ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aby sa neuskutočnilo porekadlo „Vajatali hory, porodili smiešnu myš“, presvedčil som sa o správnosti zásad Jána Sturma v jeho diele De literarum ludis recte aperiendis (O správnom sprístupňovaní učiva) v hlave 38 na s. 70, že mládež nezabúda predstavy, ktoré nadobúda vlastnou skúsenosťou. Tieto predstavy sú pre ňu užitočné a prospešné, ľahkým spôsobom osvojené. Všetko, čo sa chlapci spočiatku naučili, majú si udržať v pamäti aj vo vyšších triedach. Na nadobudnuté vedomosti majú nadväzovať novšie poznatky. Učiť sa nové, minulé sústavne obnovovať a budúce predvídať.

Cvičením dôvtipu treba posilňovať rozumové schopnosti, zdôrazňuje Ján Gravius, rektor aegidiánskeho gymnázia v Norimberku.^[78] V „Reči k rodičom“ (Sermo parentalis), vydanej na jeho počesť a pamiatku o tejto téme píše Ján Dilherus toto: „Neuveriteľne pružne vedel bystriť rozumovú činnosť zvereného chlapca.“ Podľa Quintiliána skúsený učiteľ sa predovšetkým usiluje poznať schopnosti a prirodzenosť dieťaťa. Presne takúto zásadu si osvojil aj náš Gravius. Niektorých žiakov viedol, iných nasilu ťahal.

Ľahko pochopiteľný výklad ozrejmuje učivo — to sú slová Jána Kuhnia, rektora učilišťa v Oettingene,^[79] neskoršie rektora vo Schweinfurte. Doktor a profesor Oldrich Marbachius spomenul v smútočnej reči na pohrebe Kuhnia, muža veľmi vynikajúceho, že vyučoval ľahkým spôsobom a vyhýbal sa ťažkej metóde. Gottfried Ludwig (Ludovici)^[80] o jeho živote píše v Historia Scholarum, časť I, s. 62, že Kuhnius venoval najviac úsilia tomu, aby sa mládeži v škole predkladalo učivo čo najľahším spôsobom.

Podávať učivo zábavným spôsobom — bolo heslo Jána Fridricha Koebera, od nepamäti zaslúžilého rektora slávneho gymnázia v Gere, ktorý po celý svoj život bol presvedčený, že vcelku príjemná práca je oveľa užitočnejšia a potrebnejšia pre blaho verejnosti než tyranské násilie, aké sa deje na školách. Podobne zmýšľal Ján Theillius,^[81] ktorý sa takto modlieval: Ďakujem Ti, pane bože, že si lós môjho života určil pre školskú prácu a nezaradil si môj život medzi povaľačov na nároží ulíc. Theilliovi totižto nič nebolo drahšie a nič závažnejšie ako školský život za katedrou, ako to spomenutý Ludwig na uv. m. v časti II. správne poznamenáva.

Spájať školu s ľudskosťou — to bola zásada Kristiána Daumia,^[82] rektora zwickavského. Daumiovu ľudskosť alebo miernosť Matiáš Juraj Koenigius označil bez zveličovania v Starej i novej bibliotéke^[83] nasledovne: „Daumiova miernosť bola veľmi vzdialená od sebamenšieho príznaku namyslenosti a pýchy. Ku každému sa správal čo najprívetivejšie, aj keď ho predtým nikdy nevidel a nikdy o ňom nepočul.“

Školy treba rozumne spravovať. Túto zásadu Valentína Friedlanda Trotzendorfa vyzdvihuje M. Baltazár Rhawe^[84] v Oratio de vita et gubernatione Scholastica Trocendorfii (Reč o živote a vedení trotzendorfiovskej školy). Tou istou zásadou sa širšie zaoberá M. Melchior^[85] Adam v knihe Vitae philosophorum Germanorum (Životopisy nemeckých filozofov). Hlavou celej školskej pospolitosti bol sám Trotzendorf ako samovládca. Mal naporúdzi veľa dozorcov, ktorí bedlili, aby v početnom množstve žiactva tak v budove, ako aj mimo nej nebol ani jeden bez dozoru. Každý mesiac volilo školské zhromaždenie konzula, ktorému pridelili na pomoc 12 senátorov. Pri rozhodovaní právnych vecí konzulovi pomáhali dvaja cenzori. Ak sa niekto z nich previnil proti poriadku, vylúčili ho zo senátu. Cenzori bedlili na mravy a poriadok žiactva tak na cestách, ako aj na verejných zhromaždeniach. Bedlili, aby sa žiaci pri chôdzi, v pohyboch, reči a v celkovom správaní tela vyznačovali skromnosťou, ako vyžaduje predpis. Previnilci pohnaní pred verejný súd dostávali oznámenie osem dní vopred.

Spájať učenie so zbožnosťou, Kristián Weise,^[86] 30 rokov veľmi preslávený rektor školy v Žitave, napísal v diele Novi Literarii Germanici v mesiaci júni 1705 o tejto metóde: „Zastávam náhľad, aby sa jednotlivé poznatky zhromažďovali skôr pre život ako len pre školu. Aby sa žiak nič také neučil, čo by nepotreboval vo svojom zamestnaní. Usilujem sa prístupne a pokojne vysvetliť učiteľovou vinou zložité a nejasné veci.

Od mládeže nevyžadujem nemožnosti. Vážim si vzdelanosť starých, no predsa sa varujem, aby nevyznela na úkor súčasných novších poznatkov. Prednášam o klasických autoroch, lenže nie preto, aby som vedel otrocky reprodukovať formulky pravidiel, skôr preto, aby som upozornil na pramene, z ktorých pravidlá vznikli. Vyžadujem všestrannú znalosť vecí a vied, aby každý, kto hovorí, mal aj dostatok látky na diskusiu. Lenže dobrý štýl vyžaduje obratnosť pri používaní pojmov a ladné sčlánkovanie slov. Nestrpím malátnosť pamäti, pomalosť úsudku a lenivosť reči aj písma. Žiactvo vediem k tomu, aby prísne zachovávalo hlavné požiadavky a vedelo hovoriť bez prípravy. Žiadam, aby sa neoddeľovala zbožnosť od vedomostí. Neprestajne pripomínam, že všetci, aj tí, ktorí nebudú teológmi, zostanú kresťanmi. Tak si musia aj študujúci svetských vied osvojovať základy teológie dogmatickej, morálnej aj kazateľské schopnosti. Od žiakov nevyžadujem nič také, o čom by som sa sám nebol presvedčil, že to možno vykonať. Nepodceňujem uplatňovanie ľahšej metódy pri poslucháčoch.

Nikdy sa nedám ovplyvniť úsudkami druhých ľudí. Prihliadam na prirodzenosť vecí, na okolnosti sporných otázok a zhodu vedy s rozumom. Vážim si pokoj, ale ťažko by som niesol výčitku, že neviem vo svojich knihách písať polemicky, alebo keby som bol porazený námietkami iných. Slovom, ctím si svoju mládež, nevstupujem do triedy ako hlava súdneho tribunálu s vedomím, že nevzdelaných môžem oklamať, ale s uvedomením, že poniektorí raz budú mojimi sudcami. Títo sa iste stanú múdrejšími a nebudú tajiť moje prednosti, moje úsilie, ani moje nedostatky.“

Napokon odporúčam metódu spojeného kruhu podľa Eliáša Ladivera,^[87] rektora bardejovského, neskoršieho profesora prešovského kolégia, o čom pozri Gymnasiologiu, diel II, hlava 1, čl. 2, a hlava X, čl. 1. nasl., kde uvedenú metódu podľa možnosti vlastnými slovami vysvetľuje a ozrejmuje. Túto metódu dokladám ešte slovami a spismi iných vynikajúcich mužov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj školstva, ako napr. Petra Albera (pozn. a) z Oelsnitzu, korunovaného poetu, kedysi prvého učiteľa novej pražskej školy v roku 1611.

Pozn. a — Pozri dielo Publica introductio Scholae Novae Pragensis (Verejné otvorenie Novej pražskej školy), Lipsko 1617. Peter Alber: Oratio Panegyrica (Slávnostná reč), ktorú predniesol predstaviteľom českého a nemeckého národa v Starom meste v Prahe v budove novej školy — s návodom, ako vyučovať a ako sa učiť.