ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhé oddelenie preberá state o nepravidelnom a neúplnom časovaní a o nesklonných slovách. Od žiaka tejto triedy sa očakáva väčšia duševná námaha, čo je predpokladom úspešného štúdia. Pri zaostávaní žiakov sa tu nemôžu brať nijaké ohľady, azda iba v celkom mimoriadnych prípadoch. Spomínam podobenstva M. Fabiana Quintiliána v knihe I, kap. I: „Tak, ako dlho trvá v ústach pôvodná chuť, ktorou bola nová nádoba naplnená, tak, ako sa nedá vyprať prvotná farba čistej vlny, tak aj prirodzenosť chlapcov si najtrvalejšie uchováva poznatky, ktoré si osvojili v mladom veku. Nielenže zlo býva trvalejšie, ale aj dobro sa mení na horšie.“

Celý kolektív tejto triedy sa každodenne učí modlitby a čítanie (pozn. a) správnej latinčiny podľa Castillionovho vzoru^[113] spájať s historickými knihami biblickými (pozn. b). Ďalej preberá Lutherov malý katechizmus (pozn. c), a to každý žiak vo svojej materinskej reči s vysvetlivkami výrokov z Písma. Okrem toho väčší žiaci nech prednášajú nedeľňajšie epištoly (pozn. d) a mladší žiaci nech pokračujú v evanjeliách. Etymológiu treba si osvojovať prakticky skôr opakovaním než z prednášok (pozn. e).

Žiada sa rozjímať o knihe Dialogi Sacri (Nábožné rozpravy) od Sebastiána Castelliona (pozn. f); po vysvetlení textu nech sa žiaci zapodievajú obsahom tohto diela. Preklady do materinského jazyka a naopak (pozn. g) nech sa konajú vo vzornej latinčine. Latinské slová sa majú prísne rozlišovať od slov ľudovej reči (pozn. h), kvôli zásobe slov nech sa súčasne obmieňa.

Podľa Christiana Vescia sa to uskutočňuje trojakým spôsobom: zámenou slov, hľadaním synoným a opačných výrazov. V ďalšom sa preberú časti reči: spodstatnené slovesá, prídavné mená, zmena pádov, časov, spôsobov a osôb. A aby sa nezdalo, že chcem obísť okrem Jána Gabriela Dreschlera a Viliama Mechovia na uv. m. aj Amosa Komenského Orbis čiže Svet v obrazoch, navrhujem aj jeho predložiť žiactvu a náležitým výberom a prospechom (pozn. ch).

Pozn. a — O najvhodnejšom čase na čítanie biblie píše takto Volfgang Frantzius^[114] v traktáte De interpretatione Sacrae Scripturae (O výklade Písma svätého) v časti I: „Predovšetkým nemožno ospravedlniť teológov, ktorí zabúdajú deti útleho veku cvičiť v nábožnosti a odkladajú to na neskorší čas. Sila pamäti je v tomto veku práve v rozkvete. Pamäť v útlom veku si všetko, čo do seba prijíma, čo najtrvalejšie, najdlhšie a najživšie uchováva. Samotný rozum prikazuje, že najvhodnejšie učivo pre pamäť, ktoré mládež najľahšie chápe a na ktoré preto treba upútať jej pozornosť, sú predovšetkým poklady náboženstva, ktorých znalosť je pre časný aj večný život nástojčivo a jedine potrebná.“

Pozn. b — Čo sa týka spomenutého spájania latinčiny s náboženstvom — najvhodnejšou príležitosťou je na to čítanie historických biblických príbehov, okrem tých miest, ktoré vymedzuje Nemecká biblia Lutherova, vytlačená vo Wittenbergu s povolením drážďanského kurfirsta v roku 1564. (Nasleduje súpis biblických miest, ktoré treba pri čítaní vynechať.)^[115] Podstatný zmysel týchto opatrení je v tom, že v kniežacích a iných krajinách bolo prikázané, aby sa v kostoloch predčítala ľudu denne kapitola z biblie. No v niektorých kapitolách sa uviedlo iba meno a nevyvodzovalo sa z toho dajaké poučenie. To však platí len pre začiatočníkov.

Pozn. c — Ján Gabriel Dreschler na cit. m. o spomenutom malom katechizme Lutherovom poznamenáva toto: „Akáže to latinčina sa ozýva z Lutherovho katechizmu? Je to latinčina Mechoviova, mladému veku síce postačujúca, lenže profesorovi humanistických vied nevyhovujúca. Učia sa podľa nej písať, no okrem zbožnosti naučia sa ešte vyberanú mluvnicu. Ba ešte viac! Naučia sa správny pravopis, nie síce v cicerónskom štýle, ale ani proti duchu náboženstva. Nevážime si tých, ktorí pri výklade kresťanského náboženstva namiesto slova viera používajú slovo presvedčenie. Namiesto slova anjel používajú slovo genius, namiesto ducha svätého dávajú pojem vánok božskej mysli, namiesto slova krstu používajú slovo lavacrum, miesto exkomunikácie hovoria o treste ohňa a zakázanej vody. Používajú tisícero podobných slov, než by za mačný máčik ustúpili od cicerónskeho štýlu. Smiešne je to, ale aj bezbožné! Latinčina v onom katechizme poväčšine klasických autorov neuráža, okrem vecí, ktorých obsah presahuje hranice náboženstva.“

Pozn. d — Otec Jeroným v liste k Laete hore citovanom píše, že evanjeliá nemajú nikdy z ruky odkladať a Skutky apoštolské a epištoly sa majú pojať do celého srdca.

Pozn. e — Sústavným opakovaním pomáhame slabým žiakom, hovorí Ján Sturm v knihe Linguae Latinae resolvendae Ratio (Ako sprístupniť latinský jazyk) na s. 595.

Pozn. f — Valentín Alberti^[116] v Predslove svojich Rozhovorov (Colloquia) zhodnotil túto knižku predovšetkým z teologickej a literárnej stránky a veľmi ju odporúča školskej mládeži a učiteľstvu. Druhá úloha týchto Rozhovorov podľa Zachariáša Hemingera v Predslove Theodosia Spiessera je ich jedinečný a presný spôsob učiť a naučiť sa po latinsky.

Pozn. g — Ján Sefferus^[117] v knihe De Stylo illiusque exercitiis (O slohu a jeho cvičení), hlava XIV, § 5, súdi, že toto cvičenie, niektorým málo príjemné, totiž preklad z hovorového jazyka do iného má byť prvým gramatickým cvičením. Po ňom nasledujú: zmeny v časoch, spôsoboch a osobách niektorých miest osvedčeného autora. Na treťom mieste: preklad básne a jej výklad vlastnými slovami atď. Potom nasleduje rozprávanie obsahu niektorej state knihy. O tomto cvičení píše Gašpar Dornavius v knihe Školský Odyseus, s. 359.

Obdivujeme Jozefa Scaligera,^[118] že ako učiteľ dokázal prekonať nezáživnosť pri vyučovaní gramatiky a získal tak rozsiahlu slovnú zásobu, ktorou nielenže pôvab latinčiny a jej prvoradú ľahostajnosť uplatňoval, ale aj látku gréckych spisovateľov za dva roky dôkladne prebral. Musíme ho jednostaj obdivovať, keď uvážime, čo našej mládeži k múdrosti a výrečnosti chýba. Scaliger ešte ako nezletilý si vytýčil za cieľ denne zostaviť reč otca Julia Cesara, večerami oplakávajúceho svojho syna. Aké učivo máme predkladať ďalej našej mládeži? Preklad z materinskej reči do latinčiny. Preto tento postup neodmietam, ale žiada sa mi upraviť učivo tak, aby sa prekladali diela vybraných autorov raz z latinčiny do ľudového jazyka a obrátene zo živého do latinského jazyka.

Pozn. h — Barbarský jed od klasickej latinčiny už v mladistvom veku odlučovať odporúčal Olaus Borrichius^[119] v knihe Cogitationes de variis linguae latinae aetatibus (Úvahy o rôznom stupni veku latinského jazyka). Ďalej Krištof Cellarius v diele Curae posterorum (Starostlivosť o deti), Ján Ľudovít Pruschius v spise Commentationes de Latinismis et barbarismis (Poznámky o latinizmoch a barbarizmoch), Ján Niess^[120] v knihe De ortu et occasu Latinae linguae cum eiusdem instaurandae modo (O začiatku a úpadku latinského jazyka a o jeho obnovení). Dilingen 1677, uviedol veľa ďalších, najmä v katalógu pre úžitok mládeže. Porovnaj príručku Jána Petra Titia Vitia Latini sermonis in Manudictione ad excerpendum (Nedostatky latinskej reči, ktoré treba odstrániť).

Pozn. ch — Napriek tomu, tento výber nie je závadný, Matej Bel^[121] v Predslove k čitateľovi v diele Grammatica Latina facilitati restituta v § 4 Komenského jednoducho odmietol.