ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trieda štvrtá

Tak sa nám marí, sťaby sme mládež iba mliekom chovali, lenže odteraz ju privádzame tam, kde si bude musieť navykať na vzdelávanie metódami dospelých ľudí. V štvrtej triede totiž sa bude prednášať o osobitných pravidlách klasickej latinčiny, začiatky prozódie a hlbšie základy gréckeho jazyka. Z biblie preberie trieda syntaxistov a poetov sprvoti po jednej kapitole z Nového zákona a látka sa doplní cvičeniami.

Neskôr dostanú do ruky Institutiones Catecheticae (Náuka katechizmu) od Konráda^[142] Dieterika (pozn. a), ktorá sa bude vysvetľovať vo všetkých článkoch výrokmi z biblie a každý článok sa bude preberať v materinskom jazyku. Hlbšie základy latinského jazyka sa budú čerpať z Cornelia Nepota (pozn. b). Jeho latinčina častým výkladom a vysvetľovaním pomocou príbehov z dejín vlasti alebo z histórie židovských a izraelských kráľov, prípadne aj odinakiaľ vzatá, je vždy ľahšia než v iných historických knihách. Pozri Morhof v Polyhistorovi, zv. I, kniha I, kap. 13, § 1. Jeho sloh budú napodobňovať a budú ho častejšie prednášať pomocou vyberaných a primeraných gest (pozn. c). Jeho štýlom budú denne preberať prečítanú kapitolu z Nového zákona. Treba brať zreteľ na to, aby sa nepostupovalo presne podľa gramatických pravidiel s patričnými poučkami, ale treba naučiť žiakov meniť vety a používať ostatné druhy vycibreného slohu na obohacovanie reči.

Také príklady zhromaždil Ján Michal Dilherus v knihe Ornatus Linguae Latinae (Rúcho jazyka latinského), Norimberg 1622 a Ján Buchler^[143] nadviazal na knihu Thesaurus Aldi Manutii (Poklad Aldi Manutia). Podľa vzoru Františka Sylvia Ambiana^[144] (t. j. z Amiensu) v knihe Institutiones in artem Oratoriam (Vzdelávanie v rečníckom umení). Ďalej Jána Henricha Alsteda v diele Philometia Theologico-Philosophica (Láska k teologicko filozofickej múdrosti), Emanuela Alvareza^[145] v knihe Grammaticae Institutiones (Vyučovanie gramatiky), Jána Clarka^[146] v knihe Formulae Oratoriae (Formy reči), Augustína Datta^[147] v diele Isagoge (Úvod), Jána Philipa Parea^[148] v knihe Regulae Elegantiarum Ciceronianarum (Pravidlá cicerónskych obratností), Gašpara Scioppia^[149] v práci Grammatica philosophica a jeho Observationes Linguae Latinae (Filozofická mluvnica, Presnosť latinského jazyka), M. Ondreja Fleischera v diele Tabulae Sermonis Latinae elegantioris (Obrazy obratnej latinčiny), Daniela Vechnera^[150] v štúdii Helenolexia, Juraja Vogelmanna v knihe Latini Sermonis Praeceptiones (Pravidlá latinského jazyka) a napokon Adama Weinheimera^[151] v knihe Orator extemporaneus (Pohotový rečník).

K spomenutým sa zaraďuje Manuductio Epistolico practica (Praktická rukoväť pri písaní listov). Lenže o nedostatkoch tejto rukoväti bolo počuť veľa ponôs od verejne činných ľudí. Preto učitelia odporúčajú primeranejšiu knihu Justa Lipsia Institutio de conscribendis Latinis Epistolis (Poučenie, ako písať latinské listy), ktorá vyšla v Magdeburgu, 1594. Ďalej rukoväť Jána Henricha Ackera Methodus scribendarum Epistolarum ad fontes purioris Latinitatis Conformata (Metóda písania listov podľa prameňov vzornej latinčiny), Rudolfstadt, 1710, Krištofa Ruperta^[152] Mercurius Epistolarum sive Institutiones Epistolicae (Merkur listov čiže poučenie, ako písať listy), Norimberg, 1661, Krištofa Weissia knihu De conscribendis Epistolis Institutiones Oratoriae (Rečnícke poučenie, ako písať listy), kniha II, kap. II, Lipsko, 1702. Podobne Predpisy o listinách od Bohuslava Alojza Balbína v diele Verissimilia humaniarum disciplinarum, Praha, 1666. Nech sa žiaci učia buď podľa príručky M. Andreja Reichera Florilegium Epistolarum Latino-Germanicum (Záhon listov latinských a nemeckých), Lipsko a Frankfurt, 1680, alebo podľa Jána Christophora Berna v Diele Expeditus Secretarius (Pohotový tajomník), Norimberg, 1702, alebo Vybrané listy Menanta Hala, 1772, ako aj Talandra a iných. No podľa môjho úsudku spomenuté listy treba používať s rozvahou.

Pozn. a — Nemá význam tieto Institutiones s početnými vysvetlivkami rôznych poznámok doplňovať, ako to majú poniektorí učitelia vo zvyku. Tak isto nemá význam skostnateným recitovaním učiteľov zaťažovať mysle žiakov. Pre úžitok mládeže v budúcnosti múdrejšie radia tí, ktorí sa usilujú preberať otázkami vybrané Dieterikove partie v priebehu roku.

Pozn. b — Správne píše Emanuel Sincerus v najnovšom vydaní Cornelia Nepota, ktoré vydala vdova po Pavlovi Küchtsenovi, 1721: „Tento autor písal veľmi krásnym latinským slohom, preto by jeho učebnicu nemali chlapci dovtedy pustiť z ruky, kým sa nenaučia jej obsah takmer naspamäť, čo docielia častejším výkladom a čítaním.“

Pozn. c — Užitočnosť deklamácií síce uznávajú všetci, lenže málo je tých, ktorí sami uplatňujú a pestujú všetko, čo uznávajú a vychvaľujú. Nech je teda učiteľovou a správcovou prvoradou povinnosťou všemožne prihliadať na to, aby sa zaužívaná obyčaj deklamovania nezanedbávala, aby sa častejšie deklamovalo v stanovených termínoch alebo súčasne s dišputáciou alebo striedavo. Pri deklamáciách treba sa spravovať tými istými zásadami ako pri rečnení, čo sa týka učenia, mravov a výrečnosti. Pozri Ján Sturm, kniha III, Epistolae, s. 159.