ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Patrí sa, aby si poslucháči tejto triedy osvojili znalosti o svojej vlasti (pozn. a), štyroch monarchiách (pozn. b), o filozofických smeroch (pozn. c) a nevynechali ani doteraz obvyklé štúdiá podľa uznesenia prešovskej synody z roku 1656, a to štúdium rečnícke (pozn. d), logiku (pozn. e), etiku a náuku o prirodzenom práve (pozn. f), akýsi úvod do prírodných vied (pozn. g) a do transcendentálnej vedy (pozn. h).

Pozn. a — Pramene o spisoch a spisovateľoch Uhorska možno nájsť u Bucharda Gotthelfia Struvia v knihe Selecta Bibliotheca (Vybraná knižnica), kap. IX, a u Davida Czwittingera v stati Zoznam spisovateľov o dejinách Uhorska, pripojený k jeho dielu Specimen Hungariae Literatae (Obraz literárneho Uhorska).

Pozn. b — Porovnaj tú istú Struviovu knihu Bibliotheca Historica, kap. 8, stať O spisovateľoch všeobecnej histórie. V podrobnostiach sa možno obrátiť na dielo Neü eröffneter Historischer Bilder Saal (Novootvorená historická obrazáreň) od Ondreja Lazara von Imhof, Norimberg, zv. VI, spojené so spisom Krištofa Schradera^[223] Tabulae chronologicae, Helmstad.

Pozn. c — Krátky nástin dejín filozofie podal Ján František Budaeus v predslove knihy Philosophia instrumentalis. Sem sa zaraďuje aj kniha Gerharda Vossia De Sectis Philosophorum (O filozofických školách) s pokračovaním a doplnením od Jána Ryssela^[224] v Jene, 1705.

Pozn. d — Gerhard Ján Vossius podľa Fabia v knihe II, kap. IX, hovorí, že výrečnosť nadobúdame dvojakým spôsobom: prirodzenými schopnosťami a usilovnosťou. Keď spozorujeme, že jedni vynikajú prirodzenými schopnosťami, netreba zúfať, pretože vrodené vlohy len vtedy zmohutnejú, ak ich budeme podporovať starostlivým cvičením. Aby som svoju mienku presne objasnil, dodávam, že usilovné cvičenie neväzí v diktátoch, v dlhých a rozvláčnych výkladoch pravidiel toho-ktorého autora, ale v každodennom cviku, ktorý sa uskutočňuje v istom poriadku, t. j. po nadobudnutí primeranej zásoby slov nasleduje ich skladanie, čiže tzv. periodologia. Túto náuku podľa vzoru starších a novších autorov M. Krištof Zippelius v Rezne, 1714 pre úžitok študujúcich jasne naznačil a spojil s náukou o slohu. Pozri spis Particulae Linguae Latinae (Častice latinského jazyka) od Adama Dürrera, 1673, Lipsko.

V návode o tvorení trópov a figúr nech predchádzajú Chriae Aftonianae^[225] a nech sa žiactvu predkladá umenie novšej praxe podľa knihy Institutiones od Kristiana Veissia. Treba prakticky precvičovať topologiu, čiže zoznam príslušných miest logického rečníctva, spôsob vzletného štýlu reči a rozšíriť ostatné vecné poznatky^[226] podľa vzoru knihy Deliciae Oratoriae intimioris (Radosti dokonalejšieho rečníckeho umenia) od Daniela Juraja Morhofa, Lübek, 1712.

Načim venovať pozornosť aj praktickým cvičeniam Valentína Thilonia^[227] a Jána Tesmara.^[228] Nech sa žiakom zadováži hojné množstvo jazykových obratností, aké môžu nadobúdať zo znalostí symbolov, obrazového písma, alegorických bájok, rozprávok, histórií nápisov, chrámov, verejných budov, sadov, mincovní, hrobiek, erbov, z rôznych príkladov, výrokov, obrazov a z poznatkov starodávnych cností aj nerestí.^[229]

Takto má pokračovať rečnícky výcvik žiactva pod vplyvom svetských aj cirkevných osôb.

„Stovky je tých, ktorí napísali pravidlá rečníckeho umenia, ale sotva sa nájdu jedni-dvaja, čo by sa učili podľa príkladov.“ Napriek tomu zastávam náhľad, že budúcnosť študentov je podmienená takou školou, kde sám učiteľ a správca vlastným príkladom ukáže cestu zverencom. Nech ukáže, ako rozmanite možno členy súvetia rozširovať a skrášľovať a ako možno vety po formálnej úprave zdokonaľovať. Okrem toho si dajú záležať na tom, aby súvetia navzájom prirodzene a reťazovite nadväzovali a bezchybne spresňovali. Pravda, takýto postup treba názorne predvádzať v zošite alebo na tabuli. Čo vnímame zrakom, ľahšie sa zakorení v pamäti. Pripúšťam, že je to veľká práca, no dodávam s Markom Antonom Muretom, že veľké je aj to, čo sa takou prácou dosiahne. Porovnaj jeho reči XXI, zv. I, De via et Ratione ad Eloquentiae laudem perveniendi (Cesta a spôsob, ako získať rečnícku pochvalu).

Pozn. e — Hriechom je plýtvať celé roky na také štúdiá, ktoré vyložil v predhovore knihy Institutio Philosophiae Rationalis (Náuka rozumovej filozofie) Ján Jakub Sybius, Jena, 1718. Lenže zneužitie Aristotelovho Organa, nadmernú úctu a preceňovanie logiky už dávnejšie odsúdil M. Ján Bayer v roku 1663, pôvodne prísediaci filozofickej fakulty wittenberskej akadémie a rektor prešovského lýcea v Predslove úvodu svojho diela Filum Labyrinthi vel Cynosura sive Lux mentium univeralis (Niť labyrintu čiže Polárka alebo všeobecné svetlo myslí). Nesprávne je jeho stanovisko, podľa ktorého sa diktovanie poznámok má jednoducho zavrhnúť a zo školy vyhostiť. Pozri o tom rozpravu Štefana Gaussenia, profesora teológie na akadémii v Salmure, v diele De utilitate Philosophiae ad Theologiam (O užitočnosti filozofie pre teológiu) v Halle 1723 vytlačené a od Františka Burmanna v Súhrne teológie a najmä ekonómie zmlúv (Starého a Nového zákona), zv. II, s. 653 dôkladnejšie objasnené.

Ukázal dvojakú podobu teológie — jedna sa týka pôvodnej prirodzenosti dogiem, bez akéhokoľvek zásahu ľudskej činnosti, druhá má vzťah k istému veku, k istému národu a k istému človeku. A preto znova zdôrazňujeme, že logika a metafyzika sa osvedčili ako užitočné pre teológiu. Či len užitočné? Ba, sú toľme potrebné, že teológ, ktorý tieto vedy neovláda, je nie menej pochabý, ako by niekto chcel bez znalosti geometrie vstúpiť do Platónovej školy. Ale akú a ktorú logiku a metafyziku vám tu odporúčať? Či azda karteziánsku, ktorú s veľkou obľubou pestovali Renné Cartesiovi stúpenci? Či skôr onu kanonickú, ktorú zo záhrad starého Gargetia^[230] pozbieranú pre našu dobu zveladil Peter Gassendus?^[231] Keby si teológovia podľa jednej aj druhej prispôsobovali svoje učenie, potom radím obe, alebo ani jednu z nich, pretože každý teológ si osvojil zväčša Aristotelovu logiku a metafyziku, lebo teológovia obe tieto vedy za svoje prijali. No prichodí mi povedať, že si viac vážime študenta, ktorý je znamenitý peripatetik, ako takého, ktorý preskúmal celý svet atómov, alebo všetky karteziánske poučky bezvadne a presne ovláda. To isté tvrdím o Aristotelovej logike, čo Filip Jakub Spener,^[232] ktorý ju nepovažuje za obyčajné prirodzené dielo, ale priam za dielo majstrovské. Pozri jeho Predslov k spisu Tabulae hodosophicae, čiže tabule Jána Kristiána Hodosofia. Pri logických vysvetlivkách o prekážkach teologického štúdia pokladá náuku o logickom dôkaze — podľa slov Acta Eruditorum na mesiac september 1690 — za najdôležitejšiu stať a nášmu veku najviac potrebnú, najmä preto, že scholastici častým jeho zneužívaním porušili Aristotelovu filozofiu. Ale práve dôkaz bol jeden z hlavných nástrojov, pomocou ktorého sa pápežská samovláda z cirkvi odstránila a skoncovala.

Z logiky osobitne vyberám stať o sylogizme a dôkaze, pretože znalosť oboch je veľmi užitočná. Z ostatného si máme ponechať iba výber filozofie. So všetkým uvedeným súhlasí Gašpar Dornavius v knihe Školský Odyseus, kde hovorí: „Môžem prstom ukázať na tých, ktorí gramatické pravidlá, rečnícke figúry, logické zákony v nepretržitých prednáškach často bez prestávok hojnými poznámkami neobjasňujú, alebo skôr zatemňujú. Tak sotva dokončia látku za dlhé štyri roky, ó, zlodeji času atď.“ Na s. 351.

Pozn. f — Spôsob vyučovania etiky vyhovuje len v tom prípade, ak sa slová premieňajú v činy, aby sa z mravokárcu nestal nemravník.^[233] Stáva sa totiž tu a tam nejednému, že keď vykladá Cicerónove Povinnosti,^[234] vyčíta sa mu nemravný život. „Kto učí ,Povinnostiam‘, neplní si povinnosti“ — Klaudius Eleurius v diele Tractatio de selectu et Methodo studiorum (Úvaha o výbere a metóde štúdií), ktoré vyšlo v Acta eruditorum v mesiaci júni roku 1688. Tam zamieta filozofickú etiku, ktorá má vzťah k prirodzenému rozumu a múdrosti tohto sveta, ale žiada takú, ktorá sa celkom zhoduje s predpismi evanjelia. To isté má bezpochyby na mysli známy Matiáš Bel v diele Ethica Davidico-Salamonea, vydaná v Lipsku v roku 1724. Podľa jeho slov chcel by nečistých etikov, o ktorých v Kompendiu podal podrobnú správu, vhodiť do vinárskeho lisu. Lenže treba sa mať na pozore, ako dôvodí verejný profesor v Halle August Hermann Francke v Methodus Studii Theologici (Metóda teologického štúdia), kap. III, § 20, aby prirodzená etika čiže filozofia moralis sa nezamieňala s etikou nadprirodzenou čiže morálnou teológiou, čo je najväčšie zlo nášho veku. Alebo by prirodzená etika mala dôstojnejšie postavenie, ako je prípustné. Porovnaj okrem toho spisovateľov, ktorí podľa teologických dogiem pretvárajú etiku, ako o nich píše Morhof v Polyhistorovi, zv. III, kniha I., § 3. Porovnaj aj IV. Reč Krištofa Cellaria k dielu Programma, v ktorej rieši túto otázku: Či azda pohanské knihy, napr. básnické a im podobné, môžu mať miesto na kresťanských školách?

O prirodzenom práve čiže o spoločnom práve pre všetky národy možno získať dôležité poznatky z knihy Valentína Alberta Compendium Juris Naturalis (Príručka prirodzeného práva), Lipsko. Podobne uvádza aj kniha Viliama Grotia Enchiridion Juris Naturalis (Rukoväť prirodzeného práva) s poznámkami Juraja Gaetlia,^[235] Jena. Porovnaj spis Samuela Rachelia^[236] Dissertatio de Jure Naturae et Gentium (Rozprava o prirodzenom a medzinárodnom práve), Kiel. Podobne Samuela Puffendorfa^[237] Specimen Controversiarum circa Naturae (Obraz zápasu o prirodzené právo), Upsala a iných. Pripoj ešte knihu tohože Samuela Puffendorfa Officium hominis et civis iuxta legem naturalem (Povinnosti človeka a občana podľa prirodzeného práva), Holm a Hamburg.

Pozn. g — Podľa Jána Františka Budaea začiatky toho, čo tu prichádza do úvahy, budú správne vychádzať od človeka, čiže má sa začínať uvažovaním o sebe. Philosophia theoretica, II. Takto prejdeme všetkými stupňami až k božstvu ako centru všetkého myslenia. Tvrdím toto s dobrým svedomím, hoci prírodopisci sa tohto náhľadu zriedkakedy pridržiavajú.

Pozn. h — Daromné je zahĺbať sa do podrobností tohto štúdia. O podstate súcna^[238] a jeho vlastnostiach hovorí Morhof, zv. II, kniha V, kap. VIII. Znalosť mnohých spletitých vedeckých otázok nezostáva trvalo v pamäti. Filozofickej vede prispievajú len nepatrnou pomocou, matematike vôbec nijako, fyzike málo, morálke a teológii poskytujú len aký-taký úžitok. Preto sa Jakub Thomasius^[239] vyslovil v Historia variae fortunae Metaphysicae (Dejiny kolísavého údelu metafyziky), že Filozofický slovník bol spracovaný pre školské potreby len ako obraz správnej vedy, a to ešte taký nedokonalý, že filozofia, ktorá mala slúžiť teológii, osobovala si vedúcu úlohu kráľovnej. No Ján Jakub Syrbius v knihe Institutiones Philosophiae Primae (Náuka prvej filozofie, t. j. metafyziky), časť II, v úvode na s. 349 učí zjavne, že metafyzika, ktorú treba rozlišovať od architektoniky a ontológie,^[240] nie je nič inšie než veda, ktorá objasňuje záhadné problémy pri prednášaní filozofie. Objasňuje ich podľa presnejších princípov božieho zjavenia a zdravého rozumu. Pozri stať o nepriateľoch metafyziky v Disputatio de Philosophiae primae seu Metaphysicae praestantia et utilitate (Rozprava o vznešenosti a užitočnosti prvotnej filozofie čiže metafyziky) od Eliáša Silberrada, obhajovanej dňa 25. apríla 1704 pod predsedníctvom Filipa Bartensteina, profesora logiky a metafyziky v Strasburgu.