zaujímavo je stopovať, ako sa židia nájdu; ako sa ľahko spoznávajú a kryštalizujú v svoju zvláštnu, môže sa povedať, spoločnosť, alebo lepšie sektu. Oni naňuchajú jeden druhého zďaleka, stretnú sa raz, dva razy a už sú priatelia, intímni. Židovská rodina z Pešti, ktorá už i medzi sebou hovorí po maďarsky {aspoň na verejných miestach), spriatelí sa ako nič so židovskou rodinou z Triestu, ktorá je zas tuho talianska. Následkom toho spriatelia sa triestskí židia všetci do jedného so všetkými mojimi krajanmi z pokolenia Jakobovho; k nim sa pripojí i osamelá židovská rodina z Poly a ešte jedna z Ankony. Všetko je to ako jedna rodina, natešené, že sme takto spolu, takto pekní, takto zdraví a veselí. Všetko to šteboce medzi sebou po nemecky, s roztomilým židovským prízvukom. Obsadli všetky kolkárne, koľko ich len jesto v Rohići a zabávajú sa za svoj groš. On čo podniká, podniká horlive, s celou energiou svojej bytosti. Keď pracovať, pracuje do úmoru, pilne, neúnavne, deň i noc, a keď sa zotavovať, zotavuje sa zas všade a na každom mieste, nevynechá ani chvíľky, aby jej nevyužil na zotavenie. Nieto v nich polovičatosti, neurčitého fluktuovania sem a tam ako v nás, ktorí sa v práci radi zabávame a v zábave zas by sme chceli vážne pracovať.

Mladý človek, ak je sám a samostatný, môže sa tu zabávať do milej vôle. Známosti si nadobudne ľahko, a najľahšie v „Cursalone“; záleží len na tom, aby ich vedel pestovať, alebo, ak sa tu smie vysloviť také moderné slovo — prehlbovať a vykorisťovať. „Cursalon“ je v hlavnej budove, vystavenej ešte v minulom storočí v štýle rokokovom. Budova nie vysoká, menovite na poschodí musia byť izby dosť nízke, súdiac po neveľkých oblokoch — zato je rozčapená na všetky strany. Sám „Cursalon“ zaujíma nielen prízemie, ale i poschodie, kde sú galérie pre divákov a chór zariadený pre hudbu. Dvorana je to pohodlná, priestranná a ozdobená nádherne: vyzerá impozantne so svojimi lustrami, zrkadlami a zlatými ozdobami. Medzi stĺpmi sú pohovky dookola na vyvýšených miestach, potiahnuté červeným plyšom, na ktorých gardedámy presedia toľké hodiny v tichých rozhovoroch, alebo v rozjímaní o starých dobrých časoch. Tu sa dávajú koncerty, zariaďujú divadelné predstavenia, i prednášky. Divadelné predstavenia dávajú ochotníci a podnet k nim dáva herec alebo herečka, ktorý prikvitne zdakadiaľ do tohto zátišia a zase sa stratí. Pri koncertoch účinkujú speváci z opery peštianskej alebo viedenskej, objednaní hádam naschvál. S nimi bilíruje dcéra faraónova svojou virtuóznou hrou na piane. Prišla i akási spoločnosť z Viedne a zariadila sériu prednášok, medzi nimi i nezbytnú prednášku o Nansenovi^[112] s projekciami na stenu. Tieto predstavenia sa počínajú o ôsmej hodine; sluha z kaviarne pozýva k nim, búchajúc na bubon, ktorého zvuk sa po celom Rohići rozlieha. Ak nebolo už vonkoncom nič iného, po večeri bol aspoň tanec, i to celkom domáci. Daktorá slečna sadla za piano a začala polku a kto chcel, mohol ísť tancovať. Anima^[113] pri týchto tancoch málokedy bývalo. Sotva jeden-dvaja z mladých ľudí odhodlajú sa do tanca, i to sotva urobia dve-tri túry, hneď sa utiahnu k pohovkám gardedám. Majú pravdu — prišli sem nie na tanec, ale zotaviť sa. Tanca sa naužívajú dosť v Pešti, keď nebudú mať na nohách štíble s takými vysokými opätkami. Zato pri dievčatách vidí sa chuť do tanca. Madona s okom naivným vyvádza dievčatá, jej oko sa zaleskne, celá bytosť ožije. I moja suseda z „Füllhausu“ chodí sem často, ale ona sedí nepohnute, akoby každú chvíľu čakala, že sa na ňu obráti cieva aparátu fotografického, aby ju zvečnila pre daktorý „Modenzeitung“.^[114] Z pánov je ešte najživší pri týchto zábavách starý pán, ktorý sa osmelil narodiť práve v tom roku, keď sa rodila vlasti našej a celej Európe sloboda. No z neho majú druhé veľmi malý osoh, lebo on obletuje ustavične dcéru faraónovu. Dievčatá z týchto zábav, myslím, vracajú sa sklamané, s neukojenou túžbou a s omrzelosťou v srdci nad netečnými mladými ľuďmi. Taká mŕtva zábava unavuje väčšmi než desať zábav veselých a animovaných.

Priateľ tichej, krotkej prírody môže sa tu cítiť dobre. Urobí desať krokov a už je v hore, pravda, hore bukovej. Len kde-tu je premiešaná dubovinou a na daktorom mieste nájde sa tmavý fľak jedľoviny, všetko mladej, nedávno sadenej. Útvarov divokrásnych, brál a prepadlísk tu nieto. Kopec do kopca, v údoliach lúky a v úbočiach záhon zemiakov alebo kukurice. I tieto nízke, neškodné kopce ovité sú cestičkami a chodníkmi, v pohodlných zákrutách, aby sa nespotil, kto chce vystúpiť dohora. Na neveľké dištancie rozostavené sú sedadlá a lavice, na bielo natreté, aby si na nich mohol odpočinúť pútnik a mal do čoho vyrezať srdce, alebo svoj monogram. Vzduch je tu čistý, chladný, i keď tamvon slnce pečie, ak je oblačno, v hore je zima a vlaha.

Najhlavnejšia prechádzka je na Janinaberg.^[115] Tú už považujú tu za výlet. Vrch stojí hneď nad Rohićom a viac ciest vedie na vrchol. Hneď v prvé dni podnikol som i ja tento výlet. Za pol hodiny bol som na vrchu, vlastne poľane, kde je i filagória. Rohića sa vidí stadiaľto iba kúsok; zato otvára sa z tamtej strany výhľad naďaleko, kým ho nezamedzia vyššie vrchy a oblaky. Celý obzor je obsadený kopcami, na každom plášť hory bukovej, a len kde-tu jedľovej. Po úbočiach a údoliach belejú sa osamelé domce — kde-tu ich je skupina väčšia, kde je dedina. Skoro každý domec má svoj kostolík, biely s nevysokou vežou. Sotva odbila piata — na okolí ticho a pokoj. Slnce vyskočilo spoza nízkych chmár; celý kraj sa vyjasnil, okúpaný v čistej rose. Tu sa ozval hlas zvona, jedného, z druhej strany druhého — a o chvíľu ohláša sa zvonenie zo všetkých tých kostolíkov, akoby sa boli prebudili od slnca všetky zvony. Nuž pekne je na tejto Janine takto zavčas rána. Aspoň si sám, myseľ sa ti povznáša k výšinám a letí nekonečným priestorom, akoby cítila, že je tu bližšie k nebu.

Padol mi pohľad na stĺpy a trámy filagórie — myseľ zostúpila na nízku zem a zaoberá sa zas drobnými záujmami. Stĺpy a trámy sú popísané menami a číslicami. Tu i tu sa nájde výlev citový, ktorým chcel uľaviť pisateľ srdcu. Jesto i sŕdc prebodnutých strelou a v nich iniciálky, akiste mien ženských alebo mužských s dátumom. I tu bola láska predmetom, o ktorom každý najradšej uvažuje — ak vôbec uvažuje — na takýchto osamelých miestach. Koľko sa času vynakladá na tento jediný predmet, ktorý zaplňuje celý svet a hýbe tajnými silami. Nie darmo hovorí učený Nemec v svojom diele Ueber die verlorene Energie,^[116] že je láska vrece, ale bez dna, v ktorom mizne sila drahocenného času, v ktorom sa drví a lomí energie toľko a toľko miliónov konských síl a vrece je vždy len prázdne, nenásytné. Keby tú energiu vynaložili na dvíhanie, zem by už bola vyzdvihnutá z pántov i bez čigy Archimedovej.^[117] A hovorí svätú pravdu ako taký učený Nemec. Koľko sa jej len rozhádzalo do vetra v týchto rohićských horách! Kam padne oko: na strom, na múr, alebo operadlo lavice: všade tie srdcia vyrezané, všade mená, všade iniciálky. Daktorí dávno odpočívajú v Pánu, čo tu vyrezávali v potu tvári. Iní sú už dávno starci a stareny — plameň vyhasol, ohňa neostalo ani pod popolom a nejedno srdco zamĺklo naveky, ktoré tu pod stromom tĺklo v rozochvení.

Pravdu má starozákonný moralista: Márnosť nad márnosti.

Nad ústavom hydropatickým dvíha sa „Triestinerkogel“.^[118] Akiste sa naň radi liepajú Triestinci. Kopec nenie vysoký, ale cesta naň je strmá — nech si ho majú teda, ten svoj „kogel“.^[119] Je ich hodná kolónia. Nazdávajú sa tí ľudia, že nikto na svete nerozumie po taliansky: ináč by sotva pretriasali na verejných miestach svoje intímne záležitosti. Alebo sa nazdávajú hádam, že každého zaujíma vedieť, „že slečna je hrozne nervózna“ a jej sestra že má muža, ktorý by jej celkom iste rozohnal nervóznosť, lebo pred ním trasie sa všetko v dome. „Ani kanárik sa neopováži pred ním zaspievať.“

Pekná prechádzka je v aleji hneď na stranu od mliekárne. Ide temer vodorovne a vždy horou, ktorou neprebije slnce ani v pravé poludnie. Mena táto alej dosiaľ nemala. Mlčanlivý pokrstil ju na alej „delle tre grazie“.^[120] Prechodia ňou každý deň tri slečny a drozdy a vrabce dvíhajú sa zďaleka na krídla pred nimi, lebo ich hlas počuť naďaleko. Vedie cesta do doliny, kde sú ukryté domy o verandách a pavlačiach. Z údolia sa môžeš vrátiť druhou cestou na „Strasse nach Cerovec“. Tu uvidíš v hore učupenú vilu „Jankomir“, ktorú neviem prečo neprekrstila slávna direkcia na „Hänslsruhe“. Prídeš pekne k nášmu „Füllhausu“, lenže cestou uvidíš záhradu nášho kvetinára, potom magazín hasičského spolku, ďalej ešte stajne, v ktorých sú kravy Johanna Heeba a mulice slávnej direkcie a až potom príde „Beamtenhaus“,^[121] prilepený o chrbát nášho „Füllhausu“.

Keď vystúpiš z kúpeľa, nájdeš všade nápisy, kade sa kde ide. To je konečne tak zariadené, odkedy jestvujú spolky turistické. Predpoludním sme neraz chodili alejou, ktorá ide temer rovnobežne s gaštanovou dohora, po jazero, úpätím Janiny. Dopoludnia je tu obstojný chládok. Cesta je na miestach po rovine, na miestach ide do kopca. Nazvali ju „Seufzerallee“^[122] a môj mlčanlivý ju pokrstil na alej „dei sospiri“.^[123] Keď môže krstiť slávna direkcia, prečo by nemohol zas prekrstiť môj mlčanlivý! Ja som tvrdil, že sa volá „Seufzerallee“ preto, lebo sa tu prechádzavajú zaľúbení a tí vraj radi vzdychajú. Môj mlčanlivý myslí, že tu vzdychajú nie zaľúbení, ale hostia, ktorí pri vode chodia sem na prechádzku. A ktovie, či jeho výklad nenie pravý. Voda táto na lačný žalúdok a keď sa za ňou napiješ mlieka, spôsobuje hrozné žrenie.

Pri tejto vyviera i „Waldquelle“,^[124] vlastne horký vyviera — železnou rúrkou sa cedí do mramorovej mušle. Okolo prameňa sú sedadlá, obsadené od rána do noci. Chudokrvné slečinky tu vyšívajú, alebo čítajú svoju Marlitt:^[125] tu i tu idú s fľaštičkou pod rúrku a vypijú primeranú dávku. Je to voda železitá, v ústach sťahuje sťa alizarin.^[126] V Rohići je všade mnoho detí, ale tu majú vrchovisko. Lietajú po hore, trhajú kvietie, hrajú sa na schovávačku, alebo presýpajú piesok do malých nádobiek a motyčkami prekopávajú zem.

Na viac miestach tejto aleje môžeš čítať nápis: „Zum Jackelwirth“.^[127] No všetky cesty, ktoré vedú k záhadnému krčmárovi, tratia sa kdesi v hore. Akási nechuť k veciam neznámym hatí nás, aby sme sa i my vyštverali raz dohora a presvedčili sa, čo to za Jackel. Počuli sme mnoho rozprávať o ňom a hanbili sa, keď sme museli odpovedať, že sme tam ešte neboli. Sám arcibiskup odporúčal nám mnoho ráz túto prechádzku.

V jedno poludnie prikvitol k nášmu stolu náš starožitník. Oznámil nám bez okolkov: „Dnes o siedmej večer budeme večerať u Jackela. Vy choďte ta rovno — my ostatní sa vyberieme cez hory a doly a nájdeme vás tam o siedmej. A vy,“ obrátil sa ku mne, „objednate hneď teraz večeru pre osem osôb, nech bude hotová.“

„A čo objednať?“

„Kurčatá, to sa už vie.“

„Dopečené a či a la tartar?“ usmejem sa ja.

„Tam sú vždy dopečené, keď sa objednajú,“ ubezpečuje starožitník celkom vážne.

„No, uvidíme,“ pochyboval som ja.

„Uvidíte a uveríte,“ odpovedá on so zvláštnym dôrazom.

Po obede moji druhovia si ľahli, ja som šiel do kaviarne. Obzor je ešte väčšmi dotrhaný, než v prvé dni po našom príchode. Môže sa slobodne povedať, že ho čítajú dve tretiny rohićských hostí. Sezóna sa blíži koncu, nahrnulo sa Chorvátov mnoho po vykonanej žatve. Zo všetkých strán sa už ozýva chorvátsky hovor. Ba i sama kapela zahrá tu i tu: „Ljepa naša domovina,“^[128] alebo druhý chorvátsky kus.

Mne bolo ťažko vybrať sa do hory k Jackelovi; poslal som ta ochotného „Commissionära“,^[129] nech on objedná našu večeru. A mal som pravdu, lebo keď moji druhovia vstali, na mlieku sme si posedeli dosť dlho a potom už vybrali sa voľným tempom dohora, gaštanovou alejou, k známemu jazeru a potom horou vždy napred. Cesta vedie akiste do okolia, ktoré sa z Janiny ukazuje, posiate kostolmi. Sprava je dosť strmá úboč, zľava zas hlboký jarok, plný mlák a bahna. Týmto jarkom napája sa to jazero tamdolu. Poetické to práve nenie, hoc i za jarkom zaraz nachodí sa hora jedlinová, veľmi pekná a už nie celkom mladá. Ani tú nenechali bez mena; nazvali ju „Fichtenhain“,^[130] a fatálny jarok tuším „Eschenbach“.

Keď vyjdeš z hory, už ti neprichodí ísť iba hrebeňom vpravo akýmisi skôr závozmi, než cestou a tak prídeš „zum Jackelwirth“. Cestou nájdeš ešte chutnú vilu, takmer od päty do hlavy ukrytú medzi stromovím a liepajúcimi sa bylinami. Myslím, že tej zelene je tu až primnoho: skôr by sa zišlo trochu slnca a teploty, abys’ dokonale ocenil výhodu toľkého chladu.

„Jackelwirth“ má chalupu, ako ktorákoľvek tu z týchto chalúp roztratených po grúňoch a dolinách. Iba čo je čosi väčšia a akomak výstavnejšia. No čo je hodno pochváliť, je dvor, rovný, vymetený, očistený a obohnatý živým plotom. V ňom jesto čosi stromovia, čosi viniča a chládok hotový, v ktorom sú rozložené stoly a stoličky. Je tu i kolkáreň, dosť v poriadku ináč, iba že miesto bubna končí sa matracom, do ktorého keď sa rozjedovaná guľa búši, musí „umrieť“ bez ďalších príhod. Vo dvore je ešte domec drevený o veľkých oblokoch, vyriadený, čistý. V páde dažďa neočakávaného — a takých dažďov sa tu triafa každý deň — môžu sa hostia sem uchýliť. Môj mlčanlivý, vidiac tento domec, rozveselil sa a z tváre mu zmizla všetka starostlivosť.

„My budeme tu večerať!“ rozhodol zaraz, sadnúc za stôl. „Vonku bude o chvíľu padať rosa.“

Pokorili sme sa bez námietky jeho strachu pred „otvoreným povetrím“.

Prišiel i Jackelwirth sám, ten mysteriózny, a vysvitlo, že sa nevolá ani „Jackel“, ale Božić, pochodí „z Hrvatskej“, i hovorí pekne, pravým záhrebským nárečím. Dievčica, ktorá obsluhuje, nenie typ chorvátsky; je to Slovenka z Mariboru. Po nemecky hovorí krajšie, než mnohý vyslanec na Reichschsrathe,^[131] ako vôbec všetci Slovinci zabŕdli dosť hlboko do nemeckej kultúry. Ak vytiahnu nohy z toho bahna, no čižmy dosť ľahko v ňom ostanú.

No pohľad stadiaľto je ozaj utešený. Všade tie kopce s tmavými plášťami hory, korunované kostolíkmi a kde-tu i bielym kaštieľom; roztratené chalupy útvaru čudného s ostrými strechami a humnami na stĺpoch. Kto sa kochá v takom pohľade každodenne, či div, že stane sa lepším, bohabojnejším, vľúdnejším? Zato sa i náš Jackelwirth ustavične usmieva, keď sa okolo nás vrtí. Počasie je, že nemôže byť krajšie. Iba nad ďalekými vrchmi, zatvárajúcimi obzor, čo sa začínajú dvíhať ružové hmly. Moji druhovia sú vo vytržení. Mlčanlivý banuje, že sme dávno nevyhľadali toto miesto: bolo krajšie, než potĺkať sa tamdolu po parku a po alejach. Umienil si, že odteraz častejšie prídeme na toto krásne miesto. No žiaľ — už nebudeme tu dlho.

V doline orie sedliak na svojich voloch, ktoré sa ledva hýbu a neraz i zastanú, akoby boli zadriemali, opreté o svoje jarmo. Neďaleko záhona, ktorý preoráva, mu je dom so stajňami a humnom a druhými patričnosťami. V tomto peknom rámci zelenom a pri takomto osvetlení vyzerá ten domec skutočne ani na obrázku.

„Čiže mu je dobre!“ zvolal môj druh vždy zvedavý. „Poďme k nemu. Aspoň uvidíme, ako majú v dome!“

Mlčanlivý ostal v izbe kochať sa pohľadom na vidiek, — my dva pohli sme sa v dolinu. Chodník, vlastne je to závoz akýsi, je zašutrovaný väčším-menším kamením a z oboch strán ťa chytá tŕnie a šípovie za kabát. Príhoda velmi dobrá zlomiť nohu, alebo ak si podnikavejší, i väzy. Môj druh vykrikuje, vysoké opätky sú ako stvorené k takýmto krkolomným výletom. Spoza jednej zákruty vystúpila pred nás postava sedliaka, spotená, prihrbená.

„Gut‘ Tog!“^[132] pozdravuje nás, snímajúc čapicu. Na nej je nápis „Kirchendiener“. To je vysvetlením, prečo nás pozdravuje, ani čo by sme boli dakde vo Schwarzwalde. Oči mu svietia, ba trochu pozerajú krížom na tento svet zmotaný. Rozkročil sa ako človek opatrný, ktorý hľadí zaujať stanovisko čím širšie. Tvárou sa mu lejú celé jarky znoja.

„Ťažká cesta, švagre, čo?“ pýtam sa ho ja.

„Ajoj! Ledva odfukujem, môj pane!“

„Nič preto“, ja na to. „Tamhore je Jackelwirth, vezmite si uňho zápinku.“

Kostolník sa díva, čo to ja myslím. Díva sa, i keď sme poodišli, rozmýšľajúc nad mojimi rečami. Zrazu vypukol v smiech.

„Čo je, švagre?“ pýtam sa ho ja.

„Pán sa ráči žartovať,“ odpovedá mi v smiechu. „Zápinka — znamenite!“

My sme ho nechali, nech sa smeje a teší svojej bystrej chápavosti. Došli sme dosť skoro na pažiť, ktorá je okolo domu a dvora sedliakovho. Vlastne dvora tu ani nieto. Dvor, to je celé toto pole. Vidiek je tu ohraničený, akoby sme boli v studni. Jackelwirth vyzerá stadiaľto ako dáky zakliaty zámok, ukrytý v zeleni. Dom, ktorý nás zďaleka toľme vábil a sľuboval bohviečo, zblízka vyzerá ako ktorýkoľvek domec rohićský. Podmurované fundamenty v blate, na nich drevený zrub, krov špicatý zo slamy, oblôčky ako dlaň. V pitvore a pod ústreším smetí do členkov. Trochu ďalej stajňa bez oblokov s vyvrátenými dverami, okolo nej bahno s jamami, čo vyryli svine. Pri stajni stodola a cieň na stĺpoch, kde sú drva a poprekladané rebríky, na ktoré sa bude vešať kukurica.

„Čo by sme vošli dnu,“ povzbudzuje ma môj druh.

„Otvorené je — snáď budú doma,“ odpovedám ja.

Vtom vyšla ženská z izby a stála vo dverách; sťaby nám chcela zahradiť cestu, aby sme ani nevideli tadnu. Na nás hľadí skúmavo, nie najvľúdnejšie. Niet v jej pohľade toho výrazu rozpakov a úslužnosti, ktorý by sa zjavil na tvári Zázrivky alebo Párničianky, keď by pred jej domov zastali neznámi ľudia. Ani nás neponúkne prejsť ďalej, ani sa neopýta, čo chceme.

Pozdravili sme ju a pýtame sa, či by nám dovolila pozrieť do izby.

„Gazdiná nenie doma,“ odpovedá ona, nehýbajúc sa z dverí.

„A kde je?“ pýta sa môj druh, trochu prizvedavý.

„Išla do Slatiny.“

„Slatina!“ zvolal som ja. „I my máme Slatinu! A kde je táto vaša?“

„I vy ste zo Slatiny,“ odpovedá mi ona.

„Ah — v kúpeli! Ten sa teda volá Slatina!“ vysvetľujem môjmu druhovi.

No kým sme my takto uvažovali, ženská zmizla v dome a pričapila dvere. I závora štukla na nich. Ostali sme pred domom sami, v rozpakoch a zahanbení.

„Pohostinná práve nenie,“ žaluje sa môj druh. „Dalmatínka by nás prijala inakšie.“

„I ja myslím. No ktovie, či i títo tu nebývali kedysi, ako naši v Dalmácii — vľúdni, dôverčiví a úslužní. Najskôr od svojich susedov naučili sa takejto pohostinnosti a takým fajným manieram.“

„Darmo je — tento národ mne nenie sympatický,“ rozohrieva sa môj druh. „Ťažko by bolo privyknúť, keby tak prišlo stále bývať s nimi.“

„Nuž ani ja by neprivykol. V čerty táto uzavrenosť a nedôverčivosť! Ja môžem len ľutovať pospolitosť, ktorá sa takto uzaviera a stráni. Koľko ju to stálo škody a sklamania, kým prišla k takejto opatrnosti? Lebo ľud je všade ako dieťa — dôverčivý, až priveľmi. Ja ho ľutujem, lebo to značí, že ho obkľučujú nepriatelia zo všetkých strán.“

„Nie sme my vlci! A či vyzeráme tak hrozne?“

„Pravdepodobne bolo dosť vľúdnych, ktorí sa mu takto blížili ako my a pozdejšie ukázali zuby… Znak, že ľud vystúpil o jeden stupeň vyššie, keď sa cudzincov stráni. Smutný pokrok, to pripúšťam — ale pokrok je to predsa na rebríku kultúry: prvý stupeň sebaobrany…“

„Veru smutná kultúra!“ zvolal môj druh. „Zbavuje ľud práve najkrajších cností. Ja mám radšej náš, ktorý je bez kultúry, zaostalý ešte.“

„A potom, zdá sa, že nemáme čo banovať, že nás odpravila nakrátko,“ žartujem ja. „Izba nebola hádam vyriadená. Nuž radšej, keď si domyslíme, čo by sme v nej boli našli, než ísť tadnu. V kúte nehoráznu pec, v druhom ešte väčšiu posteľ, v treťom možno stôl, pri stenách lavice; po stenách snáď dáky obraz svätého. A ktovie, či nieto i rám s taniermi a krčiažkami. Môže byť všeličo ešte. Domyslite si, doplňte sami dľa svojho vkusu a zostane vám aspoň ilúzia prívetivej sedliackej izby. A ktovie, či by sa nebola rozpadla naveky, keby sme boli nakukli dnuka!“

„To je pravda,“ prisviedča mi môj druh. „I tento dvor odhora vyzeral inakšie, takže sa nám zažiadalo v ňom bývať. A zblízka? Nevideli sme tejto bariny a hnojovky, nečuli tohto zvláštneho zápachu. Bolo inakšie! Žiadalo sa mi v takomto domci bývať, mať kravičku a chovať kačice a kurčatá. Teraz ma chuť prešla.“

„Vidíte: obraz nášho života v malom! Trochu ilúzie, hodne namýšľania a ostatok? Vytrezvenie, sklamanie a odriekanie. Trpký to chlieb, tento chlieb vezdejší, čo nám dáva život: no konečne privykáme i naň a nachodíme dákusi slasť v jeho trpkosti. Duša otupie trochu, privykne na rany a údery; nadobudne si pomaličky toho, čo voláme životnou skúsenosťou a či múdrosťou… Dakto si ju nadobudne zaraz i vystatuje sa ňou. Druhý jej privyká ťažko a so škrípaním zubov. A najšťastnejší sú tí, ktorí sa jej nikdy nepriučia. Ostanú deťmi do smrti, ale si zadržia i svoje ilúzie. Na tento domec pozerajú vždy len odhora, zďaleka: nepríde im na um ísť a prizerať sa mu zblízka. Veď i načo chodiť blízko, keď je i zďaleka dosť pekný? Oni majú usporené vytriezvenie a sklamanie…“

V takomto uvažovaní kráčali sme dohora, k Jackelovi. Jeho dom akoby bol poliaty roztopeným zlatom. Stojí hrdinsky, víťazoslávne medzi vlnami zelene, ktoré akoby naň hnali útokom. No ani krása večera nás už nenadchla — boli sme oba nie práve dobre naladení. Konečne som ja pretrhol naše pesimistické rozhovory.

„Čo ma to zas nadišlo! Slávna direkcia by ma mala potrestať,“ zvolal som so smiechom.

„A prečo?“

„Lebo som dal podnet k rozhovorom, ktoré sú nie „curgemäss“.^[133] Myseľ sa rozčúli, a rozčúlenie pôsobí proti kúre. My sme vôbec mrcha ekonómi; zaoberáme sa nepríjemnými myšlienkami. Naše trovy padajú do vody, a keď sme chceli filozofovať takto naničhodne, mohli sme zostať i v Dalmácii.“

„To je pravda. Nemali sme sa vybrať sem nadol — to bola chyba.“

„A predsa máme jeden úžitok,“ zvolal som ja.

„Ktorý?“

„Žena nevľúdna nás naučila, kde sme my vlastne. Veď my sme nie v Rohići, ale v Slatine!“

„Slatina — to slovo má aspoň význam!“ zvolal môj druh.

„Omnoho lepší, než ,Sauerbrunn‘.“

I mlčanlivý sa zaradoval, keď čul o Slatine. On hneď robil i konzekvencie. V Dalmácii tiež jesto dosť miest, ktoré sa volajú Slatinou: to znamená toľko, že Chorváti a Slovinci boli pôvodne jeden národ. Ja som mu pripomenul, že Slatín jest i u nás dakoľko, a on sa zaradoval ešte väčšmi.

„Vidno, že sme my všetci jedna bagáž!“ dodal s úsmevom.

O chvíľu sa dohrnulo ostatných päť, spotených, utrmácaných. Kým sme my tu vylihovali a vliekli sa pomaličky, oni zbrúsili bohviekoľko „hügelov“ a „kogelov“. Na čele karavany vykračuje, ako vždy, starožitník s klobúkom v tyle.

Nastal nový ruch. Dievčina donáša kurčatá, skutočne dopečené. Koža na nich sa červená a vôňa sa šíri po izbe. Božić donáša svoje vínko, ľahučké, kyslasté, no aromatické. Privykli sme mu, i obľúbili si ho; zdá sa nám teraz už i dosť tuhým.

„Najprv kus šunky,“ rozkazuje starožitník. „Šunka sa neprotiví kúre, ja sa úfam,“ obracia sa s úsmevom ku mne.

Večerali sme, i to prvý raz kurčatá upečené ako patrí. Všetci sme okriali; môj mlčanlivý tiež zasahuje do rozhovoru i smeje sa. Mne a môjmu druhovi rozplynul sa tiež pesimizmus, ako hmla na slnci. A ubezpečujem, že ani jeden z nás nešiel ďalej od štvrtky. Treba to vyzdvihnúť, aby nepovedal dakto, že sme nazreli hlbšie do fľaše.

„Hľa, účinok dobrej večere!“ zvolal som ja. „S plným žalúdkom filozofuje sa hneď akosi šikovnejšie. Ani svetový názor nenie toľme čierny.“

„No, konečne, že to nahliadate!“ poznamenal starožitník. „Po večeri dobrá nálada — to je znak, že je trávenie v poriadku. Kto má napríklad katar, práve po obede chytá sa ho čierna nálada a trvá obyčajne do polvečier, kým trvá trávenie. Nuž to všetko vieme my zo skúsenosti. Dnes chvalabohu i v tomto ohľade máme sa lepšie: nemusíme sa triasť za každý kúsok, čo užijeme, že nám zaškodí. Kto chceš byť spokojný, dávaj si pozor na žalúdok. To je mravné naučenie.“

„To je františkánske pravidlo života!“ zvolal môj mlčanlivý. „Držia sa ho verne a i prospievajú. Či ste videli kedy frátra, aby nebol zdravý ako buk? Pravda, tento náš tu, ten sa neráta. On sa nedržal regule, zato i ochorel.“ To sa vzťahovalo na mnícha, ktorý tiež prišiel sa liečiť do Rohića a vyzerá dosť chudorľavý.

No treba, keď sme sa potúžili večerou, predstaviť i našich nových druhov, s ktorými spoločnosť dosiahla číslo osem. Dvaja sú noví hostia a to z hlavného mesta našej Dalmácie. Oni prišli po tieto dni — len čo začínajú sa orientovať a vžívať do nových poriadkov a nového spôsobu života. A sotva sa i vžijú; onedlho budú musieť opustiť náš tichý Rohić, a či už našu Slatinu. Treba podotknúť, že táto večera u Jackela odbavovala sa v ostatné dni nášho pobytu, i vôbec tunajšej sezóny. Sezóna visí už vlastne na nitke. Ak sa zhrnie oblakov a spustí sa dakoľko dní dážď, v Rohići zachladí natoľko, že hostia budú musieť zutekať. Slávna direkcia totiž nezariadila ešte v hlavnom parku „ohrievárne“, ktoré by sa i dnes zišli tak do desiatej hodiny ráno. Pred východom slnca vie už byť i 7°C, čo nenie temperatúra práve prehnaná. Naši noví druhovia prišli do Rohića zachytiť takrečeno len chvost sezóny. Ostatne oni sa vybrali z domu na cesty a náhodou zapadli sem a mienia tu vybaviť svoju cestu a vrátiť sa v pokoji. Jeden z nich je človek tichý, ktorému mier a pokoj ide nadovšetko, lebo ten prevyšuje všeliký rozum ľudský. Málo on dbá o beh sveta a zvlášte sveta rohičského. Povaha v sebe zatvorená, skromná, ktorá nerada ide do výkladu so svojím tovarom a skvostmi a tým menej na verejný trh sa vystavovať. Tak sa môže každý človek vyvinúť — dakto by povedal zakrpatieť — ak žije osihotene uprostred mesta neveľkého, ale veselého, ktoré na spôsob talianskych miest je trochu ľahkomyseľné a hádam priveľmi upriamené zháňa za pôžitkami. A zvlášte človek, ktorý je vedený k meditácii už či svojou utiahnutou povahou a či i povolaním. Zato jeho druh je ducha živého, veselého, expanzívny, ako by sa rieklo. Jemu treba života, ruchu, veselosti. Po každej večeri s protestmi a šomraním poberá sa do svojej cely, hromžiac na jednotvárnosť rohičských večerov. Veď v Zadre vlastne o deviatej večer počína sa život, promenády a zábavy a večeria sa o jedenástej, alebo práve o polnoci. Dosť sme sa natrápili, kým sme ho priučili večerať o ôsmej — bolo treba ho volať, prehovárať a vábiť. Do „Cursalonu“ ide každý večer — môj druh má ho v podozrení, že si i zatancuje. No on sa bráni, že má doma rodinu, ktorej každý deň posiela pohľadnice. Jeho druh mu vyhráža, že bude naň žalovať, keď sa vrátia domov.

„Eh — čo žalovať!“ bráni ho starožitník, „keď pestuje náladu dľa predpisov! I ja som hodil myšlienky a starosti do mora, príduc na Rijeku. Na spiatočnej ceste nepochybne ma nájdu a prilepia sa na mňa a už sa ma nespustia. Vzal som so sebou iba humor. Verte mi, všetko druhé je zbytočná batožina v kúpeľoch. Humor je nadovšetko a bezstarostnosť. Voda lieči, ale ja myslím, lieči i povetrie; liek je i pohyb a najväčší liek, že mi nepríde o ôsmej ráno môj Ante a nespýta sa: „Kedyže spravíme tie sádrové odliatky pre berlínske múzeum? I ten kus XII b) nepasuje, hospodáru, kam sme ho položili…“ Toto, hľa, mučí, trápi, zjedá a rozčúli nervy. Kdežto takýto rozhovor po večeri, tento utešený vidiek, tento horský vzduch a naostatok i tá pieseň našich bratov z Bánoviny, čo sa ozýva — to vám je, deti, liek pravý, balzam hojný. Zabudneš na chvíľu aspoň, že sa nachodíš v údolí plaču a vzdychania…“

Tamvon sedí za dlhým stolom veľká spoločnosť Chorvátov. Večerala v živom rozhovore, a teraz si nôti: „Ty si moja, moja, moja…“

„Všetko by sa dalo premôcť,“ ozval sa môj mlčanlivý, „i trapy a starosti, ale naša muzika nie, to už nie.“ A tu vzdychol zhlboka, akoby chcel zo srdca odvaliť ťažký kameň. „Ona ma trápi, socia do melanchólie. Keď ti duša počne okrievať, povznášať sa mysľou — tu ti hneď chorál, alebo ouvertúra! Znovu si pod závozom, v ríši melanchólie. Ja by najradšej, keby hrala v noci, lebo vtedy spím. No i takto odospím aspoň pol raňajšieho programu.“

„To vám je vysoká hudba,“ vysvetľuje mu expanzívny. „Wagner, Haydn, i druhí — nie blázon! A Beethoven k tomu — všetko majstri, hviezdy prvej triedy!“

„No nech tam hrajú vysokým. My úbohí nervózni, my bažíme za dačím druhým.“

„Tak je to,“ rozkladá starožitník, „vysoká hudba nám laikom je fádna.“

„Veru,“ zvolal som i ja, „keby tu bol náš Piťo, videli by ste, ako by vám on rozohnal driemoty.“

„To sa rozumie,“ potvrdzuje expanzívny, „národná hudba obveseľuje.“

„Ja som sa na ňu tešil,“ dodal som ja. „Po kúpeľoch inde hrajú Cigáni, očakával som ich i tu tým väčšmi, že je toľko hostí z Uhorska. A ono sklamanie, čuť ťapše a trúby.“

„A či ste čuli včera dervišský tanec?“ spytuje sa pán sekretár. „To bol kus dosť interesantný.“

„To je viac bravúra než umenie,“ odpovedá tichý zo Zadra. Napodobňovanie vetra, schválna disharmónia, prebíjanie jedného inštrumentu cez druhý, akési vrenie a hučanie — to je viac kuriózum.“

„Ale zato cítiš život, ruch,“ vysvetľuje expanzívny, „a úlohou umenia je vzbudiť náladu. Na prostriedku pritom nezáleží. Keď som počúval ten kus, zdalo sa mi, že skutočne vidím tancujúcich dervišov.“

„A či ste ich videli kedy?“

„Ja nie,“ odpovedá on.

Tu vysvitlo, že starožitník videl dervišský tanec v Carihrade i Kaire. Z tanca prešiel na svoje cesty Orientom, Gréckom a menovite Palestínou. My sme ho počúvali s napätosťou; zaujímal nás i predmet a nadovšetko spôsob jeho rozprávania. V jeho ústach i najobyčajnejšia vec dostáva zvláštnu farbitosť a čo by pri inom nebudilo pozornosti, uňho znie ako frapantná zvláštnosť.

Ani sme nespozorovali, iba keď sme sa našli v tuhej hádke. Či sa má prednášať v gymnáziách latinská a grécka reč? Proti klasickým rečiam ozval sa jediný expanzívny; proti učeniu v tej forme, ako sa učí v stredných školách: gramatika mu je veda suchopárna, ktorá ubíja ducha a nenapomáha jeho vývinu. Forma konečne nerozhoduje, ale vec, obsah je dôležitý. A ten sa dá osvojiť i z prekladov.

Na obranu klasických rečí poprinášali sme všetky dôvody, čo sa dajú predniesť. No starožitník oboril sa naň tuho a omráčil ho svojimi dôvodmi.

„Nebojte sa,“ zakončil svoje vývody, „príde čas, keď zas uvedú latinskú a grécku reč do škôl i v Uhorsku. Nemci, Francúzi a Angličania môžu sa bez klasických rečí zaobísť, ovšem nie nadlho, ale aspoň dakoľko desaťročí. Ich literatúra beztoho presiaknutá je duchom klasickým, žila a dýchala ním cez storočia. No vzdor tomu i u nich nastane čas, keď spozorujú, že literatúra klesá, jej obsah je šťúply, zovšednel a výtvory literatúry sú mĺkve, suchopárne, bez ideí a nadchnutia. V Uhorsku bolo prinajmenej predčasné zatvoriť všetky pramene, z ktorých mohla čerpať mladá literatúra sily a podpory na rozvoj. Je pravda, že sa v gymnáziách málokto naučil hovoriť po latinsky, a ešte menej grécky — no naučil sa mnohý myslieť, a čo je hlavná vec, naučil sa hľadieť na veci iným spôsobom, tým, ako to vedeli len starí. A ak nie druhé, zoznámil sa s ústrojenstvom svojej materinskej reči: a to je výhra nesmierna. A preklady? Ani najlepší preklad nenahradí originálu.“

Bolo neskoro, keď sme sa počali hýbať. Prvý raz, čo sme sa odvážili do tejto hodiny byť vonku. K tomu je tma, a ide sa horou, cestami dosť neschodnými: bolo treba, aby nám svietili, kým sa spustíme dolu, pod gaštanovú alej. Božić má zvláštne svietniky, s cylindrami sklenenými — vidno, že každý deň musí odprevádzať takýchto nesvedomitých hostí. Ostatne v Rohići je tak ticho, že môžeš slobodne so sviecou chodiť i bez cylindra a vietor ti ju nezadúchne. Gaštanovou alejou nám už bolo ľahko trafiť do Slatiny i bez svetla. A kráčali sme vzdor tme dosť rezko, lebo sa spustila hmla a vlhká zima preniká do kostí.

Direkcia sa vynasnažuje, aby hosťom krátila dlhú chvíľu a rozháňala nudu. Za „Annenbálom“ v jednu nedeľu bola slávnosť storočného jestvovania kúpeľa, t. j. slávnosť na pamiatku toho, že zemský snem ríšsky vzal Rohić pod svoju správu. Na slávnosť sa temer celý týždeň robili prípravy. V parku stavajú búdy z dosák, ktoré sa čudne vynímajú pod stromami a po trávnikoch. No i na ne sme behom týždňa privykli. V nedeľu ráno našiel som celú armádu sluhov a druhých robotníkov v práci. Hostia ešte spia a keď vyšli zo svojich bytov, zadivili sa búdam ozdobeným zeleňou a kvietím, ovešaným všakovými ozdobami. Na našom „Füllhause“ ohromný plagát zvestuje promenádovú muziku, tombolu, dobročinný bazár, konfety a koriandoly, predstavenia a druhé podobné zábavy. Predpoludním má byť slávnostná omša v kaplici a popoludní slávnostná reč pred direkciou. Čistý výnos tejto slávnosti má sa obrátiť „na dobročinné ciele“.

Cez deň sme vyrozumeli, že tie „dobročinné ciele“ sú nič iného, ako „Schulverein“, ktorý má v Štajersku veľmi príčinlivú filiálku, i v samom Rohići, vlastne Slatine, vydržuje nemeckú školu. Je nad „Wienerhausom“, na „Rosenhügeli“^[134] vo veľmi krásnej polohe. Zdola vyzerá ako chutná vila v tôni jedlí. Navštevujú ju deti sedliacke z okolia, ktorých rodičia sú odvislí od slávnej direkcie.

Slávnostná omša začala sa o deviatej ráno a odslúžil ju kaplán od sv. Kríža. Pod omšou hrala naša kapela. Naďaleko do hôr sa ozývajú hlasy trúb a vzbudzujú ilúziu organa. Kaplica je plná sveta, totiž panstva, takže kapela zaujala miesto pred kaplicou. Pred ňou kľačí veľký zástup ľudu, po cestách a chodníkoch i po trávniku, modliac sa z gruntu srdca. Nepýta sa tento pobožný národ, čo znamená tento slávnostný ruch; on sa jednoducho dohrnul na služby božie, poslúchajúc výlučne vnuknutie srdca svojho. Po omši roztratí sa zas po svojich osamelých domoch a chalupách v okolí.

Hneď po obede začali sa schádzať okolité panské rodiny. Z verandy kaviarne vidno podchvíľou bričky, landauery i starosvetské batáre, ako sa zastavujú v hlavnej aleji a vysýpajú dedinskú inteligenciu, ktorá sa s chtivosťou hľadí vmiešať medzi kúpeľných hostí. No nemožno nerozoznať ich od hostí, menovite dámy, v ich hodvábnych šatách, obťažené hrubými reťazami a masívnymi záušnicami, odrážajú sa priveľmi od našich dám, oblečených viac jednoducho, ale elegantne. I ľud z okolia zas prihrnul, aby videl veci, ktoré prísť majú a napásol oči na svetskej sláve. On sa nemieša medzi hostí. Obsadol sedadlá v hlavnej aleji a obstáva oba kiosky, menovite „Tempelquelle“. Pozoroval som daktorých sedliakov a žasol, koľkú hrúzu vody vypijú takto po obede. Pristupujú jeden za druhým so svojimi pohármi, vypijú ho na dúšok a zase sa vracajú, bohvie koľko ráz. Vodu považujú za univerzálny liek; v zdraví ju pijú ako profilaktický prostriedok a v chorobe ani nevolajú doktora, ale jednoducho liečia sa sami svojou vodou.

Keď moji druhovia zišli po svojej sieste dolu, park už bol plný. Šli sme ako obyčajne na mlieko, kde sú všetky stoly obsadené. Zo všetkých strán maďarský a nemecký hovor; my jediní, čo tu hovoríme po chorvátsky. No Mici nám zaopatrila miesto, svojim stálym hosťom. Najviac pozornosti venuje mlčanlivému, on je najlepší konzument mlieka. Jemu vyzradila, že vie dakoľko slov po taliansky, vie i načítať po taliansky, ale len do päť. A keď sa jej on prihovára po taliansky, ona ho ubezpečuje: „Ja tak rada po taliansky!“ vykrúcajúc oči hore medzi koruny dubov.

Pán kanonik je ako obyčajne dobrej vôle. Mlčanlivý i pán dekan zabudli, že každý okamžik, čo prejde, približuje nás k hrobu. Po cestách a chodníkoch prechodia sa dámy, na dedinských šuští hodváb, ligocú sa reťaze a náramnice, blyštia sa vlasy, pomastené pomádou a prihladené. I naši hostia všetko sú v sviatočnom, daktoré dámy vyobliekali sa do najelegantnejších šiat. Sluhovia behajú sem a ta — znášajú a roznášajú, čo kde chybí. Prešli v rade i školské deti z „Volksschule“,^[135] čo je na „Rosenhügeli“, vyvaľujúc naivne oči na neobyčajný ruch, čo vidia naokolo. Každého hosťa, popri ktorom prejdú, pozdravujú ponížene s „Guten Tag“. Slovom — niečo sa chystá.

My s mojím druhom, ktorý zvedavým okom stopuje tento ruch, ako i ja, zamieňame významné pohľady; povzbudzujeme jeden druhého. „Treba by sa bolo hnúť!“ stojí nám obom napísané na tvári. No mlčanlivý pohrúžil sa s pánom dekanom do politických pomerov v našej Dalmácii — téma, z ktorej sa už nevymotajú do večera. A my dvaja s rezignáciou ostávame na svojich miestach. No onedlho sa ozvú mocné akordy velebnej „Gott erhalte“^[136] tam od parku. My so zvedavým druhom pozrieme jeden na druhého, kývneme hlavou a bez ďalších rečí poberáme sa ta, odkiaľ dolieha muzika.

Pred direkciou zástup dedinčanov, ledva som prekliesnil cestu pomedzi nich. No oni, zbadajúc hostí, ustupujú. Tak sme sa dostali ku kordónu hasičov a zastali. No hasič nám dovolil, vlastne ponúkol vojsť na prázdny priestor pred direkciou. Zvuky hymny dozneli, ohlásilo sa: „Hoch! hoch!“^[137] Vidíme pánov v uniformách, vojenských a úradníckych, i vo frakoch, ako potriasajú ruku jeden druhému. A už celá spoločnosť pánov v uniformách a vo frakoch poberá sa v dolinu hlavnou alejou. Hasičia sa zošikovali, trubač zatrúbil a už kráčajú vojenským krokom cestou popri „Füllhause“ k svojmu arzenálu. Dedinčania prv zbití do hrče, rozsypali sa na skupiny a poberajú sa zas k „Tempelquelle“ zapiť si žiaľ vodou.

„Teda zase neskoro!“ vravím ja môjmu druhovi, keď už i školská mládež, zase v rade, odišla. Čosi ako škodoradosť ozýva sa vo mne. Môj druh, vidím, durdí sa.

„Ako vždy, tak i teraz i naveky — vždy len neskoro!“ zvolal on rozhorčený. „Sedia v hlúpej mliekárni a ustavične tá prekliata politika! Čo má politika do činenia s Rohićom! Aspoň tu abys’ mal od nej pokoja! Ale nie — vo dne v noci ťa prenasleduje.“

„A čo si počnete!“ začal som tešiť rozhorčeného. „Bez politiky nemôže sa ani mlieko piť. A potom žijeme v Austrii — a Austria tiež vraj sa oneskorí vo všetkom.“

Môjho druha táto potecha rozčúlila ešte väčšmi. Znechutení pobrali sme sa zas k mliekárni.

„A my sme videli slávnosť!“ zvestujeme im. Bez predbežného dohovoru sme im opísali, aká bola slávnostná reč, čo odpovedal na ňu zemský hajtman, ako vyzerá miestodržiteľ a aký je gróf Attems, potomok toho tam na kopci; aké boli dámy, aké mali toalety, i akú dali komu kyticu. Vôbec opísali sme im všetko. Náš opis najväčšmi rozčúlil pána dekana — a v tom záležala naša náhrada a naša pomsta.

V parku sa medzitým prichystalo všetko na tombolu. Prišli i k nám vyparádené slečny a núkajú nám karty. Medzi nimi paraduje faraónova dcéra a druhé slečny krajanky. Vydierajú horlivé prínosy v prospech „Schulvereinu“ a vystatujú sa, ktorá ich zozbierala viac. Keby mala slávnosť Emka alebo Femka,^[138] v jej prospech by sa ustávali s tou istou horlivosťou. Konečne Schulverein a Emka alebo Femka je tá istá vec a nedá sa odškriepiť, že Nemci a moji krajania Maďari sú prirodzení spojenci a úprimní priatelia jeden druhému. Spoločné sú im ideály, národná povaha a konečne i ašpirácie i spôsob pokračovania: šíriť sa, zveľaďovať na úkor druhých. Preto sa doplňujú, pomáhajú jeden druhému, ako tieto krásne krajanky tu v Rohići pomáhajú štajerským Nemcom. Oni budú držať dovedna vždy a všade a nerozlúči ich nič na tomto svete.

No jesto tam i dakoľko slečien z Bánoviny, snáď i zo samého Bieleho Záhrebu, medzi tým pestrým kŕdľom, čo predáva karty do tomboly a kvietie v prospech „Schulvereinu“. Dobrovoľne pletú korbáč, ktorým budú Švábi šibať tento ľud, beztoho už dosť usužovaný. Dobrovoľne — veď v Rohići nesedí gróf Khuen-Héderváry, aby dal „tatici“ pokyn, že jeho dcéra má účinkovať na takomto dobročinnom bazáre. I mazna lieta celé popoludnie Rohićom sťa zjašená, prosí, dotiera, natíska svoje kvietie a s rozkošou zhŕňa šestáčky vyžobrané i od Chorvátov. Pohodlná mamica hľadí s rozkošou na svoju maznu a s hrdosťou rozmýšľa, čo to vykvitne z nej, keď sa už v krátkych sukničkách takto činí… Čakali sme, že príde i k nám, no neprišla. Kňazská spoločnosť ju akiste odstrašila a oslobodila od veľmi posolenej papuľovej omáčky. Držala i nás nebodaj za zlomok Strossmayerovho krúžku.

Všeobecnú pozornosť vzbudila zdvorilosť slávnej direkcie, ktorú preukázala svojmu najstaršiemu hosťovi. Na všetkých domoch vejú zástavy na oslavu zriedkavej slávnosti, iba na „Wienerhause“ nenachodí sa ani jedna. Biskup iba čo ráno prešiel parkom, viac sa ani nezjavil.

Načervenali sa dosť moji druhovia z Dalmácie predo mnou za svojich bratov z Bánoviny. „Nerobte si z toho nič,“ teším ich ja. „Nielen Chorváti — všetci sme my takí. Takéhoto tovaru nájdete dosť i u nás, i horšieho ešte…“ Na svoje ospravedlnenie mohol som doniesť iba to, že my nemáme celej légie gymnázií a reálok a ženských ústavov, ani univerzity, ani akadémie. Keby nás presadil znezrady do Chorvátska, myslím, táto maznavá žaba sotva by predávala kvietie v prospech „Schulvereinu“ a jej mamica sotva by rástla od radosti nad ňou.

Nuž bol to deň hlbokého poníženia, nás, inferiornej rasy, pred statočnými a solídnymi Nemcami a rytierskymi Maďarmi. Koľko ráz sme prešli hlavnou alejou a zas vyšli von, do božej prírody, oddýchnuť, pookriať trochu, kým tu rozlieha sa hurhaj a jasanie. Páni mladí a starí, veselí i vážni prechodia sa hore-dolu s číslami na kabátoch, čo im pripäli slečny. Dve počerné v šatách postilióna, s trúbkou a čiapočkou tmolia sa v zástupe, roznášajúc telegramy a deliac ich pánom dľa čísel na kabáte. Duchaplný vynález — vtipné dopisovanie, hádam i milostného obsahu medzi mladým svetom a to pod záštitou matky Germánie. Medzitým na tombole vychodia ambá, terná a quaterná a očakáva sa quinterno.^[139] Pán Quartiermeister v gala vyťahuje čísla z vreca, sluha stavia ich veľké na šteláž, aby každý i zďaleka videl, ktoré číslo vytiahlo. Sluhovia zas naťahujú medzi stromami drôty, na ktorých budú visieť dnes večer pestré lampiónky. Ohnivé pohľady, mnohosľubné úsmevy, koketovanie, tak veru vyzerá dnes náš tichý, zasmušilý Rohić. Ani čo by ho bol čert preletel znezrady!

No i svetlý okamžik v našom ponížení. Tam zhora odkiaľsi spustili sa sem do Slatiny kŕdle národa. Ženské v krásnych opleckách, nádherne vyšívaných; mužskí vo vykasaných košeliach, širokých gatiach s okrúhlymi klobúkmi. Dochodia kŕdľami, sťa lastovice, sadajú na trávnik, neďaleko „Tempelquelle“ pod košaté stromy. To sú bodrí Zagorci, z Chorvátskej, živí, veselí. Nie sú to pošmúrni Slovinci, ťarbaví a nevšímaví. Títo tu so záujmom pozerajú na toto čudné mesto, akoby vyčarované medzi horami, na elegantnú čvargu, ktorá sa doň zbehla zo všetkých strán sveta a tu sa v parku mieša, mrví a rozhadzuje.

Rozložili svoje torby a košíky s merindou, posadali do skupín, pani kmotra s pani kmotrou a vynukujú jeden druhého ani naši Slováci dakde na jarmoku, alebo na hostine. Všetkým v rukách sa belie chlieb a či skôr koláče pečené; zapíjajú ich vodou z „Tempelquelle“, ktorá sa míňa na krčahy. Vína z nich nepije nikto; ostatne šumivá studená „Tempelquelle“ bude im trochu pripomínať víno.

Odpočinuli si, posilnili sa a už sa dvíhajú a poberajú ďalej svojou cestou. Teraz už zjavne vidno, kam tiahnu. Popredku sa poberá vysoký chlap a nesie kríž ovenčený, za ním kráča celý zástup, chlapi holohlaví, odriekajúc modlitby. Zatiahli hlavnou alejou, pomedzi jarmočný hurhaj a smiech — no aspoň na chvíľu umĺklo všetko; prestalo vykrikovanie, všetko zvážnelo, akoby bolo dýchlo výstrahou znamenie kríža na rozpustilú čeliadku.

Po večeri, keď sa dobre zotmilo, ozvala sa „Promenadenmusik“. Obecenstvo chodí hlavnou alejou; mladý svet na stretnutí bojuje koriandolami^[140] medzi sebou. Daktoré populárnejšie postavy majú týchto pestrých papierikov plné vlasy a plné šaty. Bojuje sa dosť vytrvale; čo treba podotknúť je, že dámy sú agresívnejšie než páni. Pestré lampióny kmitajú mdlým svetlom, v ich osvetlení len čo môžeš rozoznať tváre vyhriate rozčúlením. No vzdor tomu málokedy sa stane, že by sa ktorá amazonka pomýlila a začala boj s osobou, ktorá jej je ľahostajná. Iba Mici z mliekárne je nepredpojatá. Hodila sa do parády, klobúk jej stojí veľmi efektne na stranu a hádže koriandoly do každého, kto sa k nej priblíži.

No vzdor tomu nenie tá zábava tu tak rozpustilá ako bola v Splite týchto fašiangov. V utorok fašiangový bola prvá bitka na Gospodskom trgu a pozdejšie v kaviarni. Hádzali cukríkmi na hrste, takže sa ich minulo na centy v ten jediný deň. V kaviarni porozbíjali sviecne a zrkadlá, jednu dámu len toľko, že nezabili do smrti. Medzi konfety zamiešalo sa akosi závažie desaťdekové a šuchlo dáme popri samej hlave. A v reštaurante bola už naozajstná orgia. Okolo desiatej som ta vošiel, že na večeru. Bitku vyvolali dôstojníci eskadry, ktorá práve priplávala z Poly a manévrovala okolo Splitu a ostrovov. Medzi nimi i dámami lietajú konfety, ale i celé klbká papierových stužiek, navíjajúc sa okolo sviecňov a lustrov a padajúc do ľudí i do tanierov. Naostatok vyšiel ktosi na galériu a sype do nás konfety a hrach na merice. A keď sa minul hrach, prevrhol na schodoch galérie skriňu s prázdnymi fľašami, ktoré sa rozsypali po schodoch s pekelným treskom a hrkotom. Trvalo mnoho dní, kým očistili reštaurant a kaviareň z konfetov, ktoré rozdupkané a mokré, pretvorili sa v lepkavé cesto. Na Gospodskom trgu i v pôste ľudia padali od klznej masy, rozmazanej po dláždení.

V Rohići toho nebolo toľko, hoc na druhý deň ráno bolo rozhádzané koriandolí skoro do členkov v celej hlavnej aleji.

Druhá taká slávnosť bola v deň narodenín cisárových. Čistý výnos je venovaný v prospech „k. u. k. Militärcuranstaltu“,^[141] ktorý stojí na nižšom konci našej Slatiny, naplnený hosťami oficiermi. Zúčastnili sa všetky osoby oficiózne, i známejší hostia. Vyrukovali parádne „Waffenrocky“^[142] i fraky so všetkými hviezdami a vyznačeniami. V sobotu večer bol ohňostroj v parku; veľkolepe sa vynímal medzi zeleňou stromov; iluminácia celej Slatiny, kde vynikala zvlášte kaviareň, zaplavená svetlami, na fronte monogram cisárov zložený zo svetiel. I Strossmayerov balkón osvetlený a ozdobený je nádherne; no biskupa už v Rohići nebolo, pred dakoľkými dňami vrátil sa do svojho tichého Djakova. Banda s hasičmi v čele kráča po parku, vyhrávajúc „Gott erhalte“; park sa černie, pokrytý masami ľudu a hostí. Trošku popŕcha — no to nekazí zábavu, ba ešte stupňuje efekt veľkolepého osvetlenia.

Ráno o deviatej sa slúžila zas slávnostná omša. Zas ju doprevádza kapela na trúbach, zas ohromný zástup národa kľačí pred kaplicou a skrúšene sa modlí. Aké to veľkolepé divadlo, aká to ovácia zo strany tohto ľudu, tichého a zádumčivého, keď sa tak z hĺbky srdca modlí za svojho cisára. O tejto sa veru nedá povedať, že nenie úprimná, že je vypočítavá.

Po omši nové divadlo. Defilujú úradné osoby a vynikavejší hostia špalierom ľudu. Mnoho medzi nimi takých, čo majú na prsiach vysoké vyznamenania a včera prechádzali sa skromne v plátennej čiapočke medzi nami, všednými hosťami. Mnoho ich medzi nimi v generálskych uniformách, ktorí včera chodili v skromnom civile. A mladí poručíci, trochu zoslabení komplikovanou kúrou rohićskou, odložili palicu a dáždnik, s ktorými včera koketovali na promenáde, pripásali svoju šabľu a zakášajú ľavou nohou schneidig, ako to vedia len naši poručíci.

Popoludní zas ten istý ruch v parku a hlavnej aleji, zas vidiecke dámy v hodvábe s ťažkými zlatými reťazami, zas tá istá rozčúlenosť pri tombole. Tento život, tento ruch nemôže pridusiť ani naša „Curcapelle“, ktorá od rána vyhráva všetko vážne kusy, v každom musí byť motív z hymny cisárskej.

A večer parádny ples v „Cursalóne“.

Z galérie sa rozvíja pred očami skvelý obraz. V ňom prevládajú uniformy nad civilom. Poručíci majú sa veselo okolo rohićských krásavíc. Generáli a vôbec šarže od majora stoja stranou a prispievajú k lesku osvetlenia svojimi blýskavými plešinami. Faraónova dcéra je tiež tu, ale akosi stratená. Nieto pri nej jej rytiera, ktorý sa bol osmelil narodiť práve v tom roku, keď sa narodila sloboda vlasti našej i celej Európe. Zmizol z Rohića, nevidieť kedy a ako — dosť na tom, nikde ho nevídať. Teraz možno zasiela pohľadnice svojej zbožňovanej. Možno, že odchodom z idylického Rohića pretrhol i idylu, ktorá sa mu v srdci zrodila na podzimku života.

Madona vyniká. Dostavila sa v bielych šatách, vypočítavá šelma — cele jednoduchých. Obliehajú ju samí oficieri — najvytrvalejšie dvaja poručíci. Jeden z nich je fidélny, akiste syn daktorého „šljivara“ (sedmoslivkár) z blízkeho Zagoria. Rád hovorí i po chorvátsky v milom dialekte zagorskom. Takýchto dôstojníkov, dobrých, veselých, mužstvo obyčajne zbožňuje. No druhý je duch vyšších letov. Drží nesmierne do uniformy, i keď je v civile, zakáša ľavou nohou dľa predpisu. No viac než do uniformy, drží do svojich fúzov. Stoja mu dohora ako štetôčky — zalomí hlavu neraz a šibne okom nadol, či sú štetôčky ešte tam. Madona sa ešte nestačila rozhodnúť ani za jedného z nich. Pohybuje sa opatrne medzi týmto krížovým ohňom; nerozhodla sa najskôr preto, že zásoba ohnivých pohľadov stačí u nej pre oboch, ba ostane i pre obyčajných smrteľníkov v civile.

Muzika hrá, dvorana pláva v nádhere svetiel a pozlátky. Plecia našich troch amazoniek blýskajú po dvorane v obratoch ľahkého valčíka. Blondína obliekla tmavé hodvábne šaty, veniec ruží sa tiahne od pleca až k pásu. Jej biela pleť mocne sa odráža od tmavých šiat a mohutné poprsie pripomínalo by figuríny z výkladov, keby sa hruď nevlnila od ťažkého dýchania a oči neleskli opojené rozkošou tanca. Jej sestry tiež vynikajú, no lesk týchto hviezd predsa sa len tratí pred skvelým zjavom ich veľkej sestry.

Na galériu sa utiahla i naša drahá tante z „Füllhausu“. Vykonala si dovolenie na direkcii, aby ju oslobodili od obyčajných povinností. A neprišla sem nadarmo. Jej živé oko strihá po dvorane sem a tam, kde-tu sa i pozastaví v kritickom prehliadaní. No zas sa len vracia k našej krásavici z „Füllhausu“, ktorá býva vis-a-vis našej izbe; a spočinie na nej s láskou a materskou nežnosťou. Ona ju pomohla obliecť, ona ju doprevadila do dverí „Cursalonu“ a teraz stopuje, čo robí, ako sa zabáva ten jej krásny obrázok z módneho žurnálu. Obletujú ju oficieri i civilní rytieri a ona sa len usmieva a zas usmieva. Na jej krásnej tvári nezahrá ani raz výraz života, túžby alebo práve opojenia.

Kapela spustila kadenciu^[143] k štvorylke. Páry sa tvoria, chodia sem a tam, hľadajúc svoje vis-a-vis. Znovu predohra, štvorylka sa počína. Nádherná blondína v tmavých šatách sa vznáša na strane honvédskeho oficiera.^[144] On je jej stály tanečník; oblieha ju vytrvale, ani sa nevzďaľuje od nej. Druhé dve sestry majú tiež svojich tanečníkov. Mladšia, nervózna, tancuje so svojím druhom z lawntennisu, mladým gymnazistom. Tento šuhaj v lakírkach a fraku vyzerá vážne, pohybujúc sa na vyleštených parketoch cele nenútene, akoby bol doma a tancuje spôsobne ako človek, ktorý vyšiel len toť spod majstrovej ruky.

Medzi figúrami muzika umĺkne. Predstúpi medzi oba rady akýsi dvoranín Márie Terézie v čiernych šatách, nohaviciach do kolena, čiernych pančuchách s črievičkami lakovými. Golier i manžety z čipiek sú načechrané ako oblak, hlava šedivá, alebo hádam posypaná púdrom. Stojí graciózne, prihnutý trochu napred a rozkladá harmonickými posunkami ruky. Na galériu nepočuť, čo tento originál z XVIII. storočia hovorí. K uchu nám doráža iba jednotvárne „au-au-aj-aj“ z jeho hovoru.

„Čo je to za?“ pýta sa môj druh, ktorého táto rokoková figúra nesmierne zaujíma. Veď je to veru i divný kvet v tejto pôde čisto modernej a čiastočne secesionistickej.

„Tancmajster,“ odpovedám ja, „ktorý vedie štvorylku.“

No vzdor vysvetľovaniu a veleniu každá figúra sa skončí zvyklou konfúziou. Iba panenka z módneho žurnálu tancuje korektne a ustavične sa stvorí na svojom mieste. Sestra gymnazistu z lawntennisu, skromná trochu blondína tiež tancuje bez chyby. Lenže sa nepohybuje mašinálne ako pohyblivá hračka, ale skôr dáva si pozor a vynakladá všetky dary ducha, aby nepochybila. Vidí sa jej na tvári výraz napätej starostlivosti a sústredenia, v ktorom si nevšíma ničoho, len aby pohyby vypadli dľa predpisu. Je to slečna, ktorá len nedávno zhodila krátke sukničky a obliekla toaletu do piat. Stoja jej pekne tieto plavé šaty, skoro celkom zatvorené, ozdobené bielymi čipkami. Nuž ale bude lepšie, keď ju ponecháme jej osudu — naša pozornosť mohla by ju pomiasť v evolúciách komplikovaného tanca, čo by ona považovala za veľké nešťastie. Bude toto akiste jej prvý ples — nuž nechže ho skončí šťastlive.

Radšej sa dívajme na naše amazonky! Tie sa neskonfundujú následkom našej pozornosti. Tancujú nedbalo, ale zato nerobia ani veľkých chýb; iba čo sa skoro zakaždým opozdia. Vidno, že tieto pohyby a zvraty sú im v krvi, prešli už akosi v obyčaj. Nevenujú im ani najmenšej pozornosti a treba uznať, nemajú jej ani kedy venovať. Skoro ustavične sa zhovárajú: vysoká blondína s honvédskym dôstojníkom tak v narážkach, v nedokončených vetách, ktoré akiste len oni sami rozumejú; mladšia živá s gymnazistom viac priateľsky alebo skôr kamarátsky. Madona tancuje tiež dokonale, nepochybí nikdy, ani sa neopozdí, ale vidno, že sú to pohyby cele inštinktívne, plné harmónie, duševnej rovnováhy a elegantnosti. Na jej tvári nevidno opojenia, ale jednoducho výraz, že sa cíti dobre viac preto, že môže prispieť k tomu, aby sa druhí pri nej dobre zabávali. Pri šiestej figúre oproboval tancmajster vyvádzať komplikovanejšie evolúcie, no dosť skoro skončilo sa to všeobecnou konfúziou. Koniec tomu zmätku urobil výkrik v takých pádoch obyčajný: „Polka!“ Páry sa odrazu našli a už letia dvoranou v besnom tempe polky. Zvláštna vec, že bárs je tu toľko krajanov, na čardáš nikto nepomýšľa.

„To by vedeli i u nás!“ zavolal môj druh, ktorý je sklamaný, lebo na takomto plese očakával divy.

„Tak to ide všade. Štvorylka je všade jednaká: tanec pre penzistov a dámy, ktoré pod inými tancami sedia.“

Keď sme sa vrátili do kaviarne — sedelo sa v kaviarni, lebo na verande je citlivá zima — našu spoločnosť našli sme za tým istým stolom a to zas v politike. V reči bol ústav sv. Jeronyma; práve v tých dňoch bolo vyšlo pápežské breve, ktoré zapríčinilo toľké nepokoje na slovanskom juhu, Strossmayer tu slávil svoj triumf a všetci Chorváti s ním. Potom sa prešlo na otázku Bosny a Hercegoviny, na spor chorvátsko-srbský^[145] — predmet horúci, pri ktorom sa hneď rozpália náruživosti. A to nielen v hádke medzi Srbom a Chorvátom, ale i medzi Chorvátmi samými; každý hľadí naň z druhého stanoviska, dľa toho, ku ktorej sa priznáva strane, alebo ktorému odtienku strany… Tak i v našej spoločnosti, koľko hláv, toľko náhľadov a tolerancie málo. Presvedčil som sa, že takéto jalové, bezvýsledné dišputy sú len na to, aby strpčovali život, kazili spoločenské pôžitky a rozosievali rozhorčenie a nenávisť.

„Dajte už raz pokoj vašej politike!“ zvolal môj druh. „Radšej choďte pozrieť, ako sa tam pekne tancuje.“

Ja som zas poukázal na tácňu, kde sú poháre od vermuthu, sherry a koňaku. „Ani toto nenie ,curgemäss‘,“ zvolal som ja. „I v pôžitkoch musí vládnuť istá ekonómia. Kto pije vodu, nemá piť sherry, a menovite nie, čo sú nervózni.“

Dali sme si i my dvaja vermuthu, ale toto chýrne víno razilo mi škoricou a ja nerád takéto podozrivé výrobky. Prezrádzajú priveľmi, aká je bezočivá ruka ľudská, keď sa opováži korigovať, čo nadelila dobrotivá matka príroda.

„Poďme my spať!“ rozhodol môj mlčanlivý. „Spánok je najlepšia zábava, a kto spí, nehreší.“

Expanzívny zo Zadra sa zhrozil. „Čo — spať? A či sa nehanbíte? Ja sa idem preobliecť, ale sa nejdem štverať po galériách. Ešte by zlomil nohu na schodoch, a ja mám famíliu…“

„Iba že rováš narastie!“ hrozí mu jeho priateľ.

„Nie — na ples mi dovolili odísť domáce veľmoci. Najlepší dôkaz, že mi vpakovali do kufra frak a bielu kravatu. A k tomu veď posielam každý deň pohľadnicu…“

„Šťastný vy!“ zvolal mlčanlivý. „A ešte šťastnejší my.“

„Veru hanba ísť spať a väčšia ešte ísť sa štverať na galériu a pozerať dolu sťa starec,“ horlí expanzívny, šibajúc okom na mňa.

„Keby bola cigánska hudba — neviem, neviem: bol by nebodaj zišiel na klzké parkety. Takto nám dobrú noc a vám — dobrú zábavu!“