ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konduktor pretískajúc sa chodbami rýchlika oznámil nám, že najbližšia stanica je naša. Praktické zariadenie takáto predvídavosť pri konduktorovi. Batožinu môžeš si zložiť blízko dverí celkom pohodlne, takže ju treba len zhodiť na perón: nemusíš lietať a rozčuľovať sa, že ťa vlak odvlečie ďalej, kým sa ty s batožinou tamdnu naťahuješ.

Mašina onedlho zahvízdala, vlak dohrmel na dosť skromné, vidiecke nádražie, a sotva zastal, už nám konduktor vedie sluhu, kufre len tak letia dolu na perón, kde ich sluha nemá kedy ani ukladať; vlak nežartuje, lebo stojí len jednu minútu. Špagát na škatuli sa pretrhol, z nej sa temer vykotúľal slamený dámsky klobúk, nadobudnutý v Hradci. Sám sluha vlastnoručne vpratal ho zas do škatule, sprevádzaný pokrikmi a vzdychmi tu z vagóna. A konečne sme i my, šťastní a zdraví, na peróne, všetci štyria. Vlak čakal iba to. Zahvízdal si od radosti, že je o toľko škatúľ ľahší, a už fujazdí k Triestu, kde slnce pečie a rastú pomaranče.

Na dvore pred stanicou celá výstava všakových príležitostí. Vidno otvorené koče, priestranné landauery,^[54] bričky i vozíky. Jeden taký vozík oblečený je celkom demokraticky v bielom plátne, ani čo by sa chcel tu ukázať v negližé. Príležitostí, ani čo by zo štácie mala vyjsť svadba; alebo skôr, akoby tu kdesi mala byť kňazská spoveď. Len pri kňazských foršpontoch sa dá vidieť toľká rozmanitosť tvaru a farby. A kým sa my takto divíme, už je tu jeden so štajerským klobúčkom a perom tetrovím pri nás, habe naše kufríky a škatule a nosí ich k jednému z vozíkov o jednom koni. No treba vymeniť ešte dva veľké kufre, i ja idem k úradníkovi a odovzdám mu karty. Vysvitlo po dlhom hľadaní a prehliadaní, že našich veľkých kufrov tu vôbec nieto.

„Ako by ich nebolo!“ zvolal som ja zadivený. „Tam sú vám na peróne, i naše meno prilepené na nich.“ Úradník hľadí na perón a zase do lajstrov a ešte čosi kutá a krúti hlavou.

Ja som ho vyviedol na perón a ukazujem mu víťazoslávne naše kufre. Môžem povedať, vzbudzovali dosiaľ všade úctu. Takých bruchatých málokedy vozí južná železnica. Na nich je i meno môjho mlčanlivého druha; on drží na také maličkosti mnoho a hovorí: „Nech len bude tam meno — nebude nikomu zavadzať a kufor sa predsa nestratí tak ľahko.“ On totiž pri každom „vcházení a vycházení“, pri každom podniku má na ume nešťastnú náhodu. Šťastnej nikdy neočakáva.

„A čo to osoží všetko,“ vysvetľuje mi úradník, „keď nám neštimujú čísla.“ A skutočne mi ukazuje na kufroch ohromné 7 a 8 a na mojich recepisoch 5 a 6.

„A teraz už čo!“ pýtam sa ja úradníka predesený.

Mrdá plecom, škrabe sa za uchom. „A čo vám ja môžem, pane! Čísla neštimujú — ja nemôžem nič urobiť. Zadajte prosbu na direkciu — reklamujte svoju batožinu…“

Hodil som rukou. Pekná rada! Direkcia by vybavila prosbu do Všechsvätých, keď ja kufrov nebudem vôbec potrebovať. Úradníka som nechal tak, ktorý je ešte vždy ochromený a nemôže sa zotaviť od divu: ako možno prilepiť jedno číslo na predmet a na recepis napísať druhé. Šiel som rovno k šéfovi. Nerád by, aby sa dozvedeli moji druhovia, v akej som omáčke. Veď len pomyslieť, že v kufroch sú im obleky na celú sezónu, rozdielne: ľahučké letné i futrované zimné. Čo by vyvádzali, keby sa tak dozvedeli, že ostali odrazu bez všetkého! Môj mlčanlivý, on by sa zaraz rozhodol: „Poďme domov!“ Vidím mu ja na nose, že toto premávanie a túlanie svetom začína ho omínať.

No šéf urobil veľmi krátky proces. „Odvážte batožinu, ak zodpovedá váhe, vydajte ju pánom. Len pýtajte od nich osvedčenie.“ Nebolo to byrokraticky rečeno, ale rozumne: a rozum mnoho ráz hoden je viac, než všetky paragrafy.

Na váhe čosi chybovalo, no tu už bolo ľahko. Koľko asi chybovalo, toľko som vstrčil šestáčkov sluhovi do ruky a on skutočne oznámil úradníkovi: „Váha štimuje.“ S tým sa i veľké kufre octli pri druhých na vozíku.

„Toto je náš landauer!“ zvestujú mi druhovia, spotenému od rozčúlenia. Prikývol som a pochválil ich vkus. Náš landauer vyzerá medzi druhými povozmi sťa seniorský kočiar medzi farárskymi foršpontmi.

„Teraz sa len poďme umyť a vypiť pohár piva,“ navrhujem ja. „Chvalabohu, v Pöltschachu sme, nemáme sa čo náhliť.“

Vozíky a foršponty odchodia jeden za druhým, no prázdne s dlhým nosom. Nedostalo sa im všetkým zárobku. Iba čo dva-tri vezú čosi pasažierov, no ani jeden štyroch odrazu. Náš kočiš i sedí veru hrdo na kozlíku — i môže sa pýšiť, toľké víťazstvo nad ostatnými!

V hostinci sme sa najprv umyli z prachu a sadzí, akých sa len nalepiť môže na cestovateľa na elegantnej južnej dráhe, kam dávajú staré, rozhegané vagóny snáď z celej začadenej Európy; potom sme sa občerstvili jedni mliekom, druhí pivom — každý dľa svojej náruživosti. Ale museli sme sa čím skôr hýbať. Môj mlčanlivý sedí ako na tŕní. Dozvedel sa od kočiša, že Rohić je preplnený, o byty veľká núdza. My sme si ich síce objednali ešte z Hradca a oznámili na dnes náš príchod: „Ale opatrnosti nikdy nezbýva,“ vysvetľuje nám mlčanlivý. „Mohli by nám povedať, keď sme neprišli s druhými, že sa nám neúfali a kvartiele dali druhým.“ Kočiš veľmi prisviedča tomuto dôvodeniu. On volí, keď sa nás čím skôr zbaví.

A veru nie blázon z Pöltschachu o tejto hodine ísť do Rohića. Slnce praží a prach sa dvíha v oblakoch na ceste. Keby aspoň vetrík fúkol a odniesol oblaky, alebo keby kočiš pohol, ako svedčí! Ale hore vrchom nepobehne, lebo je do vrchu — v doline zas nie, lebo je vraj nebezpečno a roviny tu vôbec nieto. Tak ideme skoro jednostaj iba krokom a ťažké štajerské mršiny pobehnú len vtedy, keď ich prebudia muchy, ktorých sú celé kŕdle okolo nich, alebo keď sa im zunuje toto pohrebné tempo. A vzdor tejto báječnej rýchlosti dohonili sme náš vozík s batožinou i popretekali všetkých, čo pred nami zutekali z Pöltschachu. Náš seniorský batár^[55] je teda predsa len najrýchlejší medzi všetkými foršpontmi.

No sotva naše paripy zavoňali, že je Rohić tu — pri prvom dome, pri „Hotel Sonne,“^[56] ktorý sa ozaj hrdo vypeká na slnci, pohodili hrdo hlavou a zaberajú, až sa divíš toľkej rýchlosti pri tak tučných hoviadkach. I tu je obyčaj ako v Zázrivej: cez dedinu popchni! Teraz zase skupina domov a humien, či stajní, a hneď sa cesta skrúti vľavo pod divé gaštany, ktoré sú nasadené alejou. Z pustatiny, z poľa a spomedzi vŕškov octli sme sa razom vo veľkom meste. Nie že by sme mali pred sebou paláce, ale okolo nás, pod gaštanmi, hemží sa veľkomestský svet. My, zaprášení, od slnca napoly upečení budeme sa im zdať ako divosi, ktorí prišli nakuknúť sem, do tejto malej Európy medzi horami.

Landauer zastavil sa pred neveľkým, ale strojným domcom, naľavo od aleje. Z domu vyskočil sluha a keď zbadal, kto sme, dal kočišovi adresu, kde nás má vysypať. Na zadnú os, medzi kolesá, vysadol „Commisionär“ — tak sa tu volá „Dienstmann“ — ktorý bohvie odkedy na nás číhal. I on chce niečo zarobiť na hosťoch — nato nosí čiapku s bliaškou.

Tou istou alejou pomedzi svet redikajú nás nazad, kde koč zastal pred skupinou domov pred hotelom „Zur Post“.^[57] Tu nám zvestovali, že sa nám prichodí rozlúčiť. V hoteli majú jednu izbu pre dvoch, ostatní dvaja musia sa zložiť v druhom dome. Potešilo nás iba to, že naši dvaja druhovia majú izbu priestrannú, pohodlnú, čistú. ,A o nás je ľahko,‘ potešujeme sa my dvaja vysúdení, ,len nech bude kde spať a nech nebude veľmi nečisto.‘ O luxus my nestojíme a v izbe sa budeme zdržovať beztoho málo.

Koč sa zase obrátil a úvraťami hlavného, parádneho parku šikuje nás nadol, kdesi na vyhnanec. Zastal veľmi skoro pred osamelým domom. Na ňom stojí napísané „Pesther Haus“.^[58] Akoby boli šípili, kto som ja, že ma doň odviedli. Na druhom poschodí vykázali nám neveľkú izbičku: nie je skvelá, ale ani zas najpodlejšia. Náradie je starosvetské, ale pohodlné, a čo je hlavná vec, panuje tu čistota. Cítili sme sa hneď ako doma, a keď sme vyzreli oblokom a zo všetkých strán usmiala sa nám svieža, živá zeleň, zdalo sa nám, že je toto najkrajší palác celého mesta.

Umyli sme sa, chvalabohu, nateraz aspoň, definitívne, preobliekli čisté šaty — beztoho je sobota — a vybrali sa na prvú prechádzku „po meste“, kde nám je súdené možno i dlhšie prebývať.

Treba uznať, že Rohić hneď z príchodu púta, ba zaimponuje. Leží v doline, zo všetkých strán zelená, bujná hora. Dolinu temer celú pokrýva spomenutý „park“, v modernom zmysle slova: totiž ohromná plocha pažite, v nej nakreslené rozličné figúry s kvietím a ozdobným krovím, bielym, žltým a modrým a medzi hriadkami biele chodníčky i široké cesty, vysypané pieskom. V prostriedku parku nechybuje ani tu vodomet s bazénom, kde plávajú zlaté rybky. No vodomet dnes nepracuje. I on, ako i starý Vezuv, prebúdza sa akiste zo sna len pri zvláštnych príležitostiach. Park vľavo siaha k hlavnej aleji, ktorá vedie popri ňom kamsi dohora, medzi vrchy, vpravo ho zatvárajú budovy, ako vidno najparádnejšie v celom kúpeli, vyfarbené na žlto. Na dolnom konci je Wienerhaus, potom Badehaus a tamhore Curhaus.^[59] Všetky tri sú frontom obrátené k parku, majú balkóny, menovite „Wienerhaus“ na rohu má pekný balkón a Curhaus má v prízemí rozsiahle reštauranty a iné miestnosti a pod ústreším rozsiahlu verandu, ktorá sa tiahne celou dĺžkou tohto impozantného domu.

Sotva sme sa zamiešali medzi svet, že pôjdeme hore alejou, keď tu volá ktosi na môjhu druha, a to po mene. Pred nami stojí vysoká postava kňazská, impozantná; odznak kanonika na prsiach pristane jej dobre. Od neho sme sa dozvedeli, kto je tu všetko z Dalmácie. Za ním prišiel pán dekan, alebo ako ich v Dalmácii volajú, arcipret: vysoký, ale trochu chudorľavý, ešte mladý človek.

„Pekne sme počali náš pobyt,“ myslím si ja. „Stretnúť takto hneď z príchodu, a to hneď dvoch odrazu.“ No tu zas ide proti nám usmievavý, nevysoký pán s dámou a víta môjho druha: tiež direktor istého ústavu v Dalmácii.

„A to sme z Dalmácie všetci,“ zvestuje nám pán kanonik. „Čakali sme vás zo dňa na deň túžobne. Už sme sa počali obávať, že ani neprídete.“

„Oneskorili sme sa v Hradci. Miesto dvoch dní strávili sme tam celý týždeň,“ vysvetľuje mu môj druh.

„Nebanujte — nestratili ste mnoho,“ ozvala sa pani. „Dosť sa tu nanudíte…“

,Pekný počiatok,‘ myslím si zas ja. ,A čo povie na to môj mlčanlivý, ktorý do Rohića zutekal pred nudou, a ako vidím, nájde ju zas, ibaže v druhom vydaní!‘

Chodíme hore-dolu, držíme prvú prehliadku. Osoby a veci ešte nám splývajú — určitých obrysov sme si neutvorili. ,I na to stačíme ešte!‘ potešujem sa ja. A ani sa neusilujem vychytiť hlavné črty. Iba vo všeobecnosti toľko: dámy sú nie veľmi krásne, ale oblečené sú elegantne. To ma prekvapilo; Rohić má chýr, že sa v ňom môže chodiť i bez klobúka, po domácky, i na promenádu.

„Nahrnulo sa dosť prechodných hostí — zajtra je tu Annenball,“ vysvetľuje pani. Kvôli nim i stáli hostia sa preobliekli.

Po tejto „orientačnej“ prechádzke udrelo osem hodín a my odišli na večeru do hotela „zur Post“. Naši dvaja druhovia nás už čakali. Oni ešte vôbec nevyšli z izby, chcejúc si vydýchnuť po námahách dnešnej cesty. Povetrie rohićské o ôsmej večer zdá sa im tiež priostré, zato sa neopovážia sadnúť pod verandu, alebo do záhrady. Im kvôli uchýlili sme sa i my do reštaurantu. Sme tu takrečeno sami a gazda nám, neviem prečo, postavil dvojramenný svieceň na stôl. Vyzeráme ani rodina židovská pred šabesom. Medzitým na verande a v záhrade je živo — smiech, rozhovor, a štrngot a cvengot doliehajú k nám.

Večera bola dosť dobrá; to sa vie, jedlá všetko „curgemäss“.^[60] Po večeri, keď sme vyplatili účet, preriekol môj mlčanlivý: „Teda sme my tu!“ Znie to viac ako banovanie, než ako radosť. I my sme pozreli jeden na druhého a každému na očiach môžeš čítať otázku: ,Či ja to tu vydržím!‘ No nezjavili sme jeden druhému ani slova z našich obáv — radšej sme vyšli do aleje.

Nieto v nej temer nikoho. Iba popod stromy čo sedia daktorí hostia; melancholickí osamote, spoločenskejší v skupinách. Na verande Curhausu obsadené sú všetky stolíky veselým svetom. Iní sa prechádzajú parkom, pred osvetlenou verandou. Ináč našich nových známych tu nevidno a takto samotným je nám dosť fádno.

„Poďme spať!“ dal nám heslo náš mlčanlivý.

„A my poďme!“ pristali sme i my. „Beztak sme utrmácaní.“

Dopravili sme našich druhov do hotela a pobrali sa k nášmu idylickému Pesterhausu. Proti nám ide párik — on v uniforme, nevidno, koľko má hviezdičiek, ona s mantilou na pleciach. Vedie ju popod ruku, zhovárajú sa ticho a ona mu položila hlavu na plece a tak kráčajú.

„Tým nenie tu nudno — a?“ zvolal môj druh.

„Nemôže byť všetkým jednako!“ odpovedám ja. A zamyslení vtiahli sme do nášho Pesterhausu a spustili šalogátre.

Ráno som sa prebudil, ako obyčajne, zavčasu. I v izbe sa dalo cítiť, že je zima. Keď som sa obliekol, druha som počkal pred domom. Chlad ma začal štípať; musel som chodiť sem a ta, aby sa zahrial akomak.

„My sme vstali prví v Pesterhause,“ zvestuje mi môj druh. „Všetko spí ako more. Slúžky sa divia, čo to dostali za nocľažníkov.“

Išli sme do parku. Nevidno v ňom ani vtáčka, ani letáčka. Všetko ticho. Prišli sme pred kaviareň. Ospalý sklepník vymetá verandu. Nad kaviarňou je „Kapellenhaus“^[61] — v ňom je katolícka kaplica o troch oltároch. Holohlavý „kirchendiener“^[62] čaká pred ňou, či nepríde kto slúžiť omšu.

„Či už bola omša?“ pýtam sa ho.

„Áno — biskupova,“ odpovedá on.

„Na biskupa vstáva dosť zavčasu,“ poznamenal môj druh. „To bude iste arcibiskup Milinović?“^[63] pýta sa kostolníka.

„Áno.“

„Len Dalmatínec môže zavčasu vstávať,“ riekol som ja.

Tu je kiosk, v ktorom vyviera „Styriaquelle“,^[64] vlastne ju čapujú na pumpu. Keď sme raz v Rohići, bolo by smiešno, keby sme neprobovali vodu, čo je za. Je studená, asi 7° R., má kyseliny uhličitej dosť a v ústach sťahuje. Okolo nej posluhujú Slovinky. Ak sa im prihovoríš po nemecky, odpovedajú zaraz; ak po chorvátsky, najprv sa poobzerajú, či nieto dakoho blízo, a potom už hovoria. Rohić je totiž „Landescuranstalt“^[65] — a pretože tu rozkazuje zemský výbor z Hradca, úradná reč je nemecká. Slúžky by nemali ani prehovoriť po „slovensky“…

Vypili sme po tri poháre Styriaquelle a potom sa už vybrali na prechádzku. Hneď pri kiosku je druhý prameň „Tempelquelle“^[66] pod krovom, ktorý odpočíva na stĺpoch. K nemu sa druží dlhá budova a v nej stĺporadie, kde sa môžeš prechádzať, keď je vonku dážď a prezerať výklady, alebo i vstúpiť do daktorého sklepu, ktorých je tu dosť.

No my sme šli dohora, gaštanovou alejou medzi lúkami v doline. Z oboch strán je hora buková, z ktorej takto zrána veje chladom. Keď sme došli tahore, kde počína sa hora — vrátili sme sa nadol, k prameňom.

Pri oboch sme už našli ľudí; chlapi v havelokoch, ženy v kepeňoch. Chlad je vždy citlivý; oblohou letia biele oblaky, daktorý tak nízko, že sa vozí po štici vrchu a vniká do húšťavy.

„Bude dážď!“ prorokujem ja, privyknutý na dalmatínske nebo.

„To uvidíme,“ odpovedá môj druh. „Tu je prorokovať veľmi ťažko. Dnes by sa opovážil tvrdiť, že bude pekne.“

A mal pravdu. Keď slnce prihrialo, pod ním sa rozplynuli i oblaky. Tráva sa zelenie, na nej visia bohaté kvapky rosy.

„Dažďa ani netreba; dostačí i takáto rosa,“ poznamenal som ja. „Keby sme ju mohli mať v Dalmácii!“

Môj druh len pokýval hlavou smutne.

No zato nebo tunajšie nie je ani zďaleka tak skvelé, ako dalmatínske. Vyzerá, akoby sa pod ním ešte vždy kudlilo.

Z druhej strany aleje zase skupina domov, hneď proti prameňom. Z nich vyniká malý, chutný domec direkcie, potiahnutý zeleňou až do strechy. Nado dvermi je erb Štajerskej: lev s korunou a vyplazeným duplovaným jazykom. Pred tento domec sme zatiahli včera popoludní, tu nám nadelili byt. Na susednom dome je vylepený plagát — zvestuje, že sa dnes má vydržiavať „Annenball“.

„My ste teda zastihli kulmináciu sezóny,“ poznamenal som ja.

„Veď i vidno,“ odpovedá môj druh. „Vlani som dostal izbu v Badehause — teraz nás poslali na vyhnanec.“

„No ktovie, či to potrvá takto — môžu hostia i odísť poniektorí…“

„O to niet starosti. O tri dni bude bytov na výber,“ teší ma. „A teraz poďme do kaviarne. Azda bude už vyriadená.“

Z verandy je pekný výhľad na park a proťajšie briežky, pod ktorými sa tiahne hlavná aleja. Parkom a alejou už sa prechádzajú dosť husto ľudia. Každý nesie v ruke svoj pohár a srkne z neho tu i tu po glgu vody liekovitej. Iní vyhľadajú so svojím pohárom daktoré zákutie, gargarizujú a vypierajú hrdlo. Podajedni sú veselí a chodia v skupinách, iní prechádzajú sa osamote a popíjajú svoju vodu vážne, preniknutí presvedčením, že v nej sa skrýva to, po čom každý túži — zdravie. Málo ich je, na ktorých bys’ pobadal stopy ťažkej choroby. Sú to viac ľudia, ktorých utrmácal mestský život, unavujúca práca a možno i nočné potulky. Dámy zas trpia najviac na následky svojho sedavého života a menovite obliekania, ktoré vyžaduje, aby sa sťahovali a mučili svoje telo. Väčšina ich bude, ktorí majú „svoje nervy“; choroba, ktorá je moderná, prirodzený výplyv dnešného života, alebo takrečeného boja a existenciu.

Na verande už tiež obsadené sú skoro všetky stolíky. Hostia, ktorí za svojou vodou odbavili svoju prechádzku, posilňujú sa mliekom, čajom. Daktorí udrú hneď na šunku, maslo alebo na vajcia. Kávu pije málokto, s vodou sa ona nechce spriahnuť akosi. Toto tu všetko žije dľa predpisov daktorého z troch Brunnenarztov.^[67] Sú nateraz traja, vymenovaní od zemského výboru. Medzi nimi jeden je krajan, dr. Gámán de Benczencz.^[68]

Pred kaviarňou, blízko aleje, nachodí sa pavilónik o streche plechovej na tenkých stĺpikoch z liatiny. V ňom sa produkuje ráno a pred večerom naša „Curcapelle“.^[69] Prvý bod programu je „chorál“, hrajú ho na trúbach. Znie to ani organ. Vyvolalo to vo mne dávne rozpomienky, keď i ja som takto na organe hrával zarána. Nápev mi je tiež známy: „Ježiši milosrdný!“ — ten istý, ktorý sa ozýva ránom nielen po našich kostoloch, ale i po domoch. Tento chorál má predsa len daktoré odchýlky — nie je to naša pieseň. Ona je prispôsobená duchu národa, a tento tu je meravý, ťažkopádny, ako všetky naše piesne v partitúrach nemeckých. Náš človek pri takej muzike sa nenadchne: oprobuje i poťahovať za organom, ale o chvíľu pokrúti hlavou, zatíchne a naostatok premôže ho driemota.

I od kaplice podchvíľou sa ohláša zvon — znak, že sa počína omša. Sotva bude kde katedrály, kde by sa odslúžilo toľko omší, ako v tejto kaplici dnes ráno. Veď i vidno, že v Rohići sú traja biskupi: Strossmayer,^[70] Sterk z Triestu a arcibiskup Milinović z Čiernej Hory. Okrem nich je tu veľké množstvo kňazov, kanonikov a dekanov. Vyzerá to, akoby sme boli prišli sem nie do kúpeľov, ale na dáku synodu alebo kongres.

Išli sme „zur Post“ pozrieť, čo je s našimi priateľmi. Vzdor pozdnej hodine v parku sa neukazujú ešte. Tam sme sa dozvedeli, že vstávajú. Hotelier, veľmi zdvorilý a úslužný človek, ktorý hovorí trochu i po taliansky, čo je mojim druhom veľká polahoda, a mám ho v podozrení, že hovorí ešte lepšie po chorvátsky, ale sa neopováži alebo nechce; hotelier nám oznámil, že sa dnes vyprázdni jedna izba, takže by sme zas boli spolu všetci štyria.

Naši druhovia sú nie práve ružovej vôle. Žalujú sa, že nemohli zaspať ako obyčajne, keď sa posteľ premení, a keď konečne zaspali horko-ťažko, hneď nad ránom sa počalo hurtovať po dome. Schody sú im hneď pod izbou, a čo je najhoršie, tieto schody sú drevené a na nich sa tuho ozýva každý krok. Potom dvere nevedia zatvárať potichu, ale búchajú nimi. Dolu zas je kuchyňa, potom šenk piva a vína, a na dôvažok krčma, v ktorej sa do noci pije a huláka. Čuje sa do izby i tuhý zápach z blízkych stajní, ktorý pomiešaný so zápachom kuchyne a krčmy nie je práve príjemný. Slovom, žaloba na žalobu. „Treba sa postarať o druhý byt,“ zakončil môj mlčanlivý. „Takto sa tu nedá obstáť.“

„Druhý byt!“ pokyvovali sme hlavami asi ako ten šuhaj, ktorému striga naložila novú, nemožnú robotu. „Uvidíme, vynasnažíme sa…“ No nádejí sme neprechovávali veľkých. Nuž ale k uspokojeniu nespokojných bude predsa len treba ísť na direkciu.

Osem hodín odbilo na „Curhause“. I tí, čo dlho spávajú, vyšli do parku, vodu piť a ohrievať sa na slnci. Teplomer ukazuje 16° R, špitálska temperatúra. Nebo sa očistilo definitívne; na dnes sme, tak sa zdá, bezpeční od dažďa.

Prechádzajúc sa parkom stretli sme zaujímavú skupinu ľudí.

V prvom rade kráčajú traja, v druhom tiež traja. V prvom rade v prostriedku je starý kňaz, oholený, v dlhom salone, temer do členkov. Pod čiernym mäkkým klobúkom o širokej strieške usmieva sa tento starec prívetivo. Jeho modré oko, živé a veselé, so záujmom sa obzerá na všetky strany. Nie je to oko mdlé, starecké, unavené, ktoré už zunovalo pozerať na tento biely svet. Je to oko, ktoré sa vie ešte zapáliť oduševnením i uprieť prenikavým pohľadom. Postavy je strednej, nie korpulentnej, ale ani nie chudorľavý. A na tvári, vzdor vysokej starobe, nebadať temer vrások. Koža je podbehnutá zdravou, sviežou rumeňou sťa u mládenca dvadsaťročného. Vykračuje si vážne, viac z koketérie než z nutnosti podopiera sa na tenkú paličku. Krok je bezpečný, istý, bárs už nieto v ňom pružnosti mladých rokov.

To je najstarší hosť v Rohići. Vyše štyridsať rokov, čo trávi každé letu tu, v tomto zdravom, čistom vzduchu, pri liečivej vode. Býva vo Wienerhause, izba mu ide na veľký balkón na rohu prvého poschodia. Žije tu skromne, jednoducho, ako ktorýkoľvek hosť. Na obed prichádza do toho istého hotela, kam i my, a sedáva pod verandou. V ničom sa nechce vynášať nad druhých hostí — no ale darmo je všetko vynasnažovanie; nebol a nebude už on nikdy ako obyčajný hosť. Nepodarí sa mu nikdy zmiznúť bez stopy v bezvýznamnom množstve. Každý pohľad uprie sa naňho, s úctou, ak nie s láskou a zbožňovaním…

Áno, uhádli ste — to je „náš biskup“, ako ho tu každý volá. Ja som ho zaraz poznal, dľa mnohých podobizní a fotografií. No môžem povedať, ani jedna nie je podarená, nezodpovedá skutočnosti. Dľa nich je Strossmayer omnoho starší, než dnes, ako ho vidím v rohićskom parku. Takto je nádej cele oprávnená, že prežije ešte tých trinásť rokov, ktoré mu chýbajú do sto. No i to naplňuje nás melanchóliou, že musíme hovoriť o hraniciach života pri ľuďoch, ktorí by mali i telesne zostať nesmrteľní.

Z ľavej strany mu kráča vysoký mních františkánsky, plecatý, mohutný. Z tváre mu kypí zdravie a mládenecká sviežosť. Miesto františkánskej čiapočky nosí širák čierny. Pod nosom má mohutné fúzy, šedivé ako i hlava. Vykračuje si statne, pružne. To je „fra Šime“,^[71] ako ho všeobecne volajú v jeho Dalmácii, arcibiskup v Bare, na Čiernej Hore; ten istý, ktorý odslúžil dnes ráno omšu prvej, než my sme vstali.

Strossmayerovi napravo ide človek v svetlom obleku a plavom klobúku; hlava tiež počína sivieť, no on je tiež v plnej sile života, pohybov trochu komótnych, no oči pozerajú živo na svet a usmievajú sa priateľsky, bárs sú naučené skúmavo sa upierať do ďalekej minulosti.

To je Tade Smičiklas, univerzitný profesor zo Záhrebu, predseda Juhoslovanskej akadémie,^[72] chlúba chorvátskej vedy.

„Ani títo sa nenudia,“ poznamenal som ja môjmu druhovi. Medzi nimi tečie rozhovor. A dľa všetkého sám biskup najväčšmi sa ho zúčastňuje. Ducha je veselého, usmieva sa ustavične, i druhovia jeho často sa zasmejú.

V druhom rade idú biskupov sekretár tiež s osobami všeobecne známymi zo Záhrebu.

Tak tento slávny človek i v kúpeli, kde druhí ľudia idú si odpočinúť, zhromažďuje okolo seba ľudí znamenitých, v ich spoločnosti trávi slobodné chvíle, ktoré mu dopúšťa jeho ťažká, plná zodpovednosti a námahy hodnosť. Tu v kúpeli zastihol ho nie najmenší triumf, že vyšlo pápežské breve, ktorým bol pretvorený ústav sv. Jeronyma v ústav chorvátsky.^[73] Nech sa proti nemu namieta čokoľvek, nemožno sa diviť ani zazlievať Chorvátom, že sa potešili, zaradovali, lebo pápež sám sankcionoval ich politické ideály: on uznal jednotu národa, rozdeleného teraz v troch rozdielnych politických skupinách — pod Rakúskom, Uhorskom a Tureckom. To je na každý pád taký úspech ako i to, že chorvátska otázka bola predmetom vyjednávania medzi našou a talianskou vládou, za ktorý Chorváti môžu ďakovať v prvom rade svojmu vladykovi.

Pozdravili sme skupinu a vladyka nám poďakoval prívetive. Nebadať pri ňom veľkopanskej nevšímavosti a pýchy, ktorú tak radi stavajú na odiv vysokoosvietení a dôstojní páni, ktorí sa vozia na štvorke s husárom na baku a fulajtárom tam za zadným sediskom. Z druhej strany nieto pri ňom ani tej prehnanej blahosklonnosti a prívetivosti, ktorá tak často pri takých hodnostároch musí nahradiť vrodenú dobrotu. On je človek a všade jednaký — tu i pred oltárom svojej veľkolepej katedrály i v aule: všade vzor človeka, dobrý pastier svojho ľudu. Ľudu posvätil celý život, zaň pracoval, utískal, hojne obetoval; preň trpel a i dnes musí mnoho znášať…

I on ide k „Styriaquelle“, stane si hneď pri kiosku, ostatní postávajú okolo neho a medzi rozhovorom a žartmi pije i on svoje dva poháre. A potom už ide pomaličky gaštanovou alejou dohora, zhovárajúc sa, prijímajúc pozdravy. Neraz sa prihodí, že keď stretne známeho na promenáde, zastane a pozhovára sa s nim srdečne a otcovsky.

Naši druhovia z hotela prišli sem na kúru, nepijú teda ráno kávy. Miesto do kaviarne odviedli sme ich na mlieko do Milchhalle, ktorá je hneď neďaleko parku na úpätí kopca. Majiteľ tohto výnosného podniku je Johann Heeb aus Apenzell in Schweiz.^[74] Jeden domec, zariadený pre leto, ktorý slúži za sklad, pri ňom ľahký pavilónik, kde sa môže sedieť, keď prší, a neveľký priestor okolo pavilónika posypaný pieskom, kde sú rozostavené stoly a stoličky pod stromami — to je jeho chýrna mliekáreň. Sveta je tu mnoho, ledva sme našli miesta. Posluhuje dievčina s koženou kapsou okolo pása, s nosíkom dosť vyzývavo vyhrnutým. Nie je to typ ťažkopádnej Švajčiarky. Dľa šiku, s ktorým sa oblieka a pohybuje, naďaleko cítiť, že je to dieťa z Viedne.

„V Splite by bolo treba desať kelnerov pre toľko hostí,“ poznamenal môj druh.

„A ešte by ste zvonili štvrť hodiny na pohár, kým by sa ktorý k vám uponížil,“ dodám ja.

„Hm, dievča súce,“ ohlásil sa môj mlčanlivý. „Pozrite, ako lieta, a má ešte kedy zakoketovať s hosťami.“

Tarifa na výrobky mlieka je tu jednoduchá. Pohár mlieka, akékoľvek, stojí desať grajciarov. Dostaneš mlieko sladké, práve vydojené od kozy, potom prevarené teplé, i chladné; srvátku i cmaru, i kyslého hustého i roztrepaného. Krem toho majú tu i kefír, pollitrová fľaša dvadsať grajciarov. „Gestockene Milch“^[75] — naša kyša i so smotanou vo vkusných sklenených miskách, tiež za desať grajciarov. Kto chce, môže si rozkázať čerstvého masla, syra, i vajcia na mäkko a pod.

My sme si rozkázali všetci „kholte gekhochte Mölch“; doniesli nám ho v pohároch troj-sedem decových. Žemle a rožky sú rohićskej pekárne. Pekár pán Brenner zaslúži, aby ho za tieto mikroskopické rožky pribili uchom o dvere, ako to robievali v staré dobré časy. Zato sú výtečné a chutné, a dobrého vraj moc nebýva. Chlieb žitný je veľmi dobrý, a Grahamov sa ponáša na ovsené kabáče z Erdúdky: iba že z tohto tu netrčia osti, čo je veľký rozdiel. A druhý ešte väčší, že sa tento tu je zo športu alebo ako dietetický liek, kdežto na Erdúdke ho jedia, lebo druhého nemajú.

Z mliekárne sme išli dohora chodníkmi a cestičkami na najbližší kopec. Tu je v polkopci rovinka, umele vyvedená, vysypaná pieskom. Na nej medzi skupinou voňavého jedličia stojí na vysokom mramorovom podstavci poprsie gr. Ferdinanda Attemsa v parochni a francúzskom kabáte, s čipkovanou náprsenkou. Bol to Landeshauptmann roku 1801, keď bol Rohić zariadený ako Landescuranstalt.^[76] Predtým patril Rohić jednotlivcom, ktorí hľadeli ťažiť z neho a na zriadenie a okrášlenie máločo obetovali. Gróf Attems zaslúži teda, aby bol stálym hosťom v svojom kúpeli, a keď už nemôže poprechodiť sa po ňom, lebo má miesto nôh mramorový stĺp: aspoň tu odhora pozerá na pestrý život tamdolu. V zime mu bude tu dosť nudno, keď fičí vietor po doline zavalený snehom, keď okolo neho neprelietajú slávici, ktorí kdesi tu blízko založili si hniezdo a zvedavo si nás obzerajú. Len škoda, že zanemeli, ani jeden nezahvízda. Možno sa okúňajú pred „Curcapellou“, že nevedia ouvertúry a nemajú partesov, ani svojho „kapellmeistra“.

V tejto jedlicovej horičke je príjemno; i na poludnie, keď inde prebije slnce a rozohreje vzduch i pod stromami, tu je chládok. Darmo je: horou zaslúži sa zvať len naša jedľová.

Predpoludním sme zišli dolu. Pri oboch prameňoch sú zase hostia a pijú svoj pohár ako doplnok raňajšej kúry. Medzi nimi je zas vladyka so svojou spoločnosťou.

Išli sme my dvaja na direkciu pýtať druhý byt. Úradník nám dnes nemôže vyhovieť, lebo izby sú obsadené, ale nám sľubuje, že o dva dni dostaneme byt tichý a pohodlný. My sme to i bez pána „Quartiermeistra“^[77] vedeli, ale predsa sme mu zaviazaní, keď pre iné nie, aspoň preto, že hovorí literárnou nemčinou.

V hoteli je veranda a záhrada zaplnená hosťami. Voľky-nevoľky museli sme sa utiahnuť do reštaurantu. I tu je chladno a potom sme skoro sami. Bárs sme odlúčení od ostatného sveta, obsluhujú nás tu lepšie než tých vonku. Čím diaľ, tým väčšmi sa presvedčujem, že hotelier sa za nás zaujíma: takrečeno sám nás obsluhuje. Iba čo sme sa nemohli dočkať sklepníka na vyplatenie účtov. I zvonia, i štrngajú, a on sa predsa neukazuje. Konečne ja som sa ponúkol za pokladníka a že ho počkám — moji druhovia korporatívne odišli. I v chladnom Rohići držia sa svojich dalmatínskych obyčají — odbavujú siestu. Iba sa žalujú, že odkedy odišli z domu, po obede nezaspia tak chutne ako doma. Zato spia v noci omnoho lepšie než doma.

Ja som ostal sám, keď som vyšiel z hotela. Do jedno štvrtej môžem z druhov nečakať nikoho. Pobral som sa do hlavnej aleje. Nie je tu pusto: sedia hostia okolo stolíkov, hovejú si v chládku v živom rozhovore. Dámy sú oblečené domácky, bez klobúkov. Za daktorým stolom perú sa karty; najviac tartlík, alebo preferanc. Hrajú ich skoro výlučne krajania.

Ja som šiel na verandu, že prečítam noviny, kým moji druhovia vstanú. Stoly sú i tu obsadené, ba i dnu v herni. Všetko krajania drvia preferanc, lenže o groše, alebo naháňajú pagáta.^[78] Vyniká medzi nimi človek tučný, s triplovaným podbradkom. Medzi tučnými vyvalenými gambami drží hrubú kosť od čibuka, ktorú ustavične cicia. Tak sa zdá, je to osoba všeobecne známa; každý ho pozdravuje a volá „doktor“. Táto osoba strávila tu s nami celú sezónu a predsa nemohol som sa dozvedieť, kto je. Každý, koho som sa naň spýtal, odpovedal:

„Neviem — ale viem, že je doktor.“

V kaviarni jesto novín hojnosť. Všetky viedenské od Neue freie Presse až do Interessantes Blatt. Daktoré z nich i v desiatich exemplároch. Z maďarských denníkov tiež sa tu nájde dosť, i vo viac exemplároch. Pesti a Budapesti Hirlap, Magyarország atď. Z ilustrovaných sú tu všetky nemecké a francúzske l’Illustration. Kvôli Talianom držia tri Piccolo a Independente z Triestu. Zo všetkých slovanských novín nachodí sa Obzor,^[79] v jedinom výtisku, náležite dotrhaný…

„Lesehalle“^[80] tiež je v tomto dome. Držia sa v nej tiež noviny; ibaže v menšom počte, než v kaviarni, lebo dvorana nenie práve veľká.

Už z tohto môže každý rozumieť, že Rohić zaplavili Nemci a Maďari. Druhá reč sa tu v kaviarni a na prechádzkach ani nepočuje. Menovite mnoho je Maďarov, viac než Nemcov. Hovoria i tu nahlas, aby sa počulo naďaleko, že sú tu. No viac z nich než polovica zhovárajú sa v dôverných krúžkoch i po nemecky: i na tvári im vidno, že medzi nimi je mnoho Izraela.

Po chorvátsky sa tu ani nehovorilo, okrem Strossmayerovho krúžku a dakoľko tých kňazov, čo sme ich tu našli. Tak sa zdá, že Chorvátov tu ani nieto. No vzdor tomu Obzor je každý deň hrozne dotrhaný, a u listára som zazrel hŕbu chorvátskych denníkov. Menovite orgán čistej stránky práva, Frankovo Hrvatsko Pravo,^[81] chodí sem, ako vidím, v mnoho výtlačkoch. No na prechádzkach, v hostinci a v kaviarni nepodarilo sa mi objaviť ani jedného z týchto veľkých Chorvátov, ktorým je more do kolena a ktorým už ani Staršević nebol dosť radikálnym.^[82] Tmolia sa po Rohići inkognito medzi Nemcami a židmi, drviac ich žargón…

Zato sme našli dvoch Srbov a vedeli hneď, že sú Srbi. Jeden je kupec z Mostaru a druhý z Bosny, pod fezom. Hovoria všade výlučne po srbsky. Kupec je snáď najvyšší človek v celom Rohići. Hovorí tak hlasno, že ho v hore môžeš počuť na tri strelenia.

Keď sa ozvala pred večerom muzika, vyšli i moji druhovia, občerstvení popoludňajším spánkom. Pobrali sme sa na mlieko, kde som vypil dva poháre kyslého. Moji druhovia žasnú, čo to ja robím — a keď som ich prehováral, aby probovali, aké je: omočili doň lyžičku; no každý sa zmraštil, akoby sa bol octu napil. Zato moji krajania, už či hovoria po maďarsky alebo po nemecky, pijú kyslé mlieko napospol. Na kefír sa dalo len dakoľko chudokrvných.

Vybrali sme sa obzerať si rohićské zábavy takto v nedeľu popoludní. Hneď pod „Milchhalle“ sú dve kolkárne. Smiech, krik a hurt rozlieha sa od nich. No kolkárne sú inakšie než naše. Guľa nesmie búšiť do kolkov, keď ide ta, ale keď sa vracia. Ona sa nekotúľa po zemi, ale ide v povetrí, priviazaná na žinku. Na svojej ceste musí obísť kolík, i to vpravo, ktorý je hneď za kolkami, vpravo od „žida“ pravého, vsadený do zeme. Vyžaduje sa trochu cvičby a trpezlivosti k tejto hre, ktorú obľubujú najväčšmi dámy. Ozajstná kolkáreň nachodí sa blízko hotela „zur Post“, ale je zatvorená zo všetkých strán, i málokto ide na ňu.

A zas ideme hore dolinou, gaštanovou alejou medzi lúkami. Z nich sa šíri vôňa kvietia, blízka hora zas dýše chladom. Vo vzduchu úplná tíšina, nehýbe sa ani lístok. Nebo je čisté, bez obláčka, slnce pripeká a my sa tu prechádzame v chládku a ani sa nepotíme. Spomíname s útrpnosťou tamdolu tých, čo nemajú chládku, ani stromu, ani hory, ani vody a na dôvažok musia chodiť po úpeku a spať pod 28° R. Keď pomyslíme na ich postavenie, čelo sa nám počne potiť od muky.

Pod samou horou, vpravo od aleje, rozkladá sa na lúke „Lawntennisplatz“.^[83] Na násype, ktorým sa môže ísť z našej aleje do hory, rozložené sú sedadlá. Sadli sme i my a dívame sa na hru, ktorá je veru dosť nudná, ak sú hráči slabí ako títo tu. Dve dámy a dvaja páni rozháňajú sa tými lopatami, bijú do tej úbohej lopty. Tá najviac ak padne do siete, a ak podletí vyššie, obyčajne preletí métu, ba často i drôtovú ohradu. Ak ktorá dopadla dľa predpisu, tu ju má protivná strana odbiť a vrátiť za sieť. No lopata deväť ráz spomedzi desať netrafí do lopty, ale sa rozháňa naprázdno. A hráči, menovite hráčky, i tak sa potia a ustavične utierajú znoj, hoci sú v bielom obleku, v ľahkých topánkach.

Nuž inakšie to vyzeralo takto v nedeľu, alebo v sobotu popoludní na revúckych lúkách, keď sa nás vybralo kŕdeľ väčších-menších „hurbanov-krúpärov“ a keď nás rozdelili medzi seba Gusto a Ivan, naši prirodzení vodcovia, pozerajúc na grajciar, ako padol: koruna alebo nápis. Nedali nám do ruky takéto lopaty, ale poriadny papek. No zato koniec papeka málokedy aby nebol pobozkal loptu a neposlal ju do čertovej matere. Menovite ak „bil“ Ivan alebo Gusto. My, čakajúci na méte celým kŕdľom, pobrali sme sa zaraz a prebehli zakaždým sem a tam, kým protivná strana dostala loptu do ruky. A potom ten pôžitok, keď ti tak loptou prišil medzi plecia. Aby lepšie „priľahla“, bývalo v nej zašité obyčajne kúsok kameňa a špagátom bola odrôtovaná natvrdo. Nebolo treba vodiť dlhé hádky, či bola buchta, alebo šuchta: dokument si nosil na koži i za tri dni.

Tône sa počínajú dĺžiť, chlad z hory povieva citeľnejší, všetko sa poberá dolu do parku. Tu, a menovite v chladnej aleji, prechádza sa to všetko. Dámy v toaletách a klobúkoch sťa kdekoľvek vo veľmeste na promenáde. No sotva skončila muzika svoj program akýmsi maršom, aleja sa vyprázdnila dosť skoro: všetko sa poberá do hostincov na večeru. Dnes treba večerať včaššie, lebo o deviatej sa má začať ples.

Keď sme sa my dostavili po ôsmej na večeru, veranda a záhrada sú skoro prázdne. Doniesli nám po pol kuriatka. Tu v Štajersku sú kurčatá krásne, bujné a ťažké. Pol pečeného vystačí komukoľvek. A že som sa dal na mliekový šport, musel som pri večeri i ja piť víno. No ich víno kyslé a ľahké zdalo sa mi byť vodičkou a ja v udivení pozerám na mojich druhov.

„Teraz už rozumiem, prečo pijú praví Chorváti od poludnia do večera: a bez všetkých následkov,“ poznamenal som.

„No, nenazdávajte sa,“ odpovedá môj mlčanlivý, „ani toto nenie voda. Mohlo by vám zohriať poriadne uši. Vôbec toto vínko je znamenité.“

Pred takým znalcom vína prichodí mi, pravda, len mlčať. Veď jemu cez ruky samému prešlo hádam viac vína, ako sa ho v pol Štajerskej urodí. Ostatne i ja pozdejšie nahliadol som, že to nenie taká neškodná vodička: keď som sa odučil od ťažkého dalmatínskeho. Privykol som mu i na kyslastú chuť; vyrozumel som, že nenie bez arómy, a nebolo ani tak ľahké, ako som si ja predstavoval.

Po večeri sme odprevadili našich druhov do izby. Ochotný hotelier vyprázdnil i nám jednu peknú izbu a my sme sa presťahovali z nášho milého „Pesterhausu“. Slúžky sa tam spočiatku durdili, že sme ich ohrdili a dávame prednosť hotelu. No keď zvedeli, že sme my boli cele spokojní s ich domom a sťahujeme sa len kvôli tomu, aby sme mohli bývať všetci v jednom dome, uspokojili sa. Nám padlo temer ťažko vysťahovať sa z tohto útulného domu: kde je čisto a izby sú veľmi lacné.

Naši druhovia si ľahli, ako vyžaduje zákon, a my, ktorí sme neprišli robiť kúru, vyšli sme zas do parku. Tu je veľmi živo, i na verande a v kaviarni je všetko obsadené. Obecenstvo sedí v kepeňoch a havelokoch: dolinou popred „Curhaus“ poťahuje dosť ostrý vetrík.

A v „Cursalone“ veselo! Z lustrov sa rozlieva svetlo po nádherných toaletách a blýskavých šperkoch. Naša kapela sa činí, ouvertúry nechala v parku kdesi a doniesla svižné valčíky Straussove a polky. Páry letia po priestrannej, vyleštenej dvorane „Cursalonu“, gardedámy melancholicky sa dívajú zo svojich plyšových sedadiel. Spomínajú staré dávne časy, keď i ony takto…

Keď zatíchne hudba, vyroja sa kŕdle vyhriatych bielych postáv do zeleného parku, nad ktorým sa usmieva mesiac a trblietajú hviezdy. Aký to pôžitok z tanca hneď padnúť do sviežeho horského vzduchu, ktorý i chladí i posilňuje. Všetko je to veselé, oživené; hovor rýchly, pretrhávaný smiechom a výkrikmi. Držiac sa popod ruku, idú tadol, von z krážu svetiel, čo padajú z verandy.

Zaostali od druhých dve žaby, tiež v rozhovore, ale tichom, tajomnom. Zdeľujú si akiste svoje prvé dojmy z plesu. Idú pomaly za nami, a my, v havelokoch, tíšili sme chod a prerečieme kedy-tedy slovo po chorvátsky. Žaby sa zhovárajú po maďarsky, ani netušia, že ich počúvajú nediskrétni ľudia, ktorí hovoria nahlas po chorvátsky len preto, aby nezahnali dve plaché dievčiny v dôvernom rozhovore. Čo som vyrozumel, to tu vyzrádzam.

„A či ti povedal dačo?“ pýta sa jedna dychtive. Akoby sa čul jej rozčúlený dych.

„Ani slova nepovedal. Iba mi držal ruku a ustavične ju bozkával…“

Dve žaby prešli popri nás a zmizli kdesi za „Curhausom“.

„Poďme my spať. Takto sa túlať je hlúpo,“ začína môj druh. „Na ples keď sa ide, najlepšie je tancovať; ináč, keď sa dívaš, je strašne hlúpo…“

„Aha!“ zvolal som ja, „banujete, že ste nie tam.“

„Hm — možno i to!“

A pobrali sme sa k nášmu hotelu, rytieri smutnej postavy oba.