ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nech sa nik nenazdáva, mali sme i my svoje slávnosti. Boli iba dve, ale zato boli hodny čosi. Obe sa týkali biskupa Strossmayera.

Hneď z príchodu sme počuli povrávať, že má prísť deputácia z Chorvátska pokloniť sa biskupovi. I noviny to dosť často spomínali. Ináč každého leta prekvapujú svojho biskupa takouto návštevou v jeho tuskulu,^[146] ak sa totiž smie hovoriť o prekvapení pri veci, ktorá sa riadne opakuje. V jedno ráno sme sa dozvedeli konečne, že sa dnes očakáva deputácia vo „Wienerhause“. Sezóna vysoká, všade naokolo Nemci a moji krajania. I oni sa dopočuli čosi o tejto deputácii, i na nich pozorovať očakávanie. Pravda nie radostné ako na nás; skôr odsudzovanie, že tunajšie úrady nevedia nájsť spôsobu prekaziť také agitácie v zátiší, ktoré je venované odpočinku a nie rozčuľovaniu.

Okolo desiatej predpoludním videli sme prvú skupinu nových hostí. Všetko dámy, elegantne oblečené; medzi nimi sedliacke dievča v kroji nádherne vyšívanom. Pri ňom kráča parobok asi pätnásťročný, tiež v národnom kroji. Vykračuje si hrdo v svojich širokých gatiach a vykasaná košeľa, vyšívaná pestre, siaha mu skoro do kolien. Za malým klobúčkom ako rýdzik je zasadené perečko. Nenie to maškaráda — praví sedliaci to prišli, ohorení od slnca, ktoré i tu v hornatom Zagorí dokonale pripeká. Okolo jedenástej prihrmelo zas dakoľko kočov a vozíkov pred hotel zur Post. I títo hostia sa o chvíľu zjavili v parku, svieži, zdraví, veselí a natešení. Ich bodré, zdravé tváre čudne vyzerajú medzi stálymi hosťmi, ustatými a zunovanými. Ich veselý chorvátsky hovor vytisol aspoň na chvíľu nemčinu a maďarčinu z parku. Pohybujú sa nenútene, ako ľudia, ktorí sú doma. Medzi nimi vyniká elegantná postava Šandora-Djalského, vodcu deputácie, prvého romanciera chorvátskeho, ktorého nie bez oprávnenia zovú chorvátskym Turgenevom.^[147] Nikto by v ňom nehľadal zagorského „šljivara“ (sedmoslivkára), skôr advokáta, alebo mestského človeka. Obcovanie s Múzami vtislo mu na tvár ten zvláštny výraz, akí nosia všetci ľudia, ktorí nežijú len každodenným životom, ale často vyšinú sa i do vyšších svetov. Vidno medzi nimi i Záhrebčanov, menovite záhrebské dámy. Rozoznať ich je snadno po jemnosti vkusu, ako sa obliekajú a vystupujú. Nedajú sa v tom zahanbiť ani švárnym krajankám z Pešti, o Nemkách z Hradca už ani nehovorím. No najviac je predsa len dedinčanov, všetko z romantického Zagoria, a medzi nimi hodne kňazov, i dvaja františkáni. Nemajú na hlave svoje čiapočky, ako naši dalmatínski frátri, ale čierne slamené klobúky, ktoré zle svedčia ku kutni.

Predpoludním zriadila sa deputácia pred hotelom a tiahla ticho, vážne do „Wienerhausu“. Sveta sa zhŕklo mnoho, prizerá sa, a padne nejedna zlostná poznámka medzi divákmi. Neprešlo pol hodiny a deputácia bola už zase v parku — audiencia sa skončila.

Na lavičke pred hotelom sedia tamburáši: všetko dedinskí šuhaji v červených čiapočkách. Deputácia ich dopravila sem pre obveselenie mysle. Budú to z blízkeho okolia, lebo sú všetci v beláskach a ani jeden v kroji. I sedia tu s opustenými krídlami, ani čo by sa báli, čo sa to tu ide robiť. I zhovárajú sa medzi sebou pošepky.

„No, nebojte sa, šuhaji, nejdeme vás biť!“ teší ich pán kanonik, usmievajúc sa. Tieto slová ich potešili: s dôverou pozerajú na impozantnú postavu kňaza s prívetivou tvárou. Keď ho videli, vidno, uspokojili sa, akoby boli v svojej dedine, a nie v takomto čudnom, nevídanom meste.

Deputácie sme už nevideli. Biskup im dal obed pod verandou nášho hotela. No my sme obed dávno odbavili a banket sa ešte nepočal; iba čo primykali a pristavovali kelneri stoly jeden k druhému.

Okolo tretej popoludní bol som v susednom dome u doktora. Obloky na salóne sú pootvárané, lebo je dosť teplo; nimi dolieha hudba spod hotelovej verandy; veselá, živá hudba na tamburiciach, prednesená precízne a animovane. Nebol by jej očakával od tých smutných, preplašených šuhajov.

„No — toto je už muzika!“ vravím ja domácemu pánovi. „Táto obveseľuje, pozdvihuje. Takáto hudba by bola potrebná našim nervóznym, rozorvaným hosťom.“

On sa usmial figliarsky. Poznamenal iba to, že táto hudba mohla by podajedných ešte väčšmi rozčúliť. I ja som mu musel dať za pravdu. Na daktorých krajanoch skutočne badať, že ich zvuky týchto tamburíc nesmierne rozčuľujú.

Na popoludňajšej promenáde už nevidno ani stopy deputácie zagorskej. Naša Slatina vrátila sa na obyčajný život. Okolo nás pohybujú sa zas samé mestské tváre, kyslé a zunované.

O dakoľko dní nám zvestuje náš pán kanonik, že sa v Sv. Kríži strojí večierok na poctu biskupovi Strossmayerovi.

Na túto slávnosť sme sa tešili, tým viac, že sme na ňu dostali pozvánku a v Sv. Kríži sme ešte neboli. Ide sa tu zo Slatiny dolu potokom, nebárs najlepšou cestou. No cesta nerozhoduje, keď vedie skoro samými lúkami, pomedzi horu. Dolu na briežku už zďaleka sa skveje impozantný kostol, posvätený sv. krížu, od ktorého i skupina domov a celá farnosť dostala svoje meno.

Pred večerom okolo piatej vybrali sme sa nadol. Okrem obyčajných druhov, šiel s nami i náš starožitník, ktorý len toť zavítal so svojím priateľom profesorom zo Záhrebu. No on nás zanechal a predbehol a my za nimi pomaličky v dolinu. Prešlo skoro pol hodiny, kým sme prišli do kostola. Ako je zvonku impozantný, tak je znútra priestranný, vzdušný. Nieto v ňom nič pošmúrneho — všetko jasné, veselé. Veľkými oknami leje sa dnu záplava svetla a dolieha pieseň slávika. Je ako nový a všetko, všetko skvie sa v ňom čistotou. Dubové stolice stoja v radoch, priestranné, masívne, pekne vyrezávané. Tie veru môžu pretrvať i najmasívnejší múr. Pod stolicami je dlažba práve taká čistá ako i pred hlavným oltárom. Vidno, že Slovinci čistia i túto svätyňu s dôkladnosťou nemeckou; ako všetko, čo robia, robia dôkladne. Akosi rozveselení, obodrení vyšli sme z tohto dedinského chrámu. Akoby nás v ňom bola oviala nová nádej, nová radosť k životu.

Treba sa nám len spustiť z briežka a už sme v hostinci, na ktorom veje ohromná chorvátska trikolóra. Zíduc dolu, vidíme neveľkú záhradu pri samom potoku, v nej kypí neobyčajný život. Pod cieňou, čisto vymetenou a ovešanou kobercami, prikrytý je dlhý stôl, na ňom kytica sviežeho kvietia. Na čele stola sedí biskup v ohromnom kresle, i on radostne vzrušený, až sa mu staré sivé oči usmievajú. Okolo neho samí kňazi a len dakoľko svetských, medzi nimi i náš profesor, ktorý nás rozumne predbehol. Pán kanonik a starožitník sa nám, opozdeným a teraz trochu zahanbeným, zlomyseľne usmievajú. Akoby chceli povedať: „Tak vám treba — čo ste sa vliekli!“ A biskup si prezerá obecenstvo so záujmom a radostným úsmevom. Zástup kňazov, kanonikov okolo neho a za takým bielym stolom bez fliaš a pohárov, vymetená cieňa, kde koberce pokrývajú špáry, ktorými by trčalo seno a slama, a pred cieňou zas zástup sveta oblečeného sviatočne okolo prázdnych stolov — to všetko mi pripomína výjavy z môjho života, už dosť pozabudnuté, keď som chodieval na dedinské pohreby a tiež takto sedel za pokrytým stolom pri pánu farárovi a čítal odobierku hlasom trasľavým, ktorá sa obyčajne začínala: „Manželko má milá, opuštěná nyní,“ pri ktorej ženičky hneď začali smrkať a utierať oči; kde tiež voňalo seno a z potoka doliehalo gáganie husí.

Boli sme v rozpakoch, lebo sme sa nenazdali, že nás biskup predbehne. Keď sme odchodili zo Slatiny, on ešte sedel v parku a zhováral sa s arcibiskupom Milinovićom. No kým sme sa my vliekli dolu lúkami, on sa doviezol hradskou v kočiari pred hostinec a tak nás predbehol. Vo vchode nás prijal „výbor“ — tiež kňaz, my sme chceli zmiznúť za daktorým stolom v záhrade, no starožitník zažmurkal na kňaza a my sme museli zasadnúť pod cieňu. I teraz sa nám usmieva zlomyseľne, naše rozpaky mu pôsobia nesmiernu radosť.

Sotva sme posadali, večierok sa započal. Cirkevný spevokol predniesol dakoľko piesní; spevokol je miešaný, zostavený z dedinčanov. Zbadal som, že ženské, pravdepodobne dievky, majú všetko šaty jednaké: inštitúcia dobrá, lebo nemôže sa jedna nad druhú vynášať. Spievajú i svetské piesne z partesov a pobožne akosi, ani čo by to bolo na chóre v kostole Sv. kríža. Medzi spevákmi vidno dakoľko mladších kňazov, medzi nimi je i sám miestny pán farár, ktorého prekrásny barytón dominuje nad celým sborom. Diriguje spev tiež mladý kňaz; je to farár z okolia. Náš starožitník poznal v ňom svojho žiaka, kým bol direktorom gymnázia. A skutočne na mladom kňazovi poznať typ Dalmatínca. Boli sme ešte väčšmi prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že tento dedinský farár je syn jedného miestodržiteľa v Dalmácii. Zvláštna kariéra — syn generálov farárom v slovinskej dedine.

Vrchol programu tvorilo, to sa vie, odrečnenie príležitostnej básne na biskupa. Predniesla ju miestna učiteľka, dievča veľmi odhodlané, vystupovania bezpečného. Rečnila s dôrazom, na daktorých miestach so zápalom, takže sme ju všetci dychtive počúvali a mnohí boli i dojatí. Sám mladý dirigent spevokolu musel sa odvrátiť, aby si potajomky utrel slzy. Na konci podala táto dievčina, celá v bielom, stopy nadšenia v tvári, peknú kyticu kvietia starcovi-biskupovi a pobozkala mu pokorne ruku. Biskup jej zaďakoval hlasom, v ktorom vyznievalo rozochvenie.

Po vyčerpaní programu biskup sa zaraz podvihol na odchod. Takto na odchode preriekol dakoľko slov vďaky za poctu a odobrenie k ďalšej práci za blaho ľudu. I v týchto pár slovách vyrážal sa jeho bystrý duch, nezlomná viera v budúcnosť a živý cit za tento ľud, tak smutný a akoby opustený. Miestny farár odpovedal mu dlhšou rečou. V jeho ústach slovinčina zneje veľmi ľubozvučne, inakšie, než z úst tunajšieho ľudu; a čo je hlavné: dá sa celkom úplne rozumieť. Najprv oslavuje slávneho starca, praje mu všetko dobré a konečne sľubuje, že budú i naďalej pracovať na povzbudení, uvedomení ľudu, ktorého reč nepriatelia ešte vždy nazývajú „Schweinsprache“.^[148] Tým sa slávnosť skončila, t. j. úradná čiastka. Biskup odišiel a s ním všetci, ktorí sa boja večerného chladu na brehu potoka. My ostatní obliekli sme kepene a ostali tu na večeri. Dostali sme kurčatá, a dokonale pečené, s dobrým šalátom. Chutili nám znamenite, i kyslasté vínko, nebárs tuhé, ale zato prírodné. Častuje sa i spevokol; pobožné speváčky teraz štebotajú živo medzi sebou, vystrájajú šanty. Speváci z ľudu bez ostýchania, akosi familiárne obcujú s duchovenstvom. Vidno, že duchovenstvo tu, ako i v Dalmácii, primklo sa k ľudu, neoddeľuje sa, neodťahuje od neho, nestavia medzi seba a ľud umelých hrádz. Keby bola takáto zábava dakde v Chorvátsku, no i pod Tatrami, „na prípitkoch by nechybovalo“. Títo tu nie. Zhovárajú sa i veselo, i nenútene, hádam i zadierajú jeden do druhého — no na prípitok nezmohol sa ani jeden. Títo ľudia rozhodne sa nevedia rozihrať, alebo, ako by sme my povedali — oduševniť. Pohybuje sa to tu všetko odmeraným tempom, ako na dobre zloženom stroji. Práca nejde náhlivo, ale pomaly a vytrvale. Kým tu sedel biskup, pozoroval som, ako bude pôsobiť jeho prítomnosť na pospolitosť. Mostom pred záhradou prešlo dosť chlapov s kosou na pleci. Zastaví sa skoro každý, poprizerá sa, čo sa to tam v záhrade deje — a zas každý tiahne svojou stranou, chladnokrvne a ľahostajne. Ani len detí nevidno naokolo. V Dalmácii by ich bolo na kŕdle, keby bola v hostinci takáto produkcia.

Bolo už deväť hodín — v našej Slatine teda už hodne neskoro, keď sme sa vrátili do kúpeľa. Idúc popri osvetlenej verande nášho hotela, museli sme prejsť špalierom. Všetka čeliadka stojí a díva sa na nás, akoby sme boli vypálili deväťdesiat dedín. Kelneri, ináč takí úslužní, až otrocky pokorní, dívajú sa na nás zlobne a bezočivo. Na otázku, či sú moji druhovia ešte v reštaurácii, sotva som mohol dostať odpovede. Kým sme nenakričali na nich a na gazdu, nechceli nijako prijať na seba lokajskú poníženosť.

„Čo sa im to stalo? Vari ich čerti preleteli!“ žalujem sa starožitníkovi.

„Špehujú nás, kto všetko bol vo Sv. Kríži,“ vysvetľuje mi on. „A keď vidia, že sme Slovania, myslia si, že nám ujde i takto…“

„A čo špehujú? Vari to bude mať dáke následky?“

„To nie,“ odpovedá on. „Iba kvôli dejepisu prídu naše mená do zoznamu prítomných.“

„Veru tak,“ pokračuje starožitník. „Napätosť je i tu veľká. Nemci a Slovinci boria sa od rokov na tomto území húževnate a vytrvale — na život a smrť.“

Zadivil som sa. Stopy takého zúfalého zápasu nepozorovať tu nikde. Všade mier, pokoj a poriadok. Všade ľud ten istý: tichý a trochu priľahostajný. „A to oni volajú zápasom na život a na smrť!“

Proti magistrátu obecnému začala sa dvíhať opozícia ľudu. Ľud, ako skoro všade, i tu vedený je duchovenstvom. Videli sme i dnes vo Sv. Kríži. Tu v Slatine je nemecká škola, čo postavil Schulverein; vo Sv. Kríži zas veľkolepá budova školská pri kostole — to je škola slovinská. Tak sa prebudilo povedomie v ľude, páni na Gemeindenamte^[149] začali cítiť, ako sa im tratí pôda pod nohami. Prispela, ako mohla, na pomoc o „Curdirection“.^[150] Pokrstila každý kopec, ba každý dom, aby nezostalo nič slovinského. Kúpeľ, kedysi chorvátsky, premenila na čisto nemecký. „Vila Moller“, čo je na ceste do „Pöltschachu,“ pred piatimi rokmi volala sa ešte Croatenhaus.^[151] Nedáva zárobku domom, ktoré neposielajú deti do nemeckej školy. Neprijíma slúžok a posluhovačiek z domov, nakazených duchom národným. No ducha nemožno udusiť takýmito prostriedkami; povedomie sa šírilo čím diaľ, a tu, aby magistrát nepadol znezrady do rúk Slovincov, úrady sa odhodlali na zvláštnu operáciu. Obec rozdelili jednoducho na dve obce — nemeckú a slovinskú. Hranice týchto obcí vyzerajú, vraj, podivne — pokrútené sú sem a ta. Tu i tam vysiela jedna obec druhej rameno rovno do srdca, alebo žalúdka, sťa dáky čudný polyp, aby vytiahla stadiaľ svojho príslušníka. Inde zas jedna obec v druhej má svoj ostrov, väčší-menší, dľa toho, či gazda je dúži alebo tenký. A čo je divnejšie: tieto hranice sa pohybujú, podchvíľou sa menia pod vlivom okolností. A tak žijú tieto dve obce jedna pri druhej, a či skôr jedna v druhej cele rozdielnym životom: jedna akoby bola v Štajersku alebo Korutánsku na území slovinskom, a druhá dakde pri Berlíne. Iba že sa vynasnažuje i jedna i druhá, ako by mohla odorať, zaokrúhliť, pohltiť ostrovy, alebo rameno, ktoré má v svojom tele. Direkcia je v tom brutálna, robí na ľud nátlak materiálny — zemské úrady podporujú tiež Nemcov: kdežto hanblivé štátne vynasnažujú sa byť, aspoň naoko, nestrannými. Biskup v Maribore nenie práve vo vytržení nad účinkovaním svojich kňazov: ale ako zakročiť, keď sú všetci kňazi dobrí národovci? Dokedy bude trvať tento nerovný zápas? Pravdepodobne dlho. No o výsledku niet pochybnosti. Skončí sa tým, že vila na „Rosenhügeli“ nebude sa volať „Volkschule“, ale „Ljudska šola“,^[152] alebo tak dákosi. Že sa tak stane, najlepšou zárukou je to, že ako sa kto môže zaobísť bez direkcie, začne svoje deti posielať do slovinskej školy.

Také, hľa, prúdy sa valia pod hladkou hladinou rohićského zátišia. Títo tichí a ťarbaví ľudia bojujú vytrvale a húževnate. No ani oni sú nie vždy smutní. Keď zasadnú v hoteli Zur Post, rozkrákoria sa i oni. A keď vyjdú tak večerom podgurážení na ulicu, i oni sa oblapia okolo hrdla a spojenými silami poberajú sa domov, vyznajúc si lásku. „Ah, moj Fraňo dragi, duša moja!“

Na prechádzkach sme stretávali každý deň deti, ako idú s kapsou do školy. Pod jazerom, kde ženské prali háby, zastavili sme raz taký kŕdeľ detí pred ôsmou ráno. Pozdravili nás zdvorile.

„Ukáž, aké máš knihy,“ pýtam sa jedného zo zurvalcov. Uťahuje sa, vidno, že sa bojí.

„Dám ti grajciar,“ sľubuje mu mlčanlivý. Takému vábidlu neodolá tu ani dieťa. Hoc dostal grajciar popredku na dlaň, neutiekol. A mohol, keby bol chcel. Ako statočný občan, drží slovo. Zložil kapsu a otvoril ju. Bridlicová tabuľka, písanky a či úlohy, zošit na kreslenie, potom kniha v obliečke a pri nej druhá bez obliečky. Na nej nápis: „Računica za ljudske šole“^[153] — počty teda. Krem týchto vedeckých vecí je tu kaval chleba, nie práve čierneho, a čosi v papieri, ktorým prebíja masť dosť hodným fľakom. Nuž merindu si nosia, lebo do predvečier ďaleko.

Ku koncu sezóny mali sme ešte jednu slávnosť: „Internacionálny lawntennis-match“. Nie blázon! Vzdor internacionálnosti považujem ju za „našu“, lebo nebolo dňa, aby sme neboli išli pozrieť k lawntennisu. Pomaly sme spoznali skoro všetkých hráčov. No najväčšmi nás zaujímali naše dve amazonky a ich spoločník, gymnazista. Druhí beztoho vystupovali len viac-menej ako hostia. Sám pán direktor len kedy-tedy si zafušoval.

Na ozname stojí, že víťaz dostane zlaté hodinky s retiazkou a dáma zlatú medailu s nápisom, vyloženým briliantmi. My sme držali temer za isté, že jedna z amazoniek si odnesie hlavnú odmenu. Chodili síce i druhé dámy si zahrať, no ani jedna z nich nemala tej náruživosti k hre ako mladšia a tú imponujúcu istotu ako staršia amazonka.

Z pánov okrem gymnazistu bolo kandidátov hodne. Tak hneď poručík so štetôčkami. On hrá dobre, ibaže má nešťastnú obyčaj, že i v hre zalomí hlavu a pozerá nadol, či sú štetôčky na mieste. No ktovie, či v ostatný okamih ich nenechá, aby celú pozornosť mohol venovať hre? Druhý je môj krajan vo francúzskom golieri a dlhočiznom, širokom kabáte, vlastne peštianskom vreci, o vysokých podpätkoch. Je to dlháň, čierny, s divokým pohľadom. Keď má odraziť loptu, pokľakne a tak sa prikráda k nej, akoby sa bál, že sa ho naľaká a utečie. Strúha pritom hrozné grimasy a pozerá divoko, akoby závisel od zdaru osud Európy. Na zápasy prišiel, ako vidno, naschvál, akýsi cudzinec, ktorý hovorí len po francúzsky. S amazonkami hral dve partie, stisnúc im pred hrou a po hre sportsmansky ruku. Hrá dobre a precízne, no prekáža mu široký biely klobúk, na ktorý drží toľme, že sa ho nemôže zriecť ani pri hre.

Tri-štyri dni pred zápasmi prikvitla do Slatiny nádherná štvorka — prvá, čo som ju tu videl. Brička vyzerá ako fantastická truhla o štyroch kolesách; šíry koní plné sú cafrangov, ktoré sa opáľajú. Na zadnom sedisku je kočiš v bielej maďarskej širici, s klobúčkom o vysokej partici a širokou lengajúcou stuhou. Na prvom sedisku sú dvaja mladí ľudia, z ktorých jeden, akiste sám gazda, i drží opraty svojej netrpezlivej štvorky. Prišiel teda i chorvátsky magnát do Rohića ukázať svoju štvorku. V ten istý deň sme ho videli na lawntennise hrať s našimi amazonkami a gymnazistom. Mladšia je hrozne rozčúlená, robí veľké chyby. Staršia, pri ktorej hrá mladý aristokrat, je zhovorčivá, bezpečná a vyniká svojou ľahkosťou. Gróf vyzerá veľmi statne v bielych šatách a nohaviciach do kolien. Bárs je na svoj vek hádam pritučný, skáče veľmi obratne a, ak chce, hrá znamenite. Lopatou narába virtuózne, bárs na rukách má rukavice. Pre ne sa, hádam, i toľme potí. Keď má biť, vezme do ľavej ruky najmenej štyri lopty a posiela ich jednu za druhou, už ako príde. Odbíja chytro a neraz nadstaví lopte miesto lopaty svoju malú nohu v elegantnej topánke a lopta odletí a nepadne nikdy do siete alebo za métu. Vidno, ako je on zbehlý v hre, ale mu nezáleží na nej. Po dvoch partiách sa utiahol a prisadol k tretej sestre. Jeho miesto zaujal mladý barón, jeho druh. Je to pravý typ barónsky. Keď počúva, drží ústa pootvorené a hovorí nosom. Jeho nemčina je štajerská, kdežto jeho priateľ, gróf Kalman, hovorí nemčinou literárnou, ako každý plnokrvný Chorvát. Bárs barón mnoho skáče, nesmierne sa potí, jeho hra ani zďaleka nedá sa porovnať s grófovou.

Po hre staršia amazonka zavolala na slečnu, ktorá sa poberá s matkou hore alejou a ktorá tiež často príde si zafušovať ta do ohrady: „Amálie, či sa ty nezúčastníš v matchi?“

„Ja neviem,“ odpovedá ona nerozhodne. „Netrúfam si.“

„A vyplatí sa,“ prehovára ju blondína. „Medailón je ozaj krásny. Videla som ho na direkcii.“

„Neviem ja. A vy?“

Mladšia zunovala toľko mlčať, ozvala sa miesto sestry ona. „My nie. Prídeme sa len dívať, ale uchádzať sa nie.“

„A prečo?“ spytuje sa ona udivená.

„Pre nič zvláštneho — len tak, zo zásady…“

Slečna kývla hlavou, snáď na pozdrav, a poberá sa dohora. Môj mlčanlivý zazlieva mladšej, čo prvej povedala, keď sa dozvedel obsah toho rozhovoru. „To mohla držať pre seba a nehovoriť. Teraz sa budú i druhé okúňať.“

No jeho obava sa nesplnila. V nedeľu o štvrtej bolo okolo lawntennisu všetko zaplnené. Dva rady lavíc obsadené sú divákmi. Dámy v toaletách nádherných, medzi nimi vynikajú obe amazonky a ich dve sestry — jedna už vydatá — v jednakých šatách a plochých klobúkoch. My máme miesta v druhom rade, pred nami sedí elegantná Záhrebčanka s mužom a naším príčinlivým Jankom. Doniesol elegantnej susede kyticu ruží, ktorá ich stokla za pás. Okolo amazoniek je ich obyčajný dvor. Z druhej strany je mohutná skupina Talianov, vlastne židov z Triestu a Poly. Krajanov vídať už málo, kde-tu malá osihotená skupinka. Madona vyniká i dnes, pozerá naivne na tento elegantný svet spod jednoduchého širokého slameného klobúka, akoby len včera bola vyšla z kláštora.

„Lawntennisplatz“ vyzerá slávnostne. Sluha ho vyhladil váľkom, poubíjal, zabielil méty, povytrhával chĺpky pažite, ktorá sa počínala chytať piesku, a plot ovešal zástavkami, všetko vo farbách štajerských. Tribúna pre jury je vystavená za plotom. Na nej sú zástavy nielen zemské, ale i veľká cisárska. K tribúne tejto obracajú sa pohľady tých, čo idú zápasiť, ale i naše. Tam už zaujali miesta vážne osobnosti, členovia jury: major talianskej artilérie, rektor jednej uhorskej techniky, veľkokupec a jeden lekár. Takto zhromažďuje všemohúci šport rôzne stavy pod jednu zástavu! Bolo komické, s akou vážnosťou konferujú medzi sebou títo páni, akoby od nich závisel osud celej Európy. Pán major sa s dôležitou tvárou prehrebá v hŕbe aktov; kto by si pomyslel, že taký internacionálny lawntennis-match v Rohići vyniesol toľko dôležitých aktov na svetlo božie!

Udrela štvrtá hodina, major dal znak a kandidáti pristúpili k tribúne ťahať svoj žreb. A že ich je dvanásť, budú sa hrať tri partie po štyroch. Od tohoto ťahania záleží všetko: i najlepší hráč môže podľahnúť, ak mu osud nadelil babráka za spoločníka. Práve pri týchto závodoch sa to ukázalo.

V prvej partii mal miesto pán direktor. S ním je šuhaj asi sedemnásťročný, hráč najlepší zo všetkých. V celej partii neurobil chyby; často priskočil direktorovi na pomoc, ktorý hrá dľa pravidiel, ale nešťastne. Nie div, že partiu prehral pán direktor i jeho výtečný spoločník. Ich protivníci, oba slabší hráči než direktorov spoločník, ostali víťazmi. V nasledujúcej partii boli dvaja páni a dve dámy. S naším gymnazistom hrá guvernantka, dáma staršia, s hranatými pohybmi, proti poručíkovi, ktorý doniesol predsa svoje štetôčky. I teraz zalamuje hlavou a pozerá dolu na ne. Gymnazista hrá obozretne; spoločnica mu pomáha dobre — poručík so svojou dámou stratili bitku a hneď vyšli na násyp medzi divákov. Tretia partia sa skončila chytro. Cudzinec so širokým klobúkom prehral a odsťahoval sa chladnokrvne na násyp.

Medzi dvoma víťaznými dámami nastal rozhodujúci zápas o palmu víťazstva: je to guvernantka so svojou chovanicou v krátkych sukničkách. Diváci už dávno rozhodli. Keby prišlo na hlasovanie, prisúdili by odmenu žabe. Každý jej žičí tento triumf proti ambicióznej starej dáme. No zápas je dlhý, nerozhodný. Dievča sa rozčúlilo a robí chyby. V obecenstve šomranie. No zrazu sa vzchopilo — odrazilo jeden raz loptu veľmi zručne. Divákov zelektrizoval úspech, začali tlieskať. Dievča sa zobralo, začalo si dávať pozor, a starú dámu znechutila všeobecná škodoradosť. Pochybila dakoľko ráz a partia sa skončila víťazstvom žaby. Všeobecné tlieskanie, jasot — zahanbené dievča utiahlo sa za arénu, guvernantka nafúkaná stratila sa kdesi v hore.

Medzi štyrmi víťazmi tiež nastal nový zápas, dvaja proti dvom. Gymnazistov spoločník nevyniká. No zato on sám postavil sa k sieti a nadstavuje svoju lopatu letiacej lopte. Nikdy nehral tak chladnokrvne, s toľkou istotou a bravúrou. Máloktorú loptu prepustil a odráža ju tak perfídne, že sa nikdy nevráti blízko k protivníkovi. Tí spotení skáču sem a tam, no často priskočia po nečase, keď lopta už odskočila. Keď tĺkol gymnazista, protivníci tiež probujú jeho taktiku. Môj krajan, dlháň s divokým pohľadom, loví loptu v letku — no lopta mu neraz prebrnkne popri lopate a dopadne k zemi, kde ju musí loviť jeho druh. Krajan opustil arénu ustatý, spotený i so svojím druhom, a víťazom ostal gymnazista a jeho spoločník.

Medzi gymnazistom a jeho súdruhom bol už len krátky zápas. On sa drží i teraz svojej taktiky a o päť minút bol už víťazom. Oduševnený potlesk a jasot zo všetkých strán. Zo skupiny amazoniek sa ozýva: „Bravo!“ Mladšia, ktorú toľko ráz najedoval, mácha mu ručníkom, Janko a celá skupina okolo neho volá mu: „Živio!“ Naša skupina im tiež pomáha. Lebo čo ako, gymnazista je zo Záhrebu a predsa je len Chorvát, hoc sa s amazonkami nezhovára inakšie ako po nemecky, je „našej hory list“, ako podotkol pán otec nášho Janka.

Po ukončených zápasoch utvorila sa zaraz partia z víťazov i premožených. Zas sú priatelia, ako sa svedčí na ľudí civilizovaných. Trpkosť, ak jej i čo ostalo na dne srdca, treba premôcť, nedať ju znať na sebe. Obecenstvo sa díva, slnce prihrieva, kapela na lúke vyhráva najvyberanejšie valčíky. Môj mlčanlivý sa podvihol; zunovala sa mu hra i dlhé sedenie. Spod jazera pozrieme nadol a pohľad je ozaj veľkolepý. Pod vysokými bukmi sedí pestrý zástup, sťaby záhon rozkvitnutého maku.

„Mali by ich fotografovať,“ riekol mlčanlivý. „I ja by si kúpil taký obrázok.“

Kúpili by si ho i druhí, no podnikavý pán Mosinger neprišiel na taký dobrý nápad. Nepozostáva, iba sa popásť očima na pestrom obraze, prv než sa rozplynie, rozpadne na atómy, aby sa už nikdy neutvoril v tejto podobe, v tom istom zložení. Veď i toto je len okamih, ako všetko v živote pozostáva len z takýchto okamihov; ba i život sám trvá len okamih a pominie.

Medzi „naše“ slávnosti treba zarátať i 15. august — veľký katolícky sviatok. Zvonček na kaplici podchvíľou vyzváňa — z prítomných kňazov ani jeden nechcel ostať bez omše. I hostia tiahnu do kaplice, mnohí so svojou čašou v ruke. Keď sme vypili pod verandou kávu, pobrali sme sa i my do kaplice. Môj mlčanlivý pocítil, že ho ta ťahá čosi, ja som ho odprevadil. Keď sme vystupovali, starý kňaz práve končil omšu. Čo je neobyčajné — miništruje mu nie kostolník, ale druhý kňaz. A ešte zvláštnejšie, že oba bočné oltáriky sú prázdne. Kaplica je plná, ledva sa môžeš pretisnúť. Obecenstvo sedí nielen v stoliciach, ale i v kreslách, ktoré kostolník bol odkiaľsi dopratal. Vidno tu naše amazonky s otcom, rodina Strossmayerova s pánom podmaršalom v čele, i celý krúžok Strossmayerov. Keď sa obrátil k svetu, zvestujúc: „Ite, missa est,“^[154] potvrdená bola naša predtucha, že omšu odslúžil slávny starec z Djakova.^[155] Bolo nám ťažko, že sme ju zmeškali, nepripojili sa k týmto ostatným, ktorí, hoc i po nemecky hovoria, ale cítia predsa len chorvátsky. No zas nás pozdvihlo nesmierne, keď biskup kľakol pred oltár a začal odriekať po chorvátsky. „Zdrava Marija…“ Zhromaždenie v chóre doprevádza jeho modlitbu, či i amazonky — nedá sa vyrozumieť. O dva dni sme utratili túto ozdobu Rohića, túto stálicu, ktorá sa skvie na chorvátskom nebi vždy v jednakom lesku, stále a neohrožene, ktorú nič nemôže pohnúť, ani zhodiť, ktorú nič nemôže zatieniť. Chcel tento sviatok odbaviť v rohićskom zátiší, v tichosti a bez hluku a potom už zastať poznove na postati, k novým zápasom a novým útrapám. Ani tu nepožíval úplného pokoja. Hnali naň zo všetkých strán pre ústav sv. Jeronyma. No nebolo na ňom pozorovať, že ho to mýli alebo trápi. Skôr býval ducha veselého a očakával každého svojou dobrotou a vľúdnosťou. V maďarských novinách zas dorážali naňho, že nedovolil v svojej diecéze vyučovať náboženstvo po maďarsky deti železničných úradníkov, medzi ktorými jest hodne rodených, ale ešte viac umelých Maďarov.

S ním odišiel i arcibiskup Milinović do svojho horúceho Baru, profesor Smičiklas a temer celý krúžok, s ktorým sme ho vídali na prechádzkach. Zostal iba sám pán podmaršal so svojou rodinou v tom istom „Wienerhause“.

V tých dňoch sa prihodila veľká premena i v „Milchhale“ Heebovej. V jedno popoludnie stretneme, ja i mlčanlivý, Micu, vyparádenú, načuchranú, v klobúku a pod slnečníkom. Čo to znamená, táto prechádzka? Pristúpila k nám, a ako takým priateľom, rozpovedala, že dnes večer ide nazad, do Viedne.

„A čo sa stalo?“ pýtam sa jej.

„Dala som im výpoveď pre zlé zachádzanie,“ vysvetľuje nám ona. Usmial som sa na tej výpovedi a na zlom zachádzaní. V takých pádoch, ako známo, treští vždy pán. „Nie som otrokyňa, aby musela všetko strpieť,“ rozhorčuje sa Mici a oči jej svietia. „Svet je veľký a služby sa nájde všade.“

„Bez otázky!“ prisviedčam jej ja. „Boh neopustí spravedlivého svojho, hovorí Písmo.“

„Ľutujem, že odchodí,“ preriekol mlčanlivý, keď vyrozumel, o čo tu ide. „Naozaj! Naučila sa načítať do desať!“

„Nebojte sa, nájde ich ona vo Viedni, čo ju naučia načítať i do sto. Ostatne,“ vysvetľujem mu ja, „tieto osoby nerady majú dlhé výpočty. Im stačia i počiatky matematiky. A čo je zvláštno, málokedy sa potknú vo svojich kalkuloch.“

Mlčanlivý sa rozosmial a Mici sa nadurdila, keď som jej vysvetlil náš rozhovor. Doložila len toľko:

„Neverte, ak by sa čo hovorilo. Ľudia sú zlomyseľní — bude sa všeličo hovoriť, ja viem.“

„Nebojte sa, my vás budeme zastávať.“

Takto ubezpečená odobrala sa od nás so srdečným „Adijo!“ Vysmiata ani zora poberá sa dolu alejou.

15. augusta je hostina v Sv. Mare, blízkej dedine — alebo ako ju volajú tu, v Šmaraj.

„Čo budeme takto hlivieť?“ rozčuľuje sa starožitník. A veru nemá prečo hromžiť, že by on hlivel. Päť hodín denne robí prechádzky, správnejšie pešiacke dostihy po okolitých vrchoch. „Darmo je — treba sa hýbať; načim vidieť, čo sa vidieť dá. Roztriasať túto melanchóliu po svete. Nech sa on s ňou trápi.“

„Tak je,“ prisviedčame my, čo podnikavejší. „Poďme do Šmaraj.“

„To je v poriadku!“ teší sa náš starožitník. „Len príležitosť pohľadať. Popoludní sa vyvezieme a večerom sa vrátime. Nájdeme tam sveta zo všetkých strán. I z Chorvátska.“

Vybral som sa ja pohľadať príležitosť. Najľahšie ju, pravda, dostať na direkcii — no i direkcia by ju musela hľadať ako ja: a mne je to i zábava a direkcii obtiaž. Dľa návodu starožitníkovho šiel som na „Gemeindenamt“ — tam, vraj, majú najlepšie povozy naporúdzi. Prijal ma syn pána richtára a v literárnej nemčine, nie štajerčine — mi vysvetlil, že sú všetky povozy už objednané. Poradil mi, aby šiel na „hotel zur Post,“ hádam tam budú mi môcť vyhovieť. Tu mi náš hotelier oznámil, že sú jeho povozy zadané na dnešok i zajtra.

Pri obede sme uzavreli, že výlet urobíme zajtra, a ja som šiel objednať príležitosť na „Gemeindenamt“.

Pred večerom nám oznámil pán profesor celkom lakonicky:

„Z vášho výletu nebude nič.“

„A prečo?“

„Lebo to tento haranguje,“ ukázal na starožitníka.

„A aká je v tom prekážka?“ durdí sa starožitník.

„Uvidíte, bude lejak,“ odpovedá pán profesor cele flegmaticky. „To je vždy tak, keď sa on dakde vyberá.“

„Uvidíme a práve zato pôjdeme,“ zastrája sa starožitník.

Začali sme sa čítať, koľko nás je, a tu vysvitlo, že okrem nás troch a starožitníka je tu i mladý sekretár biskupa z Dalmácie.

„Piati sme,“ začal som ja mudrovať, „a v koči majú miesta len štyria. Čo urobíme?“

„Jeden vysadne na kozlík,“ rozhodol starožitník, „a koniec veci.“

„Na kozlík — hostia z kúpeľa a k tomu dvaja kňazi. To je trochu neobyčajné,“ začal som ja vykrúcať. Konečne som sa vytasil s návrhom: „Viete čo — ja by mohol jazdiť. Direkcia má mulíc a mulov, koľko len chcete pod sedlo.“

A skutočne oddávna ma pokúšalo zajazdiť si raz dochuti. Direkcia má päť-šesť mulov dobre vycvičených pod sedlo. Vidím, i deti sa odvážia vysadnúť na ne: prečo by nie ja, ktorý viem i zadriemať v sedle? No samému ísť na také výlety nenie práve zábavné, a keď som čo spomenul mlčanlivému, ten ma jednoducho okríkol: „Ja som prišiel zotaviť sa do kúpeľov a nie krky lámať na cudzích muloch. Pritom ja zo zásady nejazdím iba na svojich muloch, a toho pôžitku dostane sa mi v hojnosti, keď prídem domov.“

Starožitník schválil môj úmysel bez všetkých okolkov. Ale mlčanlivý sa zachmúril. Kedy-niekedy vyrukoval i s námietkami. Výlet nenie silená vec, aby sa kto vystavoval zjavnému nebezpečenstvu. On aspoň sa vždy dosiaľ stránil bláznivých podnikov a i na budúce nechce byť svedkom, ako sa lámu väzy, alebo ruky. On radšej ostane doma, než…

Nepozostávalo mi, iba sa zriecť môjho plánu a pripraviť sa, že zajtra miesto v sedle budem sa rozhadzovať na kozlíku.

„Čo sa preto hádate!“ vysmieva nás pán profesor. „Zajtra nepôjdete nikam — všetky hádky nemajú zmyslu.“

Ráno sadla hmla na Rohić, že preniká až do špiku, a predpoludním bolo počasie utešené. Vracajúc sa z obeda, stretli sme zas pána profesora a vysmievali ho, čo je za prorok.

„Kedy sa budete hýbať?“ pýta sa on.

„O pol piatej.“

„No o pol piatej bude celkom iste dážď!“ tvrdí on chladnokrvne.

„Dnes ráno bola hmla na Rohići,“ odporujeme my.

„Ktorej on nevidel,“ dokladá starožitník, „lebo leňoší do deviatej.“

„Hmla nerozhoduje, keď sa on zberá na výlet,“ dokončil pán profesor svoje mudrovanie.

„Oh, ty kaňa! Ustavične zovie dážď, keď by sa mal hýbať,“ durdí sa starožitník.

Moji druhovia si šli odpočinúť, a ja, ako obyčajne, šiel som do kaviarne. O štvrtej idem po nich a po kepeň. Tu mi odovzdala naša pečlivá tante poštu. Môj mlčanlivý našiel medzi druhými listami i kartu z Viedne.

„No, konečne!“ zvolal natešený. „Tí dvaja predsa len nezabudli na nás vonkoncom.“

„Ktorí dvaja?“

„Kanonik i dekan. Tu je ich karta z Viedne.“

Opisujú svoju cestu, žalujú sa na Viedeň, že im povozy a koče nedajú spať, že je horúčava veľká, horšia než v Dalmácii. Naostatok vystríha nás pán kanonik: „Starožitníka neslúchajte. On vás bude navádzať na všakové výlety — ale vy sa nedajte. Umoril by vás…“

Išli sme na mlieko a stadiaľ rovno pred hotel, kam má zatiahnuť náš kočiar. Nenašli sme ani koča, ani spoločníkov. Zasadli sme do parku a čakali.

Onedlho prišiel pán sekretár a kedysi pred piatou starožitník s kepeňom a klobúkom v tyle. Hlavu dvíha hrdo dohora a akoby s výsmechom hľadí cez svoje tmavé okuliare na tento svet.

„Čo — koča ešte nieto?“ hnevá sa on. „Mal prísť o pol piatej — či je tak?“ pýta sa ma.

„Tak je.“

„A predsa ho nieto! Čo to znamená?“

„Že ani my sme sa nezišli o pol piatej,“ uštipol som ho ja.

No on len šomre na koč, my mu pomáhame. Naostatok poslali sme „Commissionära“ a „Gemeindenamt“. Ten nám zvestuje:

„Koč sa práve vrátil z Poltschachu — o chvíľu je tu.“

A skutočne neprešlo päť minút a koč zahurtoval pred hotelom. Keď sme ho obstali, vidíme chodníkom od vily Moller pána profesora, ako kráča svojím ležérnym krokom.

„Teda vy idete!“ pýta sa nás s úsmevom.

„Ako vidíš!“ odpovedá starožitník. „Vzdor lejaku!“

„Pozrite — čo je to tamto?“ ukazuje nám k západu.

Nuž nemožno tajiť — dvíhajú sa biele komíny a na spodku horizontu pod komínmi sa černejú ich solídne fundamenty.

„Inými slovami to znamená: o hodinu je dážď, vy zmoknete do nite.“

„Aký prorok! O pol piatej malo liať ako z kíbla!“ vysmieva ho starožitník.

„Teraz si prečítajte toto,“ vyťahuje môj mlčanlivý kartu z Viedne a podáva ju pánu profesorovi.

Ten, keď prišiel na poznámku o starožitníkovi, rozosmial sa chutne.

„Nuž áno — poznajú ho i vo Viedni. Ten kanonik musí byť človek veľmi ostroumný.“

Kartu prečítal i starožitník a musel sa rozosmiať.

Medzitým zďaleka zadunelo temno, zhlboka. Komíny rastú, čierne fundamenty sa šíria. Pán profesor sa rozosmial.

„Dážď je teda tu!“

Mlčanlivý si vydýchol. On nejde, lebo vec je zjavná, že búrka je tu. On veru nejde zmoknúť a druhým tiež lepšie, keď ostanú suchí. Pritom je päť hodín, o dve hodiny bude noc a on po noci vôbec zo zásady necestuje. Koniec všetkého bolo, že sme koč vrátili do „Gemeindenamtu“ s poznámkou, že výlet je nemožný pre búrku.

Odniesli sme kepene do „Füllhausu“, trochu zronení, a vybrali sa na lawntennis ako obyčajne v túto hodinu. No sotva sme sadli, už padli prvé kvapky. Keď sme prišli pod verandu kaviarne, začalo odrazu šústať. Splašení hostia zbehávajú sa zo všetkých strán i dámy dvíhajú sukne, ktoré lupkajú po pätách. Mlčanlivý sa usmieva, on sa kochá v tomto vodnom obraze. Dávno nebol taký spokojný sám so sebou ako dnes. Pokyvuje hlavou a povráva si: Áno — áno. Opatrnosti nikdy nezbýva. No — čo by sme si počali dakde v poli? Zahynuli by sme. Ďakujte vy profesorovi a mne! A mne ten výlet hneď spočiatku nebol po vôli — ale som vám nechcel kaziť vôľu. Kvôli spoločnosti sa i fratar oženil. No boli by sme vyzerali! Či by nás bolo doriadilo!“

V tú chvíľu hrmí hlavnou alejou dakoľko zatvorených kočov, nabitých výletníkmi. No tým tamdnu je ľahko. Tu zas frčí kočiarik, v ňom zapriahnuté muly. Ani tu nemôžu zatajiť svoju zaťatosť. Hlavy prihli nadol a nechcú sa hýbať, iba čo ich strach ženie napred. A zas muly osedlané, na nich jazdia rytieri smutnej postavy, zmoknutí ani myši. Celá veranda vypukla v smiech nad podivným pohľadom.

„Takto by ste sa boli vracali,“ ukazuje na jazdcov. „To sú vaše fantázie — pozrite, aký koniec!“

O ôsmej večer, keď sme prišli do hotela na večeru, nebo bolo zas vyjasnené. Všetci sme boli natešení, myslím, nad tým, že sme vyhli dnešnému kúpeľu. Po večeri sme sa zišli s pánom profesorom a starožitníkom.

„No, či sa opovážite kedy s ním dakam?“ spytuje sa pán profesor. „Či ste videli?“

„Dnes naozaj nebol by sa nazdal,“ odpovedá mlčanlivý.

„S ním sa končí každý výlet takto. Ja zajtra odchádzam a zanechávam vám jednu radu. Majte pred očima výstrahu pána kanonika. Nedajte sa zviesť!“

„Tak — tak!“ prisviedča starožitník. „A my práve preto pôjdeme čím skôr na výlet. Keď nebude tu teba, budeme bezpeční. Vy neviete: to vám je černokňažník. Kade preletí, tam búrka. Keď ty odídeš, nastanú lepšie časy.“

Pán profesor odišiel s krúžkom Strossmayerovým, no my sme predsa nepomýšľali na výlety. Až keď pribudli noví druhovia zo Zadra, začali nás, menovite expanzívny — znovu podkúšať.

„Čo budeme takto hlivieť!“ zvolal hneď v prvý večer. „Či sme došli sem vylihovať a či sa pozabaviť trochu? Čože bude z nás takto, per bacco!^[156] Len sa neoddávať melanchólii! Ja som nie mladík, ale chcem každý deň mať svoj výletík. Koľko-toľko: ale zábavy treba. A potom tá zábava je z najlacnejších. Ja napríklad pôjdem pešky — koča mne netreba, dosť sa nasedím doma. Na to som tu, aby povyťahoval nohy a preventiloval pľúca…“

V udivení sme počúvali tohoto revolucionára. Jeho nové náhľady vyvolali v našom zátiší novú éru. On je všade, pri zábavách a predstaveniach. Hrá sa na kolkárni a pije „Styriaquelle“ a „Tempelquelle“ dovedna. I to nie na lačné srdce, ako druhí smrteľníci, lež pri čiernej káve, „tak miesto vody. Veď i toto je len vodička.“ Pri obede zas pije „Tempelquelle“ s vínom a vypije i pohár piva pritom, ba dáva si nosiť múčniky i ovocie bez výberu. Keď som mu podotkol, že obe vody sa nemajú piť odrazu, zahriakol ma. „Obe sú tu, jedna od druhej ani tridsať metrov, a znášajú sa. Keď sa znášajú pod zemou, nech sa znášajú i v mojom žalúdku. A potom vy ste v týchto veciach trochu onô… naivní. Viem ja, čo sú „Brunnenarzti“ za čeliadka! Keby povedali: obe sú jednaké, môžu sa piť tak a tak — boli by zbytoční tu. Zato nastavali pravidiel a priehradok a vymysleli to, čo sa volá „z prípadu na prípad…““

No expanzívny sa udomácnil a zostalo všetko pri starom. Tých ohromných výletov ani on nerobil. Ba nebol ešte ani len na Janine. Obletuje i on najviac v parku a okolo kaviarne.

Muly a mulice vyšumeli i mne z hlavy. Videl som na vlastné oči, čo sú to za mršiny. Stalo sa to po našom prekazenom výlete do Šmaraj. Gospodična Vera sa zobrala, že ide odcestovať. Schodila Rohić, poodberala sa od známych, ktorých má mnoho medzi Chorvátmi. Každý, ako sa vidí, banuje za veselou, driečnou slečnou. No najväčšmi predsa, tak sa aspoň zdá, náš Janko. On prišiel na originálny nápad, naozaj umelecký. Namaľoval krajinu, lenže ju vzal kdesi zo Slavónie. Rovina, na nej vŕby, a cesta sa krúti popri potoku do nekonečnej diaľky. Tá dlhá cesta a odchod slečny Very, ako sa to zhoduje! A k tomu, ako vysvetlenie, pod obrazom stojí nápis: „Sretan put!“ Dal on osedlať mula, najkrajšieho v Rohići. Obraz mu priviazal zo strany na sedlo; ostatok sedla, ako i hrivu a šiju, dekoroval kyticami a vencami. Mršina vyzerala naozaj pekne, a povedomá svojej krásy, nosí veľkú hlavu s dlhými ušami dovysoka. Chodí za Jankom ako psík; bezpochyby ju privábil cukrom, alebo žemľami, lebo mu podchvíľou ofukuje vrecko.

Po obede zatiahol vozík slečny Very pred direkciu. Okolo neho zišla sa hŕba Chorvátov, i náš Janko je tu so svojím mulom. Poodberala sa od všetkých a Janko sňal zo sedla dve krásne kytice ruží a položil do kočiara. No vtom sa mulovi prihodilo čosi. Začal sa rehotať a vytrubovať ako cele všedný somár. Pár skokmi našiel sa pri koňoch a nedajbože ho odlúčiť. Janko ho ťahá za uzdu, ale on kope a vyhadzuje tak komisne, že sa rozpŕchla celá spoločnosť. Janko sa drží, slečna Vera kričí, aby nechal tak — no Janko nie. Začal sa čertovský tanec pred direkciou a Janko by bol odkvapol do blata, nech nepriskočia sluhovia z direkcie a nezadržia rozharcovanú potvoru. Horko-ťažko mu sňali obraz a odviedli rebelanta do stajne. I cestou sa krúti, spína a trúbi — nasilu sa chce vrátiť, snáď odprevadiť slečnu Veru.

Prišli mi na um múdre reči môjho mlčanlivého! „Opatrnosti nikdy nezbýva.“ Umienil som si, že radšej budem na kozlíku, než v sedle takej nezbednej mršiny.

Konečne dožili sme sa i výletu. Dakoľko dní pred odchodom z Rohića dohovorili sme sa, že pôjdeme na Donatiberg,^[157] vrch divotvorný, z ktorého sa dá vidieť sedemdesiatsedem krajín, až po biely Záhreb.

Neodkladali sme dlho, hneď na zajtra sme objednali dva koče: jeden na poludnie, druhý na tretiu hodinu po obede. V prvom pôjdu starožitník, oba Zadrani a pán sekretár biskupský. V druhom my traja nerozluční. Kým my budeme po obede odpočívať, za ten čas oni vyštverajú sa na končiar a pozrú, či biely Záhreb jestvuje ešte a či nie. My im prídeme oproti do Rogatca a tam ich dočkáme, lebo sme nie všetci zariadení na také namáhavé túry. Aby nebolo hlúpych otázok, príležitosti sme si objednali rovno na direkcii.

Počasie bolo krásne, už akosi vyzeralo ani v jeseni. Obedovali sme spoločne pod verandou hotela, za stolom, kde sedával Strossmayer so svojím krúžkom. Obed sa minul v dobrej nálade, starožitník nás častoval hroznom, zrelým a sladkým, čo dostal z vykúrenej Dalmácie. My, ktorí nepijeme vody, pochutnávali sme si na prvotinách tohoročnej úrody. Mlčanlivý je vo vytržení, že príde do Dalmácie práve na hrozno.

Po obede my traja sme asistovali tým štyrom, keď sadali do koča. Všetci nesú kepene, aby ich na končiari nedrvila zima. Traja sú v svojich čiernych šatách, ako sa svedčí na kňazov, iba expanzívny, ako svetský, hodil sa do parády. Obliekol biele šaty, ktorých nebol dosiaľ ani vypakoval, lebo ich nepotreboval — postavil na nos čierny škripec a na hlavu chýrny panama, ktorý sa môže nosiť i vo vrecku. Stál ho stopäťdesiat korún, bárs ho bol dostal darom od švagra, ktorý býva kdesi v Mexiku.

„No tak — teraz by už bolo všetko v poriadku!“ zvolal expanzívny, sadnúc na zadné sedisko.

„Zišiel by sa ďalekohľad, alebo aspoň len binokel,“ poznamenal starožitník.

„O to malá starosť!“ pohodil expanzívny a poslal nezbytného „Commissionära“ po hoteliera. „Máte dáky ďalekohľad, alebo binokel?“ pýta sa expanzívny.

Hotelier pribehol o chvíľu s binoklom vo futrále. Náš expanzívny prevesil si ho okolo hrdla a položil do lona.

„No teraz ste už ozajstní turisti!“ zvolal môj druh zhovorčivý. „Biele šaty, panama, ďalekohľad. Nechybuje iba hrnček, aby sme mohli variť v pustatine. Šťastnú cestu a do videnia!“

„Arrivederci!“ pozdravuje nás expanzívny, kývajúc nám rukou.

Oni išli na odpočinok, no dnes som ich prebudil pred treťou. Zrepetili sa dosť rýchle, a opatrení i my kepeňmi, skočili sme na chvíľku do mliekárne. Precíznosť úplná je v takýchto prípadnostiach nemožná. Minulo i pol štvrtej, keď sme vsadali do koča. Nerobí nič — koľko sme sa opozdili, o toľko menej nám bude prichodiť na nich čakať. Ostatne, keby sme chceli práve vynahrádzať, mohli by sme snadno; direkcia nám opatrila dobré kone.

Prebehli sme Slatinou i dedinou Rohićom, ako sa volá tých dakoľko hostincov a krčiem. O chvíľu sme nechali vpravo i Sv. Kríž s jeho impozantným kostolom a veľkou školou na briežku. A teraz už ustavične napred, medzi lúkami, v ktorých sa tu i tu nájde záhon zemiakov, alebo lán kukurice, premiešanej fazuľou. Bolo čosi i siatiny — no to je už v záčine. Ostalo len biele strnisko, vyplákané mnohými dažďami. Na daktorom orie sedliak, patrne úhorí pod zimu. Statok majú dobrý i títo Slovinci; menovite kravy sú bujné. Voly sú tu nie pod jarmom, ale jednoducho pod chomútom. Jasenovec by vlastným očiam neveril, keby videl taký prevrátený svet. Ba daktorý gazda nemá ani pár — zapriahne len jedného ryšu, ale ten jeden utiahne viac, než také dve mačky na jarme. Vlaha je tu nesmierna. Na lúkach prebíja močarná tráva, a spomedzi nej ligocú sa mláky na slnci. Kdeže by i nie s toľkými lejami! Taká, hľa, spravodlivosť! A v Dalmácii dosiaľ nepadlo jednej kvapky — miesto dažďa duje tam, vraj ustavične bora.

Kopce a vŕšky sú malebné, vždy so šticou bučiny alebo dubovej hory, ako i za Janinou, korunované bielymi kostolíkmi. Kraj naozaj tichý, no zaujímavý; všade niečo nového a pútavo milého. Prešli sme i dakoľko dedín, ak sa môže volať dedinou štipka domcov pri hradskej. Najviac je domov rozosiatych po stráňach a úbočiach.

Domce sú murované, prízemné, všetky na jedno kopyto. Len máloktorý má pod sebou pivnicu a predo dvermi altánku. Najviac sa ide z hradskej rovno do pitvora. Nieto dvorov, nieto plotov — všetko je to ani na vyhnanci. Obloky sú neveľké, a aby cez ne nevniklo ani to málo slniečka, čo sa preborí cez oblaky a pomedzi stromovie, do oblokov nastavali kvietnikov s fuxiou a pelargóniou. Na každom dome skoro kríž, obyčajne pri dverách, rozmerov často veľkých. Na mnohých domoch majú Krista v obloku; sedí s tŕňovou korunou na hlave, akoby nad čímsi rozmýšľal.

Môj mlčanlivý krúti ustavične hlavou. Hoc sa i stromovie ohýna pod ovocím, on vraví, že by tu neprivykol. Darmo je, slnca tu nieto, a ak hreje, hreje akosi zimomrivo. Domy by tu mali záležať vlastne zo samých oblokov, ak má v nich byť trochu svetla. V Dalmácii ho jest hojnosť i v domoch bez oblokov.

Kde býva „hrubší“ gazda, tam vidíš stajne, tiež nízke, o vysokých strechách, šopy a ciene o stĺpoch s poprekladanými rebrinami na kukuričné šúlky. Stodôl, záčinov, humien a podobných stavísk vidí sa tu málo.

No všade, okolo domov, v poli, v sadoch ovocné stromy. Tiahnu sa i popri hradskej v nepriehľadných radoch, obťažkané úrodou. Čosi včasnejšie sorty otriasli, bystričky už zabrneli dosť dobre. Bohviekedy dozrejú na tomto slnci.

„Keby toto bolo u nás,“ rozvažuje môj mlčanlivý. „Deti by všetko obrali, naostatok dali by sa i do lístia. A ostatne ktovie? Keby ho mal každý do sýtosti, ovocia, ako má dnes hrozna. Hrozno sa nekradne, a tiež je chutné…“

Zaujatí cestou, rozmanitosťou kraja, ani sme si nevšímali, čo sa to zas hotuje. Keď sme vsadali do koča, na západe bol jeden jediný komínček. Teraz sa to zatiahlo zo všetkých strán. Z tej strany, v ktorú sa poberá náš kočiar, nebo je ako z ocele. Komíny s bielym čipkovím počerneli, akoby ich bol zamazal sadzou. No nech sa trápi náš kočiš. My sme sa dali prikryť, budeme na každý pád v suchu. A ak chce on byť v suchu, nech popoháňa. V Rogatci sa vždy nájde krčiem a možno i pajta. A poháňa náš kočiš po chlapsky, kone letia, hoc sa cesta dvíha do vrchu. Konečne popred obloky koča mihli domy, výstavné biele i žlté, postavené do radu. O malú chvíľu koč sa zastavil.

„Či tu počkáme — a či pôjdeme dohora?“ pýta sa kočiš.

„A kde sme?“

„V Rogatci — a tu je hotel.“

„Ani na piaď ďalej,“ rozhodol mlčanlivý. „My sme pod strechou a oni nech sa trápia, ako vedia. Ak ideme dohora, im nespomôžeme, a sebe by sme škodili.“

„To je rozumné slovo,“ potvrdzujem i ja. „Každý pečuj v prvom rade o seba.“

Vstúpili sme do hostinca cez šenkoveň. Dvorana je veľká s nesmiernym biliardom. Okolo stien sú stolíky, okolo nich stoličky. Hostinská práve zatvára obloky a spúšťa šalogátre. Ledva sme ju uprosili, aby aspoň na jednom obloku ich nespustila. Pozerali sme cez ne na horu, na ktorej je starý zámok a pod ňou akýsi kaštieľ. Vyzerá viac ako dáka kasáreň, než ako kaštieľ.

„Čo je to za kaštieľ?“

„To je palác kniežaťa Windischgrätza,“^[158] odpovedá nám pani.

„A je panstvo doma?“

„Panstvo sem vôbec nechodí.“ Po chvíli, keď poupratovala v izbe, pýta sa: „A čo rozkážu páni: pivo, či kávu?“

Moji druhovia sa už len dali na kávu a ja na šunku a na pivo. No vtom sa už spustil lejak. Len tak, bez všetkého úvodu. Kdesi nad mestom strieľajú z mažiarov — proti krupobitiu. Len čo sa boja toľme toho kamenca? Čo by sa tu dalo potĺcť? Snáď len nie hora a strnisko. Nuž strieľali, kým sa im nezunovalo. Oblokom už nevidno ani kaštieľa, ani zrúcaniny. Pri svieci pijú moji druhovia svoju kávu.

Vonku čľapoce, hrmí a hurtuje a v susednej izbe ozval sa dupot mnohých krokov, krik a smiech.

„Naši!“ vykríkol mlčanlivý, odsotiac šálku nedopitú.

Vrútil som sa dnu. No nie sú to naši. Zastal som v rozpakoch. Je tu pán podmaršal so svojou rodinou. I náš gymnazista, víťaz z lawntennisu, je tu. Zmoknutí sú práve nie; iba toľko, čo ich polialo, kým skočili z kočiara pod ústrešie. I môj druh spoza môjho pleca pozerá na oživenú spoločnosť.

S nimi je i vysoký pán, plecitý, ohorený v tvári, s podstriženou bradou. On sa smeje a jeho kovový hlas ozýva sa celým domom. Na hlave má okrúhly lodénový klobúčik so štetôčkou a na sebe lodénové šaty. Usmial sa nám, bárs sme sa znali len z videnia.

„Skadiaľ prichádza panstvo?“ spytuje sa môj mlčanlivý.

„Rovno z Donatibergu. Pobrali sme sa ráno, boli sme i na vrchu. Ale vidiek bol zatiahnutý; nedalo sa skoro nič vidieť. A na dôvažok ešte tento kúpeľ.“

„To ste videli našich! Nášho dona^[159] X,“ pomenoval mu starožitníka po krstnom mene, ako je v Dalmácii obyčaj.

„Monsignora? To sa rozumie. Stretli sme ich v pol vrchu. Dosť sme ich prehovárali, aby sa vrátili s nami, že beztoho nevidno zhora ničoho, iba hmlu. Ale náš monsignore nie — napred…“

„Teda zmokli!“ zvolal som ja.

„Bez otázky a dokonale!“

„Chudák náš don X!“ zvolal mlčanlivý. „Vyzerá dosť biedne a nešetrí sa. Môže ešte ochorieť!“

„Ach, ba! Nebojte sa — jemu nič nebude. Zaňho sa modlí celý chorvátsky národ.“

Tieto pekné slová vliali útechu môjmu mlčanlivému do srdca. Utiahli sme sa zas do našej dvorany.

Vonku medzitým pretíchlo, oblaky nad starým zámkom začali sa trhať. My sme dopili kávu a pivo a začali sa rozhliadať po dvorane. Na stene je prilepený oznam, že bude umelec ten a ten deklamovať. To sa rozumie, po nemecky. Na jednom zo stolíkov je truhlička s nápisom „Schulverein“. Do nej sa hádžu grajciare.

Hostinská začala otvárať šalogátre. V šenkovni hovorila veľmi pekne po slovinsky — truhlička na „Schulverein“ ma nahnevala. Prihovoril som sa jej teraz po chorvátsky.

„Sem dochádza dosť výletníkov zo Slatiny,“ začal som.

„Dosť často, keď je pekne. Ale toho leta bolo daždivo,“ odpovedá mi a to cele správnou chorvátčinou.

„Tak teda vy znáte i po chorvátsky a veľmi pekne!“

„A čoby nie, pane!“ usmiala sa ona. „Veď sme tu celkom blízko „hervatštine“!“

„Potom už nepochopujem, na kýho čerta túto haraburdu tu trpíte!“ ukázal som na truhličku.

„Ja som jej nepýtala, sami ju poslali. A hostia si ju žiadajú mať. Robí im radosť hodiť do nej po grajciari. Ostatne,“ znelo to už trochu ako škodoradosť, „veľa sa toho tu nezozbiera. Pár grajciarov mesačne.“

„Na sume nezáleží. Smutná vec, že sa vôbec zbiera na také ciele vo vašom meste.“

„A čo si počnete? Taká je už obyčaj.“

„Zo všetkých strán nás drvia,“ ozval sa môj mlčanlivý. „Týchto tu Šváb, a ten je najonakvejší. My sme Talianovi vylámali trochu zuby… Ale čo nás po nich! Poďme sa radšej prejsť dakam.“

Na ulici sa mi zdôveril, že ledva vydržal tamdnu. Dvorana mu razila stuchlinou a pliesňou. Tu na ulici tiež ustavične dvíha nos a mraští sa. Cíti zápach stajní.

„Nie je všade Slatina!“ teším ho ja. „Zíde sa nám privykať pomaličky všakovým zápachom. A čo by bolo, keby vás tak v túto chvíľu posadil v Splite doprostred geta?“

„Ani mi ho nespomínajte!“

Boli sme na námestí Rogatca. Je menšie než v Kubíne, ani domy sú nie také výstavné. Najkrajší dom je Volksschule, v štýle je kus tirolčiny. Schulverein pracuje na týchto stranách neúnavne. Ktovie, kto to zvíťazí naostatku: on a či všemohúca matka príroda?

Ináč je tu hrozne otupno na tomto „rogataćkom“ námestí. Skoro ako v Púchove! Stojí na ňom mariánska socha, tu na vŕšku akási kaplica, nad ňou mestský kostol v tôni líp. Zámok sa zdá na svojej strmine tak blízko, akoby sa chcel zrútiť sem na rínok. Ulice vybehujú na všetky strany, padajú v dolinu a nevábia príliš svojimi slabými trotoármi a mlákami. Nám je to tu všetko nové, privyknutým v Dalmácii na biely kameň, kde blata vôbec nieto.

I mlčanlivému je tu clivo. Nebo sa vyjasnilo dosť poriadne.

„A načo ich vyčkávať práve tu?“ dôvodím ja. „Môžeme ich i v Slatine dočkať pekne-rúče.“

„A v Slatine sa čaká lepšie — lebo sme bezpeční. Doma je doma — a nocovať by tu nechcel,“ pristáva i mlčanlivý.

Rozkázali sme zapriahnuť, vyplatili v hostinci a pobrali sa domov. Keď sme boli pri Sv. Kríži, preletel popri nás kočiar. V ňom naši všetci. Ani nás nepozdravili, iba starožitník nám pohrozil prstom.

„A teraz sa prihotujme na dobrú kázeň!“ zvolal mlčanlivý.

Nemýlil sa. Už nás čakali pred hotelom, všetci v kepeňoch.

„No — čo to znamená, že ste nás nedočkali?“ oboril sa na nás expanzívny. „A či to bolo toľko? Opozdiť by ste sa neboli opozdili. Vidíte, že sme vás predbehli ešte.“

„Dali ste kočišovi diškréciu dobrú,“ odpovedám ja. „To je jasná vec. I my sme predsa poháňali.“

„Už či tak, či tak: dosť na tom, že sme tu!“ zvolal starožitník.

„A čo tam bolo?“ pýta sa mlčanlivý.

„Výlet nedokončený. Bude treba v ňom pokračovať. Kedy? Čakajme lepšie časy a novú generáciu. Odhodlanejšiu od našej, vytrvalejšiu.“ Šibol pritom okom na expanzívneho.

„Ja ta nepôjdem — to je isté,“ doložil on.

Pri večeri sme sa dozvedeli podrobnosti tohto výletu. V polvrchu ich zastihol dážď. Čo robiť? Starožitník, vo všetkom odvážny, vytrvalý, navrhuje ísť ďalej. Ak zmoknú, nič preto; osušia sa hore v chalupe a dážď môže prestať chytro. Známo je, že po daždi výhľad býva najčistejší do diaľky. Expanzívny narádza vrátiť sa zaraz a odložiť výlet na lepšie časy.

Hádka medzi nimi bola prudká. Tu začalo pršať. Expanzívny vložil panama pod kabát a zvolal:

„Vy choďte, ak sa vám páči: vám je ľahko, keď i ochoriete, nemáte famílie. Ale ja keď dostanem zapálenie alebo reumu, kto opatrí moje deti?“

Bárs sa i ponáhľal, čo mohol, zmokol do nite. Druhí sa tiež vrátili za ním do chalupy a sušili pri ohni. Expanzívny navaril im čiernej kávy a vyhadzoval im ustavične na oči ich neopatrnosť a nerozum.

On i pri večeri tvrdil:

„Môžete mi byť povďační do smrti. Nebyť mňa, boli by ste zmokli, vietor by vás bol prejal — teraz by bolo bohvie čo s vami. Takto ste sa osušili a vrátili nadol, čerství a zdraví. Môžete ma naveky spomínať…“

„A kde je binokel?“ spytujem sa ja.

„Ozaj — binokel!“ A výletníci pozerajú prekvapení jeden na druhého.

„Ten ostal v chalupe, pri ohni,“ odpovedá expanzívny. „Zabudli sme naň, keď sme ho nepotrebovali.“

„Keď je len panama tu a suchý k tomu!“ posmeškuje starožitník.

No expanzívny nemal pokoja, kým mu nesľúbil hotelier, že pošle hneď zajtra ráno po binokel. Ale všetko darmo, človek sa vrátil z chalupy — binokel bol stratený.

„Ja viem zo skúsenosti,“ uvažuje starožitník, že poriadny výlet sa nikdy neskončí, aby sa na ňom nestratilo čo-to. A náš výlet bol chýrečný.“

„A binokel ja musím platiť,“ šomre expanzívny.

„To je i spravodlivé: každý pôžitok je hoden i obetí.“