ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vzory ohýbania mien, zámen, časovanie aktívnych a pasívnych, pravidelných aj nepravidelných slovies nech sa zobrazujú na tabuli v náležitom prehľade tak, aby v mysli žiactva nenastal zmätok a aby ich to hneď spočiatku neodradilo od latinčiny. Jednoduché a zložité počty nech sa vštepujú do pamäti nielen písmom, ale aj spočítavaním jednotlivých strán v knihe. Cvičenie v počtoch a zaobchádzanie s číslami podľa Ľudovíta Vivesa nielenže odhaľuje schopnosti žiakov, ale ich aj bystrí a činí ostražitými. Na tomto stupni sa žiada už aj precvičovanie kratučkými rozhovormi (pozn a).

Pozn. a — Túto prax na dokonalý výcvik latinčiny už dávnejšie používal Kornel Crotius v diele Forma Colloquiorum puerilium (Spôsob chlapčenských kolokvií), Antverpy, 1586, Mart. Corderius^[100] v štyroch knihách Colloquia scholastica (Školské rozpravy), Ján Ľudovít Vives v spise Colloquia seu Exercitia linguae latinae (Rozpravy, čiže cvičenia v latinčine) a iní. Vcelku si iní učitelia zostavujú prvé cvičenia skladby z Vestibula, ktoré podľa správ Petra Titia^[101] v roku 1631 uverejnil Jan Amos Komenský pod názvom Janua. Aké veľké nebezpečenstvo to môže znamenať pre mládež, o tom hovorí Morhof v Polyhistorovi, zv. I, kniha IV, kap. X, čl. 10: „Hoci dielo Janua mnohí uznávajú a sám autor napísal jej Obranu,^[102] nemožno poprieť, že surovosť barbarizmov sa rozbujnie najľahšie na začiatku vyučovania a vyžaduje to viac námahy, keď si má žiak odvykať od drsného slohu, ako sa od počiatku učiť správne“. Ibaže by sa učitelia chceli podriadiť pokynom Augusta Buchnera,^[103] ktoré napísal v liste dôstojnému, velebnému a slávnemu Gottfriedovi Oleariovi^[104] na tému: Ktorých latinských autorov treba vynechať — či pri prvopočiatočnom vyučovaní latinskému jazyku viac osoží Komenského dielo alebo metóda otcov Hybernov, o tom iste nemožno pochybovať. Pod týmto názvom vydali jezuiti v Salamanke inú Bránu jazykov od Viliama Bathého^[105] v roku 1611, prispôsobenú najmä latinskému jazyku, ako o tom hovorí Morhof na uv. m. Obe knihy majú svoje klady aj nedostatky. Preto nemienim odporúčať výhradne ani jednu ani druhú, pretože úspech závisí jedine od učiteľa. Predovšetkým nech učivo dobre objasní, a tým aj dobre vštepí. Je lepšie z prístupného učiva niečo získať, ako čakať na vhodnejšie, a napokon bez žiadúceho výsledku.

Preto aj Ján Dreschler v spomenutom diele takto uzatvára: „Doteraz platí, že Vestibulum možno predkladať chlapcom s úžitkom, pravda, len s náležitým výberom učiva.“

Iní ďalej navrhujú, aby sa začiatky latinčiny čerpali z Catónových Vitae communis praecepta (Naučenia spoločenského života) a z jeho Disticha Moralia^[106] (otázku ich autorstva pozri u Jána Alberta Fabritia v diele Bibliotheca latina, II, § 5), alebo z Organon linguae latinae (Nástroj latinského jazyka) od Jána Ľudovíta Praschia,^[107] o ktorom sa zmieňujú Acta Eruditorum, január 1688, alebo dielo Ratio administrandi scholas triviales.

Takú istú mienku má aj Krištof Cellarius v Predhovore svojej Ilustrovanej latinskej mluvnice: „Na tento cieľ pozoruhodnou rozvážnosťou zaviedli na našich školách učebnicu latinského jazyka pre začiatočníkov od Praschia so zreteľom na to, že sa z nej chlapci za krátky čas oboznámia s ohýbaním a časovaním. V prvom mesiaci preberú bez mimoriadnej námahy podľa metódy samého Praschia a pri ustavičnom opakovaní sa žiactvu vštepujú Catónove Praecepta. V nasledujúcich piatich mesiacoch hry Publianove^[108] a v ostatných troch mesiacoch prvého učebného roku Catónove Distichá. V druhom roku možno preberať Cicerónove Sententiae, z ktorých prvých 60 sa preberie za pol roka, ostatné až do 190 vo zvyšných troch mesiacoch. Napokon v treťom roku nasledujú Podobenstvá, Poviedky, Historky a Príslovia atď.“