ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okrem metodických spisovateľov, ktorých zoskupil M. Martin Lipenius^[56] v diele Bibliotheca realis Philosophica a ktoré spomínal Juraj Morhof^[57] vo svojom Polyhistorovi (pozn. a), osobitne vyzdvihujem tých, ktorí písali všeobecne o vyučovaní:

Theodor Schrevelius,^[58] ktorého spis Palaimon seu Diatribe scholastica (Palaimon čiže o školskej praxi) obsahuje state o hodnote škôl, ako aj o ich poriadku a správe. Spis vyšiel v Leidene 1677 a v Lipsku 1673. Viliam Mechovius^[59] v diele Hermathena sa veľmi obšírne a dôkladne rozpisuje o povinnostiach verejných úradov, dozorcov, rodičov, učiteľstva, žiactva, ďalej o vyučovaní učebných predmetov a ich úžitku, ako vykonávať cvičenia bez cudzej pomoci, o parafráze (voľnej reprodukcii) v rečníctve, o rozšírení danej témy, o jej zmene, o rečníckych cvičeniach, o učení sa naspamäť, o opakovaní, o prirovnávaní a opravách; o otázke a spôsobe sylogizmu, ako cvičiť mládež v rečníckych zápasoch, o vhodnom mieste na štúdium a o primeranom čase na učenie. Ďalej o deťoch predškolského veku, ktoré ešte nenavštevujú školu, o dieťati z blahobytnej rodiny; o deťoch obyčajných rodičov, o paláci ľudskosti, o školskom poriadku pre mládež, o školských odmenách a trestoch, o chorobách žiactva, o školskej knižnici a o telesných cvičeniach.

Odporúčam aj veľmi poučné dielo Edmunda Richeria^[60] pod titulom: Obstetrix animorum (Pôrodná asistentka duší), ktoré vyšlo v Ambergu 1608. V Acta eruditorum v januári 1687, s. 313 odporúča sa ďalej ako užitočný spis Klaudia Fleuria,^[61] kňaza a opáta, niekdajšieho učiteľa kniežat de Conti, Tractatus de selectu et Methodo studiorum (Úvaha o výbere a metóde štúdií), ktorý vyšiel v Bruseli 1637.

Hoci tieto príručky sú ľahko prístupné, predsa sa mnohí učitelia správajú podľa svojich zásad, nevšímajúc si priveľmi ľudí, ktorí sa zaslúžili o vedu, ani ich spisy. Iní sa podriaďujú s nevôľou teoretickým návodom a ich obsahu. Niektorí zasa chcú mať samé novosti a nepozorujú, že školská prax je ako prastarý peň stromu, ktorého korene sú už doširoka rozvetvené a nemôžu sa inde presadiť bez poškodenia, aby nevyhynuli.

Výstižne píše Melchior Junius^[62] v Reči IV De Reipublicae mutatione (O zmene štátu) na s. 844: „Tak sa mi zdá, že mnohí ľúbia novoty, ako že príchod prvej lastovičky prináša pekné časy; že sa uprednostňujú mladé kone pred starými; mušt (mladé víno) chutí lepšie než staré víno a podľa slov básnika — tá pesnička sa rozšíri najskôr medzi ľudom, ktorá sa mu len nedávno dostala k sluchu“.

Naozaj, aby som sa nedotýkal teraz málo významných vecí, zdôrazňujem, že sa treba vyhýbať tomu, aby Antonius^[63] nebol zaskočený dajakým z neba zhodeným básnikom novším.

Pozn. a — Juraj Morhof: De variis in doctrina paranda compendiis (O rozličných príručkách pri získavaní vedomostí), kap. VII, s. 440. Podobne kap. IX. v stati De Methodo et Lingua latina praecipue et Graeca discendis tenenda (O metóde pri vyučovaní latinského a gréckeho jazyka), na s. 455.