ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som sa prebudil, otca a Žofy už doma nebolo. Šli žať. Mať si poriadila, čo bolo treba, a odišla za nimi s raňajkami.

V takýto čas cítieval som sa voľne. Mne nikto nezavadzal a ja nikomu.

Vyšiel som do dvora a prezeral ho dokonale, akoby ho nebol nikdy videl. Bol priestranný, keby ho otec nebol zastaval všakovými cieňami a cieničkami. Ale to už bola jeho choroba. Cez zimu vždy si rozhútal a v jar a po jari postavil dačo vo dvore, o čom nevedel nikto, načo to bude. Otec sám to často nevedel. Tejto náruživosti vyhla jediná strana od susedovho sadu. Ani otec nevedel, čo tam postaviť. Pravda, ťažko by bolo dačo vyhútať; tam bolo totiž hnojisko. Ale aby dvor bol úplne závristý, vystavil medzi hnojiskom a susedovým sadom slak, jednoduchú drevenú stenu bez striešky, zvýše na dobrého chlapa. No dvor, ako vieme, nebol celkom závristý. Ja i Chovan prelazili sme slak veľmi ľahko: medzi brvnami boli veľké špáry, po ktorých kráčal človek ani po schodíkoch.

Pri sestrinej komore bola veľká cieňa, v nej kolesá, kurivo a palivo už viacročné. V cieni boli vozy i kolesá v pestrom neporiadku, tam zas kopa raždiny, inde kopa triesok, v kúte bol hore dnom vyvrátený ohromný štok,^[9] v ktorom sa cez zimu držiavala sečka statku. Steny boli ovešané drabinami a všakovým riadom, i police boli kadečím preplnené i všaké polená pokladené na klinoch. Bukové, dubové, jaseňové; našli sa i hrab, klen a podobné vzácne drevá, ktoré otec bohvie skadiaľ naznášal a na čo upotrebiť mieni. Možno i tie polená znášať bola uňho zábava, ako je to zábavou botanika, keď môže svoj herbár obohatiť dákou nezvyčajnou rastlinou.

„Eh, či by to bolo, či by to bolo!“ tešil som sa v myšlienkach.

Bežal som do mlyna uvedomiť Martina, čo sa v noci stalo.

„A tej noci zas príde,“ doložil som. „Ale mu prelejeme olovo, počkaj len!“

„Príde, ozaj príde?“ zvolal Martin veľmi rozjarený. „Počkaj, ja budem naň striezť za humny a nabijem ho. Ja toho naučím!“

„Nie — nie! My urobíme tak, že ho otec chytí. To bude lepšie — uvidíš!“

Martinovi sa to nezdalo.

„Čo tvoj otec — ten ho nedolapí! Kým sa ten steperí z postele, kdeže Chovan už bude!“

„Počkaj — rozpoviem ti. Ten bude vo dvore.“

„Prelazí ponad slak!“

„Neprelazí. Špáry poupchávame machom a zapáckame hlinou…“

„Tak ti neprejde ani do dvora!“ smial sa on.

„Prejde. Zvonku, od záhumnia, nebudeme špáry hýbať, iba zdnuka. Do dvora vojde ako nič, ale z dvora nie. A ak by chcel predsa preskočiť, alebo keby si nadstavil stolec, ty budeš tam vartovať. Zakaždým ho môžeš sotiť nazad do dvora.“

„Tak už hej!“ začalo sa Martinovi páčiť. „Ja, ale čo!“ naraz sa zhačkoval. „Ako sa otec dozvie, že je ten vo dvore! Ty ho var’ budeš zobúdzať, či ja?“

„I to bude. Vystavíme vysoký stôs dreva a ten sa zrúti na štok — stane sa veľký hurt, otec vybehne, Ondra chytí…“

Martin sa rozosmial.

„Máš dlhú, dlhú žinku?“ pýtal som sa.

„Máme — počkaj, hneď ju donesiem.“

Doniesol žinku, na ktorú majstrová rozvešiavala bielizeň.

„Ty budeš žinku držať za jeden koniec, druhým koncom priviažeme ju o stôs. Ty trhneš a polená hybaj…“

Bežali sme k nám a chytili sa do roboty. Slak sme upchávali a zapáckali hlinou. Vyhriali sme sa v tej robote a boli sme zamazaní hlinou. No pred obedom sme sa omyli a Martin šiel domov.

Mať navarila obed a v tom krútení a v náhlosti ani nezbadala, čo sa so slakom stalo. Ostatne našla ma za stolom s nemeckou čítankou. Po obede prišiel Martin.

Probúvali sme prelaziť slak, ale nemohli sme. Ten bol teda hotový.

„Vieš ty čo!“ zvolal Martin veľmi veselý. „Namažeme slak zvonku kolomažou. Vieš, keď sa bude štverať — bude mať pamiatku!“

Martin doniesol ich kolomažnicu, vyliali sme i z našej, čo sa v nej našlo, a kolomažnica Martinova šla na záhumnie, kde sme ju pri slaku zahrabali pod zem.

„To sa ty už nestar. Ja prídem večer sem a nakolomažím slak dokonale,“ zastrájal sa Martin. „Keď jej smrdí múka — kolomaž jej bude voňať!“ doložil, zachmúriac tvár.

Keď sme sa takto postarali, aby nám Ondro neumykol, šli sme pod cieňu. Zbývalo nám urobiť signál, ktorý mal otca vyburcovať zo sna. Štok a polená dávali nám na to súci materiál. Na štok postavili sme dva tenké dubové klátiky a na ne dosku po zdĺžine štoka. Na túto dosku naukladali sme vysoký stôs polien. No presvedčili sme sa, že táto stavba je veľmi klátivá: pri najmenšom náraze mohlo by sa všetko zrútiť, a to pred časom. Preto sme pod jeden koniec podložili ešte jeden klátik…

„Ty — a neubije otec aj ju?“ pýtal sa ma Martin, keď sme už boli hotoví.

„Ja neviem,“ odpovedal som.

„Počuješ — dajme my tomu pokoj. Trafí ju ubiť, ja vonkoncom…“ Stál predo mnou v rozpakoch. „Vieš ty čo: budem naň striezť za humnom, a keď sem pôjde, tak ho nabijem. To bude lepšie.“

„Utečie ti, alebo ťa prevládze,“ ja na to. „Už nech to len tak bude. Veď on otec sa jej nedotkne, keď si na ňom schladí hnev. Ja viem, že sa jej prepečie…“ Tak iste som to nevedel. No bolo mi ľúto zriecť sa naraz plánu, ktorý bol takrečeno už prevedený. ,Ono by jej nezaškodilo, keby dostala,‘ myslel som si. ,Dosť som vytrpel od nej!‘

„Ale ak ju ubije!“ trápil sa Martin.

„Ani mať by ju nedala. A náš otec sa nezastarie do Žofy. Veď vieš, že sa neozrie o ňu.“

A to som pravdu hovoril. U nás bolo gazdovstvo delené. Pod rukou materinou boli kravy a Žoša, pod otcovou kone, voly a ja. Málokedy sa stalo, aby otec zamiešal sa do materiných a ona do otcových vecí. No dlho, dlho som musel Martina prehovárať, kým sa uspokojil.

Keď sa zvečerilo, prišli moji domov a našli ma zahrúženého v nemeckej čítanke. Otec, ako v sobotu, upratúval po dvore a ja tŕpol v izbe. Menovite som sa triasol, keď som ho začul, že rúbe triesky. Keby sa tak teraz zrútilo, čo sme postavili! Alebo keby sa tak poobzeral po cieni a našiel, čo je na štoku! Každú chvíľu som čakal, že otec vojde so slovami: „A čože je to zase v tej cieni za výmysel!“ Ale zostalo iba pri strachu.

Navečerali sme sa. Otec si sadol na komorný prah a pozerajúc do ohňa, kúril zapekačkou, čo som mu ja zapiekol. Mať sa kutila po dome, upratúvajúc a dudajúc si pieseň: „Dokonavše ten týden…“^[10] Sestra umývala riad a zabila pritom širanicu,^[11] kde sa držiavalo mlieko.

„Čo ti je, dievčička — taká nemotorná!“ hrešila ju mať, ale iba očistom. Ej, ja by už bol dostal!

A aká bola premenená! Netrpezlivosť, rozorvanosť hľadela z každého pohybu. Nehľadela na nikoho, i keď sa jej prihovorili — oni o voze a ona o koze. Ja, hľadiac takto na ňu, som si len myslel: ,Ach, či si švárna!‘ A bolo mi ľúto, že sa neozrie o mňa, že sme si ako cudzí. Čosi ma vábilo k nej, aby ju oblapil ako ona, kým som bol malý, a vybozkávaval, vybozkával. Ale ona ma hneď schladila, keď som jej prišiel do cesty, obkríknuc ma: „Nezavadzaj — sadni dakde!“

Otec vytriasol popol zo zapekačky, zazíval a riekol: „Poďme spať!“ Dlho som čul, ako sa pri stole pološeptom modlí a vzdychá.

Ja som zostal pri ohnisku, kým plameň nevyhasol. Sestra už bola v komore a spustila na dvere zátvor zdnuka. Šla spať.

Vyšiel som na dvor. Mať práve zatvárala dvere na stajni. Ja som obzeral oblohu, ktorá bola zatiahnutá chmárami. Ani jedna hviezdka sa neukazovala.

„Čo sa nepoberáš!“ riekla mi mať. „Zas budeš vylihovať do tretieho zvonenia!“

„Veď ja už idem — zamknem pitvor, nebojte sa.“

„Ale abys’ zas nezabudol!“

„Veď!“ odpovedal som. ,Zas — zas! Kedyže som zabudol!‘ odvrával som jej, ale len v duchu.

Sotva vošla do pitvora, už som bol pri slaku.

„Tu si?“ volám na Martina.

„Tu.“

Vtom ma udrelo čosi po chrbte. Zachytím to rukou: bol to uzol z mlynárkinej žinky.

„Dobre uviaž!“ kázal mi Martin.

„A ty nepotrhni prvej, iba keď…“

„Len ma ty neuč!“

„A kolomaž?“

„Všetko je — len choď a podviaž dobre!“

Držiac koniec žinky, vošiel som pod cieňu a priviazal som žinku o dosku. Zamkol som pitvor a o chvíľu som už ležal. — Ach, noc je nekonečná, keď nechce sen na oči sadnúť! A k tomu strach, pochyba, obavy, neistota… V tej tme jediné, čo ma bavilo, bolo chrápanie otcovo. Nebolo jednotvárne. Tu mocnelo, tu slablo. Tu jedným ťahom, zas trhano, sťaby ho dakto sepkal. Tu ako hučanie včiel, zas ako krochkanie. Tu ako keď koleso píska, zas ako keď dakto umiera. Bolo mi dusno. Vlasy mi prilipli na sluchy, znoj stekal na hlavnicu. Tu mi stala pred oči ohnivá guľa, zavrtela sa, tancovala, dvíhala sa a padala. Tu sa rozrastá, zase splaskýňa. Rastie na nej stopka — rastie, rastie… To sú galúny. A predsa je to stužka! Áno, tá istá, čo som Žoši od Martina doniesol. Ale dlhá — dlhá. — Bumst! Guľa sa roztrhla, ja sa strhol.

„Zlodeji, ňaňo, zbojníci!“ skríkol som, zaraz sa spamätajúc.

„Ký to čert máta!“ ozval sa otec, sadnúc si na posteli. „Čosi zhurtovalo.“

Načúvali sme chvíľu.

„Nebodaj sliepka padla z pántu,“ ohlásila sa mať.

„Ale kde ti sliepka! To bol hurt!“ A otec vyšiel na dvor.

Ja za ním. O slak čosi búchalo. ,To nás Martin vábi,‘ myslel som si.

„Čože je?“ kríkol otec. Nastalo ticho. „Veď tam čosi búcha, pod slakom!“ obrátil sa ku mne.

„Tam kdesi, ale keď je tma!“

„Idem po lampáš — stoj tu, chlapče, a krič, ak by dačo bolo…“

Pod ovčiarňou zošuchotali omlacky, videl som tmavú postavu bežať k slaku.

„Ňaňo, hybajte, tu je!“ kričal som, akoby ma na nože bral.

Tu ma chytil ktosi od chrbta za golier. Hrozne som sa preľakol.

„Čuš — nekrič!“ tíšil ma hlas Žošin. Z obloka bola nachýlená a držala ma.

„Ňaňo!“ kričal som plným hlasom.

„Jožko — Jožíčko, prosím ťa!“ horúca dlaň Žofina mi zakryla nos a ústa.

Ja som sa jej vymykol a hybaj k slaku. Tam sa drapcoval ktosi nahor, ale zakaždým odpadol.

Pod stenou sa ukázal lampáš. Postava sa učupila a štvornožky zmizla kamsi. Stál som a načúval. Pod ovčiarňou zošuchotala slama. Hodil som sa ta.

„Ňaňo, tu je! Držím ho za krpec!“

Vtom ma čosi čapilo po tvári. Pred očima mi bolo, akoby horel bengálsky oheň.^[12] Iskričky ohnivé mi tancovali. Keď som sa steperil zo zeme, a šuchol si tvár, vlhká teplota mi zahriala dlaň.

„Môj nos!“ reval som. „Odrazil mi nos!“

Keď som prehliadol, videl som otca, že kľačí komusi na prsiach.

„Zasvieť, ký je to čert!“ rozkázal mi.

Svetlo lampáša padlo na Chovanovu tvár.

„Čože tu hľadáš — ha? Poď ty do izby, poď!“ A otec chytil ho za dlhú, pevnú šticu. „Poď, veď sa ťa ja spýtam, čo hľadáš, tu v čertovej materi!“

„Ach, strýku, nerobte mi toto. Veď ja som neprišiel krasť,“ prosil Ondráš ticho, ale vrúcne. „Ja len toto… Ach, nožička moja drahá…“

Otec ho voviedol do izby.

„Čože duluješ po cudzích dvoroch, čo tu hľadáš, — strela ti v pečeni!“ A triasol ho za šticu.

„Ach, strýku môj drahý! Nerobte! Veď viete, že som nie zlodej. Var’ ste ma v sypárni napopáckali, či som vám dačo ukradol?“

„Čidali, žes’ tu čertov lapal! No povedz, čo tu hľadáš, povedz!“

„Ja-ja som prišiel na — veď viete, ako mládenci, kde majú dievku!“ Povedal to skoro s plačom. Ja som sa škodoradostne rozrehotal.

„Čuš, pačrev!“ zaťal ma otec, pozrúc prísne na mňa. Naraz ma pritiahol k lampášu. „Veď si ty zakrvavený ani mäsiar!“

„Keď ma ten kopol!“

„Ale tento?“ A na tvár Ondrášovu dopadla ruka otcova. „Ale ten?“ zúril otec. „Veď je ten nie hoden, aby môjmu dieťaťu vody podal!“

Toto slovo otcovo mi nahradilo všetku bolesť i všetko, čo som týchto vakácií vytrpel. ,Predsa ma len rád!‘ jasal som a bol by sa mu hodil k nohám, vybozkával ruky, keby on také veci nedržal za hrozne smiešne.

Ondro by bol dostal viac, nech nepríde mať. Ale tá postavila lampu na stôl a riekla: „Preboha, čo robíš za div, starý! Ale chceš na šibenici odvisnúť? Ale sa ty bojíš Pána Boha — v božiu nedeľu takto…“

„Čo tu hľadá? Veď je to smelosť, do cudzieho dvora!“

„Nevieš, že i druhí takto chodia?“ krotila ho mať. „Veď on len šiel ako druhí…“

Za materiným chrbtom ozval sa plač žalostný. Otec pozrel v tú stranu a videl Žošu. Bola v krátkej tlačenici^[13] a mala cez plecia prehodenú šatku.

„Ale tento?“ chytil ho otec za plece. A že sa trochu poodstúpil, svetlo lampy padlo na Ondra. Nik by v ňom nehľadal toho roztopašníka. Stál pokorne ani ovečka. Pravda, nie biela: ruky, košeľa, tvár — vôbec všetko bolo zakolomažené. „Veď to akýsi kolomažník!“ rozosmial sa otec a ja za ním. „No a teraz sa poberaj. Noc má svoju moc! Aby ťa ešte raz nedolapil, lebo živý nevyjdeš!“

Mať a Žoša vyprevadili ho na ulicu a zavreli dvere.

Políhali sme si, a teraz som už zaspal.

V nedeľu otec vstával iba na druhé zvonenie. Keď sa holil, obzrel si ruky. „No i ja som samá kolomaž! Kde len bolo pri kolomaži!“

„Ba či ti bolo treba takú sodomu^[14] robiť!“ začala mať. Vedela, že teraz každé jej slovo uváži, preto začala hneď za rána mu dohovárať. „Ani čo by bol sto zbojníkov zlapal!“