ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo práve po semestrálnych cenzúrach.^[20] Vysvedčenie som zaslal domov a čakal naň odpoveď. Nemohla byť iná, iba príjemná. Tušiac, že v liste nájdem dva-tri obrázky, spriahol som sa s kamarátmi a moja gazdiná navarila nám bryndzových halušiek.

V takejto pobryndzovej nálade našiel ma list materin. Z neho skutočne vypadli tri zlatky. „Predala som dve siahy súkna ešte pred Hodmi a z toho som to utrhla.“ Tak mi zvestoval Kacina.

Začiatok bol dosť dobrý, ale koniec ma nepotešil.

„Žofa len toľko, že neumrela. Panovali kiahne, nuž i jej sa chytili, iba na nitke, čo jej život obstál. Ale bolo by var’ i lepšie, čo by ju bol Pán Boh povolal, lebo na tvári je veľmi premenená, mala ju celú zliatu, ani na oči nevidela. Veru na dievča je to veľký a ťažký kríž…“

Celý list bol zaplnený ťažkými starosťami.

Ja som až teraz videl, že Žošu mám rád. Poslal som dlhý list a potešoval som mater, ako vedel. Nešťastie Žofino ma veľmi prejalo. Na rapavých ľudí nemohol som pozrieť, lebo mi hneď bola na ume.

Keď som prišiel na vakácie, bol som prekvapený. Tvár mala celkom zmenenú. Nielen že bola rapavá, ale i akási spuchnutá. Všetky ťahy boli vyšinuté zo svojho miesta. Z predošlej krásy nezostalo ani pamiatky.

Bol by ju chcel potešiť, ale ona bočila odo mňa. I keď som pozrel na ňu, hneď sa hľadela stratiť. ,Neborká, hanbí sa,‘ ľutoval som ju. ,Ale čo sa má hanbiť, keď si je nie vina.‘

„Ako mi je teba ľúto!“ riekol som jej raz, keď sme boli sami.

Tvár sa jej podliala krvou a chcela utiecť. Ja som ju dolapil.

„Čo utekáš odo mňa? Veď sa ty nemáš prečo hanbiť.“

„Keby bola radšej umrela!“ zvolala náružive, vymykajúc svoju ruku z mojej. „Aspoň by sa nemusela na toto dívať — mala by som pokoj.“ Tu si zakryla tvár dlaňou a zaplakala.

„A načo dívať,“ ja na to. „Či som ti ja taký protivný?“

„Lebo sa všetci radujete!“

„Ale ja?“

„Všetci ste radi! Len do očí sa takto ukazujete. Viem ja to dobre — a pusť ma!“ Vytrhla sa mi z ruky a odvrátila sa.

„Ja sa neradujem,“ začal som sa brániť.

„Vždy si mi závidel, kým bolo čo — teraz sa tešíš. Neboj sa, ja tiež mám oči — vidím!“

„Ale čo sa ti robí, stvora!“ obkríkol som ju už nahnevaný. „Bolo mi ťa ľúto, lebo si prišla o to, na čom si si toľko zakladala. Ale teraz ma ľútosť prešla. Áno, radujem sa! Keď nemáš krásu, nebudeš aspoň taká pyšná. Trochu pokory nahradí všetku tvoju krásu…“

Bol by jej ešte pohovoril i iné, ale odišla s plačom.

Nezišli sme sa od tých čias, aby sme boli mohli ešte prehovoriť. Spočiatku som sa na ňu naozaj hneval, že mi bez príčiny ubližovala, ale pozdejšie som prehliadol všetko. Jej chovanie ku mne dalo sa vysvetliť z okolností, v ktorých žila. Naozaj málo ľudí ju úprimne ľutovalo — skoro všetci sa tešili. I jej kamarátky nemohli utajiť radosť. Tak je prirodzené, že nechodila medzi mladú čeľaď, ba i v kostole opustila svoje miesto a sadla si do tmavého kúta pod chór. Takáto zmena mohla iba rozhorčiť dievča, ktoré bolo naučené vývodiť medzi ostatnými.

Ale to by vari ešte bola zniesla. Ale že ju on opustil — to ju zničilo. Bolo to na Turíce. Prišiel na dva dni domov a hneď šiel k nám. V prvú slávnosť mal obedovať u nás. Mať varila mäso v hrncoch po kolená. A on neprišiel. Potom nahotovila po večierni šišiek a fánok, navarila kávy, že príde navečer. Neukázal sa ten viac u nás. Ani odobrať sa neprišiel. K železnici šla ho vraj odprevadiť stará Sleziačka so svojou Dorkou. Po batohu niesli za ním merindu.

Kto sa bude čudovať, že dievča stratilo k všetkým ľuďom dôveru?

Preto bočila i odo mňa. Myslela, že ja sa teším, že na moje vyšlo. Snáď i výčitky ju trápili, že odpravila Martina. Lebo Martin začal v dedine vývodiť. Dievky pozerali za ním. Čo chcel, všetko previedol. Zaviedol zbierku na luster do kostola a za osem mesiacov sa nazbieralo dosť. Sám pán farár mu ďakoval v kostole za horlivosť. Teraz zase reparoval mlyn a spravil ho na dva kamene. Preto i nechodil som toľko k nemu, lebo mal mnoho roboty. Ba v jednu nedeľu navštívili mlyn dve panie z mesta. Druhý deň sa roznieslo, že to bola pani Kopanická, kupcova žena, a ponúkla mu dcéru svojho brata, bohatého mlynára z Rybníka.

To všetko ju muselo trápiť, keď si pomyslela, aké šťastie odhodila od seba…

„No, kedyže bude svadba?“ pýtal som sa Martina, keď som počul o návšteve.

„Ja neviem,“ zasmial sa mi.

„Ak sa máš, žeň sa, kým som ja doma. Chcem na tvojej svadbe dačo užiť.“

„Zavolám ťa, neboj sa!“ sľúbil mi s veselým smiechom. „Ale hneď to nebude. I tak mi je dobre. Mama, chvalabohu, sú pri vláde.“

„A pred dvoma rokmi tiež boli a predsa si sa chcel ženiť,“ chytal som ho ja.

„Vieš, to je iné!“ odpovedal vážne. „Vtedy ma malo čo ťahať do ženenia. Vtedy mi rozkazovalo toto,“ vložil si ruku na srdce. „A teraz?“ pohol oboma plecami. „Teraz mi rozkáže iba gazdovstvo. A na to mama ešte stačia.“

„Ty si šťastný človek!“ zažartoval som. „Prvý medzi mládenci. Dievky sa len tak trhajú o teba.“

„Čo mi je z toho?“ A z hlasu mu zaznieval žiaľ. „Čo mi je zo všetkých, keď jedna, tá jedna…“

Bol som ako ohromený.

„Tak ty myslíš na Žofu!“ zvolal som.

„Proboval som všakovak, ale nemôžem to ututlať.“

„Teraz by si ju chcel!“ divil som sa.

„A čo by bolo divného? Ja nemôžem akosi zabudnúť na ňu. I dosť sa premáham — a nemôžem…“

„Tak choď, probuj ešte raz!“

„To nie!“ ohradil sa. „To by sa nazdala, že jej chcem urobiť posmech, keď ju toto potkalo.“

Zamlčali sme sa. Ja som ho obdivoval, bol by ho objal, do vody skočil zaňho. Ale som neurobil nič, ako že som mu ruku stisol.

„A ja myslím, že by sa nenazdala. Možno by pristala,“ prehováral som ho.

„Možno — ale to by bolo nasilu,“ odpovedal on a doložil sebavedome: „Vieš, i ja som už iný, ako som bol kedysi. Už nechcem sa len ženiť a vziať si, ktorá pôjde, alebo ktorú ja rád. I mňa musí ona mať rada. No a tvoja sestra, ako tá môže mať rada mňa, keď toľké roky… No, dajme tomu pokoj!“

A tak i zostalo. Ja som sa už do toho nemiešal.

Minulo pár pekných rokov. Zo mňa vyrástol šuhaj, všetci sa divili, kde som sa vzal. Sami rodičia boli najviac prekvapení. Vakácie som trávieval po suplikačkách,^[21] doma som býval obyčajne dva-tri týždne. To bolo málo, aby nadpriadol staré známosti. A i tak nebolo k tomu vôle.

Po matúre som hneď prišiel domov na celé vakácie. Bolo si treba oddýchnuť. Bol by býval šťastný, lebo budúcnosť mi kynula váblivá, ale ja som vyhľadával najviac samotu. Túlal som sa po lesoch a čítal Sládkoviča. Nuž bol som zaľúbený vyše uší. Dcéra advokáta X., osadeného neďaleko lýcea, sadla mi do srdca. Oboznámil som sa s ňou na lyceálnom majálese.^[22] Vymastil som dve škatuľky pomády, ale nie na vlasy, lež na tú prázdnotu pod nosom. Zodral som dva páry topánok, čo som za ňou pásol. I Sofokla som zanedbal^[23] pre ňu. A keď som sa jej raz prihovoril, ona mi odpovedala: „Vy ste bezočivý!“

Nuž nešťastná ľúbosť! Čo mi bolo z toho, že Pavla môjho suseda, hodinára, dávala mi cítiť, že oni majú peknú záhradu za domom! Čo mi bolo z toho, že som raz našiel nad posteľou zavesenú šumnú papučku s vankúšikom! ,Netreba mne papučiek, ani vankúšikov — beztoho nemám hodiniek!‘ Tak som sa ohradil mojej gazdinej. Ba bol som taký bezohľadný, že som Pavlu ani nepozdravil. I vyhol som sa jej na ceste, keď sme sa mali stretnúť. Nevedel som, či Pavla prežila moje šikanérie, ale ja som bol naozaj nešťastný.

„Len čo mu je, keby ja vedel!“ trápil sa otec, keď ma videl zadumaného.

„A ja ti nepoviem,“ odpovedala mu mať. „To sa nezverí, taký pán!“

Idúc raz do hory so Sládkovičom, stretol som v jednom úvoze pána farára.

„No — kdeže, pán brat?“ zastavil ma.

„Na prechádzku trochu.“

„A čo to máte?“ A už bezohľadne siahol po knihe. Úsmev mu preletel po tvári a ten sa objavil ešte raz, keď ja začervenený stál som pred ním. „No — to sú pekné básne, pekné básne!“ A zahľadel sa na mňa.

„Detvana čítam,“ riekol som nevinne.

„Mhm,“ prisvedčil. „Detvan je krásny. Hľa, i čistý je,“ prevracal karty jednu po druhej. „A tuto sa vám čosi popáčilo, že ste položili znak?“ A nemilosrdný pán farár už otvoril knihu, kde bol znak. „No, to je najkrajší pasus z Maríny: Nemožno mi ta neľúbiť…“^[24] Ja som skoro zamdlel, už preto, že tá sloka bola podčiarknutá červenou tužkou. „No Marína je viac zamazaná ako Detvan,“ doložil zlomyseľne a oddal mi knihu. „Ja som ju tiež vedel kedysi naspamäť.“

Bol som ako na tŕňoch, najradšej by bol utiekol.

„Ale, pán brat, vlastne: nastávajúci pán brat — či vás my nemáme počuť zarečniť? Čakám, čakám, kedy sa prihlásite, a vy sa nemáte k ničomu…“

„Práve som chcel, velebný pane,“ zacigánil som si. „Ale…“

„Na nedeľu je Farizeus a Publikán.^[25] Vidíte, vďačná téma. Dobre. Príďte, dám vám, čo bude treba a na nedeľu teda…“ V ten istý deň som doniesol hŕbu kníh z fary. Sestra mi vystúpila z komory a ja tam robil kázeň. V dome panovala neobyčajná tichosť. Iba sliepka, tá jarabá, nevedela, čo sa v komore chystá a zakodkodákala pod rezačkou. Ale nič viac, len dva razy. Otec hodil do nej triesku i umlčal navždy.

Veľký deň prišiel. Pri posteli som našiel nové, strieborné cylinderky.^[26] Mať, neborká, pohýbala tuho zgazdované rynštiaky.

Čo sa robilo, keď som vystúpil na kazateľnu, čo a ako som kázal — neviem dodnes. Vidiac toľko očí na seba upriamených, zabudol som na všetko. Len keď som sa po kázni modlil, videl som ženu, čo si utiera oči. Bola to moja mať, celú kázeň preplakala.

Keď som chytil knihy a bral sa dolu, oči mi padli do lavice strán oltára. Tam sedel otec, červený, natešený. Požmurkal na mňa: znak, že je spokojný.

Po večierni, ktorú som tiež ja odbavil, prišiel som domov. Našiel som všetkých doma. Mať ledva sa prevládala.

„Chlap si, Jožo!“ potľapkal ma otec. „Dobre si nám vyzrubil, bohuprisám. I hlas bude, nech len zhrubne. A počkaj,“ šiel k armarke a preberal v nej dlho. Konečne mi podal britaniku. „Na — odo mňa.“

„A kde ste ju vzali?“ divil som sa.

On sa usmieval.

„Len by bolo na inšie,“ zatínala ho mať. Nebola rada, že sa mu podarilo tak milo ma prekvapiť. „Na také pletky idú naše peniaze!“

„No — ja aby nič!“ napaprčil sa otec. „Ona môže — ale ja nič!“

Šomrúc odišiel nadurdený. Zažiadalo sa mu zájsť medzi občanov a počuť úsudok o mne. I mať šla „si posedieť“. Tiež to isté ju vyhnalo z domu.

Mne bolo v izbe tesno. Zažiadalo sa mi ísť do prírody a podumať nad všetkým, čo som do dneška zažil. Vtom mi pohľad padol na sestru. Sedela pod pecou samotná, samotná. Hľadela na mňa, a v tých očiach zračila sa nesmelosť a obdiv. Prišlo mi jej veľmi ľúto.

„A ty len doma, Žofa?“

„Len…“

Aká smutná odpoveď! Prisadol som si k nej, odložil klobúk a chytil ju za ruku. Bola tvrdá, upracovaná.

„Čo ti je, že si taká smutná?“

„Mne nič. Veď som ako kedy indy,“ vyhovárala sa, klopiac oči.

„A čo sa mi ty nechceš zveriť? Veď máš iba mňa, jediného brata. I pod tvojou rukou som vyrástol, a ty si mi ako cudzia…“

„Ja nie.“

„Vidíš, smutná si a nechceš sa mi zdôveriť!“

„Ako by ja nebola smutná!“ zašepla. „Všetci ti podarujú dačo, iba ja nie!“ Hlas sa jej zlomil a hlava s bujnými dosiaľ vlasmi klesla na moje prsia.

,Ako je to krásne, mať sestru,‘ myslel som si, hladiac ju po vlasoch.

„Nie — neplač ty preto,“ odpovedal som, nemôžuc utlačiť pohnutie. „Pozri si ruky. Tie mozole, keď som ja sedel v tôni a priprával sa k pohodlnému životu. Nežiadam od teba nič, len aby si mi bola, ako keď sme boli deti.“

„A ty sa nehneváš, keď som bola taká…“ Tu sa zasekla. „Sama neviem, čo ma to vtedy nadišlo.“

Zaplakala na mojich prsiach a mne sa slzy tisli do očú. Taká hrdá, a naraz odokryje predo mnou najskrytejšiu ranu srdca. Bol som hrdý, že môžem byť svedkom týchto sĺz.

„Neplač ty pre Chovana!“ tešil som ju.

„Oj, za tým ja neplačem…“

„Vidíš, krivdu som ti robil. Hneval som sa, že nechceš iného, iba jeho. Čo som ja vedel vtedy? Myslel som si, že to je ako druhý kabát preobliecť. Dnes už viem, čo je pravá ľúbosť. To je pohár plný sladkosti, ale po ňom zostane chuť ako z blenu. A dosť sa chceš vymotať — a to ťa drží za srdce ako kliešte.“

Sám nechtiac vyspovedal som sa jej.

„A čo je tebe?“ naraz sa obrátila ku mne. „Tebe sa čosi stalo.“

„Vidíš — ja ľúbim a ona…“ hanbil som sa dokončiť. Žoša uhádla, čo chcem povedať.

„To je veľký bôľ?“ pýtala sa ma, hľadiac mi do tváre so súcitom.

„No — premôžeme i to!“ chlapil som sa. „Bude nám to obom na šťastie. Keď budem mať faru, prídeš ku mne. Budeme zase len spolu ako kedysi. Ja starý mládenec, ty stará panna. I taký život má svoje radosti a poéziu…“

Ona sklopila hlavu — mlčala.

Vyšiel som do poľa. Bol som celý zaujatý myšlienkou, ako urobím sestru šťastnou. Zabudne na Chovana i na potupu, ktorá sa jej minulých fašiangov stala. Muzikant z Lokce pýtal ju za ženu! No a do Lokce sa vydávať — to ešte neurobila ani jedna dievka, a k tomu za muzikanta! Pojmeme si kravy, ktoré Žoši patria a čakajú na ňu, kedy ich už odvedie mužovi. Pojmeme a bude nám tri svety.

Na druhý deň sa mi zažiadalo vody sa napiť. Sestra skočila po krčah a bežala na studňu. Pozriem — ide cezo mlyn! ,Odkedyže tá cez mlyn chodí — veď vždy obchádzavala Plevovie sadom!‘

Čakám, smäd ma trápil, Žoša mi nechodí. I smäd ma pomaly prešiel, keď konečne prišla. Bola uhriata. Priložím krčah k ústam, vody v ňom ani do polovice.

„Akosi sa ti rozčrpkala,“ riekol som.

„Ja neviem…“

Odvrátila sa. Mala čierny kabátik a na chrbte medzi plecami bola dlaň. No nie ozajstná, ale otisk širokej dlane i piatich prstov, prevedený múkou.

Uhádol som, čia je to ruka.

„Počkaj, oprášim ťa, Martin ťa zamúčil. Vieš, ako otec hromžil, keď ťa Chovan zakolomažil?“

„To len vymýšľaš!“ a so smiechom odbehla do kuchyne.

Ja som zostal samotný. Oči sa mi otvorili a ja videl veci, ktoré sa mi včera nesnívali. Vzal som klobúk a šiel rovno do mlyna.

Martin mal plnú mlynicu mletia, ako v prednovke^[27] — zamúčený stál pri múčnici a pohvizdoval si.

„Čo robíš, Martin?“

Prekvapený sa obrátil a podal mi ruku.

„Idem múku naberať do vreca.“

„Len ma nezamúč, prosím ťa!“

„Ja? A čo by ťa mal zamúčiť?“

„Pred chvíľou som tiež musel oprašovať — jednu osobu…“

Zasmial som sa, Martin mi pozrel do tváre a rozosmial sa. Taký srdečný smiech nepočul som ešte od neho. V dobrom naladení, ako bol, tak ma tľapol dlaňou pomedzi plecia.

„A ty to už vieš? No na moj pravdu!“ Ustavične sa smejúc vytiahol ma na pôjdik, kde sme kedysi fajčievali spolu. „To ti je veľmi smiešne!“ začal mi rozkladať. „Ona mi vždy hovorila: od teba to vyjde, od teba. To ako že odo mňa. A ja som sa jej zaprisahal, že ti nepoviem. No a vyšlo od nej!“ A tu sa znovu rozosmial.

„Ja neviem, synku, čo ty pletieš,“ ja na to.

„Nuž takto,“ začal už celkom vážne. „Ja som sa jej zaprisahal, že ti nepoviem, že sme — nuž veď už vieš, na čom sme. Ona sa teba veľmi hanbí, že vraj ako ti pozrie do tváre. Už po Veľkej noci sme sa mohli zobrať, a ona ma odkladala, že sa teba hanbí. No poraď si s ňou, keď ti je to taká!“

Ja som pochopil, že od Žoše i toto vystane.

„Ale teraz už len nebudete odkladať!“

„Keď už i ty vieš — už pôjde ľahšie. Pravda, po Všechsvätých by bolo či tak, či tak. Iba ty by si nebol zvedel, len keď by bolo po všetkom. Ja som jej to sľúbil.“

„A mne zase, že ma zavoláš na svadbu — vieš, vtedy!“

„Veď ťa i zavolám…“

„Ale si už sľúbil nezavolať ma!“

„Ja, braček — to je iná vec. Ozaj, človek je divný tvor na tom svete,“ začal rozjímať a hľadieť do kúta. „Nevieš dakedy, čo robíš. Namyslíš si, že budeš starým mládencom, a všetko sa ti naraz zvrtne. A to urobí jeden jediný pohľad! Raz sme sa stretli, ešte o Hodiech. Pozrela na mňa — a ja hneď iný človek. Hneď som si dal odmerať nové šaty.“

Kýval hlavou a usmieval sa.

„A vieš, človek na všetko privykne,“ pokračoval v svojej prednáške. „Ja som už privykol držať sa za starého mládenca. Sloboda je len pekná, tak som si myslieval. I ten škovránok inakšie spieva, keď je na slobode a vyletí nad pole. I ten slávik baží za slobodou, i statok bučí, keď mu do stajne udrie vôňa z čerstvej paše. Tiež tá sloboda ho vábi… A vidíš, teraz som si to prevrátil. Ani ten slávik je nie samotný, i tie lastovičky vybudujú si, ľaľa, hniezdo, aby sa mali kde uchýliť, a len ja by mal takto sám sa potĺkať? Vidíš, taký ti je človek!“

,No ja nebudem taký!‘ umienil som si pevne. ,Keď ma raz ona nechce — dobre, budem starým mládencom!‘ A bolo mi akosi ľúto, keď som videl Martinovo šťastie.

Pred adventom som cestoval z Prešporka domov ako novopečený teológ. Ja som bol Martinovi družbom.

A tak Žoša je už mlynárkou. Chodí po dome zamúčená, ale takých halušiek nenavarí ako jej svokra.