ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Marka Vozárová a Ondrej Náhlik

MARKA: Čo nám tú kravu zajali, zakázali mi do kaštieľa chodiť. Dva týždne som už tam nebola, a Berta tiež nepríde do nás. Načo mi zakázali? Veď ja chodím k Berte a nie k ujčinej. A či Berta môže z toho, že naša krava vbehla do ich breziny — môže? Iba čo Števko ta chodieva, ale tiež nesmie často… (Ondrej stojí zamyslený.) Berta je nie vina, ani ja, že… No, čo nehovoríš? Je vina, lebo nie?

ONDREJ (zamyslený): Neviem, neviem.

MARKA: A čo bys’ nevedel? Berta ju predsa nepásla, ani neposielala!

ONDREJ: Našu Rysuľu? Pravdaže Berta… nebožiatko, ten belasník k nej chodil a už ju nechal. Prečo ju nechce? A povedz mi, Marka, čo on tu hľadá? Čo sa gazda podpísal na tú komasáciu, ani z domu nevychodí. Čo tu chce, povedz, Marka, úprimne.

MARKA: A ja viem? (Ide nedbalo izbou. Vzdychne.) Ja neviem.

ONDREJ: A kto má vedieť? Nevieš — ty ma klameš, nechceš pravdu vyjaviť. Chodí za tebou a ty, ty držíš s ním — vy sa rozumiete. I včera, keď ste šli cez lúku, on ti čosi hovoril a ty si sa smiala.

MARKA: Mala som plakať?

ONDREJ: Veru, radšej zaplakať nad našou láskou. Viem ja, čo sa robí, i čo on sem chodí; on ťa chce a ty, zaslepená stvora, ty chceš jeho.

MARKA: Neviem, načo by mi bol, iba ak do konopí!

ONDREJ: Viem ja načo — viem! Kebys’ ho nechcela, nevláčil by sa za tebou, ale ty ho chceš, i tvoj otec. Veď vždy chodia spolu a čosi sa radia. Ktovie čo majú medzi sebou; ale mne je ľúto, že gazda, už ani nepozrie v tú stranu, kde som ja. Iba raz, keď som kosil, hľadel dlho na mňa. Videl som ho zboku, len čo, reku, urobí. Kosil som, že jačmeň sa len tak váľal predo mnou, čo som sa tak usiloval. Ja že mi dačo povie. Ale on ani slova, len sa mu vzdychlo a poď na druhé úvrate. Viem, že mi chcel čosi povedať, ale nepovedal. Prečo si netrúfal? A gazdiná tobôž. Mlčí, ale keď na mňa raz pozrela, zahrali jej slzy v očiach. Čo sa to ide tu robiť — kto mi povie? Nik — ty nepovieš; iba sa smeješ, keď sa ti žalujem. A komu sa mám požalovať, keď sa ma všetci stránia. Po chvíli ani ty nepozrieš na mňa; povedáš, že ho nechceš, ale ja ti už neverím; načo chodievaš s ním?

MARKA: A čo mám robiť?

ONDREJ: Nejsť. Povedať mu: ja už mám svojho, choďte si za takými, čo nosia vlasy dohora, lebo ja s vami nejdem. Ale ty ideš a mne sa všetko smejú.

MARKA: A čo mu ty nepovieš? Povedz mu ty: toto je moja, choďte si druhú hľadať. Teba skôr slúchne.

ONDREJ: Veď mu ja raz poviem, ale tak, že mu týždeň bude v ušiach muzika vyhrávať. Najtiaž sa s ním samým dakde stretnúť. Ej, to bude spomínať. Ale ty musíš tiež povedať, že si nedáš zo seba posmech robiť, lebo sa ľudia všetko iba smejú a mne je nie do smiechu. Zíde mi na um, keď ste tak sami, čo ti ten hovorí!

MARKA (rozmarne): Veru len všeličo povie… ktovie čo!

ONDREJ: A čo tak?

MARKA: Nepoviem.

ONDREJ: Vidíš, aká si neverná! Raz so mnou a druhý raz s ním. Ja by s druhou sa tak nezhováral, ani sa s ňou nevodil.

MARKA: Môžeš sa, ak chceš. Ja sa preto neprepadnem.

ONDREJ: Dobre. Ja sa už o teba neozriem. Maj si, ak chceš, desiatich — ja pôjdem radšej svetom, ale toto nebudem znášať. Buď si tu s ním, ale budeš banovať! (Odchádza.)

MARKA: Ondráš, poďže sem, čosi ti poviem. Poď! (Ondrej sa vráti.) Vidíš, nepôjdeš! Keď už budeš na ceste, kývnem na teba palcom — vrátiš sa.

ONDREJ: Vidíš, aká si ty! Iba sa vysmievaš, že som taký blázon. A ja za to môžem, že sa hneď udobrím. Nemôžem si rozkázať — ako ma zavoláš, idem na oslep. Keby si mňa ty tak rada, veru by mohlo byť inakšie!

MARKA: A ako ma rád? Ako cukor?

ONDREJ (nahnevaný): Dobre. Keď sa smeješ, idem. Ale sa viac nikdy o teba neozriem. (Odchádza.)

MARKA: Ondrej!

ONDREJ (zastane pri dverách): Už som ti Ondrej — a zas ma máš za blázna. Keby sa vrátil, budeš sa smiať. Nejdem, neverím ti.

MARKA (vážne): Neboj sa, už ťa neklamem. Ty blázon — veď ťa ja rada, ale keď si taký smiešny! Chceš odísť a nemôžeš!

ONDREJ: Ako mám odísť, keď ma vždy vrátiš? Ale, Marka, ak by videl, že ma naozaj nerada — tak pôjdem, pôjdem, kde ma oči povedú.

MARKA (spieva):

ONDREJ (krúti hlavou): Mne je nie do spevu, Marka, lebo tu sa nerobí dobre. Ja viem, ja viem, že ja stadiaľto pôjdem. (Hrozí päsťou.) Ale potom budem inakšiu spievať!

MARKA: A ja viem, ktorú! Túto (spieva): Keď ja teba, moja milá, nedostanem… atď. No, pôjdeš na tú skalu? Nechoď, Ondrejko, lebo by si sa mi okaličil — a ja by do smrti mala lazára.

ONDREJ: A chcela by si ma takého?

MARKA: A koho by mala chcieť?

ONDREJ: Tak ma ty rada! (Pauza.) Nie?

MARKA: Hm, ja neviem.

ONDREJ: Oj, rada, ja viem, že rada, len nechceš povedať. (Schytí jej ruku. Vo dverách Vozár a kováč Machna, ktorý sa smeje a kýva hlavou.) Ja neviem, prečo nechceš povedať!

MARKA: Každý deň ti to opakovať?

Machna, Vozár a predošlí

VOZÁR: Raz by to mohlo prestať! (Ondrej a Marka odskočia jeden od druhého, Machna im hrozí prstom a smeje sa.) Deň po deň takto! Že sa vám raz nezunuje!

MACHNA: Horký tým zunoval! Čakaj, kým sa tým zunuje, a viem, že sa tebe skôr zunuje čakať. Moja nebohá mať, tá mala rozum — pán boh ju tam osláv! Mala med v komore a ja som chodieval so sestrou Marienou, s tvojou ženou, na ten med. Vše sme ho oblizli a ubehli, lebo sme sa jej báli, že nás prichytí. (Vozárka vstúpi.)

Vozárka a predošlí

MACHNA (k nej): Rozprávam tuto tvojmu o tom mede, vieš, v tej komore!

VOZÁRKA (smeje sa): Keď si len tak nezabudol, ty tárač!

MACHNA: Vidíš, ona ti prisvedčí. Chodili my na ten med deň po deň a vidíš — nezunovalo sa nám. Ale mať šípila, čo sa robí, neubila nás, lebo to bola múdra a dobrá stvora, ale nabrala plnú misku toho medu a dala nám. Deti moje, povedá, vy, ako vidím, tento med veľmi rady. Nateže, keď ho tak rady, a najedzte sa ho aspoň raz do chuti. My sa najedli, ale čo sa s nami robilo! Nikdy ja viac na med nepozrel, ani tuto tvoja Mariena. To bola múdra stvora, ale ty si nie múdry otec. Týmto (na Marku a Ondreja, ktorí sedia pod pecou) hovoríš, či sa vám len nezunuje deň po deň takto. Kde sa ti tým zunuje! Ale ty im povedz: no, deti, už ste hodne narástli, zoberte sa vo meno božie a bývajte tuto v komôrke. Povedz im to a urob, a uvidíš, že na takto rok nebudú takto. Ale ak ich ešte necháš v takejto neistote, bude s nimi večitá bieda. (Marka pristúpi k nemu a ovesí sa mu na plece. K nej.) Či je nie tak?

MARKA: Ja neviem — ale mohol by otec skúsiť, nech by videl…

VOZÁRKA (prísne): Dievka má hen plakať pod pecou a nie takéto reči… (Machnovi.) Ja som hocikedy hotová. Plátna je dosť pohotove (vzdychne); a koľko by ho bolo, keby ma nebola tá z kaštieľa okradla! Ale nech si ho má — bodaj by viac mala.

MACHNA: Nespomínaj, prosím ťa. Čo len plátno — ale peniaze!

VOZÁRKA: Dobre tebe nespomínať!

MACHNA: Stvora božia, choď s tvojím plátnom — nebolo už súco iba na vrecia. (Vozárka sa odvráti rozčúlená. Vozárovi.) Nuž, hovormeže o týchto. (Ondrejovi, ktorý krúti klobúk v ruke.) A ty čože sedíš ani hus na pekáči a čušíš, ani by ti bol ústa zamuroval. Vidím, že okolo nej si bol obhodilejší. Poď pekne ku gazdovi a povedz mu dačo. Nemysli, že ti ju sami ponúknu. (Ondrej príde ku kováčovi.) No tak a teraz povedz, čo vieš.

ONDREJ: Keby ja dačo vedel.

MACHNA: Tu ho máš, aký mrmaj! Vari ti jazyk primrzol. Nemusí to byť bohvieaká múdrosť; tvoj gazda vie, že kto sa raz žení, potratí rozum a nikdy viac sa s ním nesníme. No tak — veďže už povedz, pre pána boha, dačo. (Ondrej stojí so sklonenou hlavou pred Vozárom, ktorý zamyslene hľadí do kúta.)

MARKA (potrhne Ondreja za rukáv): Čo stojíš? Všetci čakajú!

ONDREJ (k nej): Prosím ťa, hovor ty, len dnes ma odmeň, len dnes! (Marka sa odvráti.)

MACHNA: No, vidím, synku, že je z teba nič. (Vozárovi.) Tak ja to odbavím zaňho. Švagre, vieš, že nemá ani otca ani matere, ty si ho vychoval a sto ráz povedal, že svojej dievky inému nedáš. Ja ťa chytám za slovo, lebo keď je on takýto, kde ho sotíš, tam bude, aby si mu tú dcéru dal, lebo sa riadením božím tak sňali, ako Jakub a Ráchel pri studnici,^[19] radi sa vidia a on ti slúži verne a svedomite, lebo do roboty je súcejší, ako do tejto pytačky. Ani vojakom je nie, lebo veru neviem, čo by tam s ním počali, keby mal toľkoto smelosti, ako tu pred tebou. A tak, švagre, urob, ako dobrý otec má urobiť.

VOZÁR: Na to bolo neskoršie dosť času. Dievke roky neprechodia…

MACHNA: Neprechodia! Dievka je ako kapitál. Kým peniaze ležia v armárii, nenesú žiadnych interesov a zlodej ti ich môže ukradnúť. Ale keď ich dáš na dobrý grunt intabulovať, vtedy ich už nik neukradne a máš z nich dobrý interes. Nevydaj ju a neviem, neviem — čert nespí. Keď ju vydáš, spadne ti z hlavy ťažká starosť a na staré dni čaká ťa obveselenie. Na vydaj u dievky je nie nikdy včas — nikdy!

VOZÁR: Nuž, čo je v piesni, nech sa kliesni. (Pauza.) Ja už vidím, že z toho nič nebude. Dievka našla inde svoje šťastie. Ondreja inakšie zariadime. Mám ho ako syna.

MACHNA (zarazený): Iné šťastie! Kde inde tá môže nájsť šťastie!

VOZÁR: Pýtal ju Bylovský, ja som sľúbil. Tuto stará tiež.

VOZÁRKA: Ó, ja nie; to nemôžeš povedať, na mňa neuvaľuj. Ani nedopustím, aby moje dieťa…

MARKA: Ja vám za toho nepôjdem. Ja ho nechcem — ja Ondreja. (K nemu.) Vidíš, čo si čušal, mohlo sa toto nerobiť. Ja ťa teraz nechcem!

MACHNA: A prečo si mu ju sľúbil? Ako ju ten zaslúžil?

VOZÁR: Je hodný človek.

MACHNA: To by bol každý. A ak je Bylovský hodný, Ondrej je sto ráz hodnejší. Preto mu ju ty nedávaš, ale tvoja pýcha — to bude! Chceš pána a pre pána by si nedbal týmto život zmariť. Pozri na ňu, ako kvitne, ani ruža v záhrade; uvidíš o rok, aká ti bude! Dobre by mu bolo; viem ja, čo jemu tu vonia. Tvoje peniaze! Na nich by nedbal hrať pána. Synku, kde si podel rozum, takto sa dať zaviesť!

VOZÁR: Sľúbil som, ale nie do sveta. Dobre som si rozvážil. Týmto ani spolu nesvedčí!

MARKA: Opýtajte sa len v dedine, či nie! Prosím vás, ňaníčko, nedávajte ma zaňho. Ak chce peniaze, dajte mu všetky peniaze, len mňa nie. Mňa si Ondrej pojme i bez peňazí. (Ide k Ondrejovi.)

VOZÁRKA: Starý, prosím ťa, nejeduj ma už toľko! Mohol si im (na Ondreja a Marku) dávno brániť, kým nemali rozumu; teraz im nebráň, keď je po nečase. Dieťa nás bude naveky preklínať, ak ju zahrdúsime… A čo on tu chce? Najprv do kaštieľa, potom sem — kde cíti omastu. Ja som jemu negazdovala — ja ti povedám…

VOZÁR: Ty čuš! Najeduješ ma.

VOZÁRKA: A čo by čušala? Povedz, či som vždy dobre neradila. Kedykoľvek si ma slúchol, vždy dobre vypadlo. A nebudem čušať… Nech mi ho príde, chytím metlu a najprv jeho, potom teba. Nuž čože ideme sa báť koho!

VOZÁR: Vidíš, Ondrej, obes si takéhoto satana, čo ti bude robiť! Dobre máš, keď sa netrháš o ňu. Na mater sa udala, oči ti vyškriabe. Budeš skrčený pred ňou, ani háčik. Tej len kazára, ostrého chlapa, nie takého neboráka, ako ty.

ONDREJ: Veď by sa ja nedal. Hneď po veselí by ju poobracal, aby privykala. Urobil by lármu… Oj, nie — nedal. Uvideli by ste. Len tomu ju nedávajte, lebo ja — ja — (Odvráti sa.)

VOZÁR: Nájdeme ti druhú.

ONDREJ: Čo mne z toho bude, keď už Marky nebude!

MACHNA: Švagre, nepohlo sa ti srdce nad vlastným dieťaťom? Ja som nie rodič, ale toto… Môžeš sa hanbiť!

VOZÁRKA: Ale ten? Vlastnú dievku ohovára. To je kat, nie rodič!

MACHNA (Vozárke): Mariena, nekrič. Tvoj muž len žartuje.

VOZÁR: Také žarty nemilujem.

MACHNA: A neodstúpiš?

VOZÁR: Neodstúpim ani na cól.

MACHNA (ostatným): Boli by ste vinovatí slúchať. Rozum sa mu čistí na staré dni!

VOZÁR: Uvidím, koho budú slúchať.

MACHNA: Švagre, neustúpiš.

VOZÁR: Už som povedal.

MACHNA (prudko): Dobre sa maj! Moja noha už sem nevstúpi! Ale budeš banovať. (Odchádza, Vozárka za ním, tíši ho, ale on sa jej vytrhne a odíde. Vozárka za ním.)

VOZÁR (hľadí na Ondreja a Marku): Ondrej, poď; zberá sa na dážď, treba ísť po žito. (Stranou.) Chvalabohu — cez najhoršie som už preskočil! (Odíde, za ním Ondrej.)

Marka, pozdejšie Berta

MARKA (sama): Myslia si, že sa ja dám prinútiť. Ja sa nedám. Za toho aby šla — radšej sa nevydám. Ako chce, nech otec vidí — zostanem starou dievkou. A Ondrej nech sa žení (zakryje si tvár), myslí si, že budem za ním plakať. Nech sa tam žení; vezme, ktorú chce. Ale povedal, že ma rád. Nebude sa ženiť. Dobre, zostaneme tak, nech otec má!

BERTA (rozčúlená, odhodí ručník z hlavy): Bože, čo sa to ide robiť! Keď ten prestal k nám chodiť, tak dobre mi bolo — a tu zas nový kríž! Pozri, Marka (vyťahuje z vrecka papier), toto písmo.

MARKA (pozerá doň): A čo mi je z neho? (Vzdychne.) V očiach sa mi mení a nerozumiem, čo je v ňom. Nie od Bylovského?

BERTA: Od toho? Radšej sto takýchto, ako jeden od neho. To je od súdu. Tu je pečať. Máme zaplatiť tisíc dvesto zlatých.

MARKA: Tisíc dvesto — to je dvanásť stovák! A máte peniaze? Ale horký — veď vám počkajú.

BERTA: Za štrnásť dní. Kde vezmeme dvanásť stovák za štrnásť dní!

MARKA: To je moc. Keby ste každý deň zložili stovku, bolo by štrnásť stovák — o dve viac.

BERTA: Ale ako zložiť, keď ich niet! Mama nemá peňazí, iba má kŕče; leží, iba čo som na chvíľku odbehla. Nevie, čo má robiť, kde sa obrátiť. A kebys’ vedela, kto nás žaluje — tvoj otec!

MARKA: Náš otec! A ten má toľko peňazí, a ešte vás žaluje, akoby nevedel, že vy teraz nemáte. A čo by mu bolo, keby vám ich odpustil.

BERTA: Oj, ten neodpustí. Nahneval sa pre tú kravu. Mama — vieš, aká je, keď ochorie, celý svet ju mrzí. Ja by bola kravu pustila, ale mama chodila po dvore. A zato nás otec takto. Čo budeme robiť — čo!

MARKA: Ja ten papier potrhám. Daj ho sem!

BERTA: Čo nám to spomôže! (Podá jej písmo.) Dlh zostane dlhom. (Marke sklesnú ruky s písmom.)

MARKA (rozmýšľa): Náš otec by vás nežaloval, to nie je taký. To bude Bylovský. Hnevá sa, že si ho vyctila. A vieš, čo urobil? Mňa pýta a otec mu sľúbil.

BERTA: A ty by si ho chcela?

MARKA: Ja? Radšej sa nevydám. A zas takto vás! Čo budeme robiť — povedz!

BERTA: A ja neviem, duša moja! (Vstúpi Števko.)

Števko a predošlé

MARKA (beží proti Števkovi s písmom): Tu je, on nám poradí! (Berta vytrhne Marke písmo.)

ŠTEVKO: Snáď prekážam — nejaká tajnosť. (Usmieva sa.) Snáď list od dakoho.

BERTA: To je — nič.

MARKA: Neslúchaj! Náš otec…

BERTA (objíme ju tuho, zakryje jej ústa): Prosím ťa, mlč, len pred ním nehovor.

MARKA (vytrhne sa): Prečo by len pred ním mlčala? Len počuj, náš otec pýta dvanásť stovák od ujčinej z kaštieľa.

ŠTEVKO: A za čo?

MARKA: Že je to dlžoba.

BERTA: Neverte…

MARKA: Čo sa ti robí, Berta? Ujčiná mu je dlžna a on žaluje. (Berta zakryje si tvár. Marka podá písmo Števkovi.) V tomto písme to stojí. Za štrnásť dní zaplatiť.

BERTA: Dajte sem to písmo. (Stranou.) Ach, aká to hanba!

ŠTEVKO (vracia jej písmo): Ľutujem, že Marka spôsobila vám rozpaky. (Stranou.) Aká je krásna!

MARKA: Veď by sa to bol dozvedel. Nezostane to i tak pod pokrývkou.

BERTA. Teraz nech sa už rozhlási (hodí sa jej na prsia) — keď on to už vie.

MARKA: A prečo nemal zvedieť iba on? Berta, ty si blázon!

BERTA: Nemuč ma!

ŠTEVKO (stranou): Len ja, jediný ja! Prečo len ja? (Chodí si hvízdajúc.) Teda ja som ten jeden, jediný.

MARKA: A ty sa raduješ — ešte si hvízdaš?

ŠTEVKO: Radujem, Marienka — a ako! (Objíme ju.) Nesmierne sa radujem.

MARKA: Z cudzieho nešťastia!

ŠTEVKO: Zo svojho veľkého šťastia. Len ja!

BERTA: Že sa nám to stalo?

ŠTEVKO: Áno, preto, lebo ináč…

BERTA (skočí mu do reči): Že nás budú predávať, že to Bylovský proti nám zosnoval.

ŠTEVKO (zarazený): Bylovský? On? Predávať! Ukážte to písmo, nech doň pozriem.

BERTA (podá mu ho. Stranou): Teda on sa raduje, on ma nemiluje, a ja… (Zakryje si tvár.)

ŠTEVKO (vráti jej písmo): Áno, tisíc dvesto za štrnásť dní. A čo vy plačete?

MARKA: Teraz sa spytuj! Nevieš, že si sa radoval — hanbi sa, ty!

BERTA: Poďme, Marka, ja musím ísť k mame.

ŠTEVKO: Vy sa hneváte!

BERTA: Vy ste necitlivec, vy ste horší od druhých, lebo ste ma klamali. Vy ste sa radovali z nášho nešťastia. Vy ste… Ale poďme, Marka, toto ma zronilo. (Odchádzajú.)

ŠTEVKO (za nimi): Ja som sa radoval len zo svojho šťastia; vy ste ukázali — vy ste sa vyzradili…

BERTA (pevne): V čom prezradila?

ŠTEVKO: Že, že — vás milujem.

BERTA: Poďme, Marka, poďme!

MARKA: Teraz už môžeš naprávať — horší si, ako Bylovský! (Odídu.)

ŠTEVKO (sám): Teda ma miluje. To sladké tajomstvo som jej čítal na tvári. Oj, na to jemné písmo, ktoré láska vtlačí do ženskej tváre — na to my máme dobrý zrak… Ale tá žaloba — chlape, pozor! Tu treba pomoc a to zahorúca. Tie oči nesmú plakať, musia sa vyjasniť a žiariť blahom. Dvanásť stovák — ja a dvanásť stovák, kde by ich ja vzal! Peták a dvanásť stovák — to je Kamčatka a palmy. Ešte v Pešti — ale ani tam by ich nezohnal. Eh, sfalšoval by zmenku, vlámal by sa bankárovi — musel by ich vystanoviť. Ale tu? Kováč nepožičia — strašný držgroš, som mu i tak pod rukou dlžen. (Chodí.) Ujček — iba ujček môže spomôcť. (Ide ku dverám a volá.) Ujček, ujček! (Vráti sa.) Čo ja robím — on žalobu neodvolá, Bylovský ho podpaľuje. Načo som ho volal? Eh — musí dať peniaze, aspoň čiastku. Založíme páku a musí platiť. A páka kde je? (Rozmýšľa.) Sláva, i tú máme! Bude sa ten potiť, neboráčisko. Ale zaslúži, preňho plakala moja Berta. (Volá vo dverách.) Ujček, ujček! (Spoza scény Vozárov hlas. „No, čože je!“ Vozár vstúpi.)

Števko a Vozár

VOZÁR (vo dverách): Horí, že ti je tak náhlo?

ŠTEVKO: Veru horí, ujček. Práve bola tu slečna z kaštieľa. Predstavte si: ja som zaľúbený do nej. (Ruku na srdce.) Horí tu a hreje.

VOZÁR (mrzuto): Hovor ako ľudia; keď horí, nech horí — čo to pletieš?

ŠTEVKO: Vravím, že som zaľúbený.

VOZÁR: Nemáš inej roboty — nedbám. A do koho?

ŠTEVKO: Do Berty — mojej Berty.

VOZÁR: Iba to bolo treba! A ti odľahlo?

ŠTEVKO: A ako! Som celkom iný: či to nepozorujete? Akoby ma vymenil.

VOZÁR: Vidím, že si iný. Potratil si rozum — letíš do záhuby ako myš do pasce. Ale rob, ako ti vďaka; máš už mať svoj rozum, hamovať ťa nebudem.

ŠTEVKO: Aký ste dobrý! Ona je tiež zaľúbená do mňa.

VOZÁR: Mohla si nájsť inú robotu. Divím sa jej veru.

ŠTEVKO: Už máme urobený celý plán. Pôjdem k nim za úradníka. V tom dome chybí chlapská ruka. A tá ruka som ja. Nepovedal som vám, že si ja miesto nájdem? Našiel som, a výhodné — z úradníka postúpim na pána v kaštieli.

VOZÁR: Len ty im chýbaš, vystavte si hneď blázinec — niekde za humnom.

ŠTEVKO: A prečo?

VOZÁR: Nebudeš úradníkom, ani pánom. Pánom v kaštieli — to som ja, úradníka — to si nájdem iného. Veľkomožná už doklopala; vysadíme ju pred kaštieľ. Bertu si vezmi, keď chceš — gazdovať, to si vyhoď z hlavy.

ŠTEVKO: A nemožno kaštieľ zachrániť?

VOZÁR (smeje sa): Zaplať dlhy, a bude. Šťastie, že nemáš peňazí, lebo ty by si bol ten blázon. Kaštieľ vyplatím ja a ja ho vezmem do ruky. Na to som švagor, aby Berte čo-to zachránil. Skúpim obligátory, udriem na ňu; ak podobrotky predá, dobre; ak nie — i tak dobre; pôjde na bubon. Gazdovstvo si vyhoď z hlavy — Bertu, no, nedbám. Ale dnes nie, o niekoľko rokov, keď prídeš na svoj chlieb; ak ťa tá bláznivosť neprejde a nenadarí sa iná.

ŠTEVKO: A to panstvo je už celkom vaše?

VOZÁR: Už je v rukách, držím ho a nepustím.

ŠTEVKO: A ak vám predsa vykĺzne? Peniaze naň máte?

VOZÁR: Čosi už len bude.

ŠTEVKO: A čosi sa pripožičia z banky. (Smeje sa.) To sú Bylovského plány s tou bankou a túla sa s nimi po domoch, kde majú dcéry. V kaštieli paniu omámil a keď sa s Bertou rozišiel, prešiel k vám a iste vám o banke rozprával; a vy veríte. (Pristúpi k nemu a hľadí mu do tváre.) Myslíte, že ja neviem, ktorá cesta vedie do banky? Znám ablegáta Vastaga, direktora banky; myslíte, že mne na machnovské panstvo nepožičia, iba Bylovskému? Dobre, uvidíme, kto prv dostane pôžičku.

VOZÁR (zadrží ho): Chlapče, čo ma hubíš? Že som nakladal na teba? To sa odsluhuješ — pekne! Mal by ťa vyhnať — ale som trpezlivý. Radím ti — do tých vecí sa nemiešaj. Ty máš inú robotu pred sebou. Za pluhom v Mlyníku sa vláčiť — na to sú už iní… Pôjdeš do Pešti.

ŠTEVKO: Ja do Pešti nejdem. (Stranou.) Konečne sme pri cieli!

VOZÁR: Máš iba rok — a pre Machnovú kaziť celý vek!

ŠTEVKO: Treba by mi bolo moc peňazí. V Pešti mám dlhy a — veľké. Nemôžem sa tam ukázať, kým ich nepoplatím, a peňazí toľko nemám.

VOZÁR (rozmýšľa): Povedal som, dám… Koľko príde, dám. Len dokonč, čo máš pred sebou, dám vďačne. Koľko ti treba?

ŠTEVKO: Moc, veľmi moc. Ani sa vám neopovážim povedať — toľko.

VOZÁR (skľúčený. Stranou): Ten ma teraz mykne, ak chcem, aby šiel. (K nemu.) Päťdesiatka — stovka?

ŠTEVKO (zasmeje sa): Keby stovka! Stovku som dlžen len za biliard.

VOZÁR (zarazený): Koľko teda? Dve.

ŠTEVKO (zapne sa): Osem. (Stranou.) Viac sa mu neopovážim udať.

VOZÁR: Osem! Osem! (Chodí a smeje sa.) Osem! Ty žartuješ. Osem stovák — kto by ti toľko požičal! Osem stovák — iba ak blázon. A na čom si ich minul — len povedz!

ŠTEVKO (stranou): Čo povedať? Na to som nemyslel. (K nemu.) Na čom? Bolo treba na to i na to… (Vynájde sa.) Raz som sadol do karát, samí páni — desiatky lietali — prišlo nešťastie na mňa, prehral všetko do ostatnej babky — neodišiel som, nechcel som sa dať zahanbiť; tak som prehral päť stovák.

VOZÁR: Dva páry volov! Čo to boli za páni — a v kartách! Načo by to platil? Vstal by od stola a povedal: na starého Vida, čo nebude nikda — tak im zaplatiť.

ŠTEVKO: Veď som ja tak urobil, ale tí mali rozum — nedali sa previesť. Chytili ma, musel ja podpísať obligátor. Keď som už túto mal nadobudnutú, druhé dlžoby sa už ľahko prirábali — najtiaž bolo začať. Podpísal ja i druhý obligátor na tri stovky.

VOZÁR: Osem stovák! Hm, hm. (Chodí.) Veľký groš, veľký. Kde ho len vziať — kde? Spod kože vydriapať? Mne capy orú a kozy bránia! A kedy to máš zaplatiť?

ŠTEVKO: Hneď, hoc i dnes.

VOZÁR: Hneď! To páper sfúknuť z dlane, hneď! Tu mám mincu v komore! Hneď — keby to zlatka — ale osem stovák! Otrávil by ťa ako potkana. Nevravím ti, varuj sa karát? A tu hneď osem stovák — to z rukáva vytriasť. Keby kto, ale Peták! Má iba dušu v tele. Rob si, čo chceš, žobrák! (Chodí po izbe a dudre.) A čo to boli za páni?

ŠTEVKO: Advokáti.

VOZÁR: Čo sa vodíš s takými. Keď budeš pánom, nedbám, pre mňa sa môžeš obesiť. Ale tu osem stovák — ale by ťa neporazilo? (Odvráti sa.) A keď ich zaplatím, pôjdeš?

ŠTEVKO: Vyplatíte? Ó, pôjdem! (Chce mu ruku bozkať.)

VOZÁR (odstrčí ho.): Choď mi! Vyplatím — toto vyplatím, ale viac ani babky. To si zachovaj — nech ťa pre mňa obesia. (Vyberie z armarijky knižku.) Ani babky, čo tri dni budeš tuto kľačať. A zober sa, hupkom — ideš do mesta. V sporiteľni na knižku vyber šesťsto. Šesť stovák im je dosť, tým úžerníkom. Moje peniažky spravodlivé hybaj! Šťastie, že toľko dostanú od trhana ako ty. Pôjdeš — ach, nie, ja idem s tebou. Sadol bys’ do karát a prehral celú šparkasu. (Števko krúti hlavou.) Ešte sa vyčíšťaj, vieme, čo si za zrnko. Šesť stovák je cez uši. Oni spustia, keď vidia, že netrafili na blázna. Idem priahať — pôjdeme hneď. Osem stovák — hneď by ťa zabil.

Vozárka a predošlí

VOZÁR (žene): Mladý pán pôjde predsa do tej Pešti.

VOZÁRKA: A kedy? Vari hneď!

VOZÁR: No — tomu je náhlo. Prihára, či nie, mladý pán? (Odíde.)

Števko a Vozárka

VOZÁRKA: Nuž, ideš preč! Ja že sa dačo zabavíš u nás.

ŠTEVKO: Musím, ujčiná, musím. (Stranou.) Šesť stovák mám, ostatok musím od nej vypýtať. Darmo je! (K nej.) Veď ja ešte hneď nejdem; tak o mesiac sa rozlúčim s Mlyníkom. Ťažko mi bude opúšťať, ako jahňa na jatku, tak pôjdem, ak ma do tých čias… (Zalomí rukami.) Ach, bože, bože!

VOZÁRKA: Čo ti je? Ty máš akúsi ťarchu na srdci.

ŠTEVKO (poloodvrátený): Ach, nič! (Stranou.) Že ju musím tak trápiť!

VOZÁRKA: Čosi sa stalo, vidím ti na tvári; povedz, čo.

ŠTEVKO: Ešte nič, dosiaľ ešte nič zlého. Ale každú minútu čakám. Viete, ujčiná, ako sme predlanským na hody chytali vrabce? Do prázdnej truhly nasypali sme jačmeňa a vrchnák sme nezavreli, ale pridŕžali motúzom. Keď v truhle už bolo hodne vrabcov, vrchnák sme spustili. Vrabce boli chytené. Na boku boli dvierčatá, tými sme ich povyberali.

VOZÁRKA: A čo nás do predlanských vrabcov? Tie nežijú.

ŠTEVKO: Ale žijem ja, čo som ich chytal. A teraz som ja v takej truhle — i vrchnák mi už prichlopili nad hlavou.

VOZÁRKA: A kto?

ŠTEVKO (objíme ju): Ujčinká, ja mám dlhy, moc dlhov. Dosiaľ mi čakali, ale už nechcú. Zvedeli, kde som, každú hodinu môžu prísť po mňa — dajú ma do chládku, môj mladý vek takto…

VOZÁRKA (lomí rukami): Bože môj, a nedá sa spomôcť dákym činom? Veď som ti každý mesiac posielala, ako nik nevedel, pätnásť, dvadsať zlatých. Čo si si nešanoval, nemuselo ťa toto potkať. A je to moc? Mám čosi v truhle — čo mám, spomôžem. Koľko je to?

ŠTEVKO: Ďakujem vám, ujčinká. (Bozká jej ruku.) To je veľmi moc. Šesť stovák.

VOZÁRKA: To je moc — šesť stovák! Toľko nemám. Za to kúpiš v Mlyníku grunt. Keby ja toľko mala, ale čosi bude. Počkaj, uvidíme.

ŠTEVKO (sám): Viem, toľko nemá. Kde vziať ostatok? Ujčiná musí požičať od kováča, jej požičia skôr. Ako ju trápim, ale to všetko pre teba, Berta moja. (Vozárka sa vráti, v ruke pančuchu s peniazmi. Rozväzuje ju.)

VOZÁRKA: Toľko tu nebude — horký! Po šestáku, po dva som to zhonobila. Predalo sa masla, syra, bryndze… mala by hodne, ale na dievku sa moc minulo; i ujček vše si požičia, ale toľko statočnosti nemá, aby vrátil. Nuž, vezmi si ostatok, ty márnotratný synu! Len pred ujčekom nespomínaj, bože nebeský ťa chráň! Porátaj, koľko je to — mne sa ruky trasú. (Števko číta peniaze. Ona chvíľku mlčí.) Toľké dlhy, šesť stovák; nevieš, že si sirota? Že ti otec všetko… počkaj, tá petákovská nešťastná nátura, ak ju nebudeš krotiť — tá ťa skazí. (Stranou.) Nebožiatko, nejdem mu k hlave letieť, má dosť na svojom trápení. Toľkú starosť na hlave, na tej mladej, peknej hlave. (Bozká ho na hlavu. K nemu.) No, koľko je? Povedám, nebude toľko.

ŠTEVKO: Dvestodesať zlatých.

VOZÁRKA: To je málo — ani polovica. Kde vezmeš štyri stovky? Kde, nešťastné dieťa? Povedz, kde!

ŠTEVKO: Ujčiná — čosi vám poviem — u kováčov. Tam majú dosť peňazí. Vám požičia ujček kováč, mne už nie. Keby ste išli k nemu a požičali, ako pre seba…

VOZÁRKA: Ten nemá pri ruke — nemá, viem iste. Má v celom vidieku moc známych; čo má hotové, rozpožičia naďaleko v okolí; chodia k nemu ani na odpust. Ten nemá, a keby mal — nezratoval by ťa. To je skupáň — hľa, mňa, svoju sestru, pri výplatku ošudil — no, bodaj nebol na to utisnutý, a lakomec ako každý Machna. Tú famíliu len potráviť, pravda, ja som tiež z nej, ale vidíš, aká skupaňa. Groše si ber, toto si vezmem ja. (Berie prázdnu pančuchu.) Táto vec je taká, keby jej nemala, nemala by ani peňazí. Skôr u nášho starého, ale ako, na akú vec pýtať od neho — ako ho ošialiť? Na nešťastie sme spolu zlí, ako koza a nôž. Nech bys’ mu povedal, na čo, koniec sveta ti urobí, lebo to je horší od pohana. Hľa, už ani na svoje dieťa nehľadí (zakryje si tvár, s plačom), ide ju dať tomu na pílu. Pováž si, je to otec?

ŠTEVKO (stranou): Ó, veď som ja vedel, že sa toto stane.

VOZÁRKA: Čo si neberie Bertu, keď za ňou chodil?

ŠTEVKO: Tú nie, tá bude inému. Ale ani Marky mu nedáme. Len sa držte, ujčiná. (Stranou.) To sú teda tvoje projekty; počkaj, budem ti na dobrej pomoci!

Bylovský, Vozár a predošlí

BYLOVSKÝ (podá Števkovi ruku): Záležitosť je už vybavená. Tu je prípis od sedrie. (Podá mu písmo.)

ŠTEVKO (číta pre seba): Vskutku, jednohlasnej žiadosti obce Mlyníka sa vyhovuje. Komasácia povolená. Gratulujem. Budete sa mať o čom radiť — ja idem.

BYLOVSKÝ: Do kaštieľa zvestovať dobrú novinu? (Hrozí mu.) No len, no, známe my tie chodníčky!

ŠTEVKO (stranou): Radšej bys’ mi požičal štyri stovky! (Odíde.)

VOZÁRKA: Ja tiež. (Odchádza.)

BYLOVSKÝ: Prosím chvíľočku počkať. (Slávnostne.) Naše podujatia počínajú sa kloniť k zdarnému koncu. (Vozárovi.) Spojili sme sa, a všetko sa nám poddáva. Ale teraz nasleduje moja dôležitá záležitosť. Ja som rozvadený s celou obcou, nenávidený od všetkých — vo vašej službe som ohrozil svoje imanie, áno, bezpečnosť svojej osoby. (K obom.) Potrebujem podpory, pevnej pôdy pod nohami. A toho dosiahnem, keď mi verejne, pred svetom sľúbite svoju dcéru. (Vozárke.) Vy ste sa vzpierali, keď som vás nazval prvý raz mamou; myslím, že ma dnes lepšie znáte a priviniete do svojej náruče.

VOZÁRKA (v rozpakoch): Čože, ja — to vám nespomôže. Ona i tak za vás nepôjde.

BYLOVSKÝ: Vaše jedno slovo — a všetko sa môže zvrtnúť.

VOZÁRKA: Ako ja môžem! Ona je už s druhým…

VOZÁR: Nevieš, čo je vo veci, čo od toho závisí. Ja som sľúbil, slovo držím. Dievke sa prikrúti — musí slúchať. A ty maj rozum, stará. Nemusí vždy ísť po tvojom, raz nech je i po mojom. Lebo chytrý spravím poriadok.

VOZÁRKA: Rob, čo chceš. (Plače.) Ale uvidíš, čo sa tu bude robiť; uvidíš!

VOZÁR: Neboj sa, nič sa nestane, ak ty pomôžeš. Bude už raz v dome pokoj a poriadok, lebo takto — to nemožno ďalej žiť. Poraďme sa, čo budeme robiť. Má byť svadba — ako, dievka je hotová?

VOZÁRKA: Hotová, ale čo je to! Ja som ju hotovila za Ondreja (zakryje si tvár), a nie za pána. Moje plátno, čo som toľko rokov zháňala — načo jej bude? Jej muž bude chodiť v mušliene a ona nebude mať plátenné sukne. Ako privykne na tie načuchrené sukne, takú fúru za sebou vláčiť. Na hlavu nedajú jej čepiec, ako inej statočnej žene, ale vyčešú jej vlasy dohora a šticu jej spustia na oči. Ako pôjde na ten sobáš taká, celá dedina sa bude smiať. A možno v tých šatách padne, lebo pani z kaštieľa tiež nemôže ani pobehnúť, ani jarček prekročiť, čo sú jej nohy poputnané. Bože, prečo moja dcéra má vyjsť na taký posmech!

VOZÁR: Starká, nelamentuj. (Položí jej ruku na plece, mierne.) Koľko ti dať peňazí? Povedz, nech je už raz svätý pokoj medzi nami. Na peniaze nehľaď, kúp radšej lepšie, čo bude i drahšie. Nech sa nezahanbí medzi svetom.

VOZÁRKA (smutne): A ja viem? (Spamätá sa. Stranou.) Tu by mohla Števkovi tie štyri stovky utrhnúť. (Mužovi.) Ale to bude moc peňazí. Všetko kúpiť od ihly a od cverny, až po klobúk. Musím sa kupcovej ženy poradiť.

VOZÁR (uradovaný): Vidíš, poradíš sa a hneď i kúpiš, čo budeš vedieť. Ona ťa povodí po sklepoch. Ja idem tiež do mesta, i Števko; môžme ísť naraz. Peniaze ti dám v meste.

BYLOVSKÝ: Vy nemôžete ísť. Má sa hneď teraz obec zísť pre komasáciu. Musíte tam byť.

VOZÁR (rozmýšľa): No, dobre. Števko vykoná moju prácu. (Jej.) Mám peniaze odoslať po pošte — starý dlh. (Z armarijky vyjme knižku.) Tu je knižka do sporiteľne. Šesťsto dáš Števkovi, nech ich pošle, kde treba. Len ho nespúšťaj z očú. Premrhá ich, sadne do karát. Vieš, aký — bol jeho otec. Na kúpy si vyber, koľko budeš mieniť.

VOZÁRKA (úzkostlivo): A ak bude treba moc — dákych osem stovák.

VOZÁR: Osem? (Pauza.) Toľko vari nie. Ona, kupcová, povie. A ak i toľko (vzdychne), knižka unesie. Len sa zober.

VOZÁRKA (stranou): Aspoň Števkovi spomôžem.

Machna, pani Machnová, Berta, Števko a predošlí

MACHNA: Nikdy sa ničoho nezariekaj, ako ja ráno, že už k vám neprídem, a — tu som. Švagre, čo to zas robíš? Toto písmo — švagrinú žaluješ. Dvanásť stovák, kde ich vezme táto biedna stvora? Úroda planá, statok sa jej nešikuje, škoda na ňu letí. Keď ti jej nie ľúto, nezavieraj aspoň pred touto sirotou srdce. Vidíš, ja som jej nebol veľký priateľ, ale keď ju vidím v tomto nešťastí, srdce ma bolí, že by mali na posmech vyjsť mozole môjho brata. Krv je nie voda. Keby mal svoje peniaze pohotove, veru by sa ustrnul, ale nemám grajciara. Prosím ťa, švagre, nemaj srdce tvrdšie od kameňa.

PANI MACHNOVÁ: Prosím vás, švagre, nerobte nám túto potupu. Ako sa s ňou v meste ukážem, keď nás vyženiete z domu. Vdovy a siroty všade majú ochranu, a vy, rodina, chceli by ste nás zničiť. Pomyslite, že i vy máte dcéru!

VOZÁR: Tak, pani švagriná, našli ste k Vozárovi cestu. Chvalabohu, našli! Teraz rodina, švagor, keď je zle. Vdova opustená — a kedysi vedelo sa povedať — váš gazda nebude v mojom dvore rozkazovať. Pre takú pletku — krava vbehne do vrbiny — a už rodinu znevážiť. Ba ako môžete prosiť! Ja by to neurobil — ej, neurobil.

PANI MACHNOVÁ: Bolela ma hlava, bola som rozčúlená, keď som vám to odkázala. (Pyšno.) Prosiť viac nebudem. Nebola by ani teraz prišla, ale som sa premohla (na Bertu), pre túto som šla. Čo neurobí mať, keď vidí, že jej dieťaťu hrozí záhuba. Myslela som, že na ňu budete mať ohľad, ktorá vám nikdy neublížila.

VOZÁR: Mal som ohľad a budem mať. (Hladí ju po hlave.) Nezabudnem na ňu. Pre ňu i toto robím, aby o všetko neprišla. Vy nemôžete ďalej gazdovať, musí ísť iný poriadky robiť.

PANI MACHNOVÁ: Prepusťte mi pána Petáka. On sa ponúkol a ja som mu vďačná; on uvedie poriadok do gazdovstva; lebo vidím, že ja som na to nie.

VOZÁR: Ponúkol sa? Veď musí odísť do Pešti! Akože bude u vás i v Pešti?

ŠTEVKO: Kým sa skončia vakácie. Na dlhšie nie.

VOZÁR (s úsmevom): Pre mňa — nedbám. (Bylovský s pani Machnovou a Vozárom, Machna s Vozárkou hovoria ticho ďalej.)

BERTA (pristúpi k Števkovi): Vy chcete odísť! A vtedy ste povedali, že zostanete — u nás. Prečo idete? Viem, preto, že toto prišlo na nás. Budete sa nás strániť; i vy ste takí ako druhí.

ŠTEVKO: Povedal som, že vás ľúbim. A vy — ani ste nepozreli na mňa. Čo tu mám hľadať? Vidieť vás každý deň a trápiť sa? Volím ísť do Pešti — ba radšej na Saharu.

BERTA (skloní hlavu): Keby to bola pravda, čo ste vraveli, vy by ste neodchodili. Vy ma klamete, ako tamto ten. (Na Bylovského. Prudko.) Vy si robíte žarty, posmech — ako by ho už dosť nebolo na nás!

ŠTEVKO: Čím vám dokázať, že moje city sú pravdivé? Dôkazu nemám. Musíte vidieť, že vás neklamem — to jediný môj dôkaz. Myslíte, že som ja Bylovský? Nevidíte, že vás opravdu milujem? (Berta skloní hlavu, mlčí.)

BYLOVSKÝ: Milostivá pani, ako, stavia sa už tá filagória?

PANI MACHNOVÁ (s rozhorčením): Vy ste všetkého vina a ešte sa smejete — choďte mi ho z očú! (Bylovský s úsmevom ide k Vozárke a Machnovi.)

BERTA (pozrie na Števka s úsmevom): A vy nevidíte, že vás ja tiež… (Klesne mu do náručia.)

VOZÁRKA: Pozrite, ľudia, Berta zamdlela! Šťastie, že nepadla na zem. Prišlo jej, možno, z očú. (Behá okolo nej.)

MACHNA: Nechaj ju ty tak! Vedela ona, kde padne! A to z tých očú — z toho ju už iba čepiec vykuruje.

ŠTEVKO (pani Machnovej): Milostivá pani, vaša dcéra ma miluje a ja ju. Dovolíte, aby vám riadil hospodárstvo, kým neodídem do Pešti?

MACHNA: A už ty tam celkom zaviazneš. Poriadny hám ti tá založila!

ŠTEVKO (k nemu): Kým nepôjdem do Pešti. (K pani Machnovej.) Čakám váš ortieľ.

PANI MACHNOVÁ: Teší ma. Aspoň táto potecha mi obľahčí to súženie. (Števko jej bozkáva ruky.)

BYLOVSKÝ (stranou): Teraz už dobrý i nezeman! Tak sa filagórie rúcajú.

PANI MACHNOVÁ: Deti, poďme domov. Darmo sme sa sem ustávali.

ŠTEVKO (Berte): My nie darmo. Našiel som vás. (Ona sa usmieva.)

VOZÁR (s úsmevom, na Števka): Toto dieťa musí ísť ešte do mesta. A či nejdeš?

ŠTEVKO: Ó, ja v slove stojím!

VOZÁR: To veru viem. Pôjdeš s ujčinou: má tam kupovať dievke šaty. I my ideme mať svadbu — tuto pán Bylovský… (všetci sa odvrátia od Bylovského) a naša dcéra.

PANI MACHNOVÁ: Gratulujem obom stranám.

VOZÁRKA (Števkovi, tajne): Už mám štyri stovky, ty mladý zať!

ŠTEVKO: Moja zlatá ujčinká! Takej už nebude druhej na svete. (Za scénou hajtmanov hlas. Spevavo): K richtárovi pre tú komasáciu hybaj jeden-každý — a hneď za hlasom pod zálohom sa poberaj!

(Opona spadne)