ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vodačka a Katrena

VODAČKA: Tak, Katrenka moja, od tých čias, čo sa radi máme, všetko sa premenilo na svete. Len pozri, ako sa tie rukávy blyštia (naťahuje rukávy na košeli) a aké sú široké, ani za mládenectva. Mne samému sa vidí, že som o dvadsať rokov mladší (dvíha nohy do tanca) a keď na teba pozriem a vidím ti na hrdle túto červenú šatku, myslím si: Juro, Juro, ty si predsa len chlap, keď ťa taká driečna vdovica bečeľuje. Len mi povedz, Katrenka, čo sa ti na mne tak popáčilo, lebo ja sám neviem a rád by vedieť?

KATRENA: Všetko sa mi na vás páči, Juríčko, ale najväčšmi vaše reči. Kým mlčíte, človek by myslel, že vám je bohviekoľko rokov, ale keď ústa otvoríte, idú vám z nich mladé reči.

VODAČKA: A srdce je mladé. Ej (vzdychne), keby bolo všetko, ako je srdce! Keď nevesta videla na mne túto košeľu, zhíkla. ,Ňaňo, kdeže ste ju vzali?‘ Ja — len tak ti ja poviem, myslím sebe. Kto chce všetko vedieť, musí tri dni v peci sedieť. Kde vzal? Kde páni zámky berú, povedal som jej. A ona sa trápi, čo nemôže uhádnuť. A ja jej veru nepoviem; ani nezvie, len keď nás z kancľa zhodia.

KATRENA: Len kedy to bude, Juríčko! (Vzdychne si a ihrá sa zásterkou.) Úfala som sa, úfala, keď sa rozchýrilo, že celý úrad zaďakoval. To iste Juríčko započal pre mňa. Iba keď počujem, že všetci ďakovali, iba hajtman nie. No, reku, Katrena, už si sa odúfala, Juríčko nezaďakoval, ten ťa nechce.

VODAČKA: Nie je to tak; len počúvaj, čo ti ja poviem. Vtedy som nezaďakoval, ale teraz už idem. Viem ja, čo je honor v obci! Keby bol vtedy i ja zaďakoval, bolo by sa rozchýrilo: všetci zaďakovali a tam by bol i ja. Nik by ma nebol spomenul pre tých druhých. Takto zas sa roznieslo: všetci, iba hajtman nie, a každému vŕtalo v hlave, prečo ten Vodačka nie? Vidíš, čo sa mňa naspomínali! A tu, keď bude voľba, naraz ja zaďakujem a povie sa: celý úrad sme vyvolili, iba Vodačka zaďakoval. A zas nebudú len o mne hovoriť, prečo som po nečase nechcel; tých, čo budú vyvolení, zas nikto ani nespomenie. Vidíš, ako som si to premyslel! A ako to bude inakšie, keď ja pred pány a celou obcou zložím úrad! Pán slúžny sa opýta: Jurko, prečo to robíte? A na mňa bude všetko pozerať, čo ja poviem. A tu poviem: prosím pána slúžneho, preto, lebo som sa obci už dosť naslúžil. Prehajtmančil som choleru, umrlých som do búdky na cmiter vyvážal, do truhál kládol, postele spopod nich vyše dediny pálil a celú dedinu koprvasom polieval, aby tú choleru prepálilo, a kvapky som roznášal. A to ešte nebolo dosť. Prišli inžinieri a behali po našom chotári s peršpektíry a merali náš chotár láktormi, či z neho nič nechybí. Lebo čo sa deti učia, že sa zem krúti ako tanečnica, nuž sa var’ naľakali, či sa nám kus chotára neodkrútilo. A s tými inžiniermi muselo ísť pätnástoro ľudí, čo tie stoly a ambrely nosilo, a vojakov, čo so zástavkami behali, museli sme chovať z uhla na uhol a tých pätnástoro ľudí som musel ja každý deň vystanoviť, čo bolo ako náhlo okolo poľa, a tým vojakom tú chovu zadovážiť. Tak ja prosím, ich milosť, ako pána slúžneho i celú poctivú obec, ja už hajtmančiť viac nebudem, lebo zas prídu inžinieri a budú chotár merať, a nie láktrom, ale metrom, a ten je menší ako láktor,^[20] nuž i roboty bude zas viac, a keď budú chotár merať a trančírovať,^[21] musia zas ľudia ambrely a stolíky nosiť a ešte peniaze platiť a ja by musel i tých ľudí i tie peniaze vystanoviť, lebo to by padlo iba na moju hlavu, keby ja bol v celom úrade najskúsenejší. Ale, Jurko, veď vám podvýšia! A veru, prosím ponížene, ja sa i za takú lásku poďakujem, lebo čo by mi ako podvýšili, ja si z toho ani klobúka nekúpim, lebo mi ani to, čo teraz mám nezaplatili. Prečo? Preto, že v obci nieto nikdy groša. Ale, Jurko, veď vám všetko musia zaplatiť i čo sú dlžni, i čo podvýšia. Už čo mi ako bude poctivá obec platiť, ja to neprijmem, lebo som si umienil stav svoj vdovský premeniť a do stavu svatého manželského vstúpiť, a ohlasuje sa… Hop, to už nie. Vidíš, Katrenka, tak ja pánom vysvetlím! Celá obec bude prosiť, ale ja nič. Lebo čo si ja raz vezmem do hlavy, to je v hlave! Keď raz hajtmanom nebudem, nuž nebudem.

KATRENA: A to všetko pre mňa! Pre mňa opustíte krpku.

VODAČKA (zamyslený): Krpka, obecná krpka! (Smutne.) Vyše dvadsať rokov som ju nosil pod touto halenou od richtára k Abrhámovi a od Abrháma k richtárovi. A neraz mi bolo veru ťažko ísť — cesta priúzka, ja poď do garádu. Dva razy som si prebil hlavu, raz stratil čiapku, raz koleno rozrazil a raz ruku vytkol, ale krpke obecnej nikdy sa nič nestalo. Taká je v celosti, ako mi ju oddali. A veru — ľúto mi ju bude opustiť. (Veselšie.) No ale stojí psáno: žena opustí otca i mater svú a bude nasledovať muža svého, i ja opustím krpku a budem nasledovať Katrenu svú. Nemôžeš slúžiť krpke i Katrene — krpke som slúžil mladý svoj vek, Katrene budem na staré dni.

KATRENA: Ako ja vás budem rada — nahľadíte sa. (Hladí ho.)

VODAČKA: Veď ja viem, že sa mi odslúžiš.

KATRENA: Budem vás opatrovať ako klenot. Čo si len zažiadate.

VODAČKA: Nech si majú teraz už. (Smeje sa.) Poťko si míva, že on bude s tými zástavkami behať. Á, hej — počkaj si! Keď budú druhý raz komasovať, ale teraz nie. Hajtmanom budeš, abys’ vedel, čo je to; prekľaješ, viem, komasáciu. Katra, i tvoj gazda sa jej napreklína. Mne sa musí po vôli robiť — ja som najväčší gazda v dedine, čo mi je richtár — ja ho platím! Dobre, budeš ty richtárom, abys’ vedel, že richtárska palica nebije obec, ale najväčšmi richtára. Ej, prekľaje, keď mu budú hlavu prevracať.

KATRENA: A kto to vymyslel, aby náš gazda bol richtárom?

VODAČKA: Ďurica — on nahovára ľudí a ten z píly. (Smeje sa.) Ej, Ďurica má muchy. Vytrel im on kocúra! Ako vyšlo, že komasácia bude, hneď zaďakoval. Povedá: dosiaľ sa Vozár po mne vozil, a od týchto čias budem sa ja po ňom. Ej, ten ho bude vedieť zvŕtať, lebo celá obec s ním drží!

KATRENA: Čo sa tu bude robiť. Iba starý čo trochu drží. Ondrej sa už do ničoho nemieša, chodí ako zabitý po dvore.

VODAČKA: Kto by sa mu divil! Nože, keby mne teba dakto predchytil, čo by ja robil!

KATRENA: A gazdiná, tá len čuší. Už nakúpili všetkého na svadbu. Ondrej chce ísť za mladým, za tým študentom, do kaštieľa a ja tiež veru nezostanem. Nemôžem sa na tú neprávosť dívať. Ten z píly chodí do poľa za nami a preháňa nás, ani čo by už bol pánom. Včera mi nadal: vy jazyčná stará baba!

VODAČKA: Hm, to nemal. Stará si nie.

KATRENA: Veď som mu ja tiež vysvietila. Lebo vo mne vrie, keď ho vidím. Jazyčná stará baba — hneď by ho bola hrabliskom zalomázila. Juríčko, vy ma idete brať; mohli by ste ho naučiť.

VODAČKA: Nech len robí garazdu, ja ho naučím. (Popľuje si ruky.) Ak mi príde pod ruky, dám mu takú hajtmanskú, že ju do Krakova počujú. A tak ho poskrúcam, že za päť rokov nepotrafí, kde je jeho píla. Nech príde — ale ten tebe — trhanisko!

KATRENA (skladá ruky): Joj, len nie toľme, Juríčko. Ublížite mu dáko veľmi, ešte vás zaprú, a čo bude z nášho veselia?

VODAČKA: Vieš, Katra, keď sa ja raz najedujem, potom sa najedujem; všetko zmlátim na kašu. Ty, stará baba — ej, to ma pohlo!

KATRENA: Juríčko, radšej si rozpovedzme, čo urobíme, keď zaďakujete.

VODAČKA: Nuž to bude dnes, dnes je štvrtok — v sobotu pôjdeme do fary pre ohlášky. Budú sa nás spytovať z katechizmu, ale ja ti pošepnem, neboj sa. Na nedeľu nás zhodia naprostred kostola a potom bude veselie.

KATRENA: A s muzikou?

VODAČKA (škrabe sa): Ja by muziku najal, ale tieto nohy! Nechcú slúžiť.

KATRENA: Nechže bude bez muziky. (Vyzrie oblokom.) Preboha, ide sem ten z píly!

VODAČKA (ustrašený): Kde je?

KATRENA: Šiel popod oblok. (Skladá pred ním ruky.) Juríčko, preboha vás prosím, majte rozum.

VODAČKA (ticho): Katrena, ja tomu dám!

Bylovský a predošlí

BYLOVSKÝ: To ste vy, hajtman? (Katrene.) Stará, kde je gazda?

VODAČKA (za Bylovského chrbtom súka si rukávy): Stará, to je nie stará, to je Katrena!

KATRENA (Vodačkovi. Obesí sa mu na rameno): Juríčko, nerobte. (Bylovskému.) Veď bol vo dvore.

BYLOVSKÝ (smeje sa im): Vari sa milujete. Vodačka, kde ste podeli oči — takú strigu! Veď vás tá zmárni!

VODAČKA (v rozpakoch): Ja, ja… (Bylovský odvráti sa v smiechu. Vodačka Katrene.) Pusť ma, ja ho zmárnim!

KATRENA: Joj, nerobte si to — odvisnete na šibenici! (Vytisne ho ku dverám. Bylovský sa smeje a prechádza.)

VODAČKA (vo dverách Katrene): Čos’ ma držala? Už by bol mal zvonár zárobok! (Odíde.)

KATRENA: Chvalabohu, keď sa len nijaké nešťastie nestalo!

BYLOVSKÝ: No, stará mladucha, príde už raz ten tvoj gazda?

KATRENA: Už ide. (Odchádza. Stranou.) Keby mu len nebola bránila, nech by ho bol zabil. (Odíde.)

BYLOVSKÝ (sám): Za mnou chodí šťastie, vari som sa v čepčeku narodil. Chcel som komasáciu, komasácia je tu; chcel som Machnulino panstvo, Machnulino panstvo mám — skoro mám. Teraz mi nastáva tuhá práca: tento dom vyčistiť. Z neho pôjde prvá táto stará trlica, lebo má jazyk ako lemeš. Za ňou ten mládenček, lebo kým je ten tu, moja holubička bude s ním hrkútať. A to pôjde ľahko. Starého spravím richtárom, zapriahnem ho do obecných starostí a gazdovstvo ja chytím do ruky. Potom budem tu pánom, do tých čias nie!

Bylovský a Vozár

BYLOVSKÝ: Idem rovnou cestou od slúžneho. Šťastie mi slúžilo. Do kandidácie postavil len vás. Ešte som sa s ním do dediny zviezol, on zatiahol do fary a dá vás pozdravovať. V obci všetko za vás, Vozár — všade len Vozár. Až mi slzy vypadli, keď som videl toľkú dôveru.

VOZÁR (mrzuto): Vám slzy — vám?

BYLOVSKÝ (objíma ho): Kde by nie — môj budúci svokor! Toľká dôvera!

VOZÁR: Keby bola radšej nedôvera. Ako môže byť Vozár v úrade — tí blázni! Veď nevie písať. Meno, ešte len po biede, ale inštanciu, reláciu…

BYLOVSKÝ: Na to je notáriuš.

VOZÁR: Rátať iba na krížiky. Príde vyberať peniaze, a toľkoraké — ako sa vyznať, ktoré sú ktoré?

BYLOVSKÝ: Každé dáte do iného krčiažka.

VOZÁR: To urobím — a ak sa krčiažky pomítoria! Tu výbor u richtára vysedávať, a ty napájaj všetkých. S ľuďmi sa zahrýzať, a keby pre svoje, ale pre cudzie! Príde dáky galgan, tu rob mu richtár po vôli. Nie — radšej o ničom neslýchať. Dosiaľ bolo najlepšie; stojíš si na zdravej strane a robia ti po vôli. Ak bolo niečo zle, neťahali teba, ale richtára. Ďurica bol najlepší. Ja nemám nič proti nemu. Nechcel som komasácie, ani on nepodpísal; ja som zas chcel, i on podpísal. Prečo ďakuje? Aby ja mal väčšiu moc v dedine? Ja ju už ani nepotrebujem väčšiu, ako som mal. Iba čo budem mať opletačky. Z richtárstva nezbohatnem — iba škoda čo bude. Dom sa zapustí, gazdovstvo splanie; všetko pôjde na ruvačky-mačky. Na koho sa spustím? Ondráš potratil všetku chuť; žena je nie, ako bola — všetko sa pokazilo. Z toho nebude nič — ja richtárom nebudem.

BYLOVSKÝ: A oni vás zvolia. Ak neprijmete, zaplatíte stovku.

VOZÁR: Stovku? To už radšej oželiem.

BYLOVSKÝ (chodí rozčúlený, zastane pred ním): Taký ste vy víťaz! Chytiť sa do boja a potom uskočiť. Keby to bol šípil, nebol by sa s vami zapletal. Dobre, richtárstvo prijmem ja. Komasáciu prevediem, ale ako sa mne zapáči a nie… Nášmu priateľstvu koniec! Nech príde Vozár alebo Ďurica — nestane sa po vôli ani tomu, ani tomu — ale mne. Bola by to pekná sprava, aby Bylovský bol richtárom a Vozár rozkazoval.

VOZÁR: A nebudeme rodina?

BYLOVSKÝ: To je rodina, keď mi nechcete dôverovať, budúcemu zaťovi! Či sa ja nevyznám v hospodárstve ako Ondráš alebo kto iný? Už som váš zať skoro a neveríte mne, len jemu. Nech ide, ak chce; my sa bez neho zaobídeme. Ja sa nezahanbím pred žiadnym koscom. A tie obecné záležitosti! Každý deň pol hodiny a sú odbavené. Ja neviem, čo sa ich tak bojíte! Richtárstvo je nie trest, to je dôvera, úcta, ale treba sa vedieť držať, a nielen okolo krpky. Závidieť vám bude každý a nie rozkazovať; ak budete hodným richtárom.

VOZÁR (zamyslený): Veď by bolo — ale to gazdovstvo!

BYLOVSKÝ (srdečne): Gazdovstvo! Hovorím, ja sa podberám naň. Čo vy rozkážete, to sa bude robiť, ja len pozor dávať. Čo sa toľme bojíte? Či by vás robil richtárom, keby videl, že vám to bude na škodu? Viete, akú bude mať richtár moc pri komasácii! Ako si vykrojíte svoj grunt a Machnulin v jednom kuse a v dobrej polohe, keď nebudete mať nijakej moci? Tuto, hľa (vytiahne papier), kúpil som Machnulin obligátor v meste. Sedem stovák! Už je to druhá tisícka v našich rukách. Ja behám, potím sa, zháňam, aby sme kaštieľ dostali, a vy, keď je všetko pohotove — nechcete pomôcť. Veď to len na dva roky, kým sa odbaví komasácia — potom nech je richtárom hoc i Poťko alebo Vodačka. A Ondreja uprosíme, aby zostal ešte pol roka — do tých čias ja prídem do koľaje.

VOZÁR (vzdychne): No, poručenobohu. Nechže bude, ako bude.

BYLOVSKÝ: No, tak. (Podá mu ruku.) Dobre sa majte, pán richtár. Vy ani nechoďte, oni prídu po vás. (Odíde.)

VOZÁR: Načo mi je to, načo! Ale svätá pravda: chceš byť zemským pánom — treba dačo vystáť.

Vozár a Vozárka

VOZÁRKA: V dedine sa len o nás rozpráva, preklínajú ťa, že držíš s Bylovským, a pre vás zaďakoval úrad. Preklínajú — a idú ťa voliť.

VOZÁR (pyšno): A ja sa dám.

VOZÁRKA: Tebe dobre hovoriť, lebo nevieš, čo nás čaká. Všetka starosť v dome zvezie sa len na mňa. Dnes nestačím sa zariadiť, ako bude potom, keď gazdu nebude? Všetko pôjde dolu vodou, o všetko prídeme. Dáš sa voliť — ale nevieš, že ani jeden richtár neskončil pekným spôsobom, každý prišiel o majetok?

VOZÁR: Mlč! Nevieš, čo je richtárstvo. To je dôvera; a ako neprijať, keď mi ju núkajú. Prijmem a budem rozkazovať. Keď richtárom, nuž richtárom. Všetko musí slúchať; keď neslúchne — hybaj do chládku. Uvidím, či tu bude dáky poriadok, či nie.

VOZÁRKA: A gazdovstvo? Kto bude pri gazdovstve?

VOZÁR: Takých bude dosť. Robotníci — núkať sa budú, toľko ich bude. A budeme mať panstvo, prejdeme do kaštieľa. (Uštipne ju do ramena.) Stará, nie si rada? Budeš veľkomožná, lebo tú predáme so všetkým činom.

VOZÁRKA: Kebys’ mal radšej rozum. Krv je nie voda; s Bertou sa Števko rád vidí — dajme im pokoj. Nech sa tam riadia, ako vedia. Načo je mne tvoj kaštieľ! (Vzdychne.) Mne je najlepší kaštieľ tam vyše dediny pod krížom. A tým dvom bude najlepšie tam svedčiť.

VOZÁR: A našim deťom nebude? Čo by nekúpil, keď môžem? Berta má Števka, a ten má tuto (kladie prst na čelo) svoje gazdovstvo. Ja som mu ho kúpil za svoje peniažky. Druhého mu netreba. A načo tak hovoríš? Kto je vina, že kaštieľ načínam? Kto vošiel kričať, že ja len hm, hm a viac nič? Vtedy si vedela kričať, bola by si kaštieľ podpálila, a teraz — krv nie je voda! (Vozárka sklopí hlavu.) Choď mi ho, žena nebude tu rozkazovať! (Chodí prudko po izbe.)

Marka a predošlí

MARKA (vbehne rozčúlená, ovesí sa na mater): Mamička moja, proste otca — Ondrej odchodí.

VOZÁR (zarazený): A kde?

MARKA: Ja neviem, len zhľadúva svoje veci. Ňaníčko môj zlatý, prosím vás — nepusťte ho.

VOZÁR (nahnevaný): Mám ho držať? Keď chce — jedna cesta nadol, druhá nahor — nech si volí. Vozár sa neprosil nikomu, ani jemu sa tiež nebude. Nech si to z hlavy vyhodí. Nezahynieme preto — máme i na to spravu. Ale to je mrzko, ísť nič po nič. Tak sa ide odslúžiť — nech sa hanbí!

MARKA: Ale keď sa na toto nemôže dívať!

VOZÁR: Jemu sa netreba na nič dívať. Nech sa díva tam, kde robí.

MARKA: A ja tiež pôjdem. Ja toho nechcem — nechcem.

VOZÁR (chytí ju za ruku): Ta — von! Budem ťa tu slúchať! (Marka preč.) Taká je tvoja dievka — jazyk hodne podrastá. Pekne ju vychoval, kto ju vychoval.

VOZÁRKA: A ty si ju nevychoval, len ja?

VOZÁR: Ja nie, ó, nie! Syna, to hej — lebo z toho by dačo vykresal. Ale toto, i tak materi z oka vypadla.

VOZÁRKA: Ak len bude ako ja; blahoslavený muž, ktorý ju dostane. Ale ak je po tebe, no, nech…

Hajtman a predošlí, na konci Berta

VODAČKA: Richtár — gazda — richtár… (Stranou.) Ani nevieš, ako ho už volať! (K nemu.) Hneď a hneď k richtárovi!

VOZÁR: Čo dobrého?

VODAČKA: Volajú vás — už ste zvolený.

VOZÁRKA: Radšej mohol vôl vyničieť.

VODAČKA: Len chytro, tam vás čakajú. (Vozár odchodí, vo dverách stretne sa s Bertou.)

BERTA: Sváčik, počkajte, čo vám poviem. (Zadržuje ho.)

VODAČKA: Richtár musí ísť k richtárovi. Veď on hneď príde. (Vozár a hajtman preč.)

BERTA (Vozárke): Ach, tetuška, keby ste vedeli… (Skáče po javisku.) Ale kde je Marka? (Beží ku dverám a volá za scénu.) Marka, Marka! U nás je veľká, veľmi veľká radosť. Kde je toľké časy? Kým tá príde, to na jazyku nezdržím.

VOZÁRKA: Čo sa zase stalo?

BERTA (objíma ju): Nič zlého, nebojte sa. Taká radosť — mama dostala kŕče, ale ja som ju nechala a bežala do vás. Ale tá Marka — už mi bok vystaví tá novina! (Volá za scénu.) Marka, Marka. Ešte jej ju dakto druhý povie a ja zahyniem. (Marka vstúpi.) Chvalabohu, keď si tu!

Marka a predošlé, pozdejšie Katrena

MARKA: Čože ti je?

BERTA (objíma ju): Ach, dušička! Radosť! Ešte si nepočula?

MARKA: A čo?

BERTA: Keď si len nepočula. (Vytiahne z vrecka písmo.) Pozri toto písmo.

MARKA: To je, ako to vtedy! Zas pýtajú od vás?

BERTA: Už nie; všetko je zaplatené, tých dvanásťsto všetkých.

MARKA: Ja že pýtajú. To je písmo just ako to vtedy.

VOZÁRKA: A kde ste vzali peniaze?

BERTA: Ja neviem. Pozajtre nám už mali prísť spisovať; boli sme obe utrápené, nebolo pomoci. Iba úradník čo nás tešil.

MARKA: A vie tešiť?

BERTA: No! Kvôli tomu tešeniu sa odplatilo padnúť do nešťastia. Nevedeli sme, kde peniaze vziať; iba keď donesú toto písmo! Všetko vyplatené, už nás nebudú predávať.

VOZÁRKA: Čo máte z toho? To mama zas len požičala od dakoho.

BERTA: Ó, nie, mama z domu nevykročila. Ani nevieme, kto to zaplatil.

VOZÁRKA: Vari vám z neba spadlo! Dievča, nepleť ako na mukách.

BERTA: Ja neviem, kto zaplatil, ani mama nevie. (Marke.) Ty, má náš úradník nejaké peniaze? (Vozárka sa zamyslí.)

MARKA: Ten? (Smeje sa.) Ten, a peniaze! Tomu sa tak držia ako husi voda. A čo sa spytuješ?

BERTA: Ak by to on bol.

MARKA: Blázonko, to si nemívaj.

BERTA: Keď nás tak tešil. A ja by bola veľmi rada, keby to bol on!

VOZÁRKA: A už viem! To vyplatil Bylovský. Chce si váš kaštieľ osvojiť. On to vyplatil!

BERTA (zľaknutá): Pán boh nás chráň! Radšej, keby nás… Nepovedzte to mame — prosím vás! Tá by hneď zamdlela. Bylovský — ako sa ho ja bojím! A čo chce s nami?

VOZÁRKA: A s nami? Hľadá, kde by, čo by, kým dakde… (Katrena vbehne do izby.) No, čože je, Katrena?

KATRENA: Bože, zázrak! Gazda sa vám opil. Ledva prepletá nohami.

VOZÁRKA: Netáraj, stvorička. Teraz len išiel z domu a triezvy. Vieš, že nepije.

KATRENA: A už je ten opitý. Čiapka nakrivo, rozkladá rukami tomu — vášmu zaťovi.

VOZÁRKA: Dajže s ním pokoj a nespomínaj mi ho, pekne ťa prosím.

KATRENA: Nuž s tým pobehajom. Ten ho vedie popod pazuchy. Aha, už idú! (Odíde.)

Bylovský, Vozár a predošlé

VOZÁRKA: Čo ti je, starý? Že si sa vraj opil.

VOZÁR (sadne si za stôl, čiapka nakrivo, v ruke písmo): Opil, ale jedu! Ťaj! (Myká čiapku na hlave.)

VOZÁRKA: Nevyvolili ťa?

VOZÁR: Vyvolili. Ja prijal, ako večný blázon. Načo mi to bolo! (Vstane.) A keď som prijal, dal mi Ďurica písmo. To je čertom podšitý človek, ten Ďurica. Nech mi ho dá prvej, neprijmem ich dôveru. Načo by mi bola?

BERTA: Sváčik, viete, že už vyplatili tých dvanásťsto?

VOZÁR: Veď viem, veď viem — radšej keby nevedel! Toto písmo ukazuje, že vyplatili. Ja že ma porazí od jedu, keď mi ho dali.

BERTA: Nemáte sa prečo jedovať. Môžete byť skôr radi, že ste prišli k svojmu grošu.

MARKA: Vidíš Bylovského, aký je smutný? On to nezaplatil, neboj sa! Ach, ako som rada!

BERTA (k nej): Ja som hneď vedela, že on nie. Uvidíš, úradník! Musí na moje vyjsť.

MARKA: Števko! (Smeje sa.) Kde by ten vzal.

BYLOVSKÝ (Vozárovi): Nebojte sa. Vyslobodili sa, ale to je len na čas. Na štrnásť dní. Skúpime všetky dlhy — potom sa nevykúpia.

VOZÁR: Ale ma previedli. Ďurica ma šiel zožrať tými okáľmi. Tak sa mu tešil, tomuto nešťastnému písmu.

BYLOVSKÝ: Aba! To sa vám v očiach menilo. Ďurica nevedel, čo v písme stojí.

VOZÁR: Vedel. Povedali mu. Prečo mi ho dal po všetkom? Preto, aby som sa v richtárstve zahrdúsil, už to vidím. Ej, to je líška, to je líška! (Berte.) A kto vám požičal tých dvanásťsto?

BERTA: My nevieme — iba keď písmo prišlo.

BYLOVSKÝ (posmešne): Dáky anjel strážca.

VOZÁRKA (nahnevaná): Inakší, ako ste vy môjmu mužovi. Nemusel prísť do tohto, keby nie vy!

BYLOVSKÝ: Ja? Čo som ja urobil?

VOZÁRKA: Ešte sa spytujte! (Odvráti sa.)

Ondrej a predošlí

ONDREJ (v sviatočnom, v ruke klobúk): Gazda, ja som sa prišiel odobrať. Ja idem preč. (Vozár vstane, vzpriami sa.)

VOZÁR (pyšno): Počul som tú novinu. A kdeže pôjdeš?

ONDREJ: Do kaštieľa.

VOZÁR (znepokojený): Do kaštieľa! Kto ťa volal?

ONDREJ: Pán úradník mi povedali: keď chceš od gazdu odísť, príď k nám. Nuž idem.

VOZÁR (nahnevaný): Choď — len choď! Ale to ti je, či tu, či tam, najedno. Ja onedlho tiež ta prejdem, to sa zas zídeme. (Trpko.) A bude ti tam lepšie?

ONDREJ: Mne už nikde dobre nebude.

VOZÁR: Nevychoval som ťa, nevyučil, nemal som ťa ako svojho?

ONDREJ: Bolo by lepšie, keby nebol o ničom slýchal. Pásol by dakde na holi statok a nebol by do tohto padol.

VOZÁR: A do čoho si ty padol? Ešte sa žaluj!

ONDREJ: Veď sa mám prečo — takýto žiaľ! Keď je mne ľúto, že Marka… (Odvráti sa, pauza.) Najprv ste nám povedali, že budeme svoji, a teraz ste zvrtli inakšie. (Obráti sa rovno k nemu. Náruživo.) Načo ste sľubovali — ja som nezačal okolo Marky… Ona mohla mať iného, ale nie (na Bylovského) tohoto. A s tebou sa azda ešte snímem, ale na záhumní, nie tu! (Odíde.)

MARKA (Bylovskému. Plače srdito): Vy — vy — toto mohlo nebyť, keby nie vy. (Odvráti sa od neho.)

BYLOVSKÝ: Ja? Čo som ja urobil? (Krčí rameny.)

Katrena a predošlí bez Ondreja

KATRENA: Gazda, prišla som vám povedať, že ja u vás nebudem.

VOZÁR (zarazený): A kdeže budete?

BYLOVSKÝ (s úsmevom): Ide sa vydávať.

VOZÁR: Var’ kostlivec vás berie!

KATRENA (s úsmevom): Či sa vydávam, či nevydávam, do toho nikoho nič. (Bylovskému.) A ja od nikoho nič pýtať nepôjdem, ani vzbury robiť do druhého vidieka. Ak sa vydám (Vozárovi), nuž sa vydám a ešte som nie, chvalabohu, taká svetu nepodobná, aby kostlivec musel po mňa chodiť. (Bylovskému.) Za vás by veru nešla a čo by ste boli iba vy jeden chlap na svete. Ja idem z vášho nájmu, lebo sa mi tu vonkonečným koncom nepáči.

VOZÁR: Zle vás chovajú.

KATRENA: O chovu by nebolo, veď ja tiež koňa nezjem, ale tento (na Bylovského) včera mi: ak stará baba, tak stará baba. Ale ja jemu? Veď mi to ešte nikde nepovedali!

BYLOVSKÝ: Povedal som: staré omelo, nie stará baba.

KATRENA: Nie je pravda — štrbavá stará baba. No, reku, už ja, hoci som i štrbavá, ale čo som jedla, to som si poriadne a statočne zarobila. Na cudzom chlebe sa mne zuby nevyštrbili, ale na mojom.

VOZÁR (s úsmevom): Nuž, Katrenka, choďte, keď tak chcete. Vozárovo gazdovstvo kone na kopytách neroznosia, ak odídete — azda len nie.

KATRENA (s plačom): Tak ma odprávajú za moju vernú prácu: choďte, choďte! Tak sa to robí, gazda — tak?

VOZÁR (hrdo): Prosiť sa nebudem. Ó, nie — tej Katreny niet.

KATRENA: Hanba — hanba! Dobre, idem — ale nielen ja!

VOZÁR: Viem, ide i Ondrej. (Smeje sa.) I vy do kaštieľa? Chyťte sa za ruky a veďte sa spolu.

KATRENA: Pôjdeme — i všetci nájomníci. Pozrite si ich; tam sa zberajú vo dvore, ak už neodišli.

VOZÁR (splašený): Čo to? (Vstane, pozerá oblokom a dlho mlčí. Premeneným hlasom.) A kto to vykonal?

KATRENA (na Bylovského): Ten, nik iný. Viedol si s nami, ako by on bol pán. Nájomník sa ti ide podkladať, a ešte v žatvu, keď je toľká tvŕdza o nich. (Vozár sa prechodí.)

MARKA: Nechoďte, všetci odídete!

VOZÁRKA: Ako sme ťa mali, ani oko v hlave. Toľké roky si bola u nás. Nechoď.

KATRENA: Kým tento tu bude (na Bylovského) — vy nedostanete nájomníka.

VOZÁR: Do kaštieľa! Pekne mi Števko pomáha, pekne sa odsluhuje. Iba dobre som mu robil, a on — Števko, môj Števko! (Pritlačí si dlaň na čelo.) Čo som mu urobil? Nájomníkov odvádza!

BYLOVSKÝ: Ja ich dosť nájdem, spoľahnite sa na mňa.

VOZÁR (mrzute): Nájdete! Rozháňať ich viete, ale nájsť — na to vás niet. A takýchto nemáte. To sú vyskúsení. (Odvráti sa.) Ako chcete gazdovať bez nájomných? Pekne ste začali!

Pani Machnová, Machna, Števko a predošlí. (Pani Machnová sadne za stôl k Vozárovi, Vozárka so Števkom a kováčom, Marka a Berta sedia pri kozube.)

PANI MACHNOVÁ (ironicky): Predsa som len prišla k vám a to poďakovať sa, že ste mi dlh tak dlho čakali (Bylovskému), a vám, že ste ma chceli ušetriť starosti o hospodárstvo. Našťastie (Vozárovi) váš sestrenec a môj budúci zať ukazuje sa dobrým gazdom, tak, že myslím, že by ste mohli vypustiť z hlavy všetky starosti o moje gazdovstvo; ostatne moje pomery…

MACHNA (skočí do reči): Čo sa budeme tu dlho cifrovať — povedzme si po slovensky: z mosta do prosta.

PANI MACHNOVÁ: Ja hovorím — neslušno je druhým do reči skákať.

MACHNA: A mne ťažko padne počúvať, lebo človek nevie, čo si má vybrať, keď hovoríte tu, ani čo by…

PANI MACHNOVÁ (hrdo): Myslím, že od vás sa nebudem učiť, ako treba hovoriť.

MACHNA: Neškodilo by vám. (Števko a Marka tíšia ho, trhajú ho za rukáv.) A čo chcete? To človeka najeduje! (K nej.) Veru neškodilo, keby ste sa inému odo mňa učili.

PANI MACHNOVÁ (vstane): Vidím, že s vami nemožno vyjsť — zbohom! (Odchádza, Vozárka ju zdržuje, ona odíde.)

MACHNA: Vidíš, aká je — nepovedz jej slova, hneď je zle! (Vozárovi.) Švagre, vyhoď si to celkom z hlavy, aby si ty bol kedy v kaštieli. (Bylovskému.) Vy chcete obligátory cudzie skupovať a svoje, čo vám pílu tlačia, nemôžte poplatiť. Dobre by bolo pílu zreparovať a vyplatiť, lebo tie dlhy vám ju zrútia — neborká i tak je dosť subtílna, že sa len tak všelijako kníše, keď vetrík na ňu zaduje. A ty, švagre, len kde si podel rozum — veď ten nemá nič! Bol som v grundbuchu, nemáš kde ihlou bodnúť — celá píla prikrytá dlhy. Na jeho reči dal by si tisícku, ale je nič nie hoden; ani tie pantalóny sú nie jeho. (Bylovský ujde do úzadia.)

KATRENA: A ten, že ja som vraj stará baba!

MACHNA: Vidíš, ako som mu zaťal ústa? Mlčí ani hláč pod skalkou.

BYLOVSKÝ: A prečo by mlčal? Preto, že nemám nič? Nemám nič, lebo som nič nezdedil, ale keď do vašich rokov prídem, iste sa vás nezľaknem. Ja mám tuto (ukazuje na čelo), to je väčší majetok, ako vaše popreté obligátory, a preto som sa i opovážil do kaštieľa zaťať. Nuž dnes je to vysoký strom pre mňa — dobre, ustupujem, ale iba dnes ustupujem. Celkom neustúpim; stojím proti Števkovi, ktorý tiež má kapitál, ale len v hlave. Oprobujeme sa rovnou zbraňou; uvidíme, kto zvíťazí — on, či ja.

MACHNA: Má v hlave, to je pravda — ale ste si nie rovní. On má srdce, vy ho nemáte. Preto jeho iní radi vidia, od vás všetci utekajú. Keby nemal srdca, či by bol tých dvanásťsto vyplatil?

VOZÁR: Dvanásťsto! (Skloní hlavu.) A ja som mu dal šesťsto.

VOZÁRKA: A ja druhých šesťsto. Ach, potvora, ako ma vtedy nastrašil! (Ide k nemu a kváka ho za vlasy.) Ty — ty.

VOZÁR: A mňa oklamal, ošudil. (Na Bylovského.) Tento ma zaviedol, ale tamten (na Števka) za moje dobro ma okradol, o peniaze priviedol, o kaštieľ — o všetko! (Skloní hlavu do dlaní.)

KATRENA: Jánošík tiež boháčov zbíjal a chudobe dával, preto ho každý chváli.

ŠTEVKO: Ale, ujo — len si všetko rozvážte. Chcete zaujať naše panstvo a nemáte robotníkov na svoje malé gazdovstvo! Ako sa zariadite? Veď vám zbožie snehom zapadne, nech máte i panstvo.

BYLOVSKÝ: My sa panstva nezriekame.

MACHNA (s úsmevom): Len povedzte: skúpime dlhy… ľahko skúpiť, kto má. A kto má, to som ja, a ja ich i skúpim. Švagre, pozri moju dlaň — tá je široká; tá moc dlhov prikryje.

VOZÁR: Ale ty skúpiš — ty skupáň?

MACHNA: Kohože mám? Vás a túto (na Bertu). Vy ste sa zaplietli s tým pánom, majte si ho. Ja sa budem už len s týmito riadiť.

MARKA: A ja idem tiež do vás — nech mu dajú, koho chcú.

BERTA: A to ste vy strýka prehovorili, aby nás zastal.

ŠTEVKO: Strýka zo šmykne? Nebolo ho treba. On je lepší, ako myslíte.

VOZÁR (Bylovskému): Mávali ste rady pri ruke — čo poradíte? Kaštieľ si tí držia, už ho musíme nechať. (K ostatným.) Majte si svoj kaštieľ — ja už budem len na svojom gazdovať. Pán Bylovský by nešiel sem na prístupky — dievča, choď si po svojho, azda ťa nezohrdí. (Marka odbehne. Všeobecná radosť.)

MACHNA: Tak budeme zas dobrí, švagre (podá mu ruku), keď ten pán pôjde.

ŠTEVKO (Bylovskému): Snúbenicu si stratil, ale obci prospel. Verejné blaho, ktoré z komasácie povstane, po rokoch zmierni i roztrpčenie všetkých týchto. Ja ti ďakujem za svoju snúbenicu; bez teba by jej nemal.

BYLOVSKÝ (chladno): Veľmi veľkodušné slovo od víťaza. (Ukloní sa.) Zbohom! (Odíde.)

Marka, Ondrej, Vodačka a predošlí

MARKA: Už je tu — vrátila som ho. (Ondrej ide k Vozárovi, ktorý mu podá ruku.)

VODAČKA (spod haleny vytiahne obecnú krpku): Ale vás je; poznať, že sme v richtárskom dome. (Vozárke.) Kdeže túto krpku postaviť?

VOZÁRKA: Choďte mi s ňou! Radšej ju vyhoďte.

VODAČKA: Ja — to nemôž’ tak byť. Kde je tichtár, tam musí byť i krpka. Richtársky dom bez krpky je nevesta bez čepca. (Postaví ju na stôl.) Tak, moja krpka, ja sa s tebou lúčim, už ťa nikdy nosiť nebudem. Takého gazdu, ako ja, už mať nebudeš.

VOZÁR: A prečo nie? Var’ sa jej odriekate?

VODAČKA: Prečo? Preto, že ja mám inakšiu. (Na Katrenu.) Toto je moja.

VOZÁRKA: To vy nebudete hajtmanom?

VODAČKA: Akože budem hajtmanom, keď budem mužom? Veď ja som mladý zať a toto je mladucha.

VOZÁR: Preto vy môžete poslúžiť i obci.

VODAČKA: Ja už tuto (na Katrenu) mám službu. Kto slúži žene, nemôže slúžiť obci.

VOZÁR: A koho vyvolili za vás?

VODAČKA: Srdce ma bolí — krpka je sirotou. Nik nechcel byť hajtmanom. Boja sa, že hajtman bude mať veľa práce pri komasácii. Chceli len mňa, ale ja nebudem, keď už mám Katrenu. (Vozár sa zamyslí.)

VOZÁRKA: A ty by si ho chcela? Veď ten pije!

KATRENA: Ktorýže vyleje!

VOZÁRKA: Ale tento deň po deň! Včera zavčas rána už bol veľmi dobrý.

VODAČKA: Lepšie dačo zavčas rána, ako cez celý deň nič.

VOZÁR: Juro, ja som nechcel byť richtárom a budem. Poslúžte i vy obci. Katrenu nechajte Katrenou.

VODAČKA: Ten belasník bude u vás a bude sa miešať a hajtmana kunírovať.^[22] Od richtára prijmem, ale od hockoho nie.

MACHNA: Ten už tu viac nebude; pozrite, už je Ondrej s Markou.

VODAČKA (škrabe sa za uchom): Katrenka, takým činom ja radšej tú krpku chytím. Vidíte, smutno hľadí na mňa.

KATRENA (vzdychne): Ako chcete. Ja budem zas len u Vozárov v nájme.

MACHNA: Budete v jednom dome, mohli by ste sa predsa len skomasovať.

VODAČKA: Dosť, keď sa dedina skomasuje, nie to ešte hajtman.

(Opona spadne)