ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo mi akosi veselšie. Vľúdnejší na mňa neboli, ale aspoň jednému človeku bol som užitočný, Brnovmu Martinovi. Život mi nebol taký prázdny.

V nedeľu sestra nemálo sa podivila, keď v spevníku našla stužku. Ja som sedel pri stole ako upečený; ale zato som striehol, čo sa ide robiť.

„Mamo, pozrite! Čo som si ja našla!“ volala na mater do kuchyne.

Mať vošla do izby a usmievala sa zo stužky na dcéru. Ver’ tak! Kým som sa ja učil „rosa — rosae“,^[5] za ten čas Žoša vpratala sa materi do srdca. Mať otrela si dlane o zásteru a vzala stužku do ruky.

„Nová, celkom nová,“ riekla. „A pekná veru — no! Len kde si ju, dievčička, vypriadla!“

„Tuto bola, ľaľa — tu som ju našla.“

„Veď už viem, že tam. Ale kto ju ta vložil!“

„Ja neviem,“ odpovedala určite.

„Už to ty budeš najskôr vedieť.“

„Ja veru nie…“

„Ja tobôž a tamten,“ ukázala na mňa, pozrúc prísne v tú stranu, kde som ja sedel, „ten ani tak! A otec,“ vzdychla si, „ten by ti ju ver’ nekúpil. Vždy sa vyhovára, že nemá groša.“

„Tak nevieme kto!“ zvolala Žofa a zasmiala sa.

„A ani nešípiš?“ To sa mať opýtala šepky, presvedčiac sa, či ja nečujem. No ja som hľadel do nemeckej čítanky, akoby mi bol oči do nej prišil.

„Iba ak Ondráš Chovanovie…“ Tu sa Žoša zajakala. Bola červená ani pivónia. Tvár jej i ináč sa ligotala, lebo ju šuchla umastenou rukou, mastiac si čierne dlhé vlasy: no teraz akoby bola osvietená, tak jej žiarila.

Mať neodpovedala nič; no jej tvár dokonale prezradila, že je spokojná.

Mne išlo skoro do plaču pri nemeckej čítanke. Ten rozdiel, ako hovorí s ňou a so mnou! A jej všetko po vôli! A iba jej žičí, a mne všetko odšomre! Ešte ani preto sa nenahnevá na ňu, že Ondro Chovanovie jej stužky dáva! Aký to bezbožný čeľadník. Len pred dvoma týždňami vypásol kostolníkovi ďatelinu. Vlani vyťahal zemiaky, že ho richtár chcel dať na mušky.^[6] Furmanom, čo u žida kŕmili, vyťahal všetky lôniky, takže im kolesá pospadúvali, sotva že vyšli z pajty. I mňa ako hodil do vody! Mohol som sa veľmi ľahko zatopiť, keby voda bola hlbšia. A niet v dedine človeka, čo by ho nepreklínal a neprezýval opršancom. A moja mať nič nepovie! Ešte sa usmeje…

A keby bol vedel všetko, čo som vtedy ešte nevedel! Že to všetko narafičili matere. Že nie darmo od rokov a rokov chodievala mať do Chovanov a Chovanka do nás. Že i po jarmokoch spolu chodievali a volali sa „chmotrička moja úprimná“. Snáď i rozóliš píjali ako už na oldomáš… To som ja nevedel, ako nevedela Žoša ani Ondro Chovanovie. Zišli sa a sami od seba začali a matere sa smiali a prikyvovali hlavami.

Mať jej rozplietla vrkoč a vplietla doň stužku. Ja som sedel za stolom učupený. Pozeral som na Žošu — nie, obdivoval som ju. Aká je dnes krásna! Kde sa len vzala! Vlasy mávala krátke, že mať vždy šomrala, že „ich var’ myši obhrýzli“, postavu trochu prihrbenú, i tvár celkom bezvýrazná, farby trochu tmavej. A teraz aká dievčica rúča! No šumná je, šumná. Ba kedy tá tak opeknela, veď včera nebola vari ešte taká… A vie, potvora, že opeknela. Každým pohybom, každým krokom to prezradzuje. Hľa, ako ide izbou — ani pávica!

Cítil som sa ponížený, opovržený pri nej. Nie div, že mať len ju cifruje, len ju rada vidí.

,Ako chce,‘ tešil som sa, sediac s otcom na chóre, ukrytý za jeho rukávom. ,Ako chce, veď i ja budem kedysi veľký a tiež budem pyšný…‘

Pozrel som v tú stranu, kde sedeli mládenci. Ondro Chovan má halenu samá cifra — košeľa oslepuje, taká je biela. Hrdý mládenec! Ale čo z toho, keď neprestajne šantuje. I teraz sa roztíska na obe strany; neborák Jano Kuchárovie stlačený je pri ňom sťa kabáč. A tisnú z druhej strany iní — Jano Kuchárovie už nesedí na lavici, ale na lone susedovom. A nedajú mu miesta, hoc dosť sa tam mrví. I starý strýk Machajovie sa zamiešal do toho. Zostúpil z lavice za ich chrbát a jedovate dohovára Ondrovi. Tvár jeho je prísna, ba hrozná, možno pre tie okuliare s hrubým kosťovým rámom, čo mu sedia na nose. Ale Ondro nedbá nič, tíska sa, mechrí sa, kým Jano Kuchárovie nevytiahne sa preč a nepresadne. A Chovan sa rechtí, akoby bol neviem čo vyviedol.

,Len čo sa im páči na ňom!‘ hútal som za otcovým rukávom. ,Ja by ho zaraz otrovil…‘

Martin Brna tiež sedel medzi mládenci, ale sadol si medzi mladších. Možno schválne, aby ho tí starší tak nevytisli ako Jana Kuchárovie. Spievať nespieval. Nachýlil sa a neprestajne hľadel do dievockých lavíc. Tam na to miesto, kde sa mu pestrela stužka mojej sestry. Ona sa obzrela, ale ani raz na Martina. Vždy len v tú stranu, kde sedel Chovan. Martin to sotva pozoroval. Jemu bolo dosť, že vidí na nej stužku. Blázon! Keby sa nebol ozrel o ňu. Dosť bolo iných! Hocktorá by bola hotová. Veď Martin bol šuhaj hodný, urastený. Jeho svetlomodré šaty stáli mu krásne, mušlienové rukávy boli nafúkané ani pyteľ a robili ho ešte plecitejším, ako bol. Čo na tom, že ústa má akomak veľké? Len nech nevypúšťa z nich všakové márne reči.

„A ty nevieš, kto ti dal tú stužku?“ prihovoril som sa Žoši, keď si po večierni ukladala šaty.

„A čo ťa do toho?“ odvetila hrdo.

„Ja viem, od koho je…“

Čušala. Iba mrdla plecom a vyšpúlila mi posmešne ústa. Mňa to veľmi urazilo. Videl som, že ma za nič nemá.

„Teba Chovan nechce,“ zaťal som ju z druhej strany.

„Teba sa bude radiť!“ okríkla ma. Ako vidno, udrel som na citlivú strunu. Plač jej visel na tenulinkej nitôčke.

„Ale ja viem, že nie…“

„Opätky si pozri, ty — pán farár!“ Rozosmiala sa mi, ale v tom smiechu sa triasla zlosť.

Sčervenal som od hanby, i zlosť ma nadišla. Len skočiť a začať ju biť dľa starej obyčaje. Ale čosi ma hatilo: nie že by sa bol vari bál. Zlosť bola vo mne väčšia ako strach. Akýsi iný cit mi zadržal ruku, ktorá sa už-už dvíhala.

„Viem, viem,“ začal som tĺcť pravou päsťou na ľavú dlaň a smial som sa škodoradostne. „Ten takej nechce, čo smotanu kvári…“

Prišiel mi v súre na um asi osemročný hriech. Pokvárili sme smotanu spolu a ona pre ňu vyhorela. Vtedy to tak bývalo.

„Počkaj, ty trhan, poviem ti materi!“ pustila sa do plaču. Ja sa smial; no smiech ma prešiel, keď som zazrel, že mať vchádza do dvora. Žoša ju tiež videla a začala tuho nariekať. „Počkaj, tá ti dá, čo ty skladáš na mňa!“

,Ak ju mať počuje!‘ bál som sa nesmierne.

„Neplač, Žofka, prosím ťa!“

„Just budem — justík!“ riekla ticho, bez plaču. Ale hneď začala nanovo.

„Dám ti pány^[7] — ľaľa, mám ich plnú knihu…“

„Počkaj, čo ty budeš na mňa vymýšľať!“ nariekala teraz už plným hlasom, lebo mať už bola v izbe.

Nebudem vypisovať, čo sa robilo. Môj chrbát na tú scénu dodnes nezabudol.

„A just ju nechce!“ kričal som ja, nevediac, čo robiť od zlosti. Pokladal som za veľkú krivdu, že sa mať do hádky zamiešala a mňa nakrátko odbavila. „Ani stužky jej nedal, nedal, nedal…“

„Čo, ty papľuh!“ pokročila ku mne mať naozaj nahnevaná.

„Nechce, nechce!“ kričal som ja. „To jej dal Martin z mlyna…“

„Kto? Povedz ešte raz!“ zvolala mať zvedavo. Moja reč ju veľmi zaujímala.

„Martin mi ju dal. Ja som ju ta vložil, do spevníka…“

Žofa začala nariekať. Videl som, že som sa dokonale pomstil. Mňa bolel iba chrbát, ale ju, vidno, bolí srdce.

„To je iba ten príčina!“ štekla do mňa. Zlosť veľká spotvorila jej tvár. I tie slzy tiekli iba od zlosti. Mne prišlo veselo akosi. Zasmial som sa jej. „Vidíte, vždy sa posmeškuje!“

Mater to tiež nahnevalo, že som taký zlostný.

„Ja teba naučím, či budeš dobrý? Budeš — budeš — budeš?“ A pri každom „budeš“ zdudnel môj chrbát, a hlava mi buchla o stenu.

Keď odstúpila odo mňa, nevedel som, čo urobiť od jedu.

„Budeš mlynárkou — pani majstrová!“

Môj plač sa premenil v kŕčovitý smiech, pri ktorom slzy mi tiekli dolu tvárou.

Mať stála, stála. Nevedela si už rady. Videl som, ako rozmýšľa, čo už teraz robiť. Roztržite pozrela na mňa a ja som cítil, že som zvíťazil…

„No, neplač,“ tešila Žošu, neozrúc sa o mňa. „Veď i mlynárstvo je dobrý chlieb…“

„Ja ho nechcem — nechcem,“ dupkala Žoša. „Ten smrdí múkou!“

„To je hriech!“ zavrátila ju mať. „Múka je dar boží…“

„Nechcem, nechcem!“

Ja som šiel rovnou cestou do mlyna. Bol som rozhorčený. Mať ma nielen bila, no zjavne mi ukazovala nelásku. Inokedy by ma to bolelo — týchto vakácií už nie. Srdce mi zatvrdlo; ja som cítil, že pásky medzi mnou a domom sa pretŕhajú. Dáky cit samostatnosti skrsol vo mne, k nemu sa pripojila hrdosť, že nad materou som zvíťazil. Veď som jasne videl, ako nahliadla, že stratila moc nado mnou. Ododneška dá mi ísť mojou cestou…

Zato našiel som náhradu v Martinovi. Ľúbil som ho ako brata, i ctil, akoby mi bol otec. Moja detská duša naučila sa cítiť jeho muky; ja som chápal, čo sa s ním robí.

Keď som mu rozpovedal, čo sa u nás stalo, on neriekol nič. Len gamba sa mu potrhávala a tvár očervenela. Po chvíli vzdychol, akoby mu kameň bol srdce privalil. Videl som, že vynakladá všetku silu, aby ututlal svoje city. Keby nie mňa, iste by sa rozplakal. No zazrel môj detský, zvedavý pohľad a premohol pohnutie.

Vybehol hore schodmi a tmolil sa okolo koša, akoby niečo naprával. No to nebolo naozaj. Chcel sa sprostiť môjho zvedavého pohľadu. Keď zišiel ku mne, už bol uspokojený. Akási tvrdá, pevná odhodlanosť sedela mu na tvári. Zamieril rovno do izby, ja za ním.

„Tata, ja im mlynárom nebudem,“ riekol, stanúc si naprostred izby.

Brna sedel za stolom, pred ním biblia. Pozrel dohora, akoby nebol počul, čo sa pred chvíľou rieklo. Zložil okuliare a zastrčil do čierneho futrála. Pretrel oči a riekol: „Už si nasypal Rožkuli?“

„Ja nebudem mlynárom…“

Brnovou tvárou prelietol úsmev. No nie ten, ktorý ma tak vábil k nemu: dobrý, milý. Moc výsmechu sa ukrývalo za ním.

„A čím?“ pýtal sa ho s tým istým úsmevom. „Vari kolomažníkom!“

„Ja budem gazdom!“ rozhodol Martin. „Ale mlynárstvo, to nemôžem…“

„Gazdom — hm, gazdom!“ kýval Brna hlavou, usmievajúc sa. „Len kde ho máš — to gazdovstvo! Kde ho máš, rád by vedieť!“ A tu už bol celkom vážny.

Martin by bol chcel odpovedať — no ústa sa mu skrivili a hlas mu v hrdle zašiel.

Brna pozeral naň pozorne. Vidno, že je prekvapený synovou rečou. Ale väčšmi ho prekvapovalo, ako sa Martin držal.

„Ja, synku, gazdovstva nemám,“ riekol vážne a doložil hrdo: „A vyžil som bez neho. Lebo mlynárstvo je pekné remeslo a dobré. Nik nemôže sa obísť bez mlynára. Keby nie my, ľudia by žili ako — nerozumné tvory. Jedli by zrno nasucho. A to si zachovaj, naše remeslo je preto dobré, že nám sa vždy urodí. Čo by bola na celom svete neúroda, mlynár má vždy mýto; lebo ľudia melú a bez múky nemôžu byť.“

Brna hovoril s hlbokým presvedčením. A každé slovo bolo premyslené a precítené. Jeho dôvodom nebolo možno odolať. Martin stál smutný. Áno, smutný bol, že tato takto ho podvracia a on nemôže sa obrániť.

„A prečo ti tak chuť odpadla od remesla?“ pýtal sa Brna hlasom obyčajným. Už bol bezpečný, že syn sa poddal. Chcel ho utvrdiť ešte lepšie. „Čo sa ti na ňom nepáči — há?“

Martin akoby sa bol prebral z dákej dumy. Na tvár mu sadol výraz bôľu, jeho beznádejnosť stala sa mu pred oči. „Nebudem! Mlynár smrdí múkou!“ riekol to hlasno, akoby tým chcel striasť silu otcových naučení.

„Čo — ty papľuh, čo?“

Brna stál a jeho tvár bola taká, akej som jej ešte nevidel. Pokročil k synovi a chytil ho za šticu. Keď mu ju zdrmal, zuby mu hrkotali ani orechy.

„Budeš ty mne remeslo bridiť? Marš!“ Hodil ho do dverí, že div sa nevyrútili i s rámom. Martin sa potočil, v hlave sa mu všetko pomiešalo — i padol k varštati.

Stál som, akoby ma do zeme vkopal. Bolo mi tak, akoby sa bol našiel medzi ľuďmi celkom cudzími, od ktorých bočíme, s ktorými sa neradi púšťame do reči. Aspoň Brna bol mi takto ozaj cudzí. Bál som sa ho, bolo mi pri ňom nesmierne úzko.

On tiež sa nevedel vynájsť. V tomto sotva kedy bol. Nevedel, čo urobiť — lebo vidno, že hnev sa usadil. Ako videl syna ležať na zemi, už bol iný. Nevie, čo si počať: syna ratovať, či sa nútiť do hnevu? Už-už by sa bol nahol nad neho — no Martina začalo trhať. Plakal, vlastne reval tam na zemi, zvíjajúc sa od žiaľu, jedu a hanby.

„Marš nasýpať Rožkuli!“ volal naň otec. Snažil sa byť prísnym, ale nešlo mu, nešlo.

Martin sa zozbieral a vytackal ako opitý do pitvora. O chvíľu zatíchol zvonec — znamenie, že do koša je nasypané.

Brna sadol si za stôl, zavrel bibliu a odložil na armarku. „Keď ťa to pohorší, v božiu nedeľu!“ V tom bolo obsažené, že banuje, čo sa prihodilo. Bol by nedbal nadpriasť rozhovor o dačom, no nevedel, ako skerovať do koľaje. I okúňal sa ma, ani len nepozrel na mňa.

Prišlo mi ho ľúto. Zdalo sa mi, že treba niečo povedať, ale nevedel som čo. Chvíľu som postál, potom prikradol sa k dverám a vyšmykol som sa von ani mačka.

Martin stál hore pri koši, ja som vybehol k nemu hore schodíkmi. Neplakal už, iba oči mal červené.

„A ťa bolí?“ pýtal som sa ho.

„Ja mu tu nebudem, čo ma zabije!“ odpovedal mi on.

Vrátil som sa domov. Ale horký dom! Bolo mi, ani čo by bol v cudzom dome. Mať sa durdila a sestra ma urážala. Nepovedala mi nič, ale každý pohyb, každý krok ma urážal. Videl som na nej, že ju teší, ako som pre ňu pochodil. Ja som sedel pri ohnisku v kuchyni a oddal sa svojim myšlienkam.

A tie všetky krútili sa okolo veci jedinej. Pomsta!

V noci na sobotu som nespal. Plán bol rozmyslený. Vyňal som materi spod hlavnice kľúče, ktoré vždy so sebou nosievala. Ako zlodej vykradol som sa ponad slak^[8] za humno, kde bola naša sypáreň. Otvoril som známu truhlu a pri svieci, ktorú som si zapálil, previedol som, nad čím som skoro celý týždeň hútal.

Usporiadal som všetko, aby nik nepozoroval, že tu mali prácu cudzie ruky. Sviecu som vyhasil, sypáreň zamkol a ponad slak vkradol sa do dvora.

Práve som šiel popod stajne, keď mi srdce tuho zabúchalo. Pritisol som sa k šíram, ktoré na kline viseli. Pod komorným oblokom vidím stáť kohosi. Keby to otec! Zimomriavky mi naskočili na chrbát… Pod ovčiarňou boli rozostavené omlacky. Boli nahotovené, že sa nimi budú stajne pošívať. Prešiel som ta a postavil sa za omlacok a vytrčil hlavu. Stál som veľmi dlho, čakajúc, kedy sa tá postava pohne. Čím ďalej, väčší strach nabehoval na mňa. ,Otec ma čaká — otec!‘

V ruke neznámeho zapálilo sa svetlo. ,Iste si fajku pripáli,‘ myslel som si. Svetlo zmizlo, zakryté dlaňami. Priložil ho k ústam — ja zazrel tvár nie otcovu, ale Chovanovu. Ondro Chovan stál pod oblokom, pripaľujúc si cigaru. V obloku som spáčil tvár našej Žoše…

„Ej, keby otec vedel, dal by ti ten vohľačov!“ pomyslel som si. Videl som síce, že otec si nebárs láme hlavu nad Žošou, spúšťajúc sa vo všetkom na mater. Ale viem, že keby takto Chovana videl, že ten by sa zariekol chodiť pod Žošin oblôčik. Veď som neraz počul, čo porobili otcovia s vohľačmi svojich dcér! Kým je dakto mládenec, rád chodí po takých chodníčkoch, ale keď je raz otcom, považuje to za zločin. Ja sám som bol rozhorčený nad tým; ani nie preto, že to bol Chovan. Čosi ma nútilo vykríknuť a vzbúriť celý dom…

Takto som sa neopovážil ani hnúť. Chovana by zamočil, to je pravda, ale najväčšmi seba.

„Prídem zajtra!“ začul som Chovana, keď už odstúpil od obloka. Bolo počuť, ako Žoša zavrela oblok. Chovan tou istou cestou, ako ja, prešiel na záhumnie.

Oblôčkom som sa vtiahol do pitvora a vošmykol sa do izby. Čakal som, či sa dakto neohlási. Čul som len dýchanie. Kľúče som vložil materi pod hlavnicu a ľahol.

Nezaspal som, iba na svitaní.