ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podobne obišla aj gramatika Alexandra de Villa Dei (pozn. a) v Neustrii s titulom Doctrinale.^[70] Podľa slov Jakuba Mayera Baliolama v Annales Handricares k roku 1712, kniha VIII, s. 77, uvedená gramatika sa takmer tristo rokov vysoko hodnotila, ale napokon ju učení gramatici z vedeckej stránky zavrhli, čo treba bez výhrad prijať. Zoznam týchto autorov pozri v Bibliotheca Realis Philosophica od Martina Lippenia od roku 1507 (pozn. b).

Och, či sme teraz veľkou vďakou zaviazaní nesmiernej dobrotivosti božej! Uplatňujú sa slová spomenutého Jakuba Mayera Baliolama na uv. m., že božia dobrotivosť ráčila zahnať temnoty, obnoviť jazyk a vedu a získať pre nich najnadanejších prívržencov. Pravda, zatiaľ platí známy výrok Morhofa v Polyhistorovi, zv. I, kniha II, hlava VII, § 99, ktorý hovorí: „Medzi množstvom metód sa žiada vždy nová metóda (a ja dodávam aj nový autor), takže nikdy sa neuspokojíme len jednou.“

Azda ešte nakoniec zopakujeme s tým istým polyhistorom: „Nie je radno a je to naskrze nemožné, aby sa žiakom všetko učivo prednášalo jedinou takzvanou jasnou a presnou metódou.“

Pozn. a — V diele História o pôvode, živote a časnom skonaní ctihodného pána Daniela Gressera,^[71] druhého evanjelického farára a superintendenta v Drážďanoch, s. 10, je o Doctrinali taká zmienka. „Počas svojej mladosti chodil do školy vo Weilburgu, kde sa žiakom čítala vo verši písaná gramatika Alexandra de Villa Dei, ktorá sa začínala slovami. ,Chytám sa písať pre mladších žiakov Doctrinale. Nech to čítajú namiesto Maxmiliánových taľafatiek‘“.^[72] Z kníh dôst. p. Juraja Hermanna. S podobným náhľadom na túto knihu sa stretávame u Kristiána Pauliniho^[73] v knihe Zeit kurtzende Merkwurdigkeiten (Kratochvíľne historky), zv. III, kap. 25.

Pozn. b — Medzi tieto mluvnice treba zaradiť aj Gramatiku Filipa Melanchtona,^[74] o ktorej Ján Sartorius Amsterdamský^[75] vo venovaní svojej latinskej gramatiky Viliamovi Gnafeovi, správcovi gymnázia v Hagene,^[76] píše: „Čokoľvek vyučuješ, buď stručný, lebo doteraz sa mi pozdávala iba taká mluvnica, ktorá ukladá skôr menšie ako väčšie požiadavky. Spomedzi všetkých učencov najnovšie spracoval najdokonalejšiu mluvnicu Melanchton. Tohto jediného, môj Gnafeus, nezdráhal by som sa predčítať svojim žiakom bez akýchkoľvek obáv, pravda, okrem niekoľkých pochybností (okrem toho Melanchtonovo meno má význam čohosi temného)“^[77] Antverpy, 1549. Porovnaj Jána Juraja Valchia Historia critica Latinae linguae (Kritická história latinskej reči), v kap. IV: „O latinských mluvniciach a ich správnom používaní“, s. 173.