ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa zachytili najmä začiatky gréckeho jazyka a úvod do znalosti nárečí (pozn. a), prehľadne a jasne sa preberá aj hebrejčina (pozn. b). Táto podľa slov Jána Adama Schertzera^[206] v De Linguae Hebraicae studio Programmate I. (Prvý program štúdia hebrejského jazyka) je dnes tak spracovaná, že nevyžaduje od žiaka viac ako dobrú vôľu. Používa sa učebnica Salamona Glassia^[207] Philologia sacra (Posvätná jazykoveda). Neskoršie nasleduje každodenné a vytrvalé čítanie Starého a Nového zákona (pozn. c). Prekladom oboch Zákonov sa majú žiaci usilovne zaoberať od začiatku do konca. Veľmi úspešný spôsob Kristiána Ernesta Marchiona z Brandeburgu si osvojili na gymnáziu v Bayreuthe: Ak chceme, aby žiaci vnikli do skladby gréckeho a hebrejského jazyka, treba s nimi v dotyčnom jazyku hneď od začiatku hovoriť. Mládež má nielen získať správne základy, ale má sa naučiť okrem čítania Nového zákona dôkladne rozumieť aj svetským autorom a Aristotelovým spisom. Čo sa týka štúdia hebrejčiny, musí záležať na tom, aby sa žiaci naučili presne vyložiť originálny text Starého zákona. Výsledok sa docieli ľahko a v krátkom čase v predpoklade, že sa používa správna metóda. Odporúčame však nezdržiavať sa zdĺhavým rozborom textu, ako je to doteraz zvykom.

Napokon aj v hebrejčine je veľká časť múdrosti vyjadrená v prísloviach, ktoré sa majú žiakom na vyššom stupni pri každej lekcii jednotlivo predkladať a vysvetľovať v abecednom poriadku. Akže sa nezíska aspoň priemerná znalosť týchto jazykov na triviálnych školách, daromné je všetko, čo si študenti od akadémií sľubujú. Inak by museli stráviť nejednu bezsennú noc, ako svedčí o sebe Daniel Heinsius v 19. reči De prolapsis Graecarum Literarum studiis (O zmarených štúdiách gréckeho jazyka). Morhof v Polyhistorovi, zv. I, kniha II, kap. XI, § 6 píše: „Nesústavné úsilie je samo osebe pochabé, lebo nikto nemôže docieliť skutočnú múdrosť, ak by nečerpal z tých prameňov, z ktorých pramenia rieky poznania.“

Pozn. a — Porovnaj spis Juraja Passora Idea Graecorum Novi Testamenti Dialectorum (Stať o gréckych dialektoch Nového zákona), ktoré možno nájsť v jeho diele Syllabus vocum Novi Testamenti (Zoznam slov Nového zákona). Podobne spis Gašpara Vissia Dialectologia sacra (Náuka o posvätných dialektoch) s dodatkom „O dialektoch básnických figúr“, 1650.

Pozn. b — Konrád Danhaver v spise Hermeneutica sacra, článok X označuje idiómy všeobecne za jav, ktorý sa vyskytuje vo všetkých jazykoch. Vlastne na idiómy sa vzťahuje všetko, čím sa vyznačuje jeden jazyk nad druhým, menovite ak sa nechcem prehrešiť proti povahe druhého jazyka a proti bežnej výslovnosti onej reči. Správne dôvodí August Hermann Francke vo svojom spise Manuductio ad lectionem Sacrae Scripturae (Sprievodca k čítaniu Písma) § 1, že by to nebolo ľúbozvučné. Porovnaj Frant. Vigeria^[208] stať De Idiotismis praecipuis Linguae Graecae (Hlavné idiómy v gréčtine), na ktorú upozorňuje Morhof vo svojom Polyhistorovi. Sem patrí aj spis Lamberta Bosa Elypses Graecae^[209] (Grécke elipsy) s prídavkami a poznámkami Kristiána Schoettgenia, ktoré vyšli v Lipsku, 1713.

Pozn. c — O metóde Viliama Schickarda „naučiť sa po hebrejsky za 24 hodín“ nie plynulých, ale prerušovaných, ako to sám objasnil v predslove knihy Institutio Linguae Hebreae (Vyučovanie hebrejčine) z roku 1622.^[210] Svojou metódou dosiahol úspešné výsledky. Podobne aj stať Jána Michala Dilhera „Prirodzený spôsob naučiť sa za šesť hodín po hebrejsky“, ktorá je pripojená k dielu Peristilium Linguae Sacrae (Stĺporadie posvätného hebrejského jazyka), Aspasius Caramuel zadelil medzi tie, ktoré majú prirodzenú metodickú účinnosť. Cent. II, 107. Ján Heinreich v spise Prodromus Grammaticae Hebreae facilioris (Predchodcovia ľahšej hebrejskej gramatiky),^[211] ktorá vyšla v edícii „Nová literatúra germánska“ v novembri 1706, usudzuje, že gramatika nijakého iného jazyka nie je prístupnejšia a jednoduchšia ako jazyka hebrejského. Spôsob čítať a písať pozostáva najmä zo štyroch častí: spoluhlásky, samohlásky, prízvuk a diakritické znamienka. Sám sa presvedčil, že pri svedomitom učiteľovi sa možno naučiť po hebrejsky za štyri až päť hodín.“

Pravda, netreba začínať pravidlami, ale hneď pristúpiť k textom, napokon radí častejšie opakovať zámená. Podobnú metódu má aj L. Esdras Edzardus,^[212] M. Ján Tribechovius, Aug. Francke a Hermann von der Hardt, ktorého Hebrejskú mluvnicu Heinreich právom označil za zlatú knižočku, lenže treba sa ju naučiť od slova do slova. Pre čitateľa a milovníka hebrejčiny August Pfeiffer rozdelil príručku Linguae Sacrae fundamenta (Základy posvätného jazyka) na desať hodinových lekcií. Pritom takto dôvodí: „Nikdy by mi neprišiel na um taký nezmysel, aby som posvätný jazyk pokladal za akúsi kreatúru, za podenku alebo ohorok po jednej prehýrenej noci. Pevné základy musím tak položiť, aby sa na nich mohli ďalšie poznatky ľahko vybudovať.“

Henricus Opitius^[213] napísal v úvode k svojmu Atriu, ktoré vydal v Lipsku v roku 1704, metódu, ako sa učiť a naučiť s dobrým výsledkom posvätný jazyk aj bez učiteľa. Inde zasa bez mluvnice, len praxou si chcú osvojiť túto reč podľa spôsobu, aký používajú židia. Lenže sám Ján Buxtorfius^[214] túto metódu zavrhuje vo Venovaní, ktoré uverejnil v predhovore svojho diela Thesaurus Grammaticus Linguae Sacrae (Mluvnický poklad posvätného jazyka hebrejského). T. Samuel Magni otvoril bránu chlapcom na osvojenie hebrejského jazyka knižkou Leuchte Weg zur Hebräischer Sprache für Knaben (Ľahká cesta k hebrejskému jazyku pre chlapcov), Lignitz, 1708. Na praxi založená kniha Henricha Alsteda Hebrejská mluvnica, ako aj Joachima Reicheliova kniha Compendiosa et facilis Linguam Sacram addiscendi via (Prehľadný a ľahký spôsob naučiť sa posvätný jazyk), Rostock, 1625. Ďalej kniha Ondreja Reala Occitana Brevis et facilis Introductio ad Linguam Hebraeorum (Krátky a ľahký úvod k posvätnému jazyku), Leiden, 1646.

Spomeniem aj knihu Pavla Rosselia Pravidlá hebrejčiny čiže rukoväť ľahšieho poznania posvätného jazyka, Wittenberg, 1611 a najnovšie dielo Jána Ondreja Dandtzia, riadneho profesora v Jene, Rukoväť hebrejského jazyka, Jena, a iné spisy za týmto účelom vydané. Najvýstižnejšie o tom píše Ján Gerhard v diele O pomôckach potrebných pri štúdiu posvätného jazyka: „Vyučovaním pomocou živej reči pri poznávaní tohto jazyka sa dosiahne oveľa viac než súkromným čítaním kníh.“ S gramatickými poučkami a pravidlami treba spájať čítanie biblickej knihy, najmä historickej. Porovnaj knihu Jána Clerika Methodus in Hebraicae Linguae Studio observanda (Akú metódu zachovávať pri štúdiu hebrejčiny).