ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mládež treba oboznamovať s klasickými autormi podľa štyroch vekov latinského jazyka (pozn. a) takto (pozn. b). Prv ako sa dáme do čítania autorov, preberieme dielo Bibliotheca Latina od Jána Alberta Fabricia, vydané v Hamburku. Veľmi účinne pomôže aj spis Censura Auctorum celebriorum (Zhodnotenie významnejších autorov) od Tomáša Popea Blountha, Ženeva, 1696 a stať De Linguae Latinae Auctoribus (O autoroch latinského jazyka) v Polyhistórovi od Juraja Morhofa, zv. I, kniha IV, kap. XIII a n. Znalosť autorov zaručene prinesie uspokojivé výsledky, najmä ak venujeme pozornosť ich vybranejším výrazom, obsahu, frázam (pozn. c) a slohovým osobitostiam. Usilovné čítanie spojené s praktickým využitím prináša učiteľovi aj žiakovi nemalý prospech. No ak sa bez ťažkosti dosiahne cieľ, čitateľ túžiaci po dokonalom vzdelaní nech sa pridŕža slov Tomáša Bartoliniho v VI. disertácii pod titulom De legendis libris (Ako čítať knihy): „Nepripusťme, aby sa zmárnil čo len okamih času bez čítania. Treba, aby krátky beh života postačil na to množstvo diel, ktoré má človek prečítať.“ Veď ani tajomstvá mudrcov sa nám neobjavia, keď spíme, hoci by sme vyspávali v chráme Aesculapa,^[218] predsa len bdelý človek má právo na vzdelanie. Každý človek má vrodené schopnosti, len snaživosť a úsilie musí byť vytrvalé.

Pozn. a — Krištof Cellarius v úvode spisu Curae Posterae, s. 11 a n. hovorí: Vzrast a úpadok latinskej reči vysvetľujú učenci dvojako. Prví ho odvodzujú z bájok poetov, v ktorých sú zahrnuté rozličné obdobia dejín ľudstva a rozoznávajú vek zlatý, strieborný, medený a železný. Druhý pohľad zabieha na pole ľudského veku, a ten rozdeľuje latinčinu na vek detský, junošský, mužný a starobu, ktorú delí okrem toho na obdobie jaré a malátne. Jodoc. Villich Reselianus v spise Consilium de formando in quolibet Artium et Sacrarum et profanarum genere (Poučenie, ako zadeliť posvätné aj svetské vedy do časových údobí) v IV. kapitole ukazuje, že po prvom starodávnom veku nastal vek druhý dokonalý, keď hodnota latinčiny bola na výške skutočnej dokonalosti. V treťom veku vnikali do reči helenizmy, a napokon štvrtý vek je vek nový.

Lepšie bude však vychádzať zo života a počítať starý vek za dobu Crassovu, dokonalá bola doba Gracchova, doba Terentiova, doba Cicerónova a po dlhých rokoch doba Quintiliánova.^[219]

Pozn. b — Poriadok, v akom treba verejne alebo súkromne čítať určených autorov, stanovil Ján Scheffer v diele De stylo exercitiisque eiusdem (O štýle a jeho cvičení), kap. III, § 7 a n. Konrád Sam. Schurtzfleisch^[220] v Dissertatio, an a Terentio primordia Latini sermonis capienda sunt? (Rozprava, či sa začiatky latinského jazyka majú brať od Terentia?); M. Gotthofred Prentz z Lovane v Introductio ad Colloquium de Copia verborum (Úvod ku rozhovoru o zásobe slov), § 8; Aug. Buchnerus v Epistola de praelegendis Latinae Linguae Auctoribus (List, ktorých latinských autorov treba vynechať), poslaný Gottefridovi Oleariovi,^[221] Wittenberg, z 19. sept. 1640 a iní.

O tejto veci písal aj Matej Bel v predhovore Rétoriky:^[222] „Poviem, čo si myslím o tom, že naše schopnosti treba zdokonaľovať a vzdelávať predovšetkým čítaním neviazanej reči klasických autorov, aby mládež mohla čisté myšlienkové bohatstvo latinčiny posudzovať svojimi schopnosťami. Kto sa chce dopracovať k výšinám poézie, má si nahromadiť z básnických diel epitetá, podobenstvá, vhodné opisy, synonymá, prízvuk a zásobu slov.“

Niekdajší rektor slávneho zhoreleckého gymnázia Peter Vincentius, profesor Vavrinec Ludovicus a Šebestián Rosslerus určili toto poradie čítaných autorov: „Nebudeme viac dišputovať o tom, či začiatky učenia latinského alebo gréckeho jazyka budeme preberať od básnikov alebo od rečníkov. Pripomíname však našim poslucháčom, aby pri gramatických štúdiách uprednostnili hneď od začiatku latinských a gréckych básnikov. Ak si niektorý mladík navykne len na neviazanú reč, bude sa či z prirodzenosti alebo z návyku odvracať od básnickej reči. Mohli by sme podľa potreby uviesť o tom veľa príkladov i z praxe významných osobností. Je naozaj príznačné, že žiaci, ktorí letmo poprečitujú celý rad rečníkov, náhle zacielia pozornosť na básnikov, ktorým sotva mohli pre rozmanitosť jazyka a slohu čo len dvom veršom porozumieť.“

Tento spor nechávam bokom, pripomínam iba slová Jána Casselia v knihe De Ludo Litterario recte aperiendo (Ako správne sprístupňovať elementárnu školu), číslo 654: „Nechcel by som byť žiakom podobným muche, ktorá priletúva ku všakovým misám a z hocakých pokrmov, chutných či páchnúcich, olizuje.“

K takému istému spôsobu čítania klasických autorov patrí pripomenúť aj radu Krištofa Cellaria v predmluve Illustrata Latina Grammatica (Ilustrovaná latinská mluvnica), kde píše. „Je stoj čo stoj potrebné celé periódy a pasáže z najlepších autorov v próze aj vo verši vštepiť mládeži do pamäti, aby žiakove vedomosti nepozostávali čisto z fráz, ale skôr aby sa postupne dôkladne oboznámil s vlastnou štruktúrou súvetí, skladby a formy reči, a súčasne si ich aj osvojil.“ Porovnaj predhovor Zachariáša Memingia v Lexicon Universale od Theodora Spiesera. Podobne spis Jána Clerika Ars critica, odd. I, kap. II s titulom „Aký poriadok treba zachovávať pri čítaní latinských spisovateľov.“ Ďalej spis Jána Juraja Valchia Historia critica Latinae linguae (Kritické bádanie o latinskom jazyku), kap. VI s nadpisom. „O čítaní autorov latinského jazyka“, s. 265 n.

Pozn. c — Pozri Auctorum rariora vocabula et Constructiones (Zriedkavejšie výrazy klasikov a skladba), ktoré pripojil Bohuslav Balbín v Poznámkach ku knihe Verissimiles humaniarum Disciplinarum, Praha, 1666.