ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mne bolo ako-tak. Nos mi bol nabehnutý, to je pravda — i keď sa zahojil, neukazoval doprosta, ale kdesi napravo, čože mne — ale Žoša! Dostala od matere, preto, že otec materi tak zahromžil i preto, že rukáv na najnovšom oplecku mala roztrhaný. Čipky aké najparádnejšie starohorské,^[15] ktorými bol rukáv obšitý, boli rozdriapané. Žofa sa dosť verala, že ona nie, ale mať ju zahriakla: „A vari ja! A či heno ten ti chodieva do truhly!“ Ukázala ako na mňa. Ja som sa učupil nad nemeckou čítankou, keď som počul pravdu tak blízko popri uchu švihnúť…

A zas minul celý rok!

Na druhé vakácie vrátil som sa hrdo. Na štvorke. Mal som totiž štyri eminencie.^[16]

To bolo na mňa dobre. Zachodili, menovite spočiatku, so mnou ani s princom. No mať, tá mi vari odvykla a či čo. Nezachodila predsa len tak so mnou ako so Žošou.

Hneď prvé ráno som zašiel do mlyna. Majstrová ma ponúkla haluškami s vaječnicou, ale ja som skrivil nos — i tak dosť krivý. Ani čo by už nepamätal na ne. Majster vyšiel na mlynicu, zostal som s ňou samotný. Pritiahla ma k sebe a začala ma objímať a bozkávať.

„Ach, ako mi odľahlo, keď som ťa zazrela, moje dieťa! Sťa keby toho môjho videla. Nevidel si ho tam dakde, keď si bol v tom svete?“

Trochu som sa hanbil, že ma tak bozkáva. Keby to videli moji kamaráti — či by sa smiali! No nehol som sa, lebo mlynárky mi bolo naozaj ľúto. I slzy by mi boli vypadli, keby sa to bolo svedčilo na treťoklasníka.

Pokrútil som hlavou, že veru nie.

„Keby aspoň vedela, kde sa podelo, srdce by ma vari tak nebolelo. Ale možno sa tlčie pomedzi cudzí svet. Dakedy si mívam, že ho nikdy nevidia oči moje! Keby si vedel, čo sa ja naplačem!“ Sklonila hlavu a dlho-dlho plakala. „A pred ním nesmiem,“ riekla šeptom, ukážuc k dverám. „Hneď ma zahriakne, čo sa toľko mazním. Tak ho prosilo: ,Tato, preboha ich prosím, kúpia mi gazdovstvo!‘ A on nič. Ale teraz viem, že ho už mrzí,“ doložila bez plaču s akousi útechou. „Neraz ho nájdem stáť pri koši — ale on sa tají. Oj, krv nie voda: to sa nezatají!“ Utrela si tvár a pokračovala: „Ale i on je na otca. Čo si vezme do hlavy, nedajbože! Ja som mu dosť: ,Neboj sa, dočkaj. Veď i Žofa príde k rozumu.‘ Ale ten nie… A čo mala proti nemu?“ pýtala sa ma hrdo. „Čo mala? Ten sa pred hocktorým nezahanbí. A my tiež máme, chvalabohu, všetkého. Či tá nemohla tak v priateľstve? Aspoň peknú tvár ukázať! No — to sa mi veru vonkoncom nepáči…“ To už hovorila veľmi jedovato.

„Ja som jej tiež dohováral,“ začal som ja.

„No však!“ zvolala živo. „A mala sa na koho upriamiť — veru ten Chovanov…“

„A nebanuje za Martinom?“ pýtal som sa ja.

„Neviem — neviem… Ale kdeby! Mladô, nevie si ešte povážiť…“

Vyšiel som k majstrovi, ktorý koval kameň.

„No akože — pán študent!“ zvolal veselo, prestanúc kovať a popľujúc si dlaň, v ktorej držal mlatček. „Privykneš na kuľašu — ha?“ A žartoval takto dosť dlho. „No už i ja mám syna vo svete, sám sa kdesi zasial…“ Prestal hovoriť, trochu akoby sa bol zachmúril. Odišiel som domov.

Doma som o tejto veci mlčal. Žoša bola mi ešte cudzejšia než vlani. Ja som sa jej nepritieral a ona ani nestála veľmi o mňa. Týchto vakácií pridružil som sa k otcovi. Brával ma sebou, keď išiel na jarmok alebo po inej práci do mesta. „Aspoň mi porátaš, aby ma židia nepocigánili,“ to býval jeho dôvod. A ja som vďačne s ním chodil, lebo som ho mal veľmi rád. Do mlyna som prestal chodiť, lebo čo som raz ta vošiel, mlynárka sa vždy rozplakala.

Keď som mal odchodiť, dva dni predtým som sa šiel odobrať. Majster ležal na posteli, hlavu mal obviazanú mokrými obrusmi. Dostal vraj ružu do tváre.

„No, vieš, kde je môj Martin?“ pýtal sa ma, keď zvedel, že som to ja. „V Pešti! A mne nepíše! Keby nie mojej sestry — ale tá sa s ním zišla. Nepísal ten!“ žartoval Brna. „No ale ja som vypravil za ním list. Ak chce, nech príde — ale on nepríde, keď je raz tam. A vieš, čo robí?“ Majster si odhrnul obrus od očí, aby mohol na mňa pozerať. „V mlyne ti je!“ riekol s takou radosťou, že som sa musel zasmiať. „V mlyne, braček! No reku, keď si v mlyne, Boh ti pomáhaj, synu! Tak som mu písal. To je taký amerikán,^[17] čo múku natenko mele. Uč sa, reku, synku! To ti nezaškodí. I tvoj otec bol vo svete — i ty skús. Beztoho sa tu dosť namlynáriš.“

Nedá sa opísať Brnova radosť, s akou mi toto rozprával. Nebolo na ňom badať choroby — bol jarý, veselý.

„Prelial mi olovo, hlavaj!“ začal Brna znovu. „Kdeby nie — nočnou hodinou utečie! Všakovak mi schodilo na um — ale som nič neriekol. Stará mi k hlave letela: ty taký a taký… Ale vždy som si hútal: Martin má rozum. A vidíš! Či ho nemá dostatok? Podučí sa, príde mi remeselník dokonalý. Ja som hneď vedel, že pre tú si on nič neurobí. Múdry človek! Pomyslel si: keď ma ty nechceš, rob si, ako vieš…“ Ale tu ho čosi zamrzelo. „Ja nehovorím, ako že vaša Žoša… Ja by nedbal, lebo takto by bola súca, nuž ale keď nechce…“

„Dosť sa tá ešte nabanuje,“ riekol som ja.

„No — ešte môže sa i prevrátiť, ak dožijeme, ak dožijeme.“ A Brna sa chytil za hlavu a postenal. „Neviem, čo toto prišlo na mňa. Celý som omrzený. Ťažko takému, čo nikdy nechorel!“

Potešil som ho, že to všetko prejde, a vrátil som sa domov.

„Žofa, či vieš, kde je Martin?“ pýtal som sa sestry.

„Neviem,“ odpovedala koketne.

„A chceš vedieť?“

„A čo ma doň?“ vyšpúlila ústa.

„No ty si, ty si,“ zajakol som sa od zlosti a vyšiel z izby.

Práve mi kufor nakladali na voz, keď vybehla kováčka z mlyna.

„Ľudia — Brna umrel! Či ste to slýchali!“

Všetkých nás predesilo. Čul som, že mu je horšie; ale toto nikto nečakal. Taký chlap ako Brna a tak naraz podľahnúť!

Nemohol som sa zdržať — vbehol som do mlyna. Izba bola prázdna, len mlynárka nariekala, oprúc hlavu o kozub. Ani nečula, že dakto vošiel.

Na posteli ležal ustretý Brna. Usmievavá, milá tvár bola premenená. Nikto by ho takto nepoznal. Zastal som, nesmierny žiaľ mi ľahol na dušu. No vtom som pocítil, že som tu zbytočný; nemám tu čo hľadať. Vybehol som zas, nepozorovaný od majstrovej. So slzami v očiach lúčil som sa od mojich. Majster mi bol na ume.

Keď som Žofe podával ruku, pošepkal som jej:

„Vidíš, ani syna nevidel, keď umieral. To ty budeš mať na svedomí!“

„Ja som ho nevyhnala!“

„Pre teba utiekol z domu. Ej, budeš banovať!“

Zaplakala nahlas, ale to iste len, že som sa lúčil od nej.

Tohto roku mi mať zase dopisovala pomocou svojho kancelára^[18] Ďura Kacinu. Bolo to od nej veľa, lebo v druhej klase nedostal som ani jedného listu od nej. Prečo, netreba mi vysvetľovať. Tieto listy boli mi znamením, že i mať verí, že moje pokánie ide byť trvalé. A Kacina napredoval v svojom umení, čím ďalej obracal pero. Jeho listy nezáležali zo samých: Pozdravuje ťa ten a ten nastotisíckrát a tam a tam nastotisíckrát… Začal do nich trúsiť i veci bežnejšie, ktoré ma veľmi zaujímali.

Tak v pôste som dostal dlhočižný list a na konci stálo: „Tak tu nič, čo by bolo nového. Iba že sa našej Žoši triafalo šťastie, a tá nechcela. Lebo Martin je už doma a melie veľmi dobre, všetci ľudia ho chvália, že je dokonalý majster, i mýto neberie bez poriadku, ale iba koľko načim. Tak bola tu ona stará i s Kováčkou, lebo sa pokladajú za rodinu, ale veru Žofa nechcela, nuž sme ju nesilili, lebo silená robota nebýva vraj spravodlivá. Nuž sa to celkom rozišlo, neviem, čo Martin urobí. Pravda, je i pôst, nuž var’ nebude teraz konať, iba ak by potom dakedy. Ja by nebola dbala, lebo Chovanovie bude tak i tak — odobrali ho z tretej klasy^[19] a musí ísť na tri roky. Plačú veľmi, že sa mu to stalo, keby ho boli aspoň na prvom raze vzali, už by mal dva roky odslúžené. Ale som si potom i tak — má už tie čepce, a keby sa vydala zaňho, musela by mať majstrovské a tieto by neboli nanič. Nuž neviem, ako bude, ale ako Pán Boh dá, lebo ten všetko rídi a spravuje najlepšie, len sa ho nespúšťaj, lebo keď sa ho spustíš…“ Tu nasledoval dlhý odsek nových napomenutí a všakových naučení. Ja som na to všetko hodil rukou a v mojej odpovedi ani nezaspomenul. Vedel som už dobre, čo by Žoša povedala.

Keď prišli vakácie, šiel som Martina navštíviť. Vyrástol z neho chlap ani buk a každý mohol poznať, že sa udal na otca. Srdce sa mi stislo — nevedel som, ako ma prijme, keď so Žošou tak pochodil. Ale obavy zmizli. Ako ma zazrel, jeho sivé oči zažiarili.

„Pekne vítam, pán Jožko, kde sa tu vzali?“ A moja ruka zmizla v jeho obrovskej dlani. Usmieval sa mi práve tak ako inokedy. Ústa sa mu pritom trochu nakrivili.

„Prišiel som nového majstra navštíviť. Ale viac neprídem, ak mi nebudeš tykať.“

Veru tak. Jediný človek začal mi onikať a ja i toho tak musel spražiť! Musí sa uznať, že sebazaprenie bolo vo mne veľké.

„Ja som skúsil sveta,“ riekol Martin hrdo a veľmi vážne. „Viem, komu čo patrí. Oni robotia hlavou, a my iba rukami — preto zaslúžia poctivosť…“

„Čo tam po tom! My sme boli kamaráti a budeme kamaráti! Vieš, ako sme dolapili Chovana?“

Martin sa rozosmial. „Hej, dobre to bolo. Ale ty nevieš, čo som mal so žinkou! Nemohol som ju stiahnuť za humno, zamotala sa do polien. No a vo vašom dvore — to som nemohol ju nechať. Poď ja za ňou do dvora. Ale nazad! Musel som si nadstaviť stolec. A čo ešte! Celý som bol zakolomažený. Musel som sa naschvál múkou posypať, aby sa tato nedozvedeli. Ale poď dnu!“

Tešil som sa, že Martin je zas ako bol ku mne. I na onikanie zabudol.

„Veď vieš, čo sa Chovanovi stalo!“

„Viem, ostrihali ho,“ odpovedal som.

Martin pokyvoval hlavou, napchávajúc si peknú drevienku fajku.

„Mňa vyreklamovali,“ pokračoval. „A nebolo by ma minulo. Ale keď je mlyn na mne, museli ma prepustiť. Draho mi to padlo! Radšej by slúžil päť rokov ako takto, bez tatu.“ Zamlčal sa. „Najviac banujem, že mňa tu nebolo. Ani na pohreb som nemohol dobehnúť. Ale to všetko taká samopaš. Teraz mi je i hanba, že som tak utiekol…“

„Ale on sa nehneval na teba,“ tešil som ho.

„Čože — to boli človek dobrý…“

Sedeli sme bez slova, oddaní myšlienkam žiaľnym, ale milým. Ako Martin, tak i ja vždy som sa na nebohého Brnu rozpomínal. A keď mi prišiel na um, bol mi i žiaľ nad ním i milá rozpomienka naňho. Nič nepríjemného ju nikdy nezakalilo. Aký bol cez celý život, taký zostal až do smrti. Milý, veselý.

Keď Martin rozpálil drevienku a belasý dym začal mu krúžiť nad hlavou, obrátil sa ku mne zase: „Veď vieš, že málo chýbalo, že sme sa nestali švagry.“ Prekvapilo ma, že môže o tej veci takto chladno, ba akoby vesele hovoriť. „Málo veru — z mojej strany nič, iba z jej. Nuž nechcela ma,“ doložil s úsmevom dobrodušným.

„A ty sa nehneváš!“ podivil som sa.

„To by bolo treba!“ zasmial sa. „A čo by sa mi nahradilo? Ja nie. Vidíš, bolo mi vtedy všakovak, lebo darmo je, srdce ma k nej tiahlo. Ale teraz som spokojný. Hnevom, krikom, zlosťou — nič si nespomôžeš. A tak mi je, že to ani nemohlo byť ináč. A keby ona sa bola dala nakriatnuť, možno by sme teraz oba nemali pokoja. Lebo keď nemala vôle, možno by ma teraz iba preklínala, že som ju prisilil. A takto bude nám obom lepšie. Ja azda inde sa zaopatrím a ona tiež. Ja jej žičím, ani nikdy som jej zle nezažičil.“

Spoza úsmevu triaslo sa mu srdce bôľom. Dalo sa to zatajovať, ale zatajiť nie. Tá spokojnosť — tá tiež bola len násilná. A viem, vykúpená bola nejedným okamihom, presýteným horkou mukou. Nejednu noc sa ten premetal na posteli, trápený mukami daromnej lásky. No vidno bolo, že radšej trpí, akoby mal sestru zasýpať výčitkami. A vidno, že láska jeho je tak tuhá, že ani potom ju nepreklína, keď ona ju tak surovo pohrdla. To všetko som už vtedy pochopil úplne a k Martinovi pocítil ešte hlbšiu náklonnosť.

Cez vakácie bol som v mlyne pečený-varený. Každý deň aspoň raz dostavil som sa ta; ťahal ma nielen Martin, ale štiavnička, pekne obíjaná, s dlhým pipasárom. Martin ju kúpil mne, akonáhle zbadal, že som už zasvätený do remesla; i tabak mi držal zvláštny, veľmi slabý, že sa mi nikdy nič zlého neprihodilo od neho. Naším salónom bol pôjdik, na ktorý sa šlo schodíkmi od koša. Mali sme tam malý stolík a dve stoličky. Moja bola upletená na spôsob kresla. Takto, hrešiac za chrbtom otcovým, a menovite materiným, nejednu hodinu som strávil v rozhovore s mladým majstrom.

Raz som bol so Žošou samotný. Zahľadel som sa na ňu a srdce sa mi stislo. ,Taká pekná a sebevoľná!‘ vzdychlo sa mi.

„Žofa — Žofa, čo si to len urobila!“

„Čo!“ pýtala sa preľaknutá.

„Takého vohľača odpraviť!“

„Daj mi s ním pokoj!“ zvolala náružive, začervenajúc sa. „Ja neviem, čo ma s ním omŕzaš toľko, keď vieš, čo je!“

„Ja ti chcem dobre.“

„Kebys’ mi chcel dobre, žičil bys’ mi nie jeho, ale…“ odvrátila sa.

„Keby Chovan bol iný človek! Ale ja viem, že ten dnes tu a zajtra inde.“

„To je nie pravda. Ondráš je nie taký. Veď ho ty ani neznáš. Keby si s ním hovoril aspoň — ale takto…“

„Jeho oči sa mi neľúbia. Nehľadí z nich nič dobrého. Ja viem, že ťa oklame.“

„A ty by si bol rád!“ vykríkla rozhorčená a slzy jej vypadli. „Veď ja viem, že mi ho ty nežičíš. Ale nech — nech ma oklame,“ tu sa obrátila rovno ku mne, „ani potom nebudeš mať z toho osoh. Nech si ten v mlyne nesníva!“

Ja som sa nahneval. Nie preto, že mňa tak upodozrieva, ako preto, že Martina potvára za pôvodcu mojich rečí.

„Ten už dávno na teba nemyslí,“ riekol som jej.

„Tak čo sa nežení, čo ťa ta vábi!“

„Ja ta chcem chodiť a budem chodiť. A odo dneška sa neozriem o teba. Môžeš sa i na hlavu postaviť pre mňa.“

„Azda ešte nezahyniem preto!“ Zvrtla sa mi a hrdo vyšla z izby.

Ja som viac s ňou nehovoril o ničom takto dôverne. Ostatne sa mi vyhýbala. Bola po tieto dni veľmi smutná. Nie div. Čas, kde mal Ondro narukovať, sa blížil. Mne jej žiaľ nešiel k srdcu, ba tešil som sa. Aspoň trochu zmúdrie.