ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napokon v tejto štvrtej a zložitej triede okrem čítania noviel (pozn. a), ktorým sa vzdelávanie mladíkov zjemňuje a zušľachťuje, mládež sa uvádza aj do širšej znalosti zemepisných máp. Ďalej nech sa vedú vybrúsené rozhovory, potrebné pre dvoranov a mešťanov v jazyku latinskom aj hovorovom (pozn. b), aby mladíci nielen úhľadne písali, ale aj vyberaným štýlom hovorili.

Poéziu (pozn. c) treba podľa pravdivých slov Godofreda Vockeroda svedomite prednášať (pozri jeho spis De Literarum studiis Consultatio VII. — Úvaha VII o štúdiu vied). Adam Siberius píše v 50. reči De Praestantia Poetices (O vznešenosti poézie), že „starí ju považovali za takrečeno prvú múdrosť, ktorá nás radostne vzdeláva od útleho veku až po dospelosť, vedie k správnemu spôsobu života a plodí krásne myšlienky.“ Dnes však poéziu viacerí neprávom zanedbávajú (pozn. d).

V poetike majú žiaci poznať dĺžky slabík a metrických stôp. Poetická latinčina vyžaduje veľké úsilie, veď nie je mysliteľné, aby mladíci súkali verše z prózy, čo komu na um príde. Takýmto veršovníkom Daniel Juraj Morhof v Polyhistorovi, zv. I, v knihe VII, § 19 radí osvojiť si básnické frázy, ktoré na získanie úhľadného štýlu vybral z diel klasických spisovateľov Ján Bacher v Kolíne nad Rýnom v roku 1667 pod titulom Flavissae poeticae. Podobne sa odporúča dielo Juraja Fabricia^[153] De Re Poetica (O básnictve), kniha II, ako aj Viridarium Poeticum (Záhradka poézie) od Daniela Angelocratora,^[154] učiteľa školy v Stade, s nadpisom: „Čítaj, kupuj a usudzuj.“ Frankfurt 1605 a iné. Viac pozri Morhofovho spomenutého Polyhistora, zv. I, kniha VII, § 19.

Odporúča sa často čítať tieto poetické formulky a používať ich v texte náboženského učiva. Tak navádza František Vavassor^[155] v diele Theurgion sive Miracula Christi (Theurgion, čiže zázraky Kristove), alebo Hugo Grotius^[156] v básni Christus patiens (Trpiaci Kristus), aj M. Ján Bocatius v diele Syracides. Podobne aj Ján Posselius^[157] v diele Evangelia et Epistolae anniversariae (Výročné evanjeliá a epištoly), M. Ján Campanus Vodňanský^[158] v diele Odae Davidicae (Ódy Dávidove), Krištof Parschitius v spise Heroica sacra (Posvätné hrdinstvá), Lipsko 1710.

Poetické formulky možno použiť aj pri opise historických udalostí. Spisovateľov tohto druhu nazhromaždil Olaus Borrichius v diele Dissertatio Academica de Poetis (Akademická rozprava o básnikoch) v § 9 a nasl. Archias takým istým spôsobom opísal vo veršoch vojny s Cimbrami; Cherilius víťazstvo Athéňanov nad Xerxesom; Simonides Magneilus dejiny Antiocha Veľkého; Soterichius Casites posúdil metricky Diokleciánove skutky; Naevius dejiny prvej púnskej vojny; Silius vojnu s Hannibalom; Theofanes Lesbický vojnu s Mithridatom; Lucanus bitku pri Farsale; Hostius istrijskú bitku; Domitius Marsus bitku Amazoniek; Claudianus De bello Gildonico; Corippus Africanus Chvály Justína mladšieho; Roswitha otónske dejiny; Günther dejiny Fridricha Barbarossu; Filip Gvalterus vojny Alexandra Veľkého; Mambrunus bitky Konštantína Veľkého; Al. Cortesius zveršoval vojnové chválospevy o uhorskom kráľovi Matiášovi Korvínovi; Andrej Gravinus a Joachim Minsingerus spísali dejiny rodiny rakúskej; Erasmus Laetus ospieval básnicky víťazné zbrane dánskej kráľovnej Margéty; Adolf a Dans víťazstvá anglickej kráľovnej Alžbety; Hadrián Turnebus zajatie Calisia; Dion. Petavius vojnu germánsku; Ján Campanus dejiny tureckých sultánov; Jakub Bidermann Herodesovo vraždenie nemluvniat; Ján de Bussiers život Skanderbegov; Tomáš Metellanus Naupactiada; Alexander Rosseus prepustenie židov z Egypta; Vavrinec Nyendalis porážku Scaldinovu; Hugo Grotius poslanie Jonášovo; Jakub Eindius flanderskú vojnu.

Veľmi nástojčivo sa žiada príležitostnou poéziou spracúvať hoc aj odľahlú tému, ako to vo verši výstižne pripomína Bohuslav Alojz Balbín: „aby sa krv našej poézie miešala a sfarbovala so živnou a zdravou krvou slávnych básnikov.“ No povesti a bájky (pozn. e) nech sa spracúvajú poeticky iba vtedy, ak ich znalosť môže prispievať k osvojeniu poézie.

Nech si žiaci dobre všímajú odznaky a erby hrdinov (pozn. f), a nech sa dôkladne učia používať anagramy (pozn. g), ďalej nech sa usilujú uhádnuť zmysel ostrovtipov a hádaniek (pozn. h) a nech sa usilujú napodobňovať autorov básní a epigramov (pozn. ch). O tom viac pozri v knihe Európa od Cyriaka Lentula,^[159] ktorá vyšla v Herborne v Nasavsku u dedičov Krištofa Corvina 1650.

Poloha krajín, miest a riek, úrodnosť krajov a ich bieda, mravy národov, ich zariadenia, pôvod štátov, ich vzostup aj moc nech sa básnickým veršom ospievajú. Obratne a prehľadne treba so žiakmi preberať nielen to, čo ich rozptyľuje, ale aj to, čo im trvale zostane aj vhodnou podporou rečníckeho štúdia (pozn. i), okrem toho im dá skvelé podnety pri dôkladnejšej znalosti zemepisu.

Čo sa týka skladania básní (pozn. j) a iných zložiek básnického umenia, by som súdil, že treba čítať výhradne najvýznamnejších básnikov. Ich príklady pozri v Encyklopedii Jána Henricha Alsteda v knihe X, odd. IV, hlava V; ďalej v knihe Martina Dunynela Ars Poetica (Umenie básnické) z roku 1664; v knihe Jána Bapt. Riccioliho^[160] Prosodia Reformata (Pretvorená prozódia) a spomenutého Daniela Juraja Morhofa v Polyhistórovi v stati O spisovateľoch — poetoch a pod.; v stati O novších básnikoch a ďalších ešte dielach.

Pozn. a — Porovnaj knihu Ahasvera Fritschia Discursus de Novellarum, quas vocant Neu Zeitungen usu et abusu (Rozhovor o používaní a zneužívaní noviel), Jena, 1626. Podobne pozri dielo Kristiána Veissena (Weisse) Methodus legendarum Novellarum (Spôsob čítať novely), Jena, 1666. Theologia autora Hertzena vyšla vo Frankfurte 1702, v ktorej píše: „Pravý kresťan má sa vyhýbať hudbe, nemá čítať nijaký časopis a do ničoho zlého sa nemá miešať.“ No takéto náhľady sa u múdrejších nestretávajú s porozumením.

Pozn. b — Treba sa starať o to, aby sa chlapci už od útleho veku učili prívetivo hovoriť. Pri styku s ľuďmi nie je nič odpornejšie ako onen nespratný druh popudlivosti, o ktorom hovorí Seneca vo svojej I. knihe De ira (O hneve) v hlave IV a menuje to — náladovosťou. Tomu sa treba vyhýbať podľa napomenutia Plutarcha Chaironejského v diele De liberis educandis (O výchove detí), aby chlapci nehovorili dve na tri. Keď sa hovorí do vetra a koná sa bez rozvahy, je to pochabosť. Pri tomto cvičení vezmi vhodnú pomôcku Kristiána Weissa Politischer Redner.

Pozn. c — Nevyhnutnosť štúdia poézie na správne osvojenie základov latinského jazyka zdôrazňuje Olaus Borichius slovami: „Bez znalosti poézie nemožno ani latinský jazyk vyučovať správne, ale nemožno ho ani správne pochopiť. Bez poézie totiž nie je pevne podopretá nijaká časť gramatiky, ani pravopis sa nedá rozumne odôvodniť, stráca sa istota v spôsobe prednášania a pri ohýbaní slov. Poézia dáva slovám vzlet, prednášajúcim osobný pôvab a dôstojnosť v celkovom správaní. Nemožno zamlčať, s akým oduševnením sa vyučuje poetika, kým ostatné vedy sa vyučujú bez zanietenia a bez pôžitku.“ Jednoducho, ale otvorene sa vyslovil Julius Caesar Scaliger u Morhofa slovami: že netreba odsudzovať tých, ktorí zavrhujú čítanie básnikov, keďže tu ide o nevzdelaných obmedzencov a pýchou posadnutých hrubcov. Polyhistor I, VII, I, § 1.

Pozn. d — Pravdivo a obratne stojí v Die Unschuldigen Nachrichten von alten und Neuen auf das Jahr 1707 (Bežné zprávy o starých a nových veciach na rok 1707): „komuže sa od srdca vyžalovať, že prílišným zneužívaním sa poézia stala otázkou čírej márnivosti? Je nesporné, že najlepšie hlavy premrhajú svoje umelecké vlohy na naničhodné veci, a tak sa toto štúdium, od prirodzenosti samo v sebe inklinujúce najskôr k márnivosti, mnohým spríkrilo“.

Porovnaj knihu De conceptu et fastidio Poeseos (O vzniku a pohŕdaní poéziou) od Petra Dieterika a Pavla Apellesa predhovor ku knihe Exercitium Poeticum Anagrammaticum privatum (Súkromné anagramatické cvičenie básnické), ktoré vyšlo v Jágri. Gašpar Dornavius o tejto veci referuje v Reči II, zv., s. 19. Cornelius Agrippa^[161] v diele De Incertitudine ac vanitate scientiarum (O neistote a márnosti vied), hlava III, na s. 29. Strojkyňou lží a pestiteľkou zvrátených náuk menuje poéziu Ján František Budaeus v Dissertatio de cultura ingeniorum (Rozprava o vzdelávaní ducha) a označuje ju za umenie márnivé a neplodné (§ 10 až 12).

Pozn. e — Učiť sa vo veršoch bájky radí Morhof podľa spisu Illia Gregora Gyraldia^[162] Historia Deorum (Dejiny bohov), podľa spisu Gerharda Vossia^[163] Theologia gentilium (Teológia súkmeňovcov), podľa spisu Františka Pomeya Pantheon Mythicus (Bájny Panteón) a iných spisovateľov, spracovaných do básnického umenia, citovaných v Polyhistorovi, zv. I, kniha VII, kap. I, § 17, ku ktorým bez váhania možno priradiť spis Palaephati incredibilia od M. Pavla Patera z Uhorska r. 1685, Frankfurt.

Pozn. f — Mikuláš Reusner^[164] vydal v Jene a vo Frankfurte Symbolorum Heroicorum Liber (Kniha o symboloch hrdinov). Jakub Typpotius^[165] knihu Symbola Divina et Humana Pontificiorum, Imperatorum, Regum (Božské a svetské odznaky pápežov, cisárov a kráľov), Frankfurt, folio 1680, z čoho aj Jakub Massenius veľa citoval podľa jeho slov v diele Speculum Imaginum (Zrkadlo obrazov), kap. 42. Podobne pozri spis Vavrinca Peckensteina^[166] Monarchiae Romanae tam Imperatorum, quam Regum, Archi-ducum, Electorum Symbola (Symbola cisárov, kráľov, arcivojvodov a kurfirstov rímskej ríše), Lipsko 1602 a Symbola Heroum Hungariae (Odznaky uhorských hrdinov) od Eliáša Vidermanna, Viedeň, folio, 1652. Spisovateľov a odznaky uvádza aj Polyhistor Daniela Morhofa, zv. I, kniha VII, kap. III, § 5.

Pozn. g — Spomenutý Morhof čo najviac odporúča (Polyhistor, zv. I, kniha VI, kap. III, § 10) knihu Idea argutae et ingeniosae dictionis (Obraz dôvtipného a duchaplného rozhovoru) od Emanuela Thesaura,^[167] Frankfurt a Lipsko, 1698, spisovateľa ostrovtipných kníh. O tejto téme píše aj v knihe Leges acumicum (Pravidlá dômyselnosti) Ján Kviatkiavitz a v diele Phoenix Rhetorum seu rarioris Atticismi (Večný zdroj rečníkov čiže vzácnejšieho atticizmu), Calissii, 1682. Žiakov však treba vystríhať pred obrazmi nevhodnými a príliš vzrušujúcimi. O zneužívaní anagramov porovnaj stať v Gymnaziológii o škole v Ivančinej, diel IV, kap. IV, § 5.

Pozn. h — Pozri Mikuláš Reusner Aenigmatographia (Hádankárstvo), Frankfurt, 1602. Porovnaj „Hádanky“ v knihe Symbologia Aegyptiorum Sapientiae (Náuka o egyptskej symbolike múdrosti) na s. 128 od Mikuláša Chausina.

Pozn. ch — O autoroch epigramatických básní pozri Morhof 1. c, zv. I, kniha VII, kap I, § 12 a 14. Básnické štúdium mládeže podnieti aj kniha Hortus variarum inscriptionum etc. (Záhrada rozličných nápisov starých i nových, totiž miest, chrámov, kaplniek, oltárov, cmiterov, hradov, brán, organov, hodín, škôl, knižníc, múzeí, radníc, zbrojníc, kúpeľov, mostov, prameňov, ciest, záhrad, vrchov atď. od Ottu Aichera,^[168] Salzburg, 1676.

Pozn. i — Maliara máme posudzovať podľa toho, ako vie znázorniť nielen ľudskú tvár, ale aj ostatné údy a celého človeka pre zvedavé oči hoci nahého a zakryť nahotu akýmsi nachovým hávom farbivosti. Priam tak isto si musíme predstaviť aj rečníka, ktorý keď ide o sporné otázky všeobecných záležitostí, dokáže nielen vystavovať na obdiv svoje rečnícke umenie jednostajným krikom až do omrzenia, ale dokáže z maličkostí splietať venček slohovej kvetnatej výrečnosti.

Máme preberať podnety a príklady nielen z literatúry Grékov a Rimanov, ale aj zo svetovej zásoby vied iných vzdelaných národov, ktoré možno použiť na slovné vybrúsenie reči (na čo už výrečný Cicero poukázal v knihách De Oratore). Z tohto materiálu možno povyberať látku vhodnú na rečnícke spracovanie. Pozri Ericus Puteanus v knihe Oratio II. De Rhetoris Officio (Druhá reč o úlohe rečníka), s. 390.

Pozn. j — Veľa podnetných básní uvádza Aloysius.^[169] Pozri Alstedovu Encyklopediu, kniha X, sectio IV, hlava I. Augustin Buchner^[170] poukazuje na to, že sama príroda tvorí básnikov. Vo svojom liste o menej dôležitých latinských autoroch (Epistola de Praelegendis Linguae Latinae Auctoribus) na s. 19 hovorí: „K básnickému umeniu nestačí Vergílius ani iní chýrni poeti. Pre rôznorodosť básnického umenia treba čerpať z rozličných prameňov. Hrdinskú vznešenosť najlepšie zvýraznil Vergílius, povahu elégií vystihol Ovídius Naso a v umení lyrických básní je príkladný Horácius. Treba každého napodobňovať osobitne z takej stránky básnického umenia, ktoré ovládal majstrovsky a v ktorom najviac vynikal. Taká básnická forma má slúžiť ako norma a vzor.“