ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlavnou ulicou sprava Vozár, zľava Machna. Pred richtárskym domom sa stretnú:

MACHNA: Kdeže, kde, švagre?

VOZÁR: K richtárovi. {Nadvihne ruku, v ktorej drží mešec.) Nesiem angariu.^[2]

MACHNA: Zobral si dačo?

VOZÁR: Zobral — ale po biede. Každý len: nemám, nemám. A ja vari mám; u nikoho veru zbytok — ja ti nespomôžem: plať, farár a rechtor tiež chcú žiť na svete. Tak veru, tak. Radšej bys’ bol katom ako boženíkom. No nie? Čo je boženík v našej obci? Nič aby nerobil, iba peniaze znášal: tu angariu cirkevným služobníkom, tu zôsyp vystíhať pastierom a hlásnikom, tu… ani parom by nestačil. A ty, kdeže si bol?

MACHNA: Nuž ako pri nedeli, behám celé odpoludnie. Nič nerobím, len inkasujem; ale sa mi veru tiež vrecko neodtrhne, aby bol toľko vybehal. Opálil som ak nie desať, tak dvadsať domov (vytiahne z vrecka tobolku a otvorí ju); pozri, čo nesiem. Dve zlatky! Poplatili, čo boli dlžní po šestáčiku, po dva: väčším dlžníkom sa neúfaj. Okúvali kolesá, robili pluhy a keď prišlo platiť, nemajú sa k ničomu. Pozhovejte, pán majster; — Ondriško, potrpte, teraz je prednovka, treba na živnosť: keď omlátime, všetko statočne… Vidíš, tak je to, ani čo by ja z povetria žil, alebo železo kradol! Ži potom, ako chceš. I narobíš sa, často si veru ani rúk necítim; pozri, ruka samý mozoľ, spustíš im z pláce, i ešte čakaj. (Pristúpi k nemu dôverne.) Švagre, veľká bieda medzi svetom, veľká — nuž choďže, choď, biedny remeselník! Indy, to bývalo inakšie na kováča; ej, inakšie. Dnes ťažké časy!

VOZÁR: Len sa toľko nežaluj. Nemusíš toľko stenať. Tebe je hej na svete. Dobre si ty zaperený, nemusíš ísť po žobraní. Iný by predal vyhňu a žil si ani firšt.^[3] Ale ty, skupáň skupánsky, skývražíš, keď nemusíš.

MACHNA: Čo mám, to mám — to je pravda; čosi sa už len nájde. Ale svoje neopúšťaj a na cudzie sa nelakom. Zadarmo robiť nemôžem, bez roboty tiež žiť nemôžem. Ja som nie švagriná z kaštieľa. Tá môže vylihovať a vyzivovať, mne to nedá moja nátura, ja musím robiť. Sám sa jedujem, čo je to za potrest; neraz som si pomyslel: Ondro, máš všetkých vecí dosť, čo máš, to ti vystačí, ani všetko neminieš — detí nemáš, čo by si sa trhal? Proboval som nerobiť — a čo? Ustal som od zaháľania, ani čo by ma bol zbil. Poď ja zas ku nákove a mechu! No, reku, Ondro, šťastie, že ťa pán boh nestvoril za pána, ale iba za kováča.

VOZÁR (roztržite): Tak — tak, veru tak. (Z richtárovho domu vychodí hajtman, halenu prehodenú, v ruke hlinená krpka.) Aha, ide hajtman.

Hajtman, Vodačka a predošlí

MACHNA: Akože sa máte, Juro?

VODAČKA: Horšie bolo — nechválili. Ja len tak ako hrach pri ceste.

MACHNA: Ešte sa žalujte! Kto sa má pochváliť, ak nie vy? (Ukazuje na krpku, odhrnúc mu halenu.) Ľaľa, i vo dne chodíte s lampášom.

VODAČKA: Veď iba to mám. Ženy nemáš…

MACHNA: Čo niet, môže byť.

VODAČKA: Ach, horká moja žena.

MACHNA: No, ničoho sa nezariekajte. Ste chlap dúži.

VODAČKA: Ledva stojím na nohách.

MACHNA: Chlap nájde ženu, kým len vládze palcom kývnuť a povedať: poď, poď! Žien dosť — čože sa máte opúšťať? A máte deti!

VODAČKA: Deti! To sú hady, nie deti. Syn ešte ako syn, ale nevesta: pán boh nebeský vás chráň takej nevesty! Šprihá tým nešťastným jazykom — má ho toľký. (Ukazuje po lakeť.) Maj sa potom dobre! Keby nie toto (na krpku), prišlo by mi zutekať, ale to ma trochu drží.

MACHNA: Veď ono i druhých.

VODAČKA: Trochu máte pravdu, ale bez nej ja by nebol hajtmanom a richtár richtárom. Raz ju i dali do penzie — viete, keď to pán farár hromžili, že sa v obci moc prepije — a čo? Celá dedina bola skonfundovaná.^[4] Nik nechcel byť richtárom; notáriušovi sa ruka triasla ani libačka^[5] — milá krpka poď zas do výrobku!

MACHNA: Vy ste sa jej, Juro, čosi už nanosili, čo?

VODAČKA: Ej, bisťubohu! Toľko šestákov — nie, len grajciarov, koľko som týchto krpák vyniesol od Abrháma. Keby sa ten nápoj teraz tu vylial — amen, bude povodeň, ako že je dnes svätá nedeľa! Ej, nanosil, ale čo máš robiť; hajtman bez krpky by bol ako krava bez zvonca. Ani by sa nevedelo, že je na svete.

VOZÁR: A čo tam u richtára?

VODAČKA: Nič, len samé súdy. Hájnik zajal do dňa kone v ďatelinách a dohnal k richtárovi, nuž sme potiahli gazdov. (Tajne Vozárovi.) Richtár nevie, čo má urobiť. Dnes dopoludnia bol ten z píly, Venduš, či ako ho volajú — navádzal ho na podpis.

MACHNA (ktorý počúval): Na aký podpis? Vari mu je richtár dlžen!

VODAČKA: Nie obligátor,^[6] nie, ale ide vraj komasáciu robiť. To aby vraj tak bolo, že každý grunt bude v jednom kuse. A to ten Paľo z píly, či ako ho tam volajú, chce richtára naviesť, aby sa mu na to podpísal. No, myslím sebe, len sa, richtárko, podpíš, ale viem, že by si to kedysi nedbal zliznúť.

VOZÁR: A richtár podpísal?

VODAČKA: Ešte nie. Už mal pero v ruke, ale sa iste zľakol. Ja som naň žmurkol spoza pece, aby sa nepodpisoval, nuž sa zhačkal. Veď i načo je to komu — komasácia. Svoje opustiť a za cudzím pachtiť — to sa volá komasácia a to je i proti zákonu božiemu. Drž sa toho, což máš, hovorí Písmo — cudzieho nechcem a svoje si nedám. (Vozárovi.) Mám pravdu, lebo nie?

VOZÁR: Svätá pravda! A čo richtár, podpíše?

VODAČKA: Iba ak by ho naviedli.

VOZÁR (rozčúlený): A dá sa? Veď mu my dáme — gazdovia. Neradím mu — nech sa len opováži!

VODAČKA: Nedajte si, na to ste.

VOZÁR: Veď si my nedáme! (Pyšno.) Čo my chceme, to bude — čo chce richtár? Načo je richtár, ak má slúchať kadekoho a nie gazdov. My sme páni v obci a nie kdejakí piliari.^[7] Nech podpíše, ale spadne z richtárstva, len sa tak spráši za ním. No nie?

VODAČKA: Tak — tak. Ale ja už musím ísť, lebo tým tam (ukáže na richtárov dom) i pípeť sadne, kým prídem. (Odchodí veľmi pomaly vpravo.)

Vozár a Machna

VOZÁR: Vidíš, čo machľuje! Počúvam už dávno, počúvam, čosi sa kuje, ale tak sa opovážiť — richtára navádzať! Kto je on? Čo je on? Odkundes. Príde ktovie skade, neohreje sa a už nás prevracia. Keď má pílu, čo nesedí na píle? Ale sa nechce, myslel, že sedliak je sprosták, že ho zoblečie, o všetko prinesie, že bude magnášom. Počkaj si ty — sedliak má rozumu pre seba. Chcel by lacných gruntov nachytať — no len pomaly. Tu som ja. A ty, švagre, čo povieš?

MACHNA: Ja? Ja som tiež proti tomu, lebo to by bola na chudobu veľká krivda. Kým má obec spoločnú pašu, i chudobný človek, čo nemá gruntu, vyháňa svoj statoček medzi gazdovský. Gazdovi krava nezahynie, keď sa remeselníkova alebo domkárova priživí na gazdovskom pašienku; chudoba má z toho veľkú pomoc, lebo tých osemdesiat grajciarov alebo zlatka, čo dá od paše, domkára nezabije. Všetci sme boli pri pokoji, iba tu tento z píly čosi vymýšľa. Nedbal by žobrákovi kapsu ukradnúť. Švagre, my to nedopustíme. Ty si prvý gazda, máš najviac poľa — na tvoje slovo i páni musia dať. Ja nemám poľa, iba tie dve škvarky pod ľan a pod zemiaky a hradu pod kapustu, ale sa tiež vládzem. (Udrie sa po vrecku.)

VOZÁR: Ale ja — ja dopustiť? Ako? Vieš, v čom som. Mám ten salaš — tristo oviec, čosi len kvapne…

MACHNA (smeje sa): Tečie, švagre, tečie. Koľko len za syr dostaneš a kde je vlna a jahňatá! (Udrie ho po pleci.) Ej, dobre si to premyslel, ovce pásť na obecnom, dať tých pár krvavých zlatých do obce a brať osoh. Viem ja, aký to osoh.

VOZÁR: Tiež nie toľký. A obec má škodu? Košarujem jej lúky, tráva narastie po pás. Ja nezávidím obci, nech má — a svoje nepopustím. Aby ja dal pole, čo Vozárovci obrábali od nepamäti. Ja som nevylihoval, vykolčoval pole, močiare pospúšťal, skaly vylámal, dotuha povážal. Dobre by bolo dákemu trhanovi dostať vypravené zeme, prplať sa v cudzích krvavých mozoľoch a mne dať prielohy, jarky a medze. Hej, pomastilo by sa komusi. Uvidím, či jest také právo na svete.

MACHNA (hľadí ulicou vľavo): Pozri, naša veľkomožná z kaštieľa ide a s ňou ten z tej píly. Čo on tam ozaj chce. Ide i nebožiatko Berta — a on za ňou chodí. No, tej by mi bolo ľúto, ak by sa zaňho mala zahrdúsiť. A stará mu ju dá, lebo ju vie zaobísť, a dievča, nebožiatko…

VOZÁR: Neboj sa o dievča. On ju nevezme. To by bola slabá objedza: veľkomožná má dlhov po uši. Ja som si dal sám intabulovať^[8] dvanásť stovák na panstvo. Ono som trochu švagor — ale švagor nešvagor. Bližšia košeľa ako kabát.

MACHNA: Akože! Čo by si svoje opúšťal. Ber, kým jest čo brať. Nevezmeš ty, vezme druhý — i desať sa ich nájde, čo len strežú. Ba čudujem sa ti, že si jej požičal. Ja nie, čo by mi tie peniaze prišlo do vody hodiť. Márnotratnica! Čo sa môj nebohý brat nautískal, len aby bolo dačo; skupúval po zemičke, po gruntíku, kde sa čo naďapilo, trápil sa, nič neužil, prekabátil i mňa, vlastného brata i sestru, tvoju ženu Marienu, veď vieš ako — no, už je tam, na božom súde! Zostalo jej gazdovstvo ako sklo, čisté, bez dlhov, všetkého dosť, a ona čo porobila!

VOZÁR: Tak to býva: ľahko prišlo, ľahko išlo.

MACHNA (hľadí do ulice): A na moj hriešnu, ide sem, rovno sem sa skrútila! Videla nás. Ja idem — radšej sa stretnem s tým rohatým — bože odpusť hriechy! Švagre, poď!

VOZÁR: Ja dočkám. Pozhováram sa s tým mladým pánom… Alebo nie, vojdem k richtárovi, vysvietim mu, čo je komasácia, kým prejdú. (Odchodí pomaly do richtárovho dvora, kováč skoro uteká vpravo.)

Pani Machnová, Bylovský a Berta (Prichodia zľava. Dámy v letnej úprave, pod slnečníkmi, v rukavičkách.)

PANI MACHNOVÁ: Tu boli a už ich niet! (Obzerá sa.) To sú roztomilí, zdvorilí švagrovia — čo, pán Bylovský? No, ale nevyrástli v Paríži ani v Londýne, len — v Mlyníku. No, a v Mlyníku, ako každý vie, sa nedá etiketa študovať. To im musíme uznať, či nie, pán Bylovský? Hnevajú sa na mňa — sám pán boh vie prečo. Snáď že som vzdelanejšia, snáď že som majícnejšia. Nuž ale ja môžem z toho, že ten sa narodí v kaštieli a druhý v otrhanej chalupe alebo v začadenej vyhni. (Pyšno.) Čo mám, to mám dobrým právom. Muž mi nahospodáril. Ach, môj Janíčko (utiera si oči) radostný! Opatrný muž, zdvorilý, úslužný… Kde si sa len vzal taký, s tým nežným srdcom v Machnovskej kováčskej famílii! Zbožňujem ťa; kvôli tebe podám kedykoľvek ruku celej tvojej rodine. Áno, kedykoľvek, bárs i dnes!

BYLOVSKÝ: Veľmi šľachetné slovo! Obdivujem ho, milostivá.

BERTA: Veď strýc z vyhne nám nič neurobil, mama; ani je nie taký zlý…

PANI MACHNOVÁ (netrpezlivo): Nie zlý — nie zlý! I ten kameň je dobrý, kým na ceste leží alebo kým je v stene založený. Ale keď ti ho do hlavy hodia, viem, že budeš ináč hovoriť. Čo myslíte, pán Bylovský?

BYLOVSKÝ: Znamenité porovnanie — Machna kováč a kameň. Znamenité.

PANI MACHNOVÁ (stranou): Poznať, že bol medzi ľudmi, naučil sa galantnosti. (Jemu.) A rada by sa bola s ním zišla, to jest s Vozárom. Toto (podáva žlté písmo Bylovskému) bude sa iste i jeho týkať. Vidím tam jeho meno.

BYLOVSKÝ (chvatne číta a mrmle): Bože, koľko daromných, zbytočných slov! Ostatný riadok povie všetko, ale pred ním je dvadsať daromných, ktoré nerozumel ani ten, kto ich písal. To je písmo z grundbuchu.^[9] Vozár dal na váš majetok intabulovať 1200 zlatých s prislúchajúcnosťami.

PANI MACHNOVÁ (pokrčí papier, rozčúlene): Predsa! Také pokračovanie! (Chodí po javisku.) Takú nešetrnosť, surovosť, barbarstvo! Sedliacke zvyky! Požičiaš si od neho, platíš mu percentá, pohanské percentá, osem od sta — a nie na tom dosť; dovolíš mu svoje zeme ovcami vypásať a depčiť, dáš mu zeme na prísevok, dáš mu voz ďateliny a dva vozy sena, predáš mu slamu na stelivo lacnejšie ako druhým — dáš sa mu okrádať dobrovoľne, a to všetko jemu nestačí. Veď sa môže radovať, že mu peniaze v armariji^[10] darmo neplesnejú, môže mu ich zlodej ukrasť — alebo že sa v šparkase nepovaľujú. Môže byť rád, že má vôbec so mnou styky, s prvou majiteľkou v obci, že sa k nemu obrátim — a on takto! Jaj, aká som rozčúlená. Ja to ešte odležím. Viem, nezažmúrim tejto noci oka. Sedliak — hlúpy sedliak!

BERTA: Mama, sváčik Vozár…

PANI MACHNOVÁ: Volaj ho ešte sváčikom. Veru sváčik — pekný sváčik! Dotkla sa plota žihľava — taký sváčik.

BERTA: Má apovu sestru, našu tetku.

PANI MACHNOVÁ: Nespomínaj mi ju, do hrobu ma privedieš. Nevinné dieťa, ty netušíš, ako ma mučíš a sužuješ. Každé tvoje slovo bodlo ma rovno do srdca. (Utiera si oči.) Taká rodina! Nie aby ťa podopreli, spomohli, kde môžu, mlčali, keď mlčať treba; vynesú ťa svetu na odiv; pozrite, Machnová z Mlyníka má dlhy! Švagor, a dá mizerných dvanásťsto intabulovať. Ale ma už predávajú, či čo? Ja by ich darovala — nate, spomôžte si, a neriekla by nikomu slova.

BYLOVSKÝ: Milostivá pani, nechcem vám vyčítať, ale sama ste si vina. Vy sa nemusíte utiekať k takým nepohodlným veriteľom. Dostanete dosť lacnejších a pohodlnejších peňazí. Kývnite prstom a päť bánk vám ponúkne pôžičku. A to nie na osem percent, ale na sedem, s amortizáciou.^[11] Platíte sedem od sta za tridsaťšesť rokov a dlžoba je splatená.

PANI MACHNOVÁ: Čo to vravíte? Kde je taká banka? Veď to by boli peniaze darované. Ja som o takých nikdy nepočula.

BERTA: Možno ani pán Bylovský. Len vraví, aby sváčika…

BYLOVSKÝ: Prosím, ja dokážem. Takých bánk je viac.

PANI MACHNOVÁ: A mne sa ešte ani jedna neponúkla.

BYLOVSKÝ: Banka požičiava len statkárom — s drobnými gazdami sa do obchodu nerada púšťa.

PANI MACHNOVÁ (zarazená): Čo — ja som nie statkárka?

BYLOVSKÝ: Dľa rozmerov poľností ráčite byť statkárkou — to áno. Veď máte polovicu mlynického chotára; to je slušné panstvo. Ale keď príde agent banky a vy mu ukážete svoje parcelíky — a čo by ich bolo neviem koľko, agent stratí vôľu a povie, že to nie panstvo, ale len gazdovstvo. A tu sa zas vraciam k predmetu, na ktorý som už mal česť viac ráz poukázať; ráčte gazdovstvo roztrepané pretvoriť v slušné panstvo. Netreba nič, len jednoduchý podpis.

PANI MACHNOVÁ: Máte pravdu. Komasácia musí byť. Keď prídeme domov, podajte mi hneď ten svoj hárok. Po komasácii hneď vyzdvihnem tú pôžičku a zahanbím toho, toho… A to potrvá dlho tá komasácia, pol roka, či viac?

BYLOVSKÝ: Najmenej dva roky.

PANI MACHNOVÁ: Škoda — pôžičku by potrebovala hneď, a to hneď väčšiu, lebo — ale nech to zostane medzi nami — vidíte, ja vám už cele dôverujem (k nemu samému), veď sme skoro už v rodine — pôžičku väčšiu, lebo nájde sa čosi drobnejších dlžôbok. Bože môj, ktože je dnes bez dlhov? Každý, kto sa chce ako-tak prezentovať. A k tomu u mňa zlé roky, nesmierna odmrť^[12] po mužovi, deväť stovák som jej platila, celých deväť stovák! Ach, že som ho stratila tak predčasne! Reparácie v dome, v záhrade, naničhodná, lenivá čeľaď, iba okrádať — to sú príčiny. Lacná pôžička ma zas postaví na nohy — potom neurobím dlhu ani na šesták — ani grajciar! Začnem cele ináč gazdovať. Dám vystaviť v lesíku medzi brezami filagóriu — dávno mám plán hotový, len peňazí nebolo. Pekné miestečko — romantiš, ako v Alpách. Nad hlavami trasú sa lístky breziny, pri nohách šumí bystrý potok. Uvidíte, že krajšieho miesta ani nemôže byť. Steny dám natrieť na červeno, okienka na bielo, do kútika stolík, okrúhly, pri ňom (k Berte) budeme olovrantúvať. (Objíma ju.) Ach, ako nám tam bude dobre, nám všetkým, i vám, pán Bylovský, lebo vy tam nesmiete vystať, pôvodca nášho šťastia. Aká som vám povďačná! (Podáva mu ruku, on ju bozká!)

BYLOVSKÝ: Áno, áno, s kapitálom sa dá všeličo počať. (Zľava prichádza Vozárka.)

BERTA (zazrie ju, beží k nej): Tetka, tetka!

PANI MACHNOVÁ (Bylovskému): Do čaše šťastia zamiešal nám neprajný osud blenu. (Ukazujúc na Vozárku, ide k nej.)

Vozárka a predošlí

PANI MACHNOVÁ: Ako som vás už dávno nevidela, Mariena! Človek vás musí na ulici chytiť, ak chce s vami slovíčko stratiť. (Stranou.) Že práve sa musí naďapiť — to je už potom malér!

VOZÁRKA: Nuž hľa, pri práci — pri práci, ako u nás sedliakov. Veru, my musíme zavčasu vstávať, neskoro líhať, keď treba zariadiť toľkú čeliadku v dome. A keď už poriadim — i to si neodpočiniem. Treba sa postaviť do roboty medzi nájomných a s nimi hrdlovať, aby nepostávali. Ej, ťažký je náš chlieb, ťažký, hockto by ani neveril. Človek sa cez ten deň utrápi, uchodí — príde večer, zaspíš, že nevieš, kde si sa podel. (K Berte.) A ty si nebola u nás, Marka je sama doma. Chcela ísť na muziku, ale, nevoľná, musela veru len doma ostať. Ja som bola u kováčov, trochu som si posedela a pohovorila — i tak sa ti inde nedostane, iba ak v tú božiu nedeľu.

BERTA (dôverne Vozárke): Prišiel zase on (na Bylovského), mama ma nepustila.

PANI MACHNOVÁ (Bylovskému): Vidíte, Berta vždy takto, ani čo by jej ona bola materou. Ja som jej ničím, len okolo nej. (Vozárke.) Čože u vás počuť nového? (Stranou.) Bože, o čom s ňou diškurovať? Kedy si už zvyknem na túto konverzáciu!

VOZÁRKA: Dobrého nič — viete, dobrého nič nepočujete. (Ticho hovoria ďalej.)

BYLOVSKÝ (k samej Berte sa priblížil a hovorili šeptmo; hlasne): Vy nás zanedbávate, vy idete za cudzími ľuďmi. (Ukazuje na Vozárku.)

BERTA: To je tetka od Vozárov, apova sestra…

BYLOVSKÝ: Viem, viem — až dobre. Ale tu sú bližší: tu mama, tu — ja. (Berta sa smeje.) Nesmejte sa, vážne hovorím. Pracujem, rozmýšľam, behám — všetko kvôli vám. Povedzte slovo a ja hneď skočím do vody. (Stranou.) Ale iba do takej po členky.

BERTA: Škoda, že tu niet vody!

BYLOVSKÝ: Vy sa smejete a ja vás milujem, vrele milujem.

BERTA: Ale zato len môžem s tetkou hovoriť, či nie?

BYLOVSKÝ: Bože na nebi! Ja tu pred vami vylievam obsah srdca svojho, a vy — či môžem s tetkou hovoriť! Prosím vás, o čom? O plátne, o priadzi, o lanskej slanine; a ja hovorím vám o láske — nevidíte tu rozdiel? Moje srdce…

BERTA (vpadne do reči):… je z kameňa.

BYLOVSKÝ: Z vosku — nie, ani z vosku, ale z masla; topí sa pod každým lúčom z vášho krásneho oka.

BERTA: Až sa cele roztopí a nezostane z neho nič, iba prázdny futrál.

BYLOVSKÝ: Vy ukrutnica! (Stranou.) Počkaj, veď ja teba skrotím!

VOZÁRKA: No, ja už pôjdem — nemám nikoho doma. Marka ma iste nečaká, možno utiekla do hája, a pred večerom býva moc roboty i v nedeľu, kým sa v dome obriadi.

PANI MACHNOVÁ: Ozaj, zabudla som sa opýtať: akože je u kováčov — sú všetci zdraví?

VOZÁRKA: Držia sa pomaly, chvalabohu. (Berte.) Príď do nás, čím skôr! (Z richtárovho dvora vyšli Vozár, za ním richtár bez odedze a Miško Poťko, hájnik.)

Vozár, richtár Ďurica, Poťko a predošlí

VOZÁR (stretne sa so ženou): To si ty, stará, už ideš? (jej samej.) Nechoď, čakaj — budeme sa tuto (na Bylovského a pani Machnovú) diškurovať.

VOZÁRKA: S tými?

VOZÁR: Tu s tými — ja šípim, čosi sa ide robiť.

PANI MACHNOVÁ (Vozárovi): Poďte na slovíčko! (Ide s ním do popredia javiska. Vozárka s Bertou sadnú si na lavičku pred richtárom a hovoria; Bylovský, richtár a Poťko zostanú uprostred a ticho hovoria) Zle ste sa zachovali. Robí tak opravdivá rodina? To malo zostať medzi nami, nemalo tušiť o tom živej duše. A akú som mala k vám dôveru, hneď sa na vás obrátila.

VOZÁR: Čo vám chybí, pani švagriná?

PANI MACHNOVÁ: Ešte sa pretvarujte. Robíte sa nevinným, akoby ste o ničom nevedeli! Dali ste mi intabulovať dvanásť stovák na majetok. Svedčí sa to? Je to po kresťansky?

VOZÁR: To? A ja reku, čo! Kdeže nebudeš intabulovať, keď ti je otvorená cesta. Nevideli ste obligátora?

PANI MACHNOVÁ: Zas otázka! Veď som ho podpisovala, akože by nevidela.

VOZÁR: Nuž v ňom stálo: dovoľujem túto sumu na môj majetok intabulovať. To v obligátori stálo — mal som otvorenú cestu.

PANI MACHNOVÁ: To nahliadate, že rodina tak nerobieva? Čo len rodina — ani cudzí človek nebude sa dlžníkovi bez vedomia grundbuchu týkať. Lebo grundbuch má byť čistý — a na mojom je už machuľa. Či vám to vyplatím, či nie — každý, kto do kníh pozrie, vidí, že to bola dlžoba. A ja nechcem, aby to kto videl — čo si pomyslí svet?

VOZÁR: Čo si pomyslí? A ja neviem. (Dôverne.) Pani švagriná, nebol by som do čistého robil machuľu — ale tam už boli iní. Hodný rad ich je predo mnou. Nuž bál som sa, aby neprišiel neskoro; rodina, nerodina… (Hovoria ticho ďalej.)

BYLOVSKÝ: To hovorím verejne: richtár je na to, aby mal svoju mienku, presvedčenie. Vy musíte povedať: chcem alebo nechcem.

ĎURICA: Ale, čože ja… ja, kde bude väčšina. I tam, i tam — alebo ani tam ani tam. Keď si skomasujete, bude skomasované (Poťkovi, ktorý mu prikyvuje hlavou), no nie? A ja môžem s tým mať svätý pokoj, ani počúvať nebudem o vašej komasácii!

BYLOVSKÝ: Prosím vás, kto má o nej počúvať, ak nie vy? Nielen počúvať, ale začínať — vy popredku a my za vami alebo aspoň pomáhať a nekaziť. Keď sa k nám pridáte, zanecháte si večnú pamiatku v dedine. Nad vaším hrobom…

ĎURICA: … Každý mi zabohuje. Nech sa dakomu pluh zlomí, iba mne nakľaje.

BYLOVSKÝ: A či mu ho komasácia zlomí?

ĎURICA: Nie komasácia — ale jej budú dávať vinu. Nech príde na chotár kamenec — kto bude vina? Ďurica, načo zaviedol komasáciu. A tak všetkému len ja, iba ja.

POŤKO: Pravdu máte, richtár, tak povedia, ani čo by ich počul. (Vzdychne.) U nás je planý svet!

BYLOVSKÝ: Čo vás po planom svete, nech si tam vraví, čo chce, len vy robte, ako patrí. Veru tak. Vy úradskí máte stáť všetkému na čele. Pokrok a blahobyt napomáhať.

ĎURICA: Všade len ja. Z jednej strany Vozár, z druhej dojedáte vy. Koho slúchnuť, hriešny richtár? Slúchnem jeho, zle je, slúchnem vás, ešte horšie. Nie aby sa medzi sebou chytili za pasy, ale obaja letia mne k hlave! Robte si vy, čo medzi sebou máte — ja zostanem na zdravej strane. (Vozár s pani Machnovou počúvajú ich a pripoja sa k ich skupine.)

BYLOVSKÝ: To je nie richtárske slovo. Tam nemá byť bázne, kde kynie obci prospech. A komasácia je prospech občanov.

VOZÁR: Čo — komasácia! Ako komu; komu na úžitok, komu na škodu. Vám neviem ako — i tak nemáte svojej jednej brázdy, mne na škodu — hotová, vyložená na dlani škoda. Mám zeme povezené, v poriadku, a nie sú malé, pol dňa jest čo na daktorej orať, prikupúval som, čo sa k nim nôtilo. Richtár má tiež dosť svojho — lepších zemí, ako má, nedostane.

BYLOVSKÝ: Vy ste spokojní, ale takých je málo. Role podrobené na dvoje i na troje, ak bolo viac detí. A tí si nemôžu prikupovať ako vy. Chcú mať menej parciel, ale väčšie aby boli. Každý musí uznať, že sú v práve. A potom — pozrite brázdy! Náš chotár ich má bohviekoľko tisíc. V nich sa nič nerodí, lebo ich voda vymieľa. Brázdy kasujeme, bude sa v nich rodiť — koľko nám pribudne zeme?

VOZÁR: To už viac brázd nebude! Bude dosť, ešte viac. Teraz aspoň leží brázda v najhoršom, po komasácii môže padnúť do skladu. Bude ešte horšie. Brázdy narastú tam, kde ich nebolo. My dobrí gazdovia prídeme o dobré zeme. Kadejaké prielohy nám pripadnú. (Ironicky k Machnovej.) I tuto pani švagriná dostanú zlé za svoje dobré, či je nie tak? Kto bude mať osoh? My nie, ale ktovieakí darebáci; nepoprávali, nepovážali pole za desať rokov (hľadí ostro na Machnovú), predávali krm, stelivo i nápravu iným gazdom… Ja znám takých majstrov, čo radšej predávajú, ako povážajú…

PANI MACHNOVÁ: Vravte, čo chcete — komasácia je dobrá vec. Narobí z nás, drobných gazdov, statkárov. Budeme mať miesto záhončekov lány.

VOZÁR: Radšej mastným gazdom ako biednym statkárom. Čo je z lánov, keď na nich rastie psica. Komasácia nám nepridá, iba ujme. Inžinier — ten obíde najlepšie, vynesie z dediny nič po nič pár tisícok. Chcete zas, aby vám behal po chotári s parapľom a peršpektírom^[13] — chcete? Nebolo vám ho už dosť?

POŤKO: Ale hej! Merajú ten chotár, merajú; ja by ho bol bičiskom premeral, kým oni s peršpektíry behali.

BYLOVSKÝ (k nemu): Múdry človek, a takto hovoríte! Boli ste i na vojne, robíte sa sprostejším, ako ste. Keby nie tí inžinieri, platili by ste vy, Poťko, toľko gruntovnej dane ako tuto gazda Vozár alebo pani veľkomožná. To by sa vám páčilo — čo?

POŤKO (v rozpakoch): Veď ja nič. Ja len…

BYLOVSKÝ: No teda! Brojíte na inžinierov a nemáte prečo. Nekomasovať preto, aby inžinier nezarobil! To je, akoby ja chodil bosý, aby čižmár nemal osohu. To je nezmysel.

VOZÁR: Budú tam i iné háčiky. S inžinierom sa bude ten i ten vodiť — potraktuje sa — inžinier pripustí… Ruka ruku umýva!

BYLOVSKÝ (s hnevom): To ako ja! Že môžete tak vravieť; ako mi pripustí, keď ja poľa vôbec nemám. Divím sa vám, divím — tak hovoriť. Hovorte si, čo chcete, ja prevediem svoje. Áno, nedám sa odstrašiť. Pani veľkomožná sa už podpísali, menších gazdov tiež mám, nie všetkých, ale skoro všetkých.

VOZÁR (s úsmevom): I tuto hájnika Poťku?

POŤKO: Mňa? Ja radšej vystúpim z gazdovstva a pôjdem po žobraní; radšej, ako si deti takto ožobráčiť.

BYLOVSKÝ (chytí Poťku za rukáv a zavedie ho do popredia): Vy, Poťko — čo sa vám robí! Ja vás chcem dať k inžinierovi za figuranta.^[14]

POŤKO: A čo je to figurant?

BYLOVSKÝ: Čo s reťazou chodí. Dostanete na deň päťdesiat grajciarov. A to nebude trvať týždeň, ale dva — tri roky. Zarobíte najmenej dve stovky. To bude inakšia služba ako hájnictvo.

POŤKO: Ja, hájnictvo! (Hodí rukou.) Hájnictvo mňa nepodoprie, mám iba škodu. Pláce nič, len so svetom sa zhrýzať. Iba čo do toho gágora dačo príde, i to je iba otrava.

BYLOVSKÝ: No, vidíte! A tu dostanete hotové peniaze. Podpíšete?

POŤKO: Ale tú službu ste už štyrom sľúbili. Ak potom zostanem na ľade, a z toho papieru ma už ani mačka nevylíže!

BYLOVSKÝ: Myslíte, že tam bude len jeden figurant? Budú aspoň štyria. Tak podpíšete?

POŤKO: Podpíšem, len nech to nik nezvie — žiaden človek! Tento magnáš (na Vozára) by ma zabil. Viem ja, čoho sa bojí! Nebude môcť chotára zbíjať. Každá medzička nebude jeho, každý vývratík, každý íverček v hore nebude jeho. I salaš dosalaší, keď mu raz chotár zahájime. Bojí sa on, že bobo vezme…

BYLOVSKÝ (usmieva sa a tľapká ho po pleci): To-to-to, Mišo. Uhádli ste. Po komasácii bude každý orať na svojom, pásť na svojom, zberať na svojom. Každý bude svojím pánom. (Vrátia sa k predošlým.)

VOZÁR (s úsmevom): Akože je — podpísal?

BYLOVSKÝ: Podpísal.

VOZÁR (prekvapený): Ty si sa podpísal? Ty? Ako si prvej brojil! Kde si dal rozum?

POŤKO: Viete, gazda, komasácia je predsa len… Nuž (škrabe sa za uchom) dobrá. (Bylovskému, tajne.) Čo ste ma vyjavili!

ĎURICA: Takí sú, hľa, naši občania.

VOZÁR: Ozaj! Na nikoho sa nespúšťaj. Čo sa nazariekal — a podpíše!

POŤKO: Gazda, veď ja…

VOZÁR: Iď mi ho — loptoš!

BYLOVSKÝ: Povedal som: mám všetkých drobnejších gazdov. Poťko je nie prvý, ani ostatný.

PANI MACHNOVÁ: Len drobnejších! A ja?

BYLOVSKÝ: To sa rozumie — i pani veľkomožná. Mám väčšinu chotára. Podpisy pošleme na sedriu — vy si urobte, ako viete. Ak sa k nám nepridáte, bude proces, tuhý proces, a vy ho prehráte. Kto prehrá, ten nech platí útrovy.

VOZÁR (stranou): Už je zle. Poťko podpíše! (Prechodí sa, rozmýšľa. Hlasne.) Nepopustíme. Ja sa medzi pány nevyznám, ale — hop! Teraz mi zišlo na um. Náš Števko príde zo škôl. Zíde sa nám ani soľ. Od malička medzi pány, teraz tri roky v Pešti, s ablegáty^[15] jedna ruka. Ten vám preleje olovo! (Vozárka a Berta z úzadia počúvajú ich rozhovor.)

BYLOVSKÝ: Kto je to ten Števko? Azda sa ho len nezľakneme.

VOZÁR: Štefan Peták, mojej sestry syn. Hlava, no hlava na mieste, len pozlátiť. Nakladám naň, stojí ma veľké peniaze. Každý rok dobré dva páry volov. Ten vám ukáže! Nahľadíte sa; vyzná sa vo všetkom. Ej, ten darmo neplatil sobotáles!^[16]

POŤKO: No, ten — to už hej! Ja, to je hlavička. (Vozárka a Berta sa priblížia.)

VOZÁRKA: Náš Števko! Radujem sa, čo nikdy, že mi zas príde. (Zostane tam s Machnovou a Bertou; hovoria ďalej.)

BYLOVSKÝ: Peták, Peták! Ja znám Petáka, ale to sotva bol ten. Možno jeho brat. Akýsi Peták bol so mnou v hospodárskej škole, a tento študuje práva.

VOZÁR: To je tento. Števko i tam bol. Dali ho na gazdovskú školu, že bude gazdovať. Kým sa chlapec učil, nebohý švagor Peták — tiež semiačko, no nechcem ho spomínať — premárnil všetko. Chlapec nemal na čom gazdovať. Vzal ja chlapca, že bude na mojom, keď syna nemám. Ale on len za knihami! Choď, reku, nikdy ty gazdom nebudeš; dal ja chlapca do škôl. Prebil sa, už je v Pešti. Nech je advokátom; na to je ako stvorený. Prevráti vás, ako len chcete. Počkajte len, počkajte (Bylovskému), keď ten príde, všetci sa vám popretierajú. Ten vás poskrúca!

VOZÁRKA: Keby mi len skôr prišlo, moje dieťa!

BYLOVSKÝ: Tak ho ja znám. Znamenite sa známe. Boli sme dobrí spolu. (Ticho hovoria ďalej.)

Marka Vozárová, Ondrej Náhlik a predošlí

MARKA (prichádza zľava, sprava Ondrej): A ty si tu? Koho hľadáš?

ONDREJ: Idem z hája — za tebou. Vieš, že si sľúbila prísť. Čo si neprišla? Vidíš, ja som ani netancoval — šiel som po teba. Doma ťa nebolo, povedali mi, že si u kováčov. Utekám do kováčov. Prečo si neprišla?

MARKA: Musel ktosi ostať doma, keď mať šli k ujčinej kováčovie. Bola som po nich — a tam ich už nebolo.

ONDREJ: Veď sú, aha, tu! (Ukazuje na skupinu.) A koľko sa ich zišlo! A ty sa, Marka, hneváš a ja viem, čo sa hneváš.

MARKA: A prečo by sa mala hnevať?

ONDREJ: Nuž keď si bola sama, muzika ti nešla z umu. Bála si sa, že vykrútim druhú.

MARKA: Milý môj tanečník! Pre teba si ja nejdem hlavu píliť. No, veru! Ani slzy neopustím. Bola som len hodinu sama — už mám druhého. A to je netakší ako ty. Pán, urastený ani svieca, mašle, prstene — šla som oči na ňom nechať!

ONDREJ (zarazený): Pán — mašle — prstene. Kto je to? Ja ho zadusím! (Chytí ju za rameno.) Nešťastná stvora, povedz hneď a hneď, kto je to?

MARKA (vykrúti sa mu): Just nie — just nepoviem.

ONDREJ: Marka, veď som ja netancoval. Vidíš, za tebou som prišiel. Nedalo mi tancovať — a ty!

MARKA: Len choď — tancuj, koľko chceš. Ja nepôjdem. (Berta ich spozoruje.)

ONDREJ: Tak ani ja!

BERTA: Aha, Marka od Vozárov! (Všetci sa obrátia k úzadiu.)

VOZÁR: No, čo je? Ja že ste na muzike, keď ste sa tak zberali.

POŤKO (usmieva sa): Ja — vodievajú sa oni spolu, vodievajú. (Stranou.) A čo je on i chudobný ako kostolná myš, predsa im pristane.

ONDREJ (urazený): Ona nešla. Že je v dome akýsi pán, povedá. A ten vraj má…

ĎURICA (smeje sa): Aha, aha — to teba trápi! Nepusťže si vlka do košiara!

VOZÁR: A kto je to? Vari…

MARKA (podskočí): Prišiel Števko.

VOZÁR: Ja hneď, že Števko.

VOZÁRKA: Náš Števko!

BERTA (Marke): To ten Peták?

MARKA: Števko - nie Peták!

ONDREJ: Števko — ja že dakto iný! (Zakrúti sa s Markou.) Števko — čo len Števko! Toho sa ja nebojím.

Števko a predošlí

ŠTEVKO (sprava v kepeni, kapsička pod pazuchou): Ja som už tu. (Marke.) Kto by sa teba dočkal, keď sa (na Ondreja) s týmto snímeš!

VOZÁRKA: Moje dieťa! (Objíma ho.)

VOZÁR (Bylovskému a Poťkovi): Už je tu. Ten vám nakomasuje, len sa vám tak ziskrí v očiach. No, nie, môj! (Podajú si ruky.)

ŠTEVKO (bozká Machnovej ruku): Milé prekvapenie, taká krásna spoločnosť!

PANI MACHNOVÁ (stranou): Spôsobný mladý človek!

ŠTEVKO (podá Berte ruku): Vidím, už sa mi v Mlyníku bude dobre vodiť. Čo pekného, všetko v prvý deň vidím. (Stranou.) Ako podrástla od dvoch rokov, a je krásna!

BERTA: Spočiatku sa všetko zdá pekným. (Stranou.) Ten človek sa zmenil — celkom inší, ako bol!

ŠTEVKO (Berte): Pekné je, čím sa viac naň dívame, krajším. (Poťkovi kladie dlaň na plece.) No, hájnik, slúchajú vás už tie trávnice, či ich ustavične zberáte z plachát a kosákov!

POŤKO: Len tak, len tak, mladý pán. (Stranou.) Keď si to vedel za dva roky zachovať — to je hlava!

ŠTEVKO (Ďuricovi): Dobre, že som tu — podpíšete mi pas. (Podáva mu vojenskú knižku). A ako sa máte, čo nového u vás?

ĎURICA: Len tak, ako ja; i tak — i tak, všakovak. Budeme mať komasáciu.

ŠTEVKO: Tak — to je dobrá vec, len že mala už byť pred desiatimi rokmi. Len sa do nej — to ste vy začali?

ĎURICA: Ach, ja nie. Tuto tento pán. (Na Bylovského.)

ŠTEVKO (hľadí vnímavo na Bylovského): Toho pána by mal znať. Nie pán — pán…

BYLOVSKÝ: Bylovský, starý kamarát.

ŠTEVKO: Paľo — to si ty? (Objíma ho.)

POŤKO (smeje sa, i pani Machnová. Vozárovi): Ako sa nám ziskrilo! Gazda, tí sa už oňuchali. Vrana vrane oka nevykole, pán nebude kaziť pánovi. (Vozár roztrpčený hodí rukou a odvráti sa.)

Vodačka a predošlí

VODAČKA (prichodí sprava, pod halenou nesie krpku. Zastane v úzadí a vydvihne krpku). Páni úradskí, už som tu. Poďte pokončiť súdy! (Richtár a Poťko obrátia sa k richtárskemu dvoru a zmiznú za hajtmanom.)

(Opona spadne.)