ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začali sme teda naostatok rátať i to: koľko zvyšuje karát do toľkého a toľkého počtu kúpeľov. Šesť, päť, štyri… Cítili sme úľavu, že sa míňajú, hoc sa i míňajú strašne pomaly. Dni sú dlhočizné, bez konca-kraja. I nebo sa pričinilo, aby nám Rohić od srdca odpadol. Otvorilo všetky kanále a rozlievalo tri dni a tri noci celé potoky na nás, akoby mala nastúpiť druhá potopa. A ak i pretíchlo na chvíľku, radosť našu ochládza sychraný vietor — dobre známy posol jesene.

V tieto daždivé dni väčšina hostí utiekla z Rohića. I my by sme ich boli nasledovali, keby nie nešťastné karty. Akási poverčivosť nás silí, aby sme ich minuli všetky. Utiahli sme sa do „Füllhausu“ a dali sa do kníh z „Leihbibliotheky“.^[160] I pod verandou kaviarne vysedávame a dívame sa na jazerá v parku.

No i túto skúšku sme prestáli. V jedno ráno zaľahla hustá hmla, slnce sa prebilo oblakmi a zajagalo sa víťazoslávne na nebi. Nastali krásne dni, bez obláčka, ale i bez horúčavy. Moc slnca akoby bola definitívne zlomená. Ráno pred šiestou bývalo na teplomeri 5° R a zima prebíja do kostí. Okolo poludnia sa teplomer podvihol na 13 — 15° R. Pravá jesenná jasná chvíľa — babské leto, trochu prenáhlené.

Sezóna rohićská dokonala definitívne. Kto sa dá na to, aby sa triasol i na úslní? Lebo od chládku bočíme a vyhľadávame slniečko. Nie div, že za ostatnou kartou sme sa rozhodli, že i my zajtra odídeme.

Urobili sme naše návštevy na rozlúčku. U doktora, na direkcii. Vyrovnali sme účty, vrátili knižky do „Leihbibliotheky“, ponavštevovali bližšie miesta, kde sme najviac strávili v milom zaháľaní, obzreli si i lawntennis, ktorý tiež onedlho spustne a zapadne snehom. A tak sme si objednali príležitosť na zajtra.

Bolo to v piatok, čo sme obedovali ostatný raz pod verandou hotela „Zur Post“. Vyprázdnili sme fľašu „Gumpoldskirchner“^[161] na pamiatku dňa. Moji nerozluční šli si odpočinúť ako vždy po obede — ja som šiel na verandu kaviarne. Tu sa už nájde len kde-tu stôl obsadený. Po ostatných skackajú bezočivé vrabce. Môj chovanec, ktorý sa dostavoval každé ráno k môjmu stolíku, sadol si i teraz hneď k tácni, vykrúca hlavičku, obzerá si ma ostatný raz a odnáša mi z dlane omrvinky. Odvšade dolieha chorvátsky hovor. I kapela hrá skoro výlučne len chorvátske kusy. Ale všetko darmo. A čo by vyhrávala ako chór Dávida kráľa,^[162] už by nás tu nezdržala.

O pol tretej som šiel zobudiť mojich nerozlučných. Bolo zbytočné ich budiť. Pod dojmom odchodu ani nezaspali. Vstali, obliekli sa, aby dokončili pakovanie. Batožina je hotová, pozostáva spakovať len príručný kufrík s najpotrebnejšími vecami. „Commissionär“ čaká na chodbe, aby zniesol batožinu do brány. Mlčanlivý sa prechádza po izbe, ja stojím nad zvedavým druhom a hľadím, ako on napcháva kufrík. Keď bol kufrík plný, prikľakol som naň a zamkol ho. Ja som ho stiahol remeňom a zapäl, ako svedčí. Iba čo som v náhlosti nestačil prevliecť slobodné konce uškom za prackou, ale som ich jednoducho podvliekol pod stiahnutý remeň.

„Commissionär“ znáša to všetko do brány. Poriadna hŕbka! Chceli sme najať zvláštny vozík o jednom koňovi — no stali sa druhé poriadky. Starožitník a pán sekretár sa nám pripojili: oni majú svoj landauer a ponúkli sa prijať doň zvyšok našej batožiny. Oba povozy zatiahli teda pred „Füllhaus“, kočiši a „Commissionär“ nakladajú na ne naše kufríky a škatule. Mlčanlivý a ja dozeráme, aby sa dačo nezabudlo. Jeden povoz s čiastkou batožiny išiel pre starožitníka do vily Moller a stadiaľ k „Wienerhausu“ pre pána sekretára. My sme sa odobrali od našej tante a „Füllhausu“ — a moji druhovia ohlásili sa ešte v kaviarni na kávu. Zhovorčivý skočil do kiosku „Styriaquelle,“ odobral sa od Rozinky a druhých dievčat, čo tam obsluhujú. Sľúbil im, že i na takto rok príde na „Styriaquelle“.

Pred „Wienerhausom“ čaká druhý povoz. Kufriská vyzerajú ozaj impozantne za zadnými kolesami. Tento obraz pripomína mi staré dobré časy: keď sme sa z Revúcej poberali takto s kuframi na vakácie. I teraz tá istá úľava, tá istá radosť a milé rozčúlenie, ako vtedy, keď sme vsadali do plachtového voza.

My traja nerozluční už sme ostali len spolu. Pozdejšie presadol k nám starožitník a ja ku pánu sekretárovi. No prv sme si dobre prezreli oba povozy.

„Je všetko v poriadku?“ pýtam sa kočišov a „Commissionära.“

„Všetko,“ prisviedčajú oni.

„Nezabudlo sa dačo?“

„Nič, pane!“

Podal som mu bakšiš, neodvratne ostatný v tejto sezóne a dosť ľahko i vo všetkých budúcich sezónach.

„Teda rušaj!“

Bolo nám clivo, keď sa prichodilo lúčiť od oboch druhov, našich Zadrancov. Oni chcú ešte ostať dakoľko dní a vrátiť sa inou cestou než my. Kývajú nám klobúkmi a keď sme poodišli, vyškriabali sa na briežok a ešte vždy nám kývajú. Boli dobrí druhovia, nepokazili nikdy dobrú vôľu. Nuž ale život je už raz taký: náhoda nás zviedla, prežili sme dakoľko dní životom spoločným a teraz sa lúčime a ktoviekedy sa zas zídeme.

Preleteli sme popri „Pestherhause“, prívetivom, útulnom akosi, skrytom v zeleni. Je osamelý, pustý; akoby i on banoval za nami, hoc sme ho i zohrdili. A teraz už poľom, lúkami, pomedzi kopce a briežky, tou istou hradskou, ktorá, ide do Rogatca. Iba že sa naša pod Rogatcom odráža vpravo pomedzi hory, z ktorých povieva vlaha a chlad. Onedlho sme preleteli popri krčme, kde miesto dvojhlavého orla s nápisom: „K. k. Tabak-Verschleiss“^[163] čítame pod címerom: „Kr. prodaja duhana“.

„V Chorvátsku sme!“ zvestujem mlčanlivému.

Vydýchol si s neobyčajným uľahčením, oko mu zaiskrilo.

„Chvalabohu — doma sme zase!“ zvolal oduševnený. „Ako dobre padne, keď môžeš zas povedať, že si doma.“ Oči mu navlhli a upreli sa kamsi do diaľky. Potom doložil: „Darmo je — doma je predsa len najlepšie…“

„A v Rohići ste si pochvaľovali, že vám je dobre,“ dráždim ho ja.

„Ako v temnici. Ale som sa silil — hľadel si nadišputovať, že som nie v cudzine. A medzitým nebolo chvíle, aby nebol myslel na dom. Býval som vždy domárom — domárom i ostanem.“

Konečne, kto mu bude zazlievať, že ľne k rodnej zemi dušou i telom? Každý má tú lásku zasadenú hlboko do srdca. Domovina, čo i neúrodná, nevľúdna, predsa sa len najsladšie prihovára k srdcu. Ona zaujme i cudzinca a podmaní si ho. Nájdeš v nej všetko, čo si srdce žiada. Žírne polia a lúky i nekonečné lesy i jednotvárne roviny i prívetivé vrchy. A nájdeš i holý kameň v Prímorí, ktorý omýva, o ktorý sa rozráža nekonečné more.

„Len keby bolo svornosti!“ vzdychol si mlčanlivý. „Tej nieto v našej vlasti, preto sme takí nešťastní…“

I na kraji pozorovať chorvátsku pečať. Tie isté kopce, hory a lúky ako okolo Rohića a predsa nenie to už zádumčivý, tichý Rohić. Nepremávajú sa tu postavy ľudu v beláskach, prihnuté, zamyslené. Lúky sú posiate veselým ľudom. Ženy v bielom, vyparádené, oháňajú sa hrabľami, vyspevujúc svoje tiahle piesne. Chlapi v bielom s vykasanou košeľou stavajú kopy, alebo nakladajú otavu na rebrinovce. Všetko sa to hemží, prtí a obracia — veselosť ľudu oživuje hory a stráne.

Pod horicou na kopci belie sa dlhý kaštieľ. Rad oblokov akoby horel v zapadajúcom slnci. Dach vlomený, akoby sa bol chcel podkasať, čnie dovysoka. Pri kaštieli stajne, humná a záčiny. A v úbočí rozsiahle lány. Jedny sa belejú strniskom, druhé sa černejú úhorom. Inde zakvitnutá ďatelina čaká na koscov. Dolu pri potoku tiahnu sa lúky s bielym kŕdľom hrabáčok. Vyspevujú si pri robote, bárs nad nimi stojí hundravý „špan“,^[164] opretý o bakuľu, krátku fajku medzi zubmi. I vo dvore živo. Čeliadka sa hemží, lieta a panstvo si hovie na verande. Zišlo mi na um naše Istebné. Snáď pre ten podkasaný dach, práve ako je na kaštieli Csillaghovskom v Istebnom, alebo hádam pre tie lány, práve tak rozvalené v úbočí. Vyzerám, či nezazriem tu pri hradskej náš Hrádok, kde Dubovci napájajú seba i kone, keď sa vracajú zo svojho majálesu — z lúk. No nieto tu ani Hrádku ani Dubovcov. Zato sa spúšťa chodníkom na lúky biela, strojná postava devy. Vykračuje si na slnci sťa víla. Možno domáca slečna, snáď ide medzi hrabáčky zaspievať, zašantovať si s nimi. Nie — slečna z kaštieľa to nenie. Je to sedliacka krásavica v svojich bielych šatách. Pekná je; nie div, že si v chôdzi vedie ani kráľovná.

Na prvom kopci, kam nás doviedla hradská, dozvedeli sme sa cele hodnoverne, kde to vlastne sme. Zasadený je kríž a pod ním kľačí starena s ružencom v ruke. Neďaleko stojí stĺp s nápisom: „Varaždinska županija“. Na druhej tabli sú označené i okresy. Z tej strany, odkiaľ sme prišli, leží „kotar^[165] Pregraski“ a z druhej, kam sa poberáme, je „kotar Krapina“.

A zase popod hory po poliach a lúkach kde-tu osamelý domec alebo dedina, skrytá v stromoví. Na stromoch sa černejú bystričky, veľké, šťavnaté. Tu ich volajú „bosanskymi“ slivami. Má to aspoň zmysel — omnoho lepší, než povestná „bosanská“ reč.

Premávka je tu živá. Podchvíľou načim vyhýbať vozom. Naložené sú doskami alebo latami. Iné, nízke, mocné vozy žarnovy. Kdesi na týchto stranách je baňa na žarnovy. Pri ceste je cieňa, kde ich kamenári krešú a tesajú. Nie sú také biele ako naše z Tekovského Hliníka — a či sú trvácnejšie, neviem. Pri jednom takom rade vozov, keď sme ich chceli predbehnúť, len toľko, že nás kočiš nevyvalil, lebo sme sa dostali skoro do garáda. Mlčanlivý bol skočil i na nohy, že sa chytro zhodí nadol. No ostalo na šťastie len pri strachu.

Pred šiestou hodinou prebehli sme popri akomsi násype, ktorý vedie k akejsi začadenej budove. Na strmom kopci vľavo sú zrúcaniny akéhosi zámku, zrovnané už temer so zemou, len kus bašty čnie dohora. A už vbehol náš koč do Draškovićovej ulice. Dlhá je táto ulica. Domy stoja spočiatku oddelené, každý so záhradou, pozdejšie sú hustejšie a nejeden i cifrovanejší, kde je obyčajný sklep s výkladom. Ulica nás doviedla na akési námestie, malé, trojhranné, na ktorom čnie poprsie človeka v čamare. Mohol by to byť dľa tej čamary i Jozef Barák.^[166] A zase dlhá ulica s domami dosť výstavnými, mnohý je švárny, celkom moderný. Ulica sa razom pretrhne a miesto nej ukáže sa vpravo priestor vydupcovaný ani holohumnica. Na ňom sú prejmy nastavané ani na lichvovom trhovisku v Dobronivej. V jarmoky tu bude stáť statok — a musí sa ho zhrnúť hodne, keď je pôda toľme zdupčená. Potom krátka alej agátová a už stojíme pred neveľkým, tichým nádražím.

„Teda sme tu!“ zvolali sme uspokojení, skáčuc z vozov. Koľko máme do vlaku?“ pýtam sa sluhu, ktorý pomáhal znášať batožinu.

„Päť štvrtí hodiny,“ odpovedá on svojím zagorským dialektom.

„Práve toľko,“ zvolal starožitník, „aby sme stačili večerať a to v meste. Pri tej príležitosti obzrieme si ho.“

Batožinu zniesli do čakárne. Veľké kufre dal som hneď odniesť na váhu. Ostatná „príručná“ batožina, kufríky a škatule, zaujala celý stôl i jednu lavicu. „Jest toho dosť,“ povrávame si, — „len či je tu všetko!“

Druh zvedavý prezerá, prezerá, skúma, porovnáva a konečne zvolá:

„A kde je náš kufrík?“

Mlčanlivý odpovedá:

„Popozeraj, musí byť tam kdesi. I koče zrevidovať dobre, kým sú tu: či sa dačo nezabudlo. Dáždniky najľahšie a palice. Dosiaľ v každej ceste prišiel som o dáždnik: bol by div, ak by ho teraz nestratil.“

No dáždniky sú tu i palice zviazané, ako svedčí, špagátom. Na kočoch sa totiž nezabudlo ničoho.

Ale zvedavý druh jednostaj len okolo tých kufrov.

„Čie je toto?“ pýta sa, ukazujúc na kufor, oblečený v svinskej koži, bruchatý, ani pán z magistrátu, a pri ňom na druhý v plátennom oblečení, skromný, nedorastený ešte.

„Moje!“ odpovedá starožitník, šibnúc nedbale okom v tú stranu.

„Všetko?“

„A akože!“

„Viete to iste?“ dolieha naň druh zvedavý.

„Preboha — ako nevedieť?“ zvolal on netrpezlive. „Dosť som sa ho navláčil po svete. Bol so mnou na Akropole aténskej i pri brehoch Jordánu.“

„Tak nám chybuje kufor!“ zvolal môj druh už cele určite.

„A na aký spôsob?“ ozval som sa ja.

„Na taký, že ho tu niet. Jeden-dva sú tu a tretí — toho tu nevídať. A v ňom je bielizeň, jeho bielizeň,“ ukázal na mlčanlivého. „Vôbec veci najpotrebnejšie. Len čo si počnem, ak sa spotí! Nebude sa mať do čoho preobliecť.“

„I ja sa už teraz potím od trápenia,“ zvolal mlčanlivý.

„I zlaté hodinky sú tam s retiazkou,“ vyratuje zvedavý. „Že ich dám dakde v ceste zreparovať, ako svedčí. Viete, že v Dalmácii nieto ani poriadneho hodinára. Pekne sú zreparované! Nemôžu byť lepšie. I záušnice, dva prstene, jeden pamiatka po mame — jedna náramnica…“

„Slovom, celý zlatnícky krám!“ zvolal starožitník. „Teraz už nahliadam, že to nie žart. Len kde sa podel?“

„Nemožná vec!“ tvrdil som ja.

„A už je raz tak — horký nemožná! Všetko je možné a menovite nehoda!“ zahriakol ma zvedavý. „Treba vyspýtať kočišov, kým nám neutečú.“

I tých sme docitovali. Jeden z nich je dosť otvorenej tváre, skúsený a inteligentný. Druhý pozerá tupo a bez záujmu. Ani sa mu nesníva, čo my tu vystíhame od nich. A čo je najhoršie: po chorvátsky nerozumejú ani slova a po nemecky ešte menej. Treba bolo dlho vysvetľovať, kým vyrozumeli, čo chceme.

„My sme zložili všetko, čo bolo v kočoch,“ bráni sa inteligentný.

„Len či ste nestratili dačo?“ zvolal zvedavý.

„Počkajte — len nie zmätok!“ zamiešal sa starožitník, pozdvihnúc prst ako na výstrahu. „Každej veci načim ísť na koreň. Povedzte mi, koľko ste naložili kufrov vo „Füllhause?““ obrátil sa ku mne.

„Ja som ich nečítal. Ale som videl, že sa naložilo všetko, čo bolo v bráne. V izbe, viem tiež, neostalo nič.“

„To je veľká chyba, amice — osudná chyba!“ vyniesol hneď rozsudok. „Ľahko by bolo vyhľadávať od kočišov, keby sa vedelo, koľko prevzali kusov. Teraz darmo pýtať, čo sa im neodovzdalo: lebo nevedieť, čo sa odovzdalo. Ja vždy porátam: toľko mám kusov a prirátam hneď i seba. Len tak sa dá pochopiť, že som nikdy nič nestratil, ani seba. V tomto páde musíme myslieť na dve možnosti. Alebo ostal v Rohići váš kufor, alebo sa stratil v ceste. Tertium non datur.“^[167]

„Aha!“ zvolal mlčanlivý. „Keď sme sa to mali vyvaliť. Či ste videli, ako sa koč nachýlil? A teraz sa mi zdá, že práve vtedy čosi vypadlo…“

„Nemožno!“ odporujem ja. „Boli by sme spozorovali i my, alebo aspoň kočiš. Kufor nemohol byť taký malý, aby mohol nepozorovane vypadnúť.“

„A ja myslím, že vtedy vypadol,“ tvrdí zas mlčanlivý. „Nespozorovali sme, lebo sme mali starosť o seba a kočiš mal s koňmi robotu.“

„Nie — nemožno,“ odporujem ja. „Ja som sa vtedy nenaľakal a nestratil prítomnosti ducha. Chyba sa inde stala. V tom, že sme mali batožinu v dvoch kočoch. My sme ju naložili rúče — ale kto mi zaručí, keď sa batožina sortírovala, či kufor nezostal vo vile Moller, alebo vo „Wienerhause“. Ja som tam nebol — nik nevie, ako ju tam prekladali a či i nevyložili dačo?“

„Ozajst!“ ohlásil sa pán sekretár. „Mne sa všetko vidí, že som pod „Wienerhausom“ videl akýsi kufor.“

„No teda!“ zvolal starožitník. „Kufor ostal v Rohići. Nebojte sa, nájde sa!“

„Ale na direkciu telegrafovať,“ navrhuje mlčanlivý. „A to zaraz.“

„To sa rozumie!“ pristáva starožitník. „Ibaže je úrad zatvorený. Šesť hodín minulo, alebo práve bije.“

„Poďme chytro, snáď je úrad ešte otvorený.“ A všetci, ako zjašení, rútime sa do kočov. „Poháňajte, ale rýchle!“ kričíme na kočišov.

A tak my zas letíme do mesta, náš koč popredku. Kdesi pri samom námestí spozorujem, že za nami už nehurtuje druhý koč. Vyhnem sa a tu vidím, že druhý koč stojí skoro na druhom konci ulice. Z trotoára kýva starožitník svojím dáždnikom zbesile na mňa. Skočím a vraciam sa k nim čo rezkejšie.

„Čo letíte ako bez hlavy!“ okríkol ma starožitník. „Nevidíte, že pošta je tu?“

„Odpusťte,“ okríkol som ho už i ja. „V Krapine som nikdy nebol — a ak bude na mne, ani už nikdy nebudem. Nemohol som teda vedieť, kde je pošta. Zato vy, kým ste tu vyčkávali, mohli ste jednoducho vojsť a odpraviť telegram.“

Úrad bol skutočne zatvorený, ale nám ho otvorili ochotne. Skoncipovali sme cifrovaný telegram na direkciu: nech kufor dajú hľadať v Rohići, cestou do Krapiny, a my dáme odmeny toľko a toľko tomu, kto ho nájde a vráti. Poďakovali sme sa ochotnému šéfovi. On si nás len ironicky prezeral a neviem, čomu sa divil väčšmi: či strapatému telegramu a či nám trom zjašeným, roztržitým ľuďom.

Vošli sme do prvého hostinca. Starožitník objednal večeru — šunku a kotlet. Vína nám doniesli i bez pýtania: a to hneď poriadnu, štvorhrannú pintu. Druhé kraje, druhé obyčaje! Vidno, že sme v pohostinnom Chorvátsku, kde sa víno nemeria na mizerné štvrtky, ba osminky: ale kde sa pije zo spoločnej fľaše, svorne a statočne. Nehľadí sa, či ten vypil o pohár viac a ty o pohár menej. Každý pije, koľko mu hrdlo ráči, a je spokojný. Korheľ som nie, ale takýto kolektivizmus sa mi páči. Pri štvrtkách a osminkách nech vysedávajú sebeckí Švábi, a nám Slovanom spoločnú pintu!

Hostinskému sme vyrozprávali naše nešťastie. On predvolal kočišov ešte raz a vypočúval ich po slovinsky. Na nich vidno väčšiu zronenosť než na nás. Hostinský sľúbil, že pôjde na magistrát a k žandárom oznámiť našu stratu. Kočiši sa zľakli ešte väčšmi, keď počuli spomínať magistrát a žandárov. Nepotešilo ich ani to, že sme im vyplatili statočne, čo si vyjednali, že sme im dali okrem toho dosť dobrý bakšiš a zaplatili celú útrovu v krčme a naostatok sľúbili im odmenu, ak vynájdu kufor a pošlú ho za nami. Oni šípia nekonečné naťahovačky, sekatúry, prevolávania, vypočúvania, protokoly, a čo je najhoršieho, podpisy. Ktovie, čo sa z toho ešte vyľažie! Preľaknutí vyšli z reštaurácie, skočili na kozlík a už letia, akoby ich naháňali všetci žandári „Trojjedinej králeviny“.^[168]

Ani mne nechutila šunka, ani kotlety; i vína ledva som sa dotkol. Vínko je cele poriadne, nefalšovaná „hrvatština“, kyslasté i ono. Mrzelo ma, že som zas len ja vyhorel pre hlúpu batožinu, i to len preto, že som nerátal kusov, ako to predpisuje pedantéria. Mrzelo ma, že budem príčinou sekatúram a preháňaniu ľudí cele nevinných. Nedal som sa potešiť mlčanlivému, ktorý mi jednostaj opakuje:

„Čo tam po ňom! Ak zhynul lepšie keď zhynie on, ako ktorý z nás!“

I zvedavý ma teší, bárs je i jemu všakovak. V celej batožine nieto jednej nočnej košele!

Vyšli sme z hostinca a tu, hľa, hneď blízko veľkolepý sklep. Všetko samá bielizeň. „Čo — keby ste tu kúpili, čo vám treba!“ navrhujem zvedavému. A my vošli dnu. Pýtame nočné košele, jágerky, každý iné — pani s dieťaťom na rukách nevie, čo si počať.

„Musím poslať po môjho — príde zaraz.“

A „jej“ i prišiel. Habká, hmatá, hmká, prehrebá sa v škatuliach, skladá ich celé stôsy na púdlu, my ich otvárame, rozťahujeme tovar, rozkladáme, skúmame. Vidno, že sa tu nedá vybrať ničoho.

„Nieto ani kedy!“ upozorňuje nás starožitník. „Treba ísť na stanicu!“

Tak sme vyšli zo sklepu, zanechajúc úbohého kupca, ktorý je sotva uveličený nad vpádom takých hostí.

Prišli sme na námestie, kde je poprsie Barákovo na stĺpe. No nenie to Barák v čamare, ale Ľudovít Gaj^[169] v chorvátskej „surtke“.

I Chorváti majú svojho Ľudovíta, ktorý bol vrstovníkom nášho nesmrteľného. Ich ciele, ideály boli temer totožné; význam tohoto tu je práve taký veľký v dejinách chorvátskych, ako nášho Štúra u nás. On pripravil a vyvolal celé hnutie v národe, hnutie ilýrske, ktorého lúče ani dnes nevyhasli ešte. On bol rodák z Krapiny, syn jednoduchého apatiekara. No v tie šťastné časy nehľadelo sa na pôvod a na rod, ako v našich demokratických časoch.

Na stanici sme našli ešte vždy to isté idylické ticho a tmu. Sluha zapálil lampu a vzal hneď naše veľké kufre na váhu. Ja som nezabudol porovnať čísla na recepise a na kufroch, či sú tie isté. I recepisy som schoval pečlive do tobolky. Tak sa učí človek z vlastnej škody!

Pomaly sa začal i vlak organizovať ako na takej konečnej stanici. Ide to ležérne, veď sme z Zagorí, pánu bohu za chrbtom! Porátal som všetky kusy a medzi kusy i nás a dal vpratať všetko do vlaku. Nepáčilo sa mi iba to, že sa všetko nedalo vpratať do jedného kupé. No k batožine, čo prišla do druhého kupé, vsadil som pána sekretára. On beztoho málo hovorí.

„Ostatne sú to len dve štácie,“ teší nás sluha. „V Zaboku presadnete do druhého vlaku.“

„Pekná potecha,“ pomyslel som si. „Zas príležitosť stratiť daktorý kus.“

Vezieme sa pomaličky, krajom, akoby dakde v Dolnej Orave. Ibaže nieto tu Oravy a Kralovianskej doliny a za Oravou povestného kúpeľa, Dierovej totiž. Všetko samý kopec, hora, lúky a v zákutiach po kaštieli, alebo malá dedinka. Svet sa poberá z poľa s kosami a hrabľami; ženské v bielom a vyspevujú si. Poézia pekného jesenného večera ľahla krajom, nad ktorým sa zapálili červánky. V nich, zdá sa, akoby malé drevené domce horeli.

„Aké chutné domce!“ podotkol som ja. „I ony i celý kraj ani naša Orava. I ľud akoby bol oravský. A predsa koľká vzdialenosť od Zagoria do Oravy!“

„Hovorím ja vždy, všetci sme my jedna rodina,“ potvrdzuje mlčanlivý. „Mňa to pozdvihuje.“

„Áno, rodina,“ prisviedča starožitník. „Všetci jednakí babráci a lagani.“

Keď sme zostúpili v Zaboku, bolo už dosť tma. Osobne sme nazerali, aby neostal daktorý kus vo vagóne. Kusy položené na stole v čakárni, poprezerané a porátané, ako svedčí. Spoločnosť mohla s dobrým svedomím ísť do reštaurácie. Ja som už len ostal v čakárni, ten jeden kus ma trápi ešte jednostaj. Vyhovoril som sa, že treba strážiť batožinu. Výčitka starožitníka ma trápi, pečie, morí. Nikdy si neodpustím, že som kusy neporátal. Len kde môže trčať ten hlúpy kufor! Akiste ho zočil „Commissionär“ a odvliekol na direkciu. I z reštaurácie prišla štafeta, aby prišiel na pohár výtečnej „grahovčiny“^[170] — má to byť zagorské vínko. A ja len stojím nad tou nešťastnou batožinou. Len ak ho nenašli zlodeji, nevylámali bľach, alebo nerozstrieskali na kusy…

Moje dva sú tu. Starý, odpoly prázdny, a nový, kúpený v Hradci. Parádny je, okovaný na všetky strany, a mocný, ani helvétska viera. Prečo sa nevedel stratiť ten starigáň! Ono, pravda — v ňom sú poznámky: ale aká škoda, keby sa i ony stratili? Aspoň by nezavadzal a nerozmnožoval číslo kusov, už beztoho veľké. Veď i takto dnes-zajtra odsťahuje sa na pôjd, nech sa v ňom ľažú myši. Ono je pravda, že je to starý kamarát, zo študentských časov ešte. Ale čo je zo zásluh, keď sú boky odreté a bľachy rozhegané na posmech.

Moji nerozluční mali dva kufríky a jednu koženú torbu. Tento tu v plátennej obliečke s ohromnou machuľou je jeden a druhý bude kdesi v Rohići. Tento bruchatý je starožitníkov a tento malý tiež. Len čo to v nich vláči ten človek! Snáď len nie staré rímske nápisy! Darmo je — ale tento malý akoby tomu stratenému z oka vypadol. Rozmery, tvar, obliečka, bľach — nuž zhoduje sa to všetko. I remene také, a zvláštne — konce tiež podvlečené a nie pretiahnuté cez uško, čo je za prackou. I starožitník ho sťahoval v náhlosti a podvliekol ich ako ja. Akiste ma chcel dráždiť…

„A čo vy tu? Čo nejdete medzi nás?“ ozval sa mi za chrbtom zvedavý. „Grahovčina“ je dobrá a šunka tiež. Choďte, zíde sa vám, a ja ostanem tu.“

„Ja ešte vždy o tom kufri…“

„Dajte mu už raz pokoj, prosím vás! Čo po ňom, ak sa i stratil? My sa vraciame všetci a všetci sme zdraví, chvalabohu! To je hlavná vec. Preto nič, že nesieme o kufor menej. Nočnú košeľu nájdeme i u vás.“

„To je všetko pravda, ale ja nemôžem nijako… Máte vy náhodou kľúče od kufrov?“

„Tu sú.“

„Dobre. Ja by proboval, či sa váš kľúč od toho strateného netrafí do tohoto bľachu. Tento malý tu ponáša sa veľmi na ten stratený.“

„I mne dávno bolo na ume. Ale čože, don X ustavične, že je jeho.“

Kľúč vliezol do bľachu ako nič — šťuklo, poklopec skočil. Rozpustím remene, otvorím — navrchu košeľa nočná s vyšívaním.

„Veď je to jeho košeľa!“ zvolal zvedavý „I druhá bielizeň, i hodinky — všetko — všetko…“

„Teda kufor váš!“ zvolal som ja. „A teraz už don X nech si hľadá svoj.“

O chvíľu prišla celá spoločnosť. Jednohlasne sme uzavreli, že sa kufor našiel.

„A váš?“ pýtam sa starožitníka.

„Môj? Tuto — i teraz, ako vždy, na svojom mieste.“

„A ten druhý?“

„Aký druhý? Ja sa vždy vynasnažujem nosiť čím najmenej kusov. A tento starý pán tu zbaví za tri také fafrnky.“

„A prečo ste ho prisvojili v Krapine?“

„Odpusťte! Vy ste sa spýtali, či je toto môj, a ja som jednoducho prisvedčil. Veď, ako vidíte, je môj.“

„Boli jeden pri druhom,“ vysvetľuje zvedavý. „Tak sa pridalo nedorozumenie. My sme malý rátali ustavične k veľkému.“

Rozosmiali sme sa. No zišlo nám na um, že sa nebudú smiať o tomto čase tak chutne naši úbohí kočiši a „Commissionär“. A žandári v Krapine popísali bohviekoľko protokolov a raportov. Možno sa už i ponevierajú dakde po dedinách, hľadajúc náš kufor…

„Nič to,“ teší nás mlčanlivý. „Treba telegrafovať na direkciu a žandárom do Krapiny, že sa kufor našiel.“

Ku grahovčine som sa už nedostal. Medzitým totiž prišiel vlak, do ktorého sme vsadli a vniesli všetky kusy. Batožina a my zaujali sme celé kupé. Mesiaca nevidno; nepozostáva iné ako rozhovor. No rozhovor akosi nešiel. Jedni sa zamysleli a starožitník hľadá v kúte pozíciu trochu pohodlnejšiu. My sme presadli, postlali mu torbu a o chvíľu už odfukoval.

„Aký dar od boha!“ závidí mu mlčanlivý. „Sotva sa vyvalil, už zaspal. Ja by mohol sedieť pol roka takto a nezažmúril by oka.“

„To je pravda,“ prisviedča mu zvedavý. „Keby nebol takým chýrnym starožitníkom, bol by vyžil i ako obchodný cestujúci.“

No onedlho tvár jeho sa bôľne skrivila a zavznelo dakoľko úzkostlivých vzdychov.

„Hľa, už sa mu sníva,“ poznamenal som ja. „Nebodaj sa mu rozbil dáky nápis, že stene. Darmo je, každé povolanie má i niečo nepríjemného.“

Onedlho sa prebudil. Vyrozprával nám, že mal so sluhom Antem veľmi nepríjemný výstup.

Bolo blízko jedenásť hodín, keď vlak vhrmel do starého nádražia. Konduktori vykrikujú: „Zagreb — Zagreb!“ Na vicinálke a na starom nádraží zbaví ovšem i „Zagreb“. Na hlavnej čiare na nádraží štátnom, ktoré vystavil nebohý krajan Baross, kričí sa už len „Zágráb“. My sme sa tu vysypali i s našimi kusmi. Nášho starožitníka čaká tu dakoľko pánov z jeho cechu. Ledva sme sa stihli odobrať, už nám ho odvliekli. Viac sme ho už v ceste nevideli. My štyria sme zapratali celý omnibus hotela kusmi a vsadli do fiakra. O dakoľko minút boli sme už v „Janjetu“.

V Janjetu — janje znamená baranca — sme sa usalašili čím najlepšie. Ľahli sme si šťastní a spokojní, že sme zase po rokoch v hlavnom meste Trojjediného kráľovstva, z ktorej trojice Dalmácia prináleží pod Austriu.

Vstal som, dľa obyčaje, zavčasu. Šiel som hneď na hlavnú poštu a zatelegrafoval do Rohića a do Krapiny, že sa kufor našiel. A teraz ulicou rovno dohora, tak naverímboha. O chvíľu som vošiel do Národnej kaviarne. V nej sa schádza záhrebská aristokracia, ale aristokracia ducha. Novinári, herci, spisovatelia, umelci a politikovia. Záhrebská Slávia je toto. Pravda, nevidím ani hercov, ani umelcov: tí o tejto hodine, ak sú na dačo, odfukujú ešte na svojich vavrínoch. Mne nepozostáva, než chytiť sa do novín. Vzal som „Hrvatsko Pravo“ a prečítal „domáce viesti“. V tejto rubrike sa nadáva Hrvatskej a dakedy i Obzoru. Národným Novinám^[171] (úradný orgán) len v priestupný rok. Potom som vzal „Hrvatsku“ — nuž i ona sa pričinila, aby neostala nič dlžná. A to v každom čísle taká výmena zdvorilosti a poklôn. Ale v čerty politika i jej noviny! Jeden dobrý patriot tvrdí, že Chorváti boli i lepší, i statočnejší, i rozumnejší, kým nevedeli čítať. Čítaním novín pokazil sa národ. A veru nedá sa odtajiť, že čítanie takých nadávok a polemík nakazí každého a menovite človeka prostého, bez lže a falše, ktorý sa nazdáva, že všetko, čo je tlačené, musí byť svätá pravda.

Kaviareň je na trgu Jelačića. Tu stojí, hľa, bán Jelačić na koni a vytasenou šabľou ukazuje tam kdesi k severu. I jeho tvár má výraz akýsi prísny. Ostatný Machabejský!

Aký divný obraz, čo sa rozvíja takto zrána okolo pomníka bánovho! Celé mesto šiatrov a dlhé nekonečné rady lavíc a primitívnych pudlí, zbitých z dosák. Svet sa tu hemží a mieša ani v Kubíne o jarmačeku (pred Vianocami), alebo o jarmoku na Jána. Naozajstný jarmok. Môžeš tu kúpiť, čo len chceš. Všetko veci pod zuby alebo články kuchynské. Nenie to námestie pre parádu a politické demonštrácie (ako tá so spálením zástavy), ale ozajstný „trg“.

Práve je ovocná sezóna v kvete: je tu všakového ovocia na výber. Hrušky cisárske, bystričky, broskve, jablká i suché ovocie: všetko krásne, chutné a lacné. Potom všaková zelenina. Naostatok i naša oravská kapusta. Treba vyznať, že hlavy sú nie také impozantné ako veličianske, alebo kubínske, ale zbavia i tieto tu. I mäsiari sekajú tu mäso. Na mnohých miestach je teliatko ešte v koži, s hroznou ranou pod krkom a mäsiar ho šetrne zvlieka sťa gavalier svoju dámu v garderóbe divadla. Zemiakov tu vidno celé hŕby. Hrášku a bôbu v strukoch, i šúľky kukurice na varenie. A tie pyramídy dýň a melónov! Kedy sa to len všetko stroví?

Prvá prechádzka takto zrána je vždy na toto námestie, keď som v Záhrebe. Nie preto, že stojí na ňom bán Jelačić, ktorý oslobodil Viedeň a i ináč preslávil svoje meno naveky — nie, politika ma sem neťahá. Ja sa len rád tmolím medzi týmto pestrým svetom, načúvam jednanie a naťahovanie o jeden groš — tmolím sa bez cieľa pomedzi šiatre a lavice a kupci mi núkajú svoj tovar. Títo predavači nepredstavujú typ veľkomestský: nie sú to povestné kofy, ktoré vedú medzi sebou ustavičný boj. Sú to všetko ľudia pospolití z blízkeho a ďalšieho okolia — sedliaci a sedliačky v svojich malebných národných krojoch. Celý trg sa belie nimi, akoby ho bol obsadol ohromný kŕdeľ bielych husí. Všetko je to oblečené sviatočne; všetko pláva v luxuse, ktorý si môže dovoliť i najchudobnejší človek, ak len chce — v čistote takej, akou sa ľud málokde na svete honosí. Aké to šťastie zaopatrovať si denné potreby a potravné články z takýchto statočných, čistých rúk, hoc i mozoľných. Kto by povedal, že je v hlavnom meste jedného starobylého kráľovstva? Keď je hlavné mesto takéto, to znamená, že je to mesto čisto národné, nedotknuté kozmopolitizmom. Nevidno ponevierať sa po uliciach tej nešťastnej čvargy, ktorú prechováva každé hlavné mesto, ktorá v Prahe tvorí takzvané pepíctvo. I taká čvarga môže byť národná, lenže ju vyhodilo napovrch mohutné vrenie života, vzrušeného sociálnymi biedami, sťa šamotinu. Nie; v Záhrebe takého proletariátu niet. Tu vidíš mešťanov, solídnych, starousadlých a pokojamilovných a zas sviežich a naivných dedinčanov, ktorí ľnú k rodnej zemi starou a večne sviežou láskou.

A nielen na trgu Jelačićovom — v celom meste sa stretávaš s týmito milými postavami pospolitého ľudu. Dodávajú Záhrebu zvláštny nezmazateľný ráz — ráz národnej metropoly. Kroje, hoc i rozmanité, majú jednu základnú, krásnu črtu: že sú výrobok číro-čisto domáci. V dnešných časoch to znamená mnoho. Národ sa má hmotne len do tých čias dobre a neupadá, do tých čias je mravne nedotknutý, kým sa zaodieva a zaobúva sám, dľa svojho vkusu a dľa svojich potrieb. Národní ekonómi, pravda, ma okríknu pre také spiatočníctvo, ktoré vzdychá za starými dobrými časmi krčaha-kráľa. Dnes sa už, nadhodia oni — spoločnosť ľudská diferencovala, chvalabohu, roztriedila na rozmanité skupiny sťa mravce v svojom mravenisku. A triedy napomáhajú, doplňujú jedna druhú a všetky spolu tvoria harmonický, veľkolepý celok, ktorý sa volá spoločnosťou ľudskou. Jeden je čižmár, druhý krajčír a nikdy nie i sedliak i krajčír v jednej osobe. To je svätá pravda, ale z druhej strany treba zas uznať, že sa v kroji zachováva čisté národné jadro. Pradie, tká a šije sa v každom dome sedliackom, kde sa kroj udržal. Spracovanie ľanu a vlny zamestnáva ľud na užitočný spôsob, a to práve v zime, kde by sa ináč zaháľalo a márnilo — dáva duševnému životu prostého ľudu cele iný, zdravý smer, než by dávala záhaľka: slovom chráni ľud od mravnej skazy. Z druhej strany národný kroj núti a tisne k čistote, a čistota je pol života. Každý mohol skúsiť, že sedliačka v belasých šatách ani zďaleka nedbá čistotu, lebo čierna farba pokrýva špinu, ako v svojom národnom kroji. Konečne neslobodno zabudnúť hlavný moment. Národný kroj vyráža hlavnú ideu, za ktorou dnešná spoločnosť upí a volá, pre ktorú toľkí zápasia a hynú — ideu rovnosti.

Druhý trg z hlavných je Zrinjevac; tiež priestranný, ako Jelačićov. No tu sa už nevydržiavajú trhy a jarmoky. Rozdelený je cestami a alejami, má dosť starého stromovia a rozsiahle plochy pažiťové, ako to vyhľadáva moderný vkus. Tu sa prechádza elegantný svet záhrebský, menovite na mrkaní. Na tomto námestí jest dosť budov významných, medziiným i Akadémia. Divadlo stojí trochu ďalej.

Ináč i na promenádach pozorovať, že ešte nenastala sezóna. Chybujú i študenti, ktorí najväčšmi oživujú ulice a verejné miesta.

Pred obedom sa najviac premávame po Ilici, záhrebských to Priekopách. Moji druhovia chodia zo sklepu do sklepu. Takí dedinčania, keď raz za čas prídu do mesta, najradšej by ho celé odniesli. V Ilici môžeš kúpiť, čo len chceš: tovar dobrý, jemný a vkusný. Ceny všade „pevné“. Mnohý je tomu rád a druhý, vzdor tej pevnote, probuje ich sklátiť. No kupec takému ukáže na nápis: „prix fix“.^[172]

Záhreb sa zveľaďuje. Ilica sa od tých čias, čo som jej nevidel, značne premenila. Povstalo mnoho nových, veľkolepých sklepov, podvihli sa nové nádherné stavby a paláce. Palác Eskomptnej banky môže stáť i na Ringu.^[173] V ňom je celý labyrint obchodov a skladísk. Tu sa nachodí i mliekáreň grófa Draškovića,^[174] ktorú mlčanlivý, neviem sám ako, zaraz vyňuchal. Navštevuje ju pilne, chváli mlieko veľmi. Môžeš v nej dostať všetky možné druhy mlieka i všetky mliečne výrobky nefalšované a dosť lacné. Ja som sa medzitým odhodil od mlieka a dal sa na ovocie, ktorého jesto vždy na výber na trgu Jelačićovom. Keď som oberal hrozno, kyslasté ako hrozno na týchto stranách, mlčanlivý sa mraštil, akoby sa bol octu napil. On tvrdí, že to hrozno nenie zrelé.

Pokrok je na Ilici i v druhom ohľade. Keď vojdeš do sklepu, nepozdravia ťa už s gracióznym „Habe die Ehre!“^[175] alebo: „Guten Tag!“ Pán i subjekt tu všade je už „sluga pokoran“, alebo i „ponizan“. Vyšlo z módy „kis di hand“^[176] a všade ti „ljubi ruke“, pán i sluha. Súdiac po obchodoch, Záhreb je mesto čisto chorvátske. Predtým sa mi zdalo, že je predmestím Viedne a Berlína. I kupci typu semitského prijmú ťa korektnou chorvátčinou. Dajeden z nich je nesmierny chorvátsky patriot, takže už ani Starčević nenie mu dosť radikálny. Tento obrat, a či skôr prevrat, datuje sa od najnovších časov a vyvolali ho študenti. Počali písať proti cudzote a uverejnili dakoľko mien. To pôsobilo zázračne. Nemecké nápisy zmizli, chorvátčina začala sa ozývať po obchodoch i na ulici. Nuž záslužnú prácu vykonali študenti, len aby v nej vytrvali i naďalej.

Na ulici zriedka čuješ nemeckého slova. Predtým Ilica bola ani Graben, po chorvátsky hovorili iba horšie slúžky a sedliaci. Dnes i elegantné dámy po Ilici a Zrinjevcu štebocú po chorvátsky. Až potom som sa spamätal, že Chorvátsko má svoju domobranu. Vidno, že sa reč šíri, podmaňuje si široké kruhy. Nenie to už len vonkajší náter, afektácia, tento návrat k domácemu krbu — je to už obyčaj, ktorá prešla do krvi. Otváram oči, kde sa dela tá nemčina! Utiahla sa do domov a komptoárov? A či odišla do Rohića na letovisko, aby nás tam celý mesiac morila? Stretol som na Zrinjevcu i maznu z Rohića. Hovorí tu po chorvátsky, i krásna „mamice“ šteboce po chorvátsky, len kde-tu zatrúsi nemeckú frázu.

Na tom obrate bude mať i divadlo svoje zásluhy: menovite odkedy sa obnovilo a zmodernizovalo. Vieme, ako lipne každý a menovite ženský svet za všetkým, čo s divadlom súvisí. Ako si stadiaľ dosť toho odnesú, zlého i niečo dobrého — tam vidia nové módy, ale i počujú materinskú reč ozývať sa víťazoslávne. Tak obecenstvo samo nevie, ako privykne tým zvukom, nasiakne duchom národným.

Popoludní, keď sme vyšli z Národnej kaviarne, vsadli sme do fiakra. Tunajšie fiakre sú elegantné ako málokde, i kone majú dobré. Rozkázali sme, nech nás vyvezie dakam dohora, odkiaľ sa dá čím viac vidieť. Počasie bolo prekrásne, ale horúčavy nebolo, ako sme sa ešte v Rohići obávali, že bude. Bodrý fiakrista zaviedol nás najsamprv, to sa rozumie, do katedrály. Na nej dostavili už obe veže a zreparovali ju — stojí bez obleku, v čom som ju ostatný raz videl, ani v dákej sieti: bez lešenia a zložitej armatúry totiž. I ona je v štýle gotickom, veľkých rozmerov, znútra jednoducho nádherná. V chráme sme našli kŕdel sedliackych dievčat, ktoré drhnú a vymetajú. Hotujú sa k veľkej slávnosti, na dvadsaťpäťročné jubileum biskupovania arcibiskupa Posilovića.^[177] Ako známo, prvej bol v Senji biskupom a stadiaľ bol preložený ako arcibiskup do Záhrebu po dlhých vyjednávaniach a zákulisných fígľoch. Pri katedrále je rezidencia arcibiskupa. Palác starosvetský, rozsiahly, trochu pošmúrny. V ňom svojho času sídlili i Slováci, medzi nimi i Havlík.^[178]

Potom nás voviezol i do Kapitulskej ulice. Tichá ulica, pozostáva zo samých kanonických domov. Každá taká „kúria“ má svoju záhradu. Podajedny sú starosvetské, iné novšie stavby — všetky vystavené v akomsi solídnom štýle. Naokolo tichosť, ako vo vymretom meste, sotva vidno človiečika prejsť ulicou. Kto by si pomyslel, že je vo veľkom meste? Nuž dobre sa to musí sedieť v týchto kúriách, v tichej meditácii a pri dôchodkoch záhrebského kanonika. Klerici nepochybne majú i to úfanie, keď sa prechodia tadiaľto, že nejednému z nich dostane sa takého tuskula po trampotách školských a dedinsko-farárskych. Takýto kríž až do smrti znášať nemalo by byť priťažké nikomu. Medzitým, pretože človek nenie nikdy spokojný: ktovie, či v týchto tichých domoch neprebýva kde-tu i túžba za skvelejším tuskulom, napr. palácom tam nižej pri stolnom chráme, alebo i mnohá sklamaná nádej.

Zrazu sme sa octli za mestom, medzi poľami dosť pustými, kde z pravej strany padá pohľad na rozsiahlu pláň. Na nej, kdesi v diaľke, belie sa murovaná ohrada a v nej akési pošmúrne stavby. To je „Mirogoj“,^[179] záhrebský cintorín, miesto, kam dľa Horácia „všetci pospiechame“ a ktoré nás minúť nemôže. Rozlúštenie všetkých záhad, dokonalé splnenie troch najväčších hesiel, ktoré hýbajú svetom: voľnosti, rovnosti a bratstva… Mnohému spomedzi usužovaných dietok božích neostáva druhej útechy, iba výhľad na toto posledné útočište, na tento koniec všetkých nerestí. On dáva sily a odvahy, aby sa znášalo bez reptania to, často také ťažké bremeno života.

Z takých dúm dušičkových sme sa prebrali, keď fiaker vkeroval do akejsi dediny. Cifrovaná dedina! Domce strojné, prízemné i poschodové, a každý v záhrade, každý v inom štýle, v inej okrase. I viníc vidno hojnosť na týchto stranách. Jurjevac sa volá táto dedina, vlastne ulica záhrebská, obsadená samými vilami. Náš fiaker vie dokonale, čia je ktorá vila. Rozkladá nám i životopisy podajednych majiteľov. Jeho „bul“ znie mi tak, ako z úst bašíka gemerského. Nezabudol nám ukázať vilu pána podmaršala, známeho z Rohića, v ktorej Strossmayer býva, keď zavíta do Záhrebu. Hneď nad ňou je vila dr. Miletića,^[180] bývalého intendanta národného divadla, ktorý si vydobyl veľké zásluhy o tento ústav. Pozdvihlo ma nesmierne povedomie, že „náš“ človek, totiž z nášho poctivého cechu, má takéto bydlo, hoc i viem, že ho nevystavil z literárnych honorárov. Z honoráru sa ešte ani v Záhrebe nedajú stavať vily, najviac ak povetrné zámky…

Popri starom kostolíku dostali sme sa zase nad mesto. Medzi lúky, vinice, záhrady. Sme na pláni, ktorej strana, obrátená k Záhrebu, padá príkrou strminou, vysadenou starým stromovím. Záhreb — nové mesto totiž, leží akosi pod nami a zasluhuje svoje obligátne epiteton „biely“. Za mestom rozprestiera sa roveň, ktorej ani stadiaľto nevidíš hraníc. Tratia sa kdesi v odpoludňajšej modrastej hmle. Táto pláň, ktorou sa vezieme, volá sa Smrok. Vinice i na týchto stranách sú držané dobre, obrábané vzorne. Vidno, že patria boháčom, ktorým nechybuje na kopáčov a modrý kameň. Medzi vinicami skočí nám neraz pred oči koketná vila. Medzi menami boháčov, ktorí tu majú svoje vily, nejedno vychodí na „-eger, -berger“ a náš dobrý vodič, keď i musí dopustiť pri takom mene, že majiteľ je žid, doloží, ako na ospravedlnenie: „ale statočná osoba“. Merťuk statočnosti teda je uňho pohostinnosť, ktorú kladie na prvé miesto medzi všetkými cnosťami.

Fiaker zastal pred skromným dreveným domom. Vošli sme do priestranného dvora, v ktorom stoja dva-tri stromy. Po dvore sú stoly, ako bývali v starých školách, s nohami na X. Sme „kod dobre mamice“,^[181] ktorá šenkuje mlieko čerstvé i kyslé. Sem dochodia z mesta okriať prechádzkou a posilniť sa mliekom. Mlieko bolo dobré, menovite kyslé. Kým sme my pili mlieko, za ten čas náš vodič vysúkal dve fľaše dobrého piva.

Stadiaľto sa cesta spúšťa — parkom — je to Tuškanac, ktorý sa rozkladá v stráni nad samým Záhrebom. Starý, veľkolepý park, kde ani o poludní neprebije slnce. Na sedadlách si hovejú starší, deti sa preháňajú po cestách a popod stromy. Taký park môže závidieť Záhrebu ktorékoľvek veľmesto. Onedlho sme prešli popri „Streljane“,^[182] kde okrem strieľania vydržiavajú sa veľké plesy a vôbec veľké zhromaždenia. Strelnica má totiž najväčšiu dvoranu v Záhrebe.

Na ten spôsob dostali sme sa do horného mesta, na Markov trg.

Nenie to ani zďaleka Markovo námestie z Benátok. Ale zasluhuje, aby sa poklonil každý pred jeho ctihodnou minulosťou. Tu sa odohrala nejedna radostná udalosť a slávnosť, ako i nejeden krvavý výjav v minulosti. Na prostriedku námestia stojí chrám sv. Marka. Stará budova a so starobylosťou čudne kontrastuje krov, zložený z pestrej mozaiky, vo farbách chorvátskych. Na krove sú zložené címery kráľovstva a mesta vo veľkých rozmeroch. Fara sv. Marka, prvá v Záhrebe, je z tamtej strany: nová, priestranná, už po vonkajšku môžeš vyrozumieť, že patrí k najlepším farám celej krajiny. Z tejto strany je mestský dom, tiež budova starosvetská, ale renovovaná.

Na tomto námestí stoja „banski dvorovi“ — palác chorvátskeho bána. Budova na poschodie s končitou strechou, zelenkasto vyfarbenou, s dlhým radom neveľkých oblokov. Takto zvonku to vyzerá dosť skromne, no nedá sa jej uprieť elegancia a pôvab ctihodnej staroby. Keď vojdeš bránou, vidíš priestranný dvor, okolo ktorého sa rozkladá palác. Odnesieš si i stadiaľto dojem, že je to sídlo dôstojné prvého hodnostára, miestokráľa tohoto slávneho kráľovstva.

Náš horlivý sprievodca upozornil nás na kameň, na ktorom bol korunovaný Matej Gubec^[183] za sedliackeho kráľa. Stalo sa to po udusení sedliackej vzbury a koruna bola železná, rozpálená na žeravo. Taká bola spravodlivosť v tých surových časoch. Nielen že trestala previnilca, ale ho ešte krvavo vysmiala. Kameň vyzerá ako ktorýkoľvek druhý kameň v dláždení námestia. Či je to ten istý kameň, nech si zodpovie náš sprievodca. My aspoň sme mu uverili a keď sme si ho obzerali, predstúpili nám pred oči krvavé výjavy tej vzbury, ktorú tak úchvatne opísal prvý chorvátsky románopisec Šenoa.^[184]

Z námestia sme sa spustili nadol neveľkými uličkami, v ktorých stoja domy najviac starosvetské mešťanov a kde-tu i palác daktorého veľmoža chorvátskeho. Prišli sme na promenádu Strossmayerovu — cesta, ktorá vedie nad krkolomnou strminou. Na miestach sa ti pod nohami otvára hlboká priepasť, na dne ktorej červenejú sa škridlové krovy nového Záhrebu. Na túto promenádu možno dostať sa i zdola, a to najsnadnejšie, keď vsadneš do zubatej železnice. Vagón sa podchvíľou spúšťa a dvíha dohora, ticho, bez hluku, sťa kási tajomná potvora. Vsadnúť do takého „vlaku“ nenie práve lákavé a menovite nie ľuďom trochu nervóznym. Mlčanlivý ani na samej promenáde, vzdor múrom, ktoré sú na rube cesty, necítil sa dosť bezpečne a podchvíľou utieral pot z čela.

Do nového mesta vrátili sme sa ulicami úzkymi a strmými. Pripomínajú veľmi cestu z Malej Strany na Hradčany, iba že sú tieto hádam ešte strmejšie. O chvíľu nás fiaker vysypal zase pred Národnou kaviarňou na trgu Jelačićovom.

Večer by bol nedbal ísť do Národného divadla. Šiel som kúpiť kartu do dennej kasy, a tu som sa dozvedel, že divadlo má vakácie, ktoré sa skončia až o tri dni. Ľutoval som túto nehodu a mal som aspoň tú náhradu, že som mohol med cez sklo lízať: počúvať totiž zvonku, ako sa cvičí chór tamdnu na akejsi árii. Nové divadlo tentoraz videl som iba zvonku. Je to budova veľká, vkusná, a stojí veľmi efektne, lebo zo všetkých strán je otvorený priestor. Znútra som ho videl, keď sa dostavovalo. Pracovalo sa dňom-nocou, lebo sa čakala v Záhrebe práve návšteva kráľova. Vtedy lepili na lóžach steny a síce tak, že drôtovú sieť zaliali gypsom a stena bola hotová. O takej stene sa už môže úplným právom povedať, že má uši. Povala bola už hotová, práve maľovali na nej obrazy.

Ráno sme sa vybrali zase túlať po Záhrebe. Pán sekretár, ako človek vo všetkom metodický, s plánom mesta v ruke. On všetko robí dôkladne ako Nemec. Zapisuje pilne a chcel by všetko vidieť. Chcel nás naviesť, aby sme šli prezerať múzeá a obrazárne — no my nemali sme času nadostač na také návštevy. My sa spúšťame jednoducho na náhodu, čo príde pod oči, poobzeráme si zvonku. No navzdor tej povrchnosti cestovania mlčanlivý nepremeškal ma doviesť k domu nebohého Starčevića. Nenie to obyčajný činžovník, ale budova vyšších nárokov. Starčević ako starec býval ešte v skromnej študentskej izbičke, viedol život utiahnutý, až asketický. Tu prišlo na um jeho stúpencom, aby mu národ vystavil dom a daroval. Zbierky sa viedli roky a roky v pravašských novinách a keď bola slušná suma zobratá, chytili sa do stavby, a čo chybovalo, doplnili hypotekárnou pôžičkou na dom. Tak sa stal ich Starý majiteľom domu, ale zadlženého. Dlh vzrástol, nádherná stavba nemôže vyplácať úroky, takže podchvíľou hrozí jej konkurz. Stránka práva, aby vyhla takému verejnému škandálu, núkala dom rozličným korporáciám do daru, ale dosiaľ nikto sa nenašiel, kto by chcel taký nebezpečný dar prijať. Tak sa hľa pomstí ľahkomyseľnosť, kto stavia bez výpočtov, alebo ako Písmo hovorí, na piesku. Okolo domu sú najviac prázdne grunty ešte, ktoré dosť ľahko pri najbližšej návšteve nájdem zastavané činžovníkmi.

Pán sekretár, ako plnokrvný Dalmatínec, sníva o tom, čoho nemá — totiž o železnici. Ani sme sa nenazdali, len keď nás vyviedol za mesto, kde sú prázdne grunty a v diaľke sa černie nádražie. Grunty tieto nie sú celkom pusté. Stojí tu i tu skupina šiatrov, inde zas kupec rozložil svoj tovar po holej zemi. Tu vidíme pozostatky jarmoku, ktorý sa tu vydržiaval z príležitosti „kraljeva dana“^[185] — Štefana kráľa, keď je v Záhrebe hostina a jarmok asi taký ako náš radvanský. Pred pár dňami hemžil sa tu celý Záhreb a ohromné húfy národa z celej krajiny. Napodiv je, ako sa držia staré obyčaje v tomto meste čulom, zmodernizovanom, kde predsa jesto hodne i cudzieho elementu. Záhrebčan by sa považoval za podliaka a stratenú existenciu, keby nevyšiel „kraljev dan“ sem medzi šiatre a nenajedol sa „pečenice“ — pečienky z ražňa, a la v Martine na Osikove. I my sme pokorili starým obyčajam. V jednom šiatri sme kúpili celú zbierku píšťaliek, čo sme trpko obanovali, keď sme sa vrátili do Dalmácie. Deti nám na nich vyhvizdovali od rána do večera pod oblokmi.

Na nádražie nenie tak ľahká vec dostať sa z tejto strany. Prichodí nám preskakovať hlboké garády a driapať sa po násypoch sťa dákych šiancoch. Zakladajú sa tu plyno- a vodovody pre nádejné nové mesto, ktoré sa bude čochvíľa stavať. Záhreb vôbec mnoho vynaložil na kanalizáciu. Je to mesto veľmi čisté, zriadené, — o smrade nechyrovať ani v úzkych starých uliciach, a čo je hlavné: má dobrú pitnú vodu.

Pred nádražím pán sekretár sa dozvedel, čo mohol dávno vedieť: že prístup na perón je zakázaný a na koľajnice tobôž. O študovaní železnice, o prizeraní, ako sa vagóny pripínajú, ako sa prevezú na druhé koľajnice, vôbec o ukojení zvedavosti laika nebolo už ani reči. Sklamaný takto, ľahko sa dal prehovoriť k návratu do mesta.

V nedeľu po obede moji druhovia si odpočívajú, ja som šiel do Národnej kaviarne. Pán sekretár odslúžil omšu, a dosiaľ sa neukázal. Zato som tu našiel mojich známych, a čas sa príjemne minul v rozhovore. Dnes sa tu našla skoro celá obec umelecká a politická, ktorá neletuje von zo Záhrebu. Spomedzi politikov ma najväčšmi zaujal dr. Mile Starčević,^[186] mohutná hlava na mohutnej postave. Naozajstný lomiželezo. Naň prešiel i dom strýcov; dedičom politiky je dr. Frank. Dr. Mile Frank a spisovateľ Kumičić^[187] sú hlavné stĺpy takzvanej čistej strany práva, strany, ktorá pred smrťou Starčevića^[188] sa bola utvorila následkom spálenia zástavy na Jelačićovom trgu. S nimi drží ešte David Starčević, tiež taký lomiželezo, ktorý v politike prekonal hrúzu evolúcií a revolúcií. V Chorvátsku je ovšem ľahko preskakovať z jednej strany do druhej, koho taký šport zaujíma. O strany a stránky nieto núdze — narástlo ich ako húb po daždi a vo všetkých osobný moment hrá hlavnú úlohu. Chorváti sú v politike práve takí, ako ich bratia Srbi a Bulhari, hoc sa i radi vynášajú, že sú oni odchovanci Západu — radi sa v politike drobia a mrvia, dajú sa vodiť nie tak zásadám ako skôr osobnostiam, ktoré tiež sú v politike náruživé. Politická vrtkavosť je význačnou črtou týchto politikusov, a nič nenie prekvapujúceho, keď taký politický velikán pripojí sa dnes k tým, ktorých vyhlasoval včera za zhubcov a zradcov národa.

Udrela tretia hodina, ja s mojím známym opustili sme kaviareň. Pobrali sme sa Ilicou, dosť prázdnou teraz, a vkerovali do jednej tichej ulice. Zastali sme pred budovou veľkou, ale pošmúrnou. Ošedivela od staroby, riedke obloky majú mreže. Zazvonili sme, mohutné dubové dvere, železom okuté, sa otvorili a my dvaja vstúpili sme do chodby, v ktorej panuje podvečerné šero, bárs vonku hreje slniečko. Stojíme pred ctihodnou sestrou v bielom čepci, ktorá pozerá na nás votrelcov dosť nedôverčive. Dľa starého návyku vyhýba nášmu pohľadu, držiac oči sklopené, a pýta sa nás, čo si žiadame, to sa vie, po nemecky. Napísali sme jej mená tých noviciek, s ktorými by sme chceli hovoriť. Vpustila nás do parlatoria^[189] (hovorne) a o chvíľu vstúpili dve mladé devy, v svetských šatách ešte, iba že nosia na hlave čierny čepiec a pred sebou čiernu zásteru, ktorá pokrýva i prsia. S nimi vošla i sestra; no utiahla sa hneď, keď sme začali hovoriť s novickami po chorvátsky, a poslala miesto seba novicku Horvaticu na kontrolu.

Predsa je to len veľký prevrat, keď sa mladé dievča utiahne odrazu takto medzi vysoké múry kláštora. Na nich všetkých pozorovať stopy toho prevratu. Všetkým povyhasla z oka iskra, ktorú zažíha radosť zo života, a celou bytosťou rozprestrela sa melanchólia, trpká príchuť odriekania. Kto by stopoval pohnútky, ktoré doviedli sem tieto tri rôzne bytosti a odlúčili od sveta, a jeho radosti a žalosti? Tie sú známe len Tomu, ktorý skúma srdce a ľadvie človeka, ktorému neostane nič tajným. No predsa z pohľadu súdiac, dovolil by si vysloviť mienku, že jedna z nich vstúpila sem z čisto vnútorného vnuknutia. Ona bude ozaj povolaná i vyvolená a so srdečným uspokojením nám rozpráva, že bude onedlho vysvätená. Tak asi očakáva ten deň ako mladucha deň sobáša. Druhá rozhodne dostala sa sem zvláštnou hrou osudu. Vidno, že život už stačil raniť toto mladé srdce svojím ukrutným šípom. Srdce hádam ľne ešte niektorým vláknom k vonkajšiemu svetu — no vôľa a moc okolnosti rozkazujú, že musí byť takto a nie ináč. Tretia nenie povahy reflexívnej. Ona je tu, lebo nevie, čo by si počala inde. Sirotou ju odchoval kláštor, devou ostala v ňom a v ňom i umrie. Po svete ju nič, lebo ani nevie, ako to v ňom vyzerá. Jej celý svet od narodenia bol a bude až do smrti — kláštor.

Od noviciek sme sa odobrali, no keď sme vstúpili na chodbu, sňali sme sa s duchovným otcom kláštora. Vľúdny kňaz podal nám ochotne vývody a zprávy o všetkých novickách a sestrách, ktoré pochodia z našich strán a čiastočne sú už roztratené po kláštoroch a nemocniciach v Chorvátsku, Bosne a Dalmácii. Náš ostrov dodáva dosť veľký kontingent týchto milosrdníc, a všetky vynikajú obetavosťou v ťažkom povolaní.

V kaviarni sme našli našich nerozlučných. Vsadli sme do tramvaje i so záhrebskými známymi a odviezli sa Záhrebom a predmestím do Maximira.

Nebo je zaoblačené, pomaly, ale s určitosťou zberá sa na dážď. Čo sa vlečie, neutečie. Kanikula je prelomená a musí nastať dážď, ak majú prísť pekné dni jesenné. I tu treba dažďa oziminám, ako i v Dalmácii, kde hrozno ešte len počína dozrievať.

Z tramvaje sme došli do parku cestou dosť zaprášenou. Musí to byť rozsiahly park, asi ako pražská Stromovka. No stromovie v ňom nestojí práve veľmi husto, aspoň v tých stranách, kde sme my chodili. Sú tu veľké plochy lúk, ktoré kosia. Seno z nich nebude najlepšej akosti, práve pre ten prach, ktorý sa tu dvíha v oblakoch. My aspoň ho cítime, bárs chodíme naschvál bočnými chodníkmi, aby sme mu vyhli. Cestou frčia jeden za druhým koče a fiakre a za každým sa zdvihne oblak prachu. Nevyplatí sa sem veru chodiť pešky; len na dobrých koňoch sa dá zutekať prachu a vidieť park v celosti.

Prešli sme popri jazere, na ktorom sa člnkujú výletníci. Nedbajú na to, že lenivá voda pokrytá je perinou, utvorenou z prachu. Poprezerali sme malú čiastku parku a boli sme povďační, keď sme sa dostali k majeru. Majer, ako i celý park s lúkami, prináleží záhrebskému arcibiskupovi. On, ako veľký, bohatý pán prepúšťa ho veľkému obecenstvu na prechádzku a zotavenie a na dôvažok dá v majeri merať mlieko za veľmi nízke ceny.

Bolo treba čakať, kým sa nám dostalo miesta za dlhým stolom, zhlobeným z dosák. Sedela za ním veselá kompánia mladých ľudí, dľa výzoru komptoaristov a malých úradníčkov. Keď zbadali, čo my čakáme, stisli sa na svojich miestach, iní povstávali a tak nás, cudzincov, prinútili zasadnúť. S takou zdvorilosťou stretávaš sa všade, v celom Záhrebe. Nenie to zdvorilosť naučená, napodobňovaná. Chorvát ju má v krvi, ako i neobmedzenú pohostinnosť. Aby sa cudzinec dostal v Záhrebe i do intímnejších krúžkov, i do rodiny napríklad, k tomu sa nevyžaduje toľko námah a odporúčania, ako napríklad v Zlatej Prahe. Človek, ak len dľa vonkajšku vyzerá slušne a čestne, má všade prístup, všade dvere otvorené. Zato je tu život spoločenský veľmi vyvinutý a príjemný. Cudzinci sa ľahšie asimilujú a udomácnia, lebo ich priťahuje milá srdečnosť a úprimná otvorenosť domácich ľudí.

Mlieko v Maximire je výtečné. Kýša, čo mi doniesli, bola hustá ako domáca. Arcibiskup ho čapuje neprerobené, tak ako prišlo na svet. Nevykorisťuje ho na desatoro spôsobov, ako Johann Heeb v Rohići, ktorý vytiahne z neho najprv maslo a až potom ho predáva. Vidno, že arcibiskupa nevedie duch špekulácie, snaha za zárobkom pri tomto podniku. Jeho cieľ je, aby sa úbohý výletník občerstvil dobrým mliekom za lacný groš. Neobsluhujú nás kelneri vo frakoch, ani kdejaká Mici s načuchranou šticou. Tácne roznášajú cele obyčajní Jankovia v širokých gatiach a čiernych zásterkách. Ich šéf, ktorý má kasu, hlavný Janko, je chlapina ani buk, s načuchranými fúzmi. Podchvíľou pritíska k nim päsť, lebo je ustavične v rozpakoch. Tento splašený kraviar hľadí s nedorozumením na tento komplikovaný život. Tácňu nosí opatrne, podkľakujúc v kolenách. Znoj sa mu cedí cícerkom z čela, od strachu, že mu vypadne tácňa i s pohármi. Ešte horšie sa trápi s prázdnymi pohármi a tanierikmi. Naukladá ich celý stôs na tácňu — potom už pomaly do majera, odriekajúc ruženec, aby sa to všetko neskotúľalo na zem. K mlieku dávajú čierny žitný chlieb. Bol chutný ako domáci a my sme sa dali doň ani mlatci. Mlčanlivý, odchovaný na bielom pšeničnom chlebe, nevie takýto čierny prenachváliť. Konečne bolo treba platiť. Hlavný Janko oprel sa päsťami o stôl a počúva rozumne, počúva, koľko ktorý strovil. Pýtame teraz už účet, a on odpovedá s milým úsmevom:

„Ja neznam, gospodine!“

Použili sme druhej metódy. Začal každý rátať svoju útrovu. Pri sčitovaní vysvitlo:

„Ja neznam, gospodine. Kako vi date.“^[190]

„Ale, Janko — nieže tak, nie!“ napomína ho náš vodca. „Zrátajte si rúče a my zaplatíme. Teda: dvanásť a pätnásť je dvadsaťsedem.“

„Tako je,^[191] gospodine.“

„A osem — koľko je?“

„Ja neznam, gospodine.“

„Tridsaťpäť, Janko — tridsaťpäť. A dvanásť — štyridsaťsedem.“

„Tako je, gospodine.“

Keď konečne vyšla celá suma, Janko mal vydať zo zlatky. Predesil sa, ľavú päsť pritisol k fúzom a pravou hlboko začrel do vreca. Vytiahol plnú hrsť šestákov a korún. Pozerá na nás v rozpakoch, čo s toľkým grošom. Naostatok položil dlaň s peniazmi pred nášho vodcu a ten si odčítal, koľko mu prišlo.

„Tako je, gospodine!“ zvolal s nesmiernym uľahčením Janko.

„Ó!“ zvolal som ja. „Chlieb sme zabudli rátať!“

„Chlieb sa neráta, pane!“ odpovedá Janko, stavajúc z prázdneho riadu babylonskú vežu.

„No ja sa bojím,“ vraví mlčanlivý, keď sme vychodili z dvora, „že tento podnik bude pasívny s takým pokladníkom. A potom nerátajú ani chlieb!“

„Taký pán, ako je záhrebský arcibiskup,“ poznamenal som ja — „môže si slobodne dovoliť i taký podnik, i takého pokladníka.“

„Aspoň ho neokradne!“ poznamenal náš vodca.

„To už nie!“ pristáva i mlčanlivý.

Pozde večerom vrátili sme sa domov a druhý deň na poludnie pobrali sme sa na štátne nádražie. Pred jednou hodinou prihrmel rýchlik z Pešti, a my, ako obyčajne v takom rýchliku, nenašli sme miesta. Ledva sa moji nerozluční mohli usalašiť v kupé. I to museli najprv povykladať kepene na policu, ktoré na sedadlá rozprestreli zdvorilí spolucestovatelia, aby nás prekabátili, že sú miesta obsadené. Pán sekretár ostal v Záhrebe na jubileum arcibiskupovo. Rozmnoží počet kňažstva, ktoré v skupinách už teraz sa premáva Záhrebom. Náš hotel „Janje“ sám zadal tridsať izieb, všetko samým kňazom.

Opustili sme teda biely Záhreb, toto milé, slávne mesto, priestolnicu Chorvátska. Každý nepredpojatý cudzinec s hlbokou úctou sa musí blížiť k nemu, starému svedku slávnej minulosti, perle medzi všetkými mestami našej monarchie. Hoc na samých hraniciach Turecka, pred ktorým sa triasla mocná Viedeň, ktorému podľahol hrdý Budín a pol Uhorska k tomu: Záhreb stál stále pevne bez bázne a strachu prevodzujúc obchod a priemysel i vtedy, keď sa valili zástupy janičiarske sťa potopa a podmaňovali všetko mečom a železom, stál pod záštitou chrabrého, udatného národa, ktorý dal svetu hrdinov, ako Nikola Zrinjski. Slávu Záhrebu a chorvátskeho národa nič nemôže znázorniť lepšie, ako ten jednoduchý fakt, že pod Záhrebom sa nikdy neukázali Turci.

No nebolo sa kedy oddávať úvahám historickým. Naša batožina ostala v chodbe vagóna, niet pre ňu miesta v kupé. Ponad ňu sa prevŕha mrzutý konduktor i cestovatelia. Vlak funí po rovine, v Karlovci vystúpil oficier a tak sa dostalo i mne miesta. No ja stojím na chodbe, pozerám, či sú všetky kusy tu lebo z chodby ľahko vyhodiť taký kus na perón, keď vlak zastane. Keď sme sa priblížili ku Generálskemu Stolu, nebo už bolo zatiahnuté čiernymi mračnami, z ktorých pohrmieva. Sme v krajoch hornatých ako okolo Važca. Delnica a Lokva ležia medzi horami hlboko, ani naša Boca. Tu začalo už pršať a onedlho začalo sa liať ani z kupy. Lesy a hory akoby boli zatiahnuté hustou hmlou. Dolu oblakmi sa lejú celé jarky, voda akosi prebila i do vagóna, tečie potokom rovno pod naše kusy. Bolo dosť roboty, kým sme ich preniesli spod povodne na suché miesto. Vo vode ostala iba škatuľa akejsi dámy, i pláva na vodách sťa archa Noáchova, a pero na klobúku, čo vyčnieva zo škatule, vyzerá sťa prápor tejto plávajúcej archy.

Vlak sa vyštveral horko-ťažko na hrebeň pohoria, kde prestávajú lesy a počína sa holý, smutný Karst. Ten sa rozplýva v daždi v jednotvárnu šedú mazaninu, sťa na obraze dákeho prešrôbovaného modernistu. Nevidno ničoho, len vodu, vodu, vodu… Tu od západu prebila dažďom a oblakmi akási krvavá žiara. More, dážď a oblaky akoby horeli ohňom sodomským. Nemohli sme sa odtrhnúť od tohoto divokrásneho obrazu, ktorý by už nevedel zobraziť ani najmodernejší modernista.

K tomu istému obloku, skadiaľ sa dívam ja, stal si najprv jeden a o chvíľu druhý z našich spolucestovateľov. Moji nerozluční dívajú sa z kupé na tieto zázraky v povetrí. My traja drvíme nemčinu, ako v takom internacionálnom vlaku, ktorý vysýpa cudzincov v Rijeke a Abbazii. Nad samou Rijekou vysvitlo, že my traja sme „naši“ — dvaja Slováci a jeden Čech. No jeden z tých Slovákov sa už považuje za Srba, lebo býval mnoho rokov v Slavónii a teraz má krčmu na Rijeke. On je rodák z Námestova, teda Oravec. No nechže si ho tam majú bratia Srbi, tohto nového Srba. Po výslovnosti a tvári vidím, že i on je syn Izraela predovšetkým, a až v druhej línii Srb. Ale zato nič, nepobili sme sa. On Srb, hrdý brat Čech a ja „úbohý“ Slováčik zhovárali sme sa bratsky, a to o našej milej Orave. Brat Čech bol tohto leta podnikol veľkú študijnú cestu po úbohej Slovači, prešiel i našou drahou Oravou, a teraz je uveličený, že ešte našiel zbytky Slovákov, hoc i len medzi horami. Ide si do Abbazie odpočinúť po štrapáciách cesty a zreparovať trochu žalúdok. Brutálne halušky s bryndzou mu ho zhumpľovali vonkonečným koncom.

Keď vhrmel vlak do nádražia, my, noví známi, sme sa roztrhli, a už sme sa ani viac nesňali. V hroznom lejaku vynášajú naše kusy a do omnibusu, ktorý poslal hotel Európa. My sme ledvým činom prebrodili k drožkám a v jednej z nich dostali sa do vestibulu Európy.

Tu je babylonský zmätok. Spomedzi sto a sto kufrov a kufríkov, čo omnibusy doviezli, vyberáme naše kusy. Horko-ťažko sme ich vylúčili a dali odniesť do izieb. A ešte horšia nehoda! Nenašli sme tu našich druhov, čo mali dnes ráno prísť zo Senja a zajtra sa vrátiť s nami do Dalmácie. Ani ich, ani nijakej zprávy o nich, akoby sa boli stratili. Mlčanlivý sa nahneval.

„Aspoň by bol telegrafoval, keby nebol mal vôle prísť,“ rozhorčuje sa. „Ale sa darmo spúšťajú na to, že ich my budeme čakať, ako blázni. Zajtra s Panóniou cestujeme a čo by bolo čo…“

V hneve zaraz i sadol a poslal im v tom zmysle telegram do Senja. Mohli by prísť ešte zajtrajším parníkom. Ja som sa medzitým dozvedel, že parník zo Senja síce prirazil, ale celou cestou ho naháňala hrozná búrka. Pasažieri vystúpili z neho viac mŕtvi než živí a ďakovali bohu, že nezahynuli. V samom prístave porúcal víchor dakoľko búd colného úradu, roztrieskal dakoľko člnov, ktoré nemali reťaze dosť mocné, a odniesol dakoľko dachov. O tom všetkom som sa mlčanlivému ani nezmienil, aby ho neznepokojil ešte horšie.

Ja som sa medzitým dorozumel s fakinom — tak volajú tu „Commissionära“ — že nám vymení oba veľké kufre a prenesie hneď dnes na Panóniu. K prenosu druhej batožiny som ho objednal na zajtra, ale portier sa ponúkol, že to obstará sluha z hotela. Ráno zniesli sluhovia našu batožinu do vestibulu — ja som prečítal svedomite kusy a on ich dal odviezť na káre. Keď sa sluha vrátil s prázdnou károu, zvestuje mi, že našich veľkých kufrov na parníku niet.

„A kde sú, preboha!“ skríkol som ja.

„Dosť ľahko na Panónii,“ odpovedá on.

„Teda je v poriadku. Ja sám som ich rozkázal ta odniesť.“

„Ale Panónia dnes nejde,“ zvestuje mi portier. „Čosi sa pokazilo na nej. Miesto nej pôjde Zandor.“^[192]

„Tu máš nový zmätok! My že pocestujeme v elegantnej Panónii, a tu miesto nej akýsi žobrácky Zandor!“

„To už nie. I Zandor je veľmi pekná loď a rýchla. V elegancii sa vyrovná i Panónii.“

„Dosť na tom, že treba zas kufre prenášať. Choďte a preneste ich.“

Sluha sa vrátil, že mu kufre nechcú vydať bez včerajšieho fakina. Tak sa stalo, že v hroznom daždi chodím so sluhom po nábreží a vyzerám fakina č. 9. Čas sa míňa — na šťastie fakina sme našli a všetci traja hrnieme nábrežím až ta na koniec, kde Panónia odpočíva. Už som neveril nikomu a bál sa, že zas nájde magazinier dáku prekážku nevydať naše kufre. Sám som vnikol pod provu do magazínov Panónie a vyslobodil z nich naše kufriská. Z celej výpravy mal som aspoň ten osoh, že viem, ako vyzerá taký magazín v lodi. A teraz zase v lejaku celým nábrežím k Zandoru, za sluhom, ktorý ťahá káru, a za fakinom, ktorý ju potíska.

Prišli sme k veľkej bielej lodi, vyzerá ozaj ako Panónia. Celá biela, čistá, pozlátka a lesk.

„Teda toto je ten Zandor,“ zvolal som a prizerám sa na provu, kde býva lodi meno naznačené. A stojí tam ohromnými zlatými literami „Hegedüs Sándor“. Bodrý portier, naučený čítať najprv meno a potom priezvisko, Hegedüsa ignoroval a zo Sándora urobil priezvisko Zandor.

Medzitým, kým som ja naháňal kufre, pristal parník zo Senja: s ním sa dostanovili i naši druhovia. Ešte včera sa pohli z domu, ale pretože sa loď strašne kolembala a na miestach bola v nebezpečí, vystúpili v Crkvenici a tam prenocovali v úmysle, že dnešným parníkom nás ešte v Rijeke zastihnú.

Mlčanlivý je spokojný, každý je spokojný. Rozmnožení o veľa škatúľ a kusov a okrem toho ešte o dva živé kusy, vsadli sme do skvelého Zandora a o krátky čas sme sa už kolísali na rozihranej Adrii.