Gymnaziológia. Úvod

Som za zachovanie dišputácií, ak sa konajú s náležitou umiernenosťou (pozn. a), počnúc Lutherovým Katechizmom cez Dieterikove Loci institutionum až po augsburské vyznanie a ostatné symbolické knihy, ktorými treba začínať dišputáciu. Nie je mi síce neznámy onen výrok Jána Casselia^[215] u spomenutého Morhofa na cit. mieste: „Učbári, ktorí vedú so žiakmi dišputácie, tvrdia, že učia kŕdeľ jarabáčov, pričom ich vedomosti nedosahujú ani úroveň pisateľov snárov.“ Podobne aj Gašpar Hoffmann,^[216] profesor medicíny na univerzite v Altorfe, nazýva dišputácie so žiakmi „hračkou pochabosti, vychovávajúcou mládež k drsnosti.“ „Nazdávam sa, že spomenutí učenci v zmysle citovaného Morhofa, ktorý takisto označil dišputácie za „mor mládeže“, mali na mysli podaromné dišputačky, nijako nevyhovujúce logickým pravidlám a prospechu žiactva.“ Preto správne tvrdí Sturm v diele Epistolae Classicae, heslo Disputatio, že „dišputácie sa majú zachovať na príslušných miestach na spôsob vyššej deklamácie tým skôr, že v záujme pravdy a cirkvi to osoží, ak sa veľa závažných problémov prerokuje zo všetkých strán. Pravda, záleží na ich výbere a ich obsah má schváliť rektor školy.“

Pozn. a — Uplatňujeme malé dišputácie (dišputačky) svetské aj teologické podľa chápavosti poslucháčov, aby mládež mala osoh z tohto vznešeného umenia a rozplameňovala sa za jeho štúdium. Tak hovorí rektor a profesor zhoreleckého gymnázia v Organizačnom poriadku tamojšieho gymnázia. Tézy takého cvičenia sa môžu vhodne čerpať z knihy Benedikta Carpzovia^[217] Isagogé Librorum Symbolicorum Ecclesiae Evangelicae (Úvod do symbolických kníh evanjelickej cirkvi). Bohatý zoznam spisovateľov, ktorí píšu o metóde a umení dišputácií, podáva v encyklopédii Bibliotheca Realis Philosophica Martin Lippenius na s. 390. O užitočnosti a o zneužívaní dišputačných cvičení píše Joachim Justus Breihauptius v Programm. Select. Dodecat, s. 53.