ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vozár a Števko Peták. (Vozár sedí na lavici za stolom, proti nemu na stoličke Števko.)

VOZÁR: S peniazmi zaobchodiť — to nevieš; moc ráz som povedal a zas vravím: nevieš. Kde ich dievaš, môj sedliacky rozum nepovie. Silu peňazí si skazil, päť stovák za desať mesiacov! Hriech je to tak mrhať; musel si ich jesť nasucho, lebo inak ani nemožno.

ŠTEVKO: Ja tiež uznávam, moc. Ale ani nepomyslíte, sváko, na čo všetko študent potrebuje.

VOZÁR (hodí rukou): Nemusíš vyratovať — viem. Bol som v Pešti a videl mladých pánov. Cigarky, paličky, paráda, sláva. Zájdeš do hostinca, tam sedia: víno, muzika i karty. Vyjdeš na ulicu — tam chodia po traja, po štyria za ženami. Nuž všade ich nájdeš, všade. Karty najviac stoja a ty ich miluješ.

ŠTEVKO: Len dakedy — málokedy, raz za pol roka.

VOZÁR: I to je moc na chudobného. Páni — tí nech sedia pri kartách, náhlo im je nie, i peňazí dosť, ale ty mal by si sa vystríhať. Čo zabilo tvojho otca? Karty a víno. Mohol dodnes žiť — chlap ako buk. To je výstraha pre syna. (Števko podoprie hlavu o ruku zadumaný.) Nerobím ti výčitky, nie — božechráň, len napomínam. Peniažky šanuj — babka k babce. Pozri, ja: čo som mal? A dnes čo mi je?

ŠTEVKO: Ja to nemôžem. Prídem do mesta, cítim u seba peniaze — nemôžem odolať. Musím sa ich sprostiť, aby som pocítil zas pokoj. V dedine som bez groša šťastný, sto ráz šťastnejší ako tam s grošom. Preto mám úmysel tu nadobro zostať, do Pešti viac nejsť.

VOZÁR (vstane. Mlčí chvíľku): Čo? To slovo mi viac nepovedz! Čo tu budeš robiť?

ŠTEVKO: Gazdovať. Som vyučený gazda a gazdovstvo ma priťahuje, vábi. Pole, statok, príroda, to je môj živel a nie paragrafy. Sváko, kto nebýval v meste, nikdy nemôže oceniť dedinu. Zdravý vzduch, pohodlný byt, veľký priestor, útulný život, úprimnosť a súcit medzi ľuďmi — to je dedina. Tu zozná človek, že je človekom, údom spoločnosti ľudskej. V meste žije hŕba ľudí, ktorých náhoda zmietla a zas môže rozosiať po všetkých končinách. A v tej hŕbe ťažko nájsť človeka. Tam žije každý sebe, bojuje za seba. To je nie život ľudí, to je život dravcov. Ja sa len tu, v dedine vyznám, i v dedine zostanem.

VOZÁR (prechodí izbou): To ja nerozumiem; len to som si vybral, že chceš gazdovať. Dávaj dobrý pozor — pozri tieto dlane, chyť ich.

ŠTEVKO (schváti mu ruku a bozká): Mozole, poctivé mozole!

VOZÁR (vytrhne ruku): Nerob daromnice!

ŠTEVKO: Chcete ma odstrašiť mozoľmi, ale ma neodstrašíte, posvätila ich práca. Sú vznešení svedkovia vašej práce. Len vaša práca má takých svedkov.

VOZÁR: Veď to každá, nielen naša. Vaša vari nie?

ŠTEVKO: Naša tiež, ale akých! Plešivá hlava, zhrbená postava, vpadlé prsia, mdlé oko, brázdy po čele a tvári — to sledy duševnej práce. Vaše môžu povstať len poctivou, namáhavou prácou — naše, táto predčasná staroba je často dozvukom hriešnych, búrnych dní a nocí… Môže byť svedkom duševných námah, ale veľmi často pečaťou hanby. A ja to nechcem, ja chcem byť tu pri vás, žiť, ako vy žijete.

VOZÁR: Keby ti ja to vedel rozložiť! Dobre, budeš u mňa; čo budeš robiť? Čo bude tvoja budúcnosť? Chceš gazdovať — na čom? Nemáš fliačka zeme. Na mojom? Mám dievku — vieš, čo nás čaká. Jej som obecal všetko a Ondrejovi. Ondrej je iba paholok, ale hodný v gazdovstve a obratný. Či by ja takto mohol posedávať, keby nemal jeho? Už je on gazdom, ja iba dozerám. A radi sa vidia — čo im budem kaziť?

ŠTEVKO: Nie — nie. Na vaše gazdovstvo som nemyslel. Či môžem ešte viac žiadať, než som dosiaľ obdržal? Veď vlastný otec nedá synovi viac, než ste vy mi dali. Ja sa u vás chcem len podučiť, do koľaje prísť a potom rovno od vás dakam za úradníka.

VOZÁR: Úradníkom! Čo to myslíš. Úradník je sluha, a sluha nie pán. Ty si sa učil na pána a nie na sluhu. Sluhom si mohol byť i bez učenia — nebolo by bývalo treba toľkých nákladkov. To by bola večná škoda. Dokonč, čo máš pred sebou. Neboj sa — ja ešte vládzem, stačí mi. Ale chcem, abys’ prišiel medzi hodných ľudí, do vážnosti pred svetom; chcem na staré dni počuť: Veru starý Vozár netrápil sa nadarmo, vychoval hodného pána. Na peniaze nehľadím; kým jest, dám, neľutujem; len povedz, kedykoľvek som hotový. A za gazdovstvom sa driapať? Čo je gazdovstvo? To je hra v karty, ale nešťastná. Či ide dobrá karta, či zlá, gazda nevyhrá. Urodí sa, nie je dobre; neurodí sa, zle je. Urodí sa, je lacnota — gazda predávaj odpoly darmo; neurodí sa, je drahota, ale gazda nepredáva v drahote, skôr kupuje. A všetko letí na gazdu, všetko na ňom visí, všetky stavy on živí a drží. Hľa, i ten z píly… Zas mi prišiel na um. Keď si pomyslím naň, už ma všetko mrzí. Chce nám komasáciu doredikať. Načo je komu komasácia? Planých gazdov obohatiť, poriadnych zahrabať, pookrádať. A to len pre svoj osoh, len pre svoj!

ŠTEVKO: Aký osoh? Veď on tu nemá poľa.

VOZÁR: Chce tú v kaštieli posilniť, lebo padá. Všetko mi vyrozprávala. Ide jej konať peniaze na malé interesy. Tak sa chce tam usalašiť, vziať si Bertu.

ŠTEVKO (vstane): Bertu? Povedáte Bertu?

VOZÁR: No, čo ti je? Starú vari len nie! Bertu.

ŠTEVKO: A Berta ho má rada?

VOZÁR: Ja neviem. Kto ich tam vie, čo majú medzi sebou. Čosi už musí byť, bez príčiny sa lístok nepohne. Berte sa musí páčiť, vodieva sa s ním. Starej sa veľmi páči, to viem, lebo je zeman. A ja mám preňho prísť o svoje pole. Posúď si to! (Števko sa prechodí zamyslený.) Čo na to povieš?

ŠTEVKO: Ja? Ak ho chce, nechže si ho má.

VOZÁR: Ale na komasáciu! Už sa vari nebudeš s ním oblápať.

ŠTEVKO (spamätá sa): Ach, komasácia! Už som povedal; vám sa dnes nepáči, o pár rokov budete ju požehnávať. (Vozár krúti hlavou.) Áno, požehnávať. Donesie vám osoh; uveríte, keď nové lány sa opravia. Musí povstať osoh, lebo komasácia je obrat v hospodárstve. Za ňou nasledujú železné pluhy, oračka do hĺbky, behanie z role na roľu prestane; jedno s druhým to je už veľký osoh. A pozrite na tie pásiky, čo vy roľami voláte, jest ich v chotári na tisíce: polovica pôdy leží bez osohu. V brázdach nerastie nič, iba lopušina a štrkáč, len skladom sa čosi zbožia brneje. Ak brázda tiež obrodila, príde sused, preorie ju, druhý zakosí a zas polovica úrody ide do cudzej stodoly. A čo je koniec? Bitky, vady, procesy. Komasácia netrpí také troškárenie. Troškára urobí majetným sedliakom. Chotár privedie do kvetu, rozšíri v ňom blahobyt. Nevzpierajte sa, ujček, lebo to je hriech.

VOZÁR: Nevieš, čo vravíš — hriech! Ľahko tebe; nemáš poľa, nevieš, čo je to — a ja viem. Chcem vedieť, ako mne môže vziať dakto moju zem; kde je také právo? To moja vlastná zem. Ani som ju neukradol; oral na nej môj otec i starý otec. Ja mozoľujem na nej od detstva, znojom vlastnej tváre som ju kropil — a mám ju dať inému a dobrovoľne! Rozváž si, čo je to.

ŠTEVKO: Dajú vám za ňu druhú.

VOZÁR: Druhá je už nie tá. Druhú, druhú. (Zamyslí sa.) Počkaj, čo ti poviem. (Chytí Števkovi ruku, na ktorej je prsteň.) Prečo nepredáš ten prsteň? Dajú ti zaň peniaze, tie sa ti zídu. Vieš čo — predaj ho nášmu Abrhámovi.

ŠTEVKO (vychytí mu ruku): Ten predať — ako! (Spamätá sa, Vozár sa smeje.) Ujček, prsteň je nie zem. Prsteň a zem je rozdiel!

VOZÁR: Prečo ho nepredáš, prečo? Lebo iba to ti zostalo po materi. A dostal by si zaň druhý, možno krajší, a nepredáš ho. I môj grunt je mne, ako tebe ten prsteň. Ešte vzácnejší, lebo nepochodí len od otca, ale od deda a pradeda. Peniazmi ho nevyplatíš, inými grunty neodvážiš.

ŠTEVKO: A teraz vám ja poviem…

VOZÁR: Už mi nehovor! Dosť si hovoril. Vieš, prečo nechcem komasáciu — daj mi pokoj. Nechceš mi pomáhať proti nim — dobre. Budem sa brániť, kým budem môcť. (Odchodí, za ním Števko.)

ŠTEVKO: Chcem povedať.

VOZÁR: Moc rečí ja nerád. (Odíde.)

ŠTEVKO (sám): Prsteň so zemou porovnávať — nová myšlienka. Ale to je len tvrdohlavosť, a tá musí ustúpiť vede a skúsenostiam najlepších ekonómov. A s ním držať — nemôžem. Že ho má rada — ona! Ako to môže byť, Berta má rada jeho!

Števko, Marka a Berta

MARKA (Berte, vchodiac do izby): Aký vyšiel nahnevaný do dvora. Muselo sa čosi prihodiť. (Števkovi, ktorý ich len teraz spozoruje.) Zase si mal čosi s otcom; iste ste sa hádali.

ŠTEVKO (klania sa): Dobré ráno, slečna. (Marke.) To len maličkosti, nahneval sa trochu, no veď sa on zas udobrí. (Stranou.) Ona by ho mala rada! Nemožno.

MARKA: To iste pre Pešť, to nesmie chýbať žiadnych vakácií. Ťažko čakajú, potom vyrozprávajú noviny, čo ktorý vie a napokon príde do reči Pešť. A otec sa oddávna strojil, že nebude dobre; mladý pán moc unúval o peniaze. A načo je tá vada — hrach na stenu sypať! Mladý pán obanuje; sľúbi, že už nebude taký, a ledva je preč, o dva týždne je už v Mlyníku list. (Recituje.) ,Ujček, i vy, milá ujčiná, i ty, drahá Marka‘ — lebo ani mňa nevynechá — ,vždy ste mi akosi pred očima, kdekoľvek sa obrátim. V tejto Pešti nemôžem privyknúť.‘ Ja hneď viem, že ti v mešci svitá, keď sme ti my tak na ume.

ŠTEVKO: Ako ona to vie! Lenže tentoraz sa mýliš, moja premilená.

MARKA: Ó, ja viem, lebo je to ľahko; každý list sa končí: ,ale potrebujem toľko a toľko, lebo je tu veľmi drahý život i cesta ma moc stála; polkarta sa mi stratila, musel som platiť celú kartu i pokutu.‘ Alebo — ,na byte sa mi to i to zlomilo, i knihy veľmi podskočili v cene a tak prosím vás…‘ Vždy sa ti musí dačo prihodiť, dáke ukrutné nešťastie. Otec hovorieva: No, tí študenti, ja neviem — ale po tých sa nešťastie pasie.

ŠTEVKO: Ty sa do toho nerozumieš. O peniazoch sme ani nehovorili, to len ty vymýšľaš. Celkom o inom. (Hľadí na Bertu.) Povedal som otcovi, že už do Pešti nepôjdem.

MARKA: A kde? Do Viedne? Keby ja raz mohla Viedeň vidieť! Tam musí byť sveta!

ŠTEVKO: Toľko, ako keby tisíc Mlyníkov zložil.

MARKA: To je ako jarmok. Ale tam musia mať veľký, veľký chotár — tisíc Mlyníkov!

ŠTEVKO (hľadí na Bertu): Ani do Viedne nepôjdem. Chcem zostať v Mlyníku.

BERTA: Teda sa vám tu páči! Ja by bola radšej vo veľkom meste.

ŠTEVKO (stranou): Nezradovala sa! Predsa ho má rada. (Hlasom.) Viem, že rada, ale len na návštevu. Obzrieť si ho a s ohlušenou hlavou vrátiť sa do Mlyníka. Tam bývať — to by ste utiekli.

MARKA: Ľahko tebe hovoriť, keď si to skúsil. Ale my…

BERTA: Tu sa vám skôr spríkri. Jednotvárnosť, nijaká premena, večná nuda. Tu iba spať, človek leňoší, hlivie a pomaly umiera.

ŠTEVKO: Vonkajší život je jednotvárny, hoci nie vždy. I dedina má svoje zvláštne udalosti. A život duševný je zaujímavý. Dedina mu popraje času a priestoru, aby sa rozvíjal a skvital. Po sebe to viem. Celý som iný v tomto zákutí. Prebudí sa vo mne čosi, čo v meste driemalo. Čo sa to prebudí — určite som nevedel ani povedať, ani ho opísať, ale cítil som, že žije vo mne a rozohrieva dušu. Dnes už viem, čo je to…

BERTA: A nám to vyzradíte?

ŠTEVKO: Poézia.

BERTA (živo): Vy ste básnik? Píšete verše, či romány?

ŠTEVKO: Taký básnik som ja nie. Cítim, že vo mne žijú city a isté myšlienky, ale schytať, poputnať do rýmov alebo do prózy, to nemôžem. Chytím pero, uniknú, rozpŕchnu sa ako kŕdeľ jarabíc, keď začuje lovca. Teda pravým básnikom som ja nie.

BERTA (zamyslená): Škoda — boli by ste nám museli čítať svoje básne. Ja básne veľmi rada, ale básnika som ešte nevidela. Ty, Marka, tiež rada básne?

MARKA: Verše veľmi rada, ale iba smutné. Človek sa vyplače a na srdci odľahne. Rada chodievam na pohreby, keď máva pán učiteľ verše.

BERTA (živo): A ja viem, že verše spisujete. Nechcete sa prezradiť. Keby to mama vedela!

ŠTEVKO: Nespisujem, ani nebudem. Budem radšej žiť ako v básni. Budem gazdom.

BERTA: To vás omrzí. Gazdom byť, keď škovránok vyletí nad pole a spieva nad hlavou — to je krásne. Ale inokedy prídu nepríjemné práce. Slnce pripeká a roľník musí kosiť. To vás omrzí.

ŠTEVKO: Neomrzí. Tu budú ľudia, ktorých si ja vážim, vysoko cením (hľadí na ňu), ktorých pohľad ma oblažuje, vábi a púta. Pre tých mi je toto zákutie tak drahé.

BERTA (znepokojená): A kde je tetka? Ešte som jej dnes nevidela.

MARKA: A čo ti je? Pôjdem ich pozrieť; budú, možno, vo dvore. (Chce ísť.)

BERTA (zastaví ju): Neustávaj sa; ja jej nemám čo — ja len tak.

ŠTEVKO (stranou): Bojí sa; rozumela.

Bylovský a predošlí

BERTA (naradovaná): Á — pán Bylovský! (Stranou.) Ako sa teším, že prišiel. A inokedy sa hnevám!

BYLOVSKÝ: Dobré ráno! (Klania sa.) Také milé prekvapenie: spoločnosť zarána pospolu. (Stranou.) Akási je neobyčajne uradovaná z môjho príchodu. To by bola zvláštna novina. (K nim.) Ja idem po obecných záležitostiach (hrdo), hotový do tuhého zápasu s Goliášom,^[17] a tu naraz nachodím (k Marke) holubicu pokoja.

ŠTEVKO: Ideš pre komasáciu a ujčeka chceš nakloniť? (Smeje sa.) To musíš včaššie vstávať, bratku. Práve som mal s ním tuhú dišputu.

BYLOVSKÝ: Drží sa?

ŠTEVKO: Ani múr.

BYLOVSKÝ: To je veľmi dobre, že si mal najprv ty s ním. Ustal, mne ľahšia bude práca. Tys’ ho nalomil, ja ho dolomím.

MARKA: Ja by nepodpísala. Načo prevracať celý chotár? Chudobní ľudia sa boja, čo budú robiť.

BYLOVSKÝ: Keby tu bolo iné niečo v otázke a nie obecné blaho, prestal by podpisy zbierať; áno, prestal, vám kvôli — ale (vzdychne si) nemôžem. Už som počal, a keby teraz prestal, vyzeralo by to, akoby bol uskočil pred samou bitkou.

MARKA: Dobrá výhovorka. Nemôžete; kto chce, môže. Keď ste vedeli začať, vedeli by ste i prestať.

BYLOVSKÝ (stranou): To dievča má vtip. Začína sa mi pozdávať.

ŠTEVKO: Vidíš, hovorím: pozor! Pred ujcom môžeš bitku vyhrať, ale tuto, pred touto inštanciou, neviem — veru neviem. Ešte nám uskočíš!

BERTA (Števkovi, trpko): Nebojte sa. Pán Bylovský je nie z tých, čo sa dajú uprosiť. Čo si raz vyrátal, a čo je spojené s nejakou výhodou, to on nepopustí kvôli nikomu na svete, nie to kvôli nám. Koho už sama bieda neuprosí, keď sa mu ukáže v celej svojej veľkosti. (Hodí rukou, odvráti sa.)

BYLOVSKÝ: Čo sa vám robí — výčitky bez viny. Veď sa vy hneváte. Čo to za bieda prosí, prosím vás?

BERTA: Ešte sa spytujte, akoby ste nevedeli! Chudobní ľudia z Mlyníka, ktorých pripravíte o pašienky, o medze, o horu. Nevidíte, čo im beriete?

BYLOVSKÝ: A dovoľte (ostro), tie pašienky i s horou a medzami som odvláčil do druhého chotára? Veď tu zostanú, ako boli. (Ironicky.) Ba čo z medzí a hory na vás padne, môžete to darovať chudobe. Snáď váš príklad nadchne druhých!

BERTA (samej Marke, rozčúlene): Prosím ťa, odíď s Petákom, chcem sa s Bylovským pozhovárať. (Bylovskému.) Hľa, i teraz sa vysmievate! Ako sa možno vysmievať z toho, čo budí sústrasť?

ŠTEVKO: Čo dobrého bolo pred komasáciou, to nemusí prestať. Komasácia má v sebe čosi zla, ale tisíc ráz toľko výhod. Treba nepredpojate hľadieť na ňu.

BERTA: Ja pre komasáciu nehovorím — tu je iné. (Stranou.) I Peták chce komasáciu a nehnevám sa naň. (Marka hovorí so Števkom a ťahá ho von.)

ŠTEVKO (stranou): Mňa vyhnala, zostanú sami — nešťastný osud! (Odídu.)

Bylovský a Berta

BYLOVSKÝ (postaví sa k stolu. Posmešne): Svedkovia odišli, očakávam útok.

BERTA: Nie útok — len prosbu. Majte ohľad na chudobu: neberte im ostatok, čo zanechal oheň, čoho sa netýkala povodeň — neberte im zem, spoločnú matku živých tvorov. Nerobte ich tulákmi, kde boli dosiaľ hosťami. Ponechajte im hosťovské právo.

BYLOVSKÝ: Vskutku, nechápem, čo žiadate. Ak sa to týka hory a pašienkov, ráčte chudobných upokojiť — to necháme po starom. To som mnoho ráz povedal a dnes opakujem.

BERTA: Povedali, ale iba mne. Gazdov ste práve opačnými sľubmi vábili na podpis. Sľúbili ste, že ich za podpis zbavíte od chudobných. Na vašom poli a pašienku nik sa nebude priživovať — tak ste im sľúbili, a gazdovia za tú cenu pristali. Aké to máte ciele, že idete za nimi cestou, toľkými slzami skropenou? Či tie vaše ciele stoja za to?

BYLOVSKÝ: Krásne sa ujímate chudobných, veľmi krásne. (Vzdychne.) Žiaľ, že rozum, rozvaha a znalosť života nekládli vám do úst tieto slová — plynuli ony z citu alebo azda citlivostkárstva. Moje ciele sú krásne, bohužiaľ, neviem vám ich tak krásne podať, aby to i uchu lahodilo. Ja chcem, aby prestali staré neporiadky. A tie sú zlodeji všelijakí: luza dedinská, chudobní, ako ich vy voláte, a sedliak sused. Ako títo zlodeji obkrádajú sedliaka, nechcem tu rozprávať, to dobre viete. Chcem, aby sedliak už raz vedel, čo má; dnes nevie, čo má, iba vie, kde aký má záhonček; i to nevie, či je celkom jeho a či iný má naň právo. Keď zvie, čo má a nebude okolo neho zlodejov, ktorí len strežú, kde čo ukrasť, chytí sa práce, idylická epocha dreveného pluhu prestane, i brázdy nebudú sa prevracať z líca naopak a z opaku na líce ako karty v knihe, hlbšie vrstvy pôdy musia prispieť na obohatenie sedliaka. Prestane pestovanie prielohu kvôli pastve a krmu, ale krm zelený budeme siať. Vôbec všetko vezme iný, nový smer, sedliak sa musí raz prebrať z driemoty, oddať sa plodonosnej práci, musí sa stať pánom, postúpiť v blahobyte, lebo len tak pokročíme i my, druhé stavy. To chcem ja — to sú moje ciele.

BERTA: A čo sa stane s chudobou, ktorá ostane celkom bez zeme?

BYLOVSKÝ: Sedliak zbohatne z práce, naučí sa ceniť prácu, bude dávať lepší nájom — vaša chudoba bude sa zas dobre mať. Vylihovanie v chládku, čakanie pečených holubov — na to nebude času. Dobrý robotník nájde dobrú plácu — leňoch bude mrieť hlady. O týchto sa ja nestarám, vypustil som ich z počtu (s úsmevom); snáď sa nájdu iné, ešte poetické bytosti a tie sa ich ujmú. Možno si nájdu prácu vo fabrikách alebo sa pustia na remeslo. V každom páde prestane dnešný polovičatý stav, kde gazda je nie gazdom, nájomník nie nájomníkom a sluha nie sluhom — ale každý dačím inším. To musí prestať — spoločnosť i v dedine musí vytvoriť triedy, ak chceme mať poriadok.

BERTA: Staviate medzi ľudí rozdiely, dľa majetku ceníte ľudí a roztrieďujete. Ja myslím, že prestali časy, keď ľudia boli rozdelení v kasty. Náš vek práve vnáša rovnosť medzi nich, všetci rovní, všetci ľudia. A táto myšlienka vyrazená je krásne v našich dedinách a to im slúži k chvále, že gazda je ako sluha a sluha ako gazda, a nie na pohanu. Túto rovnosť napomáhať, všemožne podporovať — to by malo byť vašou úlohou, a nie nové rozdiely vnášať; rozdiely nie rodu, nie povolania, nie hodnosti, nie talentu, ale rozdiely najnižšieho — totiž majetku.

BYLOVSKÝ (prechádza sa zamyslený): Skadiaľ to máte? Prvý raz počujem od vás takéto reči.

BERTA: Ráčte odpovedať na ne a radšej nechať stranou, skadiaľ ich mám.

BYLOVSKÝ (ironicky): Myslíte, že chcem odpovedi uhnúť? Nie, mám ju pohotove. Vravíte, že ja vnášam nové rozdiely do spoločnosti — to je nie pravda. Ja zavádzam rovnosť na základe práce. Chcem, aby domkár tak žil z práce, ako žije sedliak — to je rovnosť. Vy chcete, aby sedliak pracoval a živil i domkára. Kde je tu spravodlivosť? Tá vaša rovnosť, ktorú vychvaľujete, je poeticky krásna, totiž krásna povrchne, ale nespočíva na pevných základoch — na spravodlivosti.

BERTA: Či dnes sluha nepracuje viac, ako by pracoval, keby sa dľa vás pretvorila dedina? Omnoho viac, omnoho svedomitejšie, s lepšou chuťou i veselosťou. A prečo? Lebo ak sluha kosí, kosí s ním gazda; ak sluha ustal, nejde ležať do chládku, kým gazda s ním nejde alebo ho nepošle. Moja rovnosť, tá stojí na pevnom základe, lebo korení v láske. V našom dome máte tie rozdiely — čo vidíme? Čeľaď lenivá, zlomyseľná, zlodejská.

BYLOVSKÝ: To sú veci, ktoré ťažko rozsúdiť. Tuhý dozor a bolo by ináč. Musím len doložiť, že komasácia musí byť; keď nie pre iné, teda kvôli vám. Viete, v čom je vaše panstvo. Vaša mama je pripoetická pre riadenie takého gazdovstva. Povstalo moc dlhov; vám je treba lacná pôžička. Tu je môj najsilnejší dôvod — preto silný, že ste vy v otázke (Berta zakryje si tvár) a že ja som svoj osud zlúčil s vaším osudom. (Pristúpi k nej.) Či sa budeš vzpierať, či nie, ja ťa zachránim od chudoby. Ty musíš byť šťastná (chytí jej ruku), preto musíš byť najprv bohatou.

BERTA: To nedovolím, to zakazujem… Čo sa vy nazdávate… (Zberá sa na odchod.)

BYLOVSKÝ: Čo vás nahnevalo? Že vám tykám? Veď sme predsa už skoro svoji; po komasácii…

BERTA: To sa mýlite — nemôžete si namýšľať, ja som nesľúbila.

BYLOVSKÝ: A mama?

BERTA: To je podlosť, keď dcéra vás odmrští, ísť žalovať sa mame. Ostatne príďte — hotová som. (Odíde.)

BYLOVSKÝ (sám): Hľa, filozof v sukni! Tak sa končí vedecká dišputa! Prečo utiekla? Že sa nahnevala. Hm, a prečo sa nahnevala? Že som ju v najtuhšom boji chytil za ruku. Div sa, svete! Nech sa páči potom so ženami viesť filozofickú dišputu. A čo to potom vravela? Podlosť že je čosi — a príďte, vraj som hotová! Tá mňa bude s metlou očakávať. Nechce ma a nechce ma — ale čo ti to spomôže, keď ťa ja chcem. Vlastne ja chcem len a len kaštieľ, bohužiaľ, k nemu na prídavok je Berta — radšej by bol, keby na kaštieľ doložili ešte tisícku a Bertu si nechali… Nuž ale kto chce rebierko, musí najprv pojesť kapustu. I mňa už Berta neminie. Br — ako sa mi protiví, a musím bežať za ňou, aby ju udobril. (Chytí sa za čelo.) To bola myšlienka! Len ju pozlátiť… Znamenitá myšlienka, že ma prv nenadišla: dostať kaštieľ a nemusieť si vziať Bertu! To znamená toľko, ako dostať dva kaštiele s Bertou. (Chodí.) Vozárova dcéra, dievča nie sprosté a nie také poetické ako Berta. Kaštieľa nemá — ale groše… Ej, groší má hodne, to už zďaleka ňuchať na nej; a za groše kúpiš všetko… I kaštieľ mám, i panstvo mám, i Berty nemám. (Smeje sa.) Ja som vlastne urobil terno — prehral som Bertu a ostatok mám, vlastne mám viac ako s Bertou. A teraz za starým. Nech žije Zuzka Vozárová, či Žofka? Eh, nech je, ak chce, i Dorka, len keď je Vozárová.

Vdova Katrena, pozdejšie hajtman Vodačka

KATRENA (v ruke metla, obzerá sa po izbe): Chvalabohu, keď sa len vymleli. Nestačíš ani poriadiť pre nich. Koľký nečin, keby gazdiná videla! (Zametá a oprašuje stôl a náradie.) Roboty okolo gazdovstva, nevieš, kde ti hlava stojí, a ešte prídu zaneprázdňovať človeka. A keby to kto, ale ktovieakí trhani, pobehaji. Čo tu hľadal ten z píly? Hneď by ho tou metlou obohnala. (Hrozí metlou proti dverám, v ktorých sa objaví hajtman Vodačka. Prestane hroziť.) Preboha, Juríčko, to ste vy?

VODAČKA: Veru var’ ja. Len ma nevymeťte medzi tými smeťami. Počkajte, prejdem na čisté. (Prechodí, kde je už zametené.) Nuž vy zametáte! A kdeže je gazdiná?

KATRENA: Kdesi v dedine, všetko sa rozišlo.

VODAČKA: Nuž nikoho nemáte doma. Nože, no! (Kýva hlavou.)

KATRENA: Veru nikoho. (Chce zobrať smeti.)

VODAČKA (poobzerá sa, pristúpi k nej): Katra, dajte tým smetiam pokoj. Čo by neboli v kúte, keď prvej mohli byť po izbe? Nikomu tam nezavadzia, a smeti do tretieho dňa nevynášaj, povedajú ľudia, lebo za smeťami ide šťastie.

KATRENA (dá smeti pod lavicu pri peci a odloží metlu): Kdeže moje šťastie, Juríčko. Za horami, za dolami. (Zakryje si tvár zásterkou.) Uletelo — i moja mladosť.

VODAČKA: Veď tak, veď tak. Opustená vdova. (Pohladí ju po hlave a štipne do ramena.)

KATRENA (spustí zásterku, pľasne ho po ruke, zasmeje sa.): Ľaľa, aký ti to! Kto by sa doň nazdal.

VODAČKA (vytiahne z vrecka fajku): Katra, ja vám čosi poviem. Koľko rokov, čo vám muž umrel?

KATRENA (zakryje tvár ako prvej): Ach, na piaty ide, akurát od Jozefa.^[18] Prišiel marec, pojal môjho Mateja v tanec.

VODAČKA: No, neplačte. Pán boh to všetko na dobrú stranu obráti. Neplačte. (Pohladí ju, ona záporne krúti hlavou.) Radšej počúvajte; ja vám čosi poviem. Vy ste vdova, ja som vdovec už sedem rokov — môžte to slovo odo mňa prijať. A to je také slovo (ona spustí zásterku a hľadí naň pozorne), čo ste už piaty rok nepočuli!

KATRENA (hrá si so zásterkou, sklopí hlavu): A čo, Juríčko?

VODAČKA (dáva jej fajku): Či by ste mi nedoniesli ohňa.

KATRENA (zasmeje sa): A ja, čo to bude! Ohňa! (Vbehne do kuchyne a vráti sa s fajkou, na nej uhlík.) No nateže, nate. Vďačne i druhý raz.

VODAČKA: Vidíte, Katrenka, to som vás skusoval. Lebo vás, ženy, človek nikdy nevie, čo urobíte a čo nie. Vidíte, vyše dvadsať rokov som nažíval s mojou nebohou (podvihne klobúk). Pán boh jej daj slávu večnú, a to bola žena dobrá, takej ľahko nenájdeš, ale som sa nedočkal, aby mi bola doniesla ohňa do fajky. A čo by bol nikdy nefajčil! Skorej mi ju prekryla alebo zabila, že moc prefajčím. Toto, ako vy — ej, to by nebola urobila, radšej by si bola ruku odťala. Toto sa mi na vás veľmi zapáčilo, čo nikdy; keby nebol trochu dýchavičný, ej, na moj hriešnu, hneď by som… (Chytí ju vôkol pása.)

KATRENA: Nechybí vám nič, Juríčko, žilky len tak ihrajú vo vás.

VODAČKA (pustí ju, vzdychne, hodí rukou): Horky moj ihrali, kedysi, ej — viete, keď sme s vaším nebohým chodievali po vohľadiech — ale kedyže to bolo. Vyše tridsať rokov — nie blázon! Vy, Katrenka, ste boli len taká (ukáže dlaňou nízko od zeme), dieťatko — a ja už mládenčisko na mieste. Čože vy!

KATRENA: Nuž mohla by byť vašou dievkou, ale tiež počína prichodiť…

VODAČKA: A čo? Nič vám nechybí. Ba že ste sa nevydali — taká mladica!

KATRENA: Ale ja? Koľko mladých čaká, kým sa nadarí šťastie; kdeže ja!

VODAČKA: Ach, iďte! Skôr tí, čo sa ženia, nemajú rozumu. Ja by si inú nevzal ako vás. Ste skúsená, hodná, líca vám len tak kvitnú. Ej, keby ja bol mladší… Kde nájde v dedine takúto nevestu? Nikde, nech som Kubo, nikde — ani v desiatich vidiekoch. Ach, musí vám len byť dobre!

KATRENA: Nuž tu je dobre. Nemám sa čo žalovať.

VODAČKA (skloní hlavu): A ja? Čo ja užijem? No — u toho richtára, čo sa z tej krpky uleje. Ale od toho iba hlava bolí. Tie štyri páry krpcov a dve záplaty; z toho veru nezgazduješ, a tých šestnásť papierikov, čo dostávam od obce, ťa nespasí, lebo mi ich i tak neplatia. Keby nie krpka, dosť zle by bolo.

KATRENA: A to vy z nej lievate! Ako to robíte, ja som vás nikdy nevidela nalievať.

VODAČKA: Takto je to? Hneď vám ukážem. Ja by bol hajtman a vy by ste boli úradskí. Vy sedíte za stolom (posadí ju), tak, a ja len stojím, lebo ja som hajtman. Vezmem do ruky krpku (obzerá sa po izbe), ale tu krpky nemáte; no, ako chce — toto je krpka (pravá päsť) a toto je sklenička (ľavá päsť). Nalejem z tejto krpky do skleničky a vypijem.

KATRENA: Vy samý prvý?

VODAČKA: Pravdaže, aby som úradských — to ako vás — nepotrovil. A keď vypijem, nalejem do skleničky a poviem: nate, richtár! (Pristúpi k nej, oblapí ju okolo hrdla.)

KATRENA (vyslobodí sa mu, vstane): Tak to nerobíte.

VODAČKA: Keď tu nemáte krpky ani skleničky! Takto je to ťažko naprázdno. A keď rad-radom vypili, potom zas sebe nalejem.

KATRENA: Zasa sebe?

VODAČKA: A akože! Keď je na mne rad, vari svoje neopustím, lebo ja som samý ostatný v úrade, musím len naostatok. A keď tú vypijem, ide zas do radu, ako sedia. Nalejem do tej skleničky a — vypijem.

KATRENA: Zase vy?

VODAČKA: Aby som ich nepotrovil. A to je moja pláca. Ale i to dobre, lebo mne iba v úrade svitne v hlave. Doma — tam je nevesta. Mohla sa za čerta vydať a nie za môjho Jura. A tá mi letí k hlave, ej, tá ma zožiera: vy taký a taký, bodaj sa tá pálenka vo vás zažala. A ja nič, len si pomyslím: Hej, len tak sa ti zažne, keď ja nenosím u seba švíbalky, ale tuto, ľaľa, kresivo. (Vyťahuje z vrecka ocieľku, kremeň a práchno.) Nuž radšej domov nejdem, iba čo sa vyspím a preoblečiem. I to mi neušije košele, ako svedčí. Pozrite, mám pačesné, ľanových mi nechce dať. Ej, moja žena mňa inakšie riadievala, nech jej dá boh veselé zmŕtvychvstanie! (Podvihne klobúk.) Ale táto, pekné košele Jurovi, a mne takéto! I také sú vraj dobré starému zdycháčovi.

KATRENA (rozhorčená): Tak povedala, zdycháčovi? To je bohaprázdna stvora! Juríčko, ja veru mám košele po nebohom. Syna nemám, iba čo darmo ležia v truhlici. Predávať ich nejdem; srdce by mi nedopustilo, aby z muža hábu predala. A darovať — to by ma nectilo, čo by svet povedal? (Rozpačite hľadí naň, mlčí. Vzdychne.) Nuž vidíte, zas len musia ležať v tej truhlici.

VODAČKA: Katrenka, ja by vám čosi povedal. Keď ste vy vdovica a ja vdovec; keby nás znôtil, vy by ste neboli vdovica a ja by nebol vdovec. Vdovský chlieb je suchý, aspoň by sa trochu osladil.

KATRENA (hrá sa so zásterkou): Juríčko, iďte mi ho! Rozum si nadobývať na staré dni. Ja som sa veľmi zariekla vydávať.

VODAČKA: Ja som sa tobôž zariekol ženiť. I sedem rokov držal ja slovo. Ale sa, vraj, ničoho nezariekaj, lebo nevieš, čo na teba príde. Ľahko sa zariecť, kým nevieš, čo je to vdovec. Ale keď si to skúsil a vidíš pred sebou takú, čo by bola just tebe ani stvorená, nuž prišlo na mňa i ženenie. Nuž ale keď nechcete…

KATRENA (vpadne mu do reči): A kedy by to bolo?

VODAČKA: Nuž kým sa tie košele nepokazia. Vidíte, ja by ich donosil, šiel by k vám na prístupky, lebo u mňa nemali by sme pred tou strigou spokojnej hodiny. Máte peknú komôročku, a keď by ja prišiel z úradu, už by v nej bolo teplo. Vy by ste sa so mnou vadili, kde som toľké časy, a ja nič — len by vás takto… (Objíme ju a chce ju bozkať.)

KATRENA (obráti sa): Všetko pokrčíte na mne (rovná si šaty), taký ste úlipný ani osa na čerešne. Ale viete, ja som nie naučená, aby sa mi muž kade-tade túlal. Môj Matej sedával doma a keď nebolo inej roboty, plietol opálky alebo robil hrable. Nikdy nezaháľal. Nuž ak by pán boh dal, že by sa toto stalo, museli by ste veru tiež len okolo domu.

VODAČKA (škrabe sa za uchom): Katrenka, ja by sa vám zmyšil, kúty by na mňa vrčali. A keby vždy bol doma, nemali by ste prečo na mňa nakričať. A bez vady — to je planý dom, z ktorého sa nikdy nezakadí.

KATRENA: Bolo by i takto dobre, i bez vady. Ja by prišla k vám (pristúpi k nemu) a opýtala sa (hladí ho po tvári): Juríčko, čože budeme variť? Alebo: Vypiješ si, pôjdem ti doniesť?

VODAČKA: Ale to by si musela za svoje — a ja si môžem vypiť za obecné.

KATRENA: Ale takto by bolo, Juríčko môj, pri pokoji. Vieš? (Prikryje si ústa.) Bože, čo to hovorím; už vám ani nedvojím!

VODAČKA: Ani mi nedvoj — veď je to medzi nami.

KATRENA: Ach, nie, keď ste v tom úrade.

VODAČKA: Keď si mi nedvojila prvej… Ozaj, ako si to povedala, už som zabudol.

KATRENA (ako prvej): Juríčko môj radostný, vypiješ si, mám ti doniesť?

VODAČKA (zádumčivo): Vidíš, keď si mi tak hovorila, zišla mi na um moja nebohá. Tá tiež tak, ale — iba dakedy; iba dakedy, keď ju vôľa nadišla. A potom sme si sadli takto na lavicu (sadne si k nej). A bolo mi pri nej dobre. Lebo keď si samotný ako jabloň v poli, nuž si osprostený; sedíš dakde v kúte ako sirota, a nik sa o teba neozrie. Ale keď ste dvaja, to je už hneď inakšie. To je ako keď do zvona zavesia srdce. Hneď ľudia zvedia o tebe a majú sa inakšie okolo teba. I my, Katruška, ak sa zoberieme, celá dedina bude o nás rozprávať. Ale hajtmanstvo — to by nechcel opustiť, ani za svet.

KATRENA: Vidíte, ako vy viete hovoriť, keď chcete. Ani čo by mi zo srdca vyberal tie slová, také boli. Juríčko, len príďte, tú košeľu vám dám, aby vaša nevesta videla. Veď sa dáko už doriadime.

VODAČKA (vstane): Prídem, Katruška, prídem. Budeme potom lepšie hovoriť; a už to skončíme lebo na tú stranu, lebo na tú. Idem do obce. Dobre sa tu mávaj! (Zo dverí sa obzrie a zastane.) Ale čosi som ti zabudol povedať. (Hrozí jej. Pritlmeno.) Ale to nikomu nepovedz! Ani to nepoviem nahlas, aby dakto nepočul. Šepnem ti do ucha. (Vráti sa k nej.)

KATRENA: A čo takého? (Nadstaví mu ucho.)

VODAČKA (nakloní sa, bozká ju v líce): Toto, Katrenka — toto. (Odíde so smiechom.)

KATRENA: Ach, ty starý záškodník. Príďte mi ho! (Pohrozí mu. Chytí metlu, odchodí.) A ja viem, že sa ja ešte vydám! (Preč.)

Bylovský a Števko

BYLOVSKÝ: Tak čo povieš na môj projekt? Páči sa ti?

ŠTEVKO: Úmysel chválitebný — všeobecné blaho dvíhať. Ale prekážky! Hľa, hneď svák — nechápem, prečo sa vzpiera.

BYLOVSKÝ: Toho získam; len počkaj, ako zvrtne. On sa postaví v čelo, on! Ale tu je druhý nepriateľ — a nebezpečný. Pováž si, Berta je proti. A ako náružive. Boli sme skoro zoddaní, a tu sme sa pre komasáciu dočista rozišli. Až sa triasla hnevom a nenávisťou — už sa jej neopovážim ani na oči ukázať.

ŠTEVKO: Á — toto je novina! (Šuchá si ruky.) A pre komasáciu!

BYLOVSKÝ: Od dakoľko dní cítim, že u nej iný vietor duje. Možno pre iné dačo, ale zviezlo sa na komasáciu. Tak vidíš, to je moja odplata za verejné pôsobenie — tratím nevestu.

ŠTEVKO (stranou): Ak to bolo pre mňa, ja sa zblazniem, ja… (Odchodí.)

BYLOVSKÝ: A ty ma tiež opúšťaš pred rozhodnou bitkou?

ŠTEVKO: U sváka ti ja nespomôžem, iba by ho darmo rozjedoval. Nechávam ti za to svoje požehnanie. (Stranou.) To iste pre mňa, iste!

Bylovský, pozdejšie Vozár

BYLOVSKÝ (sám): A dobre urobil, že odišiel. On sa raduje, že ma Berta nechala — vezmi si ju. Gratulujem vám obom. Teraz nasledujú moje projekty. Stratil som nevestu pre verejné blaho, musím si vydobyť druhú tou samou cestou. Slúžiť verejnému blahu — pekná vec, ale slúžiť sebe je užitočná vec. Slúžiť obom naraz je vec i krásna i užitočná; kto to dovedie, to je znamenitý, obratný človek. Ja to dovediem — vydobyjem komasáciu i na dôvažok bohatú ženu… Veľmi, veľmi znamenitá vec!

VOZÁR (vstúpi zamračený): Vitajte, sadnite si. (Sadnú si.) Bol som pri koscoch, neveril ja vlastným ušiam túto novinu. Komasácia aby ku mne prišla!

BYLOVSKÝ: Ja som prišiel k vám v tej nádeji, že sa podpíšete. (Vytiahne a rozloží hárok.)

VOZÁR: Skôr by ho podriapal!

BYLOVSKÝ (zloží papier a skryje): Všetci ho podpísali. Chýbate mi vy, richtár, a dakoľkí, ale už len málo — malá, nepatrná menšina. U nás je ohromná väčšina.

VOZÁR: Keď väčšina, nuž väčšina — komasujte si. (Vstane.) Veď sme my tu, neľakáme sa. Zastaneme sa pred bárským, ale to nepodpíšem.

BYLOVSKÝ: Bez jednej lastovičky leto a bez vás jedného komasácia. Tá musí už byť, ale bude najprv proces — nechcem vám robiť daromné útrovy. To som vám len chcel povedať, aby ste sa po nečase nesťažovali.

VOZÁR: Čo príde, zaplatím; nepôjdem k nikomu požičiavať. (Udrie sa o vrecko.) Ale to nepodpíšem.

BYLOVSKÝ (vstane): Dobre, zachovajte si, čo ste povedali. Komasáciu vykonám teda ja, celkom po svojom; či to už vám bude po vôli, či nie. (S úsmevom.) Pousilujem sa, aby vo vašej kešeni necvendžalo striebro, keď sa o ňu udriete, ale iba ak dáka meď.

VOZÁR: To by rád vidieť — toho pána. Ľahko povedať — ťažko spraviť.

BYLOVSKÝ: To už bude moja starosť. Od Machnovej nebudete dostávať deväťdesiatšesť zlatých, ani ďatelinu a seno, slamu a také veci do daru. A tak ani od druhých dlžníkov — všetkým spolu vykonám lacnú pôžičku na amortizáciu. Vaše peniažky pôjdu pekne na knižku do sporiteľne, tá vám sotva bude dávať ďatelinu a seno nazvyš, ba ani osem od sta. Či vám dá Machnová a ostatní, keď už nebudú nič dlžní, prisievať a svoje polia vašimi ovcami vypásať — to neviem. Ale myslím, že salaš budete musieť tiež rozpustiť. Tak som vám povedal, čo vás čaká, urobte si, ako chcete. Ja už pôjdem. (Zberá sa.)

VOZÁR (rozčúlený): A to v mojom dome! Nevieš, že ťa môžem… (Postaví sa proti nemu.)

BYLOVSKÝ: Vyhodiť? (Smeje sa.) Vyhoďte, azda sa len nezabijem, a za svoje peniažky môžte.

VOZÁR: Čo som komu urobil? Čo ma prenasleduje!

BYLOVSKÝ: Mne dosiaľ nič — ani mi neurobíte. Ja chcem byť s vami alebo zajedno, ruka v ruke alebo v nepriateľstve na život a na smrť. Alebo sa spojíme a zbohatneme oba alebo sa pochytíme a jeden z nás padne. Vyberte si, čo sa vám lepšie páči. Ak sa spojíme, budeme pánmi v obci, všetko nás musí slúchať a pri komasácii — padne vám pol chotára.

VOZÁR: Neviem akého! Zo svojho mi dáte vykrojiť!

BYLOVSKÝ: Vydobyjeme majetok machnovský, so všetkým činom — i s kaštieľom. Dnes ste najlepší gazda v dedine, ale potom budete gavalier, akého pohľadať vo vidieku.

VOZÁR (zamyslí sa): A Machnová — veď mi je to rodina!

BYLOVSKÝ: Práve že vám je rodina, mali by ste už raz dačo robiť. Tá sa dlho neudrží. O dva roky musí prísť na bubon; interesy a múdra sprava ju skazia. Hlúpym spôsobom premrhá všetko. Keď ju predajú, nezostane jej nič. Kam sa obráti s dcérou? K vám, k nikomu inému. Ak predá gazdovstvo podobrotky dnes, zostane jej pekných pár tisíc i dcére do vena.

VOZÁR: Ona predá dobrôtky! Kto ju prinúti?

BYLOVSKÝ: Ja ju držím v hrsti. Ak ja chcem, musí predať. Vidíte, od vás závisí. I ju zachránite pred biedou, i sebe pomôžete; padne vám celé jej imanie.

VOZÁR (prechodí sa): Ja! Ako by ja mohol? Kde dostanem peniaze?

BYLOVSKÝ: Podpíšte tento hárok, o mesiac máte Machnovej majetok, o dva mesiace začneme komasovať. Ak nechcete, nepodpíšte — viete, čo vás čaká.

VOZÁR: Ja podpísať! Čo povedia občania. Budú ma prenasledovať — nebude spokojnej hodiny. Salaš pustiť… Kto vymyslel, kto túto komasáciu? (Bylovskému.) A ona pristane?

BYLOVSKÝ: Jej sa nik nebude radiť, ona musí pristať, keď príde na ňu tvŕdza. (Vozárka a Števko vstúpia nepozorovaní.)

VOZÁR (vzdychne): Dajte pero — nech sa robí, keď sa má. (Bylovský mu podá pero, Vozár sa podpíše.)

Vozárka, Števko a predošlí

VOZÁRKA: A čo to robíš, starý?

VOZÁR: Podpisujem. Vidíš — tuto hárok — komasáciu.

VOZÁRKA, ŠTEVKO: Komasáciu! (Bylovský zloží hárok a schová, zberá sa.)

BYLOVSKÝ: Dobre sa majte, ďakujem!

VOZÁR (zadrží ho): A to, čo ste sľúbili? Máte rozpovedať — ako to bude.

BYLOVSKÝ (Vozárovi): Ale to musíme byť sami.

VOZÁR: Stará, choď (v nesnádzi) … choď do humna. Nemáš povriesiel. Daj zhodiť omlacky, vezmi si kľúč od šopy. Števo, ty choď ku koscom. Ja som hneď za tebou. (Vozárka a Števko preč. Števko sa Bylovskému usmieva a hrozí mu prstom.)

Vozár a Bylovský

VOZÁR (sadnú si proti sebe): Tak rozpovedzte, ako to, čo to?

BYLOVSKÝ: Vy sa stanete zemským pánom v Mlyníku. Panstvo sa vám vykrojí dolu, okolo dediny, v jednom kuse. Gazdovia budú kričať, že ich vytískame na vŕšky, ale dá sa im náhrada. Prejdete do kaštieľa, nastaviate humán, začnete nové hospodárstvo. Keď sa v koči machnovskom doveziete do mesta, budú sa vám páni poklonkovať; každý povie: pán Vozár z Mlyníka! (Vozár sa prechodí.) Len jedno nepristane do kaštieľa.

VOZÁR (zastane): A čo?

BYLOVSKÝ: Aby mal zemský pán zaťom paholka.

VOZÁR: A koho — baróna?

BYLOVSKÝ: Ja toho parobka mám rád — ale… Tu v starom dvore, ako ste teraz, tu mu pristane. Sem by pán ani nešiel. Ale do kaštieľa… Ja rád vidím vašu dcéru… Nebudem mnoho okolkovať a poviem razom, čo chcem. Dajte mi vašu dcéru.

VOZÁR (smeje sa): Vám? Ja — vám!

BYLOVSKÝ: A prečo? Nie som snáď poriadny človek? Čo zlého viete o mne? Chudobný som tiež nie. I rozumu mám dosť.

VOZÁR: To máte — až moc! Ale iba — pre seba.

BYLOVSKÝ: Nielen pre seba. Keď príde, i pre vás. Vezmite ma za zaťa a všetko splním, čo som sľúbil; ešte viac. Nakúpime hôr, popílime — veď máme pílu, dosky na plte; budeme drevokupci. Čo všetko možno podujať, keď jest peňazí a filipa! Vy máte peniaze…

VOZÁR (smeje sa): Vy filipa.

BYLOVSKÝ: Nebojte sa, že vám sadnem do kaštieľa a budem lúpať zemiaky. Ja budem premýšľať, špekulovať, pracovať, lebo mne je nie nikdy dosť — mne vždy viac treba. Vaši vnuci budú prví v stolici. Nebudú vám peniaze v armariji ležať — budeme ich obracať, na nich zarábať. Dnes beriete desať od sta a všetko kričí, že ste úžerník; my zarobíme dvadsať od sta a nik nám nič nepovie. Pristávate?

VOZÁR (mäkko): A Ondrej? Čo s tým? Vyhnať ho ako zvera? Vychoval som ho ako syna — je ku mne ako dieťa… I radi sa vidia. Nie, nepristávam.

BYLOVSKÝ: Tak sa majte dobre. (Smeje sa.) Ďakujem vám pekne.

VOZÁR: A za čo?

BYLOVSKÝ: Za podpis. Podpísali ste si ortieľ, podrezali ste si hrdlo; teraz vás už celkom mám. Bude to smiechu! Vozár sa dal oklamať! Čo ste vy i podpísali, zato sme my nie zajedno. Iba že mi bude ľahšie vyslobodiť Machnovú a ostatných dlžníkov spod vašej ruky a rozprášiť vám salaš. I pri komasácii vám budeme podrážať nohy.

VOZÁR: Vy — ja vás…

BYLOVSKÝ: Vyhodím. Len dopovedzte. Vyhodiť môžte, máte za čo, lebo odo dneška bude škoda za škodou letieť na vás. Vy sa jedujete na mňa — a ja sa nemám jedovať? Že vás ja kazím — čo je to proti mojej strate? Vy ma olupujete o budúcnosť, o všetky nádeje. A ja sa nemám pomstiť? Pre koho ma vyháňate? Keby to bol kto, ale pre paholka. Som sprostejší, som chudobnejší, som mrzkejší, som podlejší od neho? Nie, vo všetkom sa mu vyrovnám, alebo stojím nad ním. To je potupa, pre paholka vyháňať mňa. Dobre, idem do Machnov, vezmem si Bertu, ktorú mi vďačne dajú. Ja sa tých dlhov sprostím, i nájdem peňazí do kupectva. O desať rokov ani nepozriem na vás. Lebo kde vy vtedy budete? Ondrejovi podrastú rožky, ožijú mu muchy, on si v tejto izbe bude dvoriť a vás so ženou vysadí do komory, alebo vyženie do roboty; možno, pochytí na vás korbáč. Potom budete spomínať, akého ste si hada pustili do rukáva a koho vyhnali. Lebo Ondrej skôr znesie nešťastie, že ho stadiaľto vysúdite, nežli šťastie, že sa stane po vás pánom v dome; nešťastie ho otuží, polepší; šťastie ho len zahubí, na zlé cesty uvedie. Rozmyslite si, čo bude mať za následky dnešný váš chybný krok. A čím ho odôvodňujete! Že sa majú radi. To je slabý dôvod. Nech ho má rada, veď to bude len do času. Vydáte ju za mňa, bude mať rada mňa. A Ondrej? Či mu je nie dosť, že ste ho vychovali? Kto by mu bol viac dobrého preukázal? A ja mu dám vari zahynúť? Má do smrti u mňa výživu, nájde si on ženu, nie síce z kaštieľa, ale takú, čo jemu pristane. Nevidíte, že vaša dcéra mne skôr pristane?

VOZÁR (prudko): Vám nie — ó, nie! Vy sebe rovnej ľahko nenájdete. (Vozárka vstúpi.) Ani lampášom. Iba ak… (Spozoruje ženu.) Čo chceš?

Vozárka a predošlí

VOZÁRKA (na Bylovského): Čo už chcete toľko, i s tou vašou veľkomožnou z kaštieľa — povedzte už raz. Veď je to už naozaj pád s vami! (Mužovi.) Len si pováž! Rysuľa trochu kríva, nechali sme ju doma. Ale veľmi ryčala, vypravila som s ňou chlapca, nech popasie. Prišla mucha, krava vnohy, povláčila chlapca, vytrhla sa mu z rúk a hybaj nadol. Vbehla do brezovej hôrky pod kaštieľom, skryla sa vo vrbine v potoku. V horičke bola veľkomožná, kravu dala zajať. Chlapec pribehne domov povedať, ja pošlem po kravu, že je to naša, ale paholok prišiel bez nej. Že vraj pokutu platiť. Pováž si, je to rodina?

BYLOVSKÝ (prechádza sa, šuchá si ruky): Mohla nejsť do cudzieho.

VOZÁRKA: Nejsť! Ale hoviadko vie? A mucha — len keby prišla na vás, čo by ste robili!

BYLOVSKÝ (hvízda si): Ohnal by sa.

VOZÁR: Vedia v kaštieli, čia je krava?

VOZÁRKA: Akože by nevedeli! Veď paholok povedal.

VOZÁR (zamyslený): Hm, hm.

VOZÁRKA: Ty len vždy hm, hm — a nič. Keď ma z plátna obkradla, ty hm, hm; keď mi dali výplatok na posmech malý, ty zas hm, hm. Ale si ty chlap? Ešte jej peniaze požičiava! A nie že by sa odslúžila, ale odkáže po paholkovi: povedz gazdovi, že už nebude v mojom dvore mnoho rozkazovať. A ty zas hm, hm. Keby ja nebola žena, keby — ja by tej dala!

VOZÁR: Nájdem i na ňu korbáč — nájdem!

VOZÁRKA: Ale ty? Už si mal tam byť a povedať jej. Ej, veď by ja vedela!

VOZÁR: Ja nepôjdem, čo by tam hľadal. (Bylovskému podá ruku.) Ja pristávam — ale musíte slovo držať! Machnová von z kaštieľa — ináč nie.

VOZÁRKA: Ešte si s ním podávaj ruky! Veď on je všetkému vina. Keby nie on, ani by nečuchla.

BYLOVSKÝ (k nej): Vezmeme jej panstvo a kaštieľ. (Vozárovi.) Dáte mi splnomocenstvo, idem hneď do mesta, zažalujem ju na vašich tisícdvesto zlatých. Uvidíte, ako zatíchne a skrotne.

VOZÁRKA: Vy? Veď ste vy jej zať.

VOZÁR (smutne): Odo dneška je on náš zať.

BYLOVSKÝ: Dajte mi požehnanie, drahá mama. (Objíme ju.)

VOZÁRKA (bráni sa): Radšej tomu s rožky.

(Opona spadne)