ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V úsilí začať čo najskôr s vyučovaním gréčtiny Daniel Heinsius^[135] zdôrazňuje v diele Oratio de coniugendis Graecorum Lingua et Disciplinis (Reč o zaradení gréčtiny do vyučovania) a jezuita Ján Niessi v diele De ortu et occasu Linguae Latinae cum eiusdem instaurandae modo (O vzniku a zániku latinčiny a o spôsobe jej obnovenia) v knihe II, kap. IV, s názvom: O nevyhnutnosti spájať gréčtinu s latinčinou. Podobne sa aj Ericus Puteanus^[136] De Facilitate Linguae Graecae Oratio IV. (Štvrtá reč o prístupnosti gréčtiny) a iní významnejší ľudia pridržiava tohto vcelku známeho výroku:

Okrem toho pripájam, že v tejto triede neslobodno upúšťať od základov bežnej, v každodennej potrebe života nutnej aritmetiky (pozn. a). Konečne v tejto triede ako aj v nasledujúcich triedach sa majú zaviesť ephemerides čiže denníky verejných a súkromných prác (školských a domácich), ktoré Ján Sturm výstižne označuje za svedkov usilovnosti, za strážcov pamäti a za obrancov proti nežičlivcom žiakov i učiteľov. Pozri Sturmove Listy, kniha III, 158. Pri zmienke o lavingianskych školách v otázke používania denníkov prirovnáva tieto k pokladničnému denníku hospodára.

V spojitosti s uvedenou témou hodno spomenúť aj Quintiliánove otázky, ktoré sa zaoberajú témou — či možno v útlom veku učiť súčasne viac predmetov? Namiesto odpovede Quintilián vyslovil dvojaké prirovnanie: Či si gitaristi namáhajú pamäť, keď súčasne musia dbať o zvuk, ktorý docielia len pohybmi? Zatiaľ čo istá časť nervstva vedie pravú ruku, druhá časť nervov uvádza do pohybu ľavú ruku a ešte aj nohou rýchle udáva takt. Prečo neodporúčame to isté aj roľníkom, aby neobrábali súčasne polia aj vinice, sady aj olivové háje? Ďalej, aby lúkam, dobytku, ani záhradám, úľom a vtáctvu nevenovali odrazu starostlivosť? Tu treba pripomenúť Morhofove slová v Polyhistorovi, zv. I, kniha IV, kap. I, § 7: „Mýlia sa tí, ktorí tvrdia, že sa nemá učiť okrem suchopárneho čítania a neumelého písania nič inšie iba mluvnica.“

Pozn. a — Nižšia matematika čiže spôsob, ako pracovať s číslami, má štyri úkony: spočítanie, násobenie, odpočítanie a delenie. Pri rátaní jedni používajú prsty, o čom písal už Ján Glogoviensis^[137] v Krakove v roku 1503 a Beda Venerabilis^[138] v Paríži v roku 1614. Iní používajú dosku (abacus), ktorej tvar podľa starých dokladov uverejnil Marcus Vellerus^[139] a Ján Peter Titius pripojil o doske vysvetlenie vo svojej knihe Manuductio ad exercendum (Rukoväť k výcviku). Sú aj takí, ktorí používajú Regula pigri, v skutočnosti na výchovu tupých počtárov. Iní sa učia rátať na tabuli coebitis. Porovnaj stať „Spisovatelia počtovied“ u Morhofa v Polyhistorovi, zv. II, kniha IV, kap. I, § 5, ku ktorým ešte načim prirátať spis známeho Valentína Heiniho Arithmeticus (Počtár) z roku 1704. Aj Henrich Alsted v Encyklopedii v knihe XIV, časť I., kap. III odporúča knihu Jána Neppera^[140] Rabdologia seu Numeratio per virgulas (Počtovanie s pomocou paličiek), jedna jeho kniha vyšla v Amsterdame, druhá v Strasburgu.^[141]