Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 2


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

Kollár a Goethe

[15]

(Poznámky o jenských vplyvoch na Kollára)

Veľkí duchovia, ako i veľké idey nevystupujú osamelo, ale tvoria reťaz… ohnivo pojí sa k ohnivu či užšie, či voľnejšie. Národy robia pôžičky i dlžoby vzájomne, i keď sa bijú a nenávidia. „Závistná Teutonie, sauseda Slávy“[16] osobne vzhľadom ku Kollárovi vymazala svoj hriech z veľkej časti, pravda o vymazaní zločinov oproti „Sláve“, páchaných od Karola Veľkého po Wilhelma cestovateľa, posiaľ niet zmienky.

Kollár so svojou poetickou a politicko-národnou reformou nedá sa ani zďaleka myslieť bez Jeny a toho pohybu duchovného, ktorý zavládol v Nemecku od rokov 1812 — 1820.[17]

Sám zoznáva, i druhým je vyjasnené, že takzvaný „staronemecký“ pohyb, ktorý kulminoval vo Wartburských slávnostiach,[18] zobudil v Kollárovi túžbu za podobným vzrušením svojho plemena, takže rok 1817, v ktorom mladý slovenský teológ mašíroval na Wartburg za študentskými légiami Jahna a Massmanna, súvisí tesne jak s kultúrnopolitickými znelkami „Slávy dcéry“, tak s rokom 1836, v ktorom vyšla po slovensky jeho najdôležitejšia stať, „O literarnéj wzájemnosti mezi kmeny a nářečími slawskými“ v Kuzmányho „Hronke“ v Banskej Bystrici na Slovensku.

I v samom Nemecku bol tento pohyb novum novissimum[19] a prekvapil najviac nemecké vlády. Pred konečným rozbitím Pruska u Jeny roku 1806 deväť desatín všetkých vzdelaných Nemcov korilo sa Napoleonovi a francúzskemu politickému pokroku. Jedna tretina vlastného germánskeho Nemecka bola vlastne Franciou. Nám si je teraz ťažko predstaviť nemecký národ bez národnosti povedomej. Ale netreba zabúdať na fakty, veľmi charakteristické, ktoré dokazujú, že nemecká národná prebudilosť nie je veľmi stará. Známe je, jak Friedrich II., pruský kráľ, nielen sám písal len po francúsky, ba i opovrhoval nemeckou národnou literatúrou. Dvorné divadlo v Berlíne bolo čisto francúzske a až po smrti Friedricha II., dňa 25. decembra 1786 prestalo byť francúzskym a oddané bolo nemeckým hercom. Vo Viedni, v slávnom „Burgtheatri“ panovali italskí speváci a francúzski herci, až germanizátor Jozef II. premenil ho na nemecké divadlo. Francúzska vzdelanosť, francúzsky liberalizmus, francúzsky esprit[20] obájili Nemcov a o nejakom národnom protivenstve nebolo ani chýru. Naopak, milióny čakali poľahčenie a spásu od Západu v nemom obdive obra — ktorý skrotiac doma anarchiu, krotil národy jeden po druhom. Ešte i takí veľkí Nemci ako Knebel[21] a Schiller nevedeli nič o národnom pozdvihnutí ducha nemeckého, prvý chytal sa do eposu, zvelebiť majúceho Napoleona a druhý písal kusy zo života anglického („Mária Stuartová“), francúzskeho („Panna Orleánska“), italského („Fiesco“), španielskeho („Don Carlos“).

Napoleón prisurovo udrel na Prusko; Prusko prestálo, Nemci počali cítiť, že cudzí rozkazuje; to trochu počalo účinkovať. Sporadicky ukazoval sa národný protest. Vec prijala rozhodný impulz od východu — z Ruska. Ohromný národný, ba i ľudový entuziazmus ruského národa r. 1812 rozbúril nemeckého Michla,[22] čo sa i vtedy uznávalo. Uhland napr. spieva k pozdvihnutiu nemeckého národa:

Vorwärts! fort und immerfort, Russland rief das stolze Wort: Vorwärts!

[23]

Nemci počali i skutkom: nastalo povstanie národa, zjavili sa Arndti a Körneri,[24] a nech čo chcú hovoria o romantickej škole, až ona Nemcov naučila po nemecky dýchať. To bolo jedno, čo Kollára unášalo a dalo mu podnet k paralele! Keď vy, prečo nie i my? Pangermanizmus wartburgský stal sa vonkajším nárazom pre panslavizmus kultúrno-literárny, ktorého prvým reprezentantom je Ján Kollár Mošovský.

Ale jenský pobyt Kollárov mal naňho ešte iný, celkom rozdielny vplyv. My máme dosiaľ veľmi sporé zprávy o tom, ako Kollár poznal sa osobne s Goethem. Vieme len to, čo sám napísal v „Pamätiach“;[25] možno podarí sa časom nájsť o tom stopy v odkliatom už archíve Goetheho. Pre nás je asnáď zaujímavo zopätovať si, akého fenoména našiel Kollár v rokoch 1817 — 1818 inkluzíve v Goethem, a dľa toho súdiť a posteriori[26] o dojmoch, ktoré museli na Kollára mocne vplývať; a skutočne, ačkoľvek uňho prevládal vplyv nového nemeckého vzrušenia, ktorému Goethe stál v istej chladnej vzdialenosti, v dielach Kollárových nezmazateľné sú stopy ovzdušia weimarského.

Áno, Goethe stál mimo nového pohybu. On celý korenil v časoch predošlých a rozvil sa primohutne-samostatne, než by sa mohol dať zachvátiť búrnemu prúdu. V tie časy, keď ho Kollár vídaval v Jene (tam mal úrad inšpektora nad vedeckými a umeleckými ústavmi), starého majstra, bolo dávno po živšej perióde, do ktorej ho vtrhol nepokojný, zimnične činný Schiller. Po smrti Schillera (9. máj, r. 1805) utiahol sa Goethe do svojho neprístupného klasického hradu. Márne by bolo myslieť, že ho tým samým zabudli a necítili jeho vplyv. Pravda, denný interes, ba i literárny vkus i akútne potreby dňa išli svojím prúdom pomimo jeho weimarského domu. Verejnú literárnu mienku silne pohýbal románom „Wahlverwandschaften“[27] (r. 1809). To bol posledný aktuálny jeho čin, ktorý zasiahol do dňa. Potom už pracuje na troch dielach, ktoré vcelku boli chladné pre pálčivosť okamihu: dokončieva druhý diel „Fausta“, píše svoju autobiografiu a zaoberá sa pseudovedeckými dielami („Farbenlehre“[28] atď.). Rokom pred príchodom Kollára (r. 1816) utratí ženu (Christianu Vulpiusovú) a zaoberá sa umelecko-historickými štúdiami. No pritom nevyschol zdroj poézie: on básni a rozmnožuje svoj „Westöstlicher Diwan“,[29] ktorý počal r. 1814. Trebárs už nestojí v popredí zimnične činnej literárnej armády, on je vždy jej štábnym generálom. Naňho počúvajú ako na orákulum, trebárs vedia, že nejde s mladými Germáncami, menovite v nenávisti Francúzov. K novému národnému patriotizmu nemeckému nenávisť Francúzov bola nevyhnutná. Goethe nemohol cítiť nenávisť k národu, ktorého synovia ho už čo chlapca vo Frankfurte v rodičovskom dome zaujali, nemohol nenávidieť Napoleona, ktorý po rozhovore s Goethem v Erfurte riekol: „Voila un homme!“[30] t. j. konečne som našiel medzi Nemcami veľkého človeka. Ani len potom, keď Nemci zmohli sa na svoj takzvaný „Freiheitskrieg“,[31] Goethe nevedel sa pripojiť k tomuto národnému pohybu, ba syna Augusta nedal za dobrovoľníka, vzdor jeho iskrennej žiadosti.

No akú postavu mali šťastie v ňom vidieť mladé oči oduševnelého Slováka. Čo všetko skrývalo sa za touto exelenciou, inšpirujúcou bibliotéku ženevskej univerzity! Aká suma ohromná duchovných pokladov, aký snem nesmrteľných typov! Či to neodvážilo horúci patriotizmus mladých nadšencov, za ktorými nebolo nič okrem oduševnenia a ultragermánskych, Goethem neodobrovaných krajností?

Goethe stál v ten čas zase osamelo, nádherný živý pomník periklesovských časov weimarských. Neprístupný živým dojmom, hľadal nové formy a nové zvuky poézie. Orient doviedol ho pomaly i k bližším národom: on obzerá sa po slavianskych témach; juhoslavianska epika ho mocne zaujme a ponúkne k pobásneniu, prekladá z češtiny, hľadá národné piesne. Jasne a vnímavo hľadí na literatúru, prijíma všetko, ale ďaleký je sám vnoriť sa v nový prúd. Bojovná politika v literatúre je mu nie po chuti. On nehrmí na nové úkazy, ale ich tichou rukou odmieta. A čo už stojí všetko za ním! Aký dojem pocítil vnímavý, štúdiami presilený Kollár, keď videl tvárou v tvár tvorcu „Fausta,“ šesťdesiatosemročného muža, krásneho ako Zeusa, obloženého zôkol-vôkol ustálenou, nemeniacou sa slávou a svetovým vehlasom. Čo i literatúra zabočila na iné cesty, hľadala témy v mlhavom veku romantiky, strašidiel, zle rozumeného pseudochristianizmu, Goethe bol centrom všetkých vysokých snáh a jeho weimarský dom cieľom neustálych pútí.

A dojem Goetheho, ako umeleckej osoby, s jeho jasnosťou a objektívnosťou vidíme u Kollára dosť zreteľne v mnohých znelkách, klasicky tichých, formálne bezúhonných, ale nadovšetko v jeho „Predspeve“ k „Slávy dcére“, ktorý s obsahom novovekých nacionálnych prúdov je formálne goetheánsky vydržaný, pravdivý, vyšlý nie z reflektujúceho ducha, ale priamo z intuície. Tu Ján Kollár je veľkým básnikom, ďaleko prekonavší predchodcov svojich a nedosiahnutý ani jedným jediným následníkom. Povedzme si pravdu, v tento slávnostný deň, ktoráže báseň česko-slovenskej literatúry dá sa postaviť na jednu úroveň s touto tichomohutnou básňou, tečúcou ako ohromná rieka majestátnym nezastaviteľným tokom? Mramorová čistota a pevnota jeho myšlienok, celistvosť nálady a citu, miernený oheň vysokým umením, vysoko profétický tón, to všetko premohlo nezrovnalosti formy distichov a nútenosť jazyka, ktorý nerád dáva sa pod jarmo starolatinského veršovania.[32] Tak asi osedlal i Goethe nepokorný, tvrdopyský nemecký jazyk v „Rímskych elégiách“, až dostal lahodu Propertiovho melodického veršovania.

Goethe povzbudzoval mladého Kollára k literárnej činnosti, čo mohlo mať dosť hlboký dojem: no nad toto všetko tajnou mlunnou silou velikých duchov žilo v ňom bezprostredné dotknutie sa olympickej sféry tohto velikána v duchovnej ríši všetkých národov, tvorcu nesmrteľných typov: Fausta, Gretchen a Mefistofela. Tak prenáša sa iskra génia od národa k národu vzdor hrmotným bojom a rozdeľujúcej plemennej nenávisti.



[15] „Národnie noviny“ 1893, č. 89

Napísané z príležitosti stého výročia narodenín Kollárových.

[16] „Závistná Teutonie, sauseda Slávy“ — z predspevu „Slávy dcery“; Teutonia vo význame Germánia

[17] toho pohybu duchovného, ktorý zavládol v Nemecku od rokov 1812 — 1820 — v protinapoleonských vojnách (Befrejungskriege) vzrastal nemecký nacionalizmus

[18] vo Wartburských slávnostiach — Slávnosti na Wartburgu konali sa každoročne na počesť reformátora Martina Luthera. Začiatkom XIX. storočia nadobúdali čoraz viac nacionálneho charakteru, ktorý sa výrazne prejavil zvlášť roku 1817 z príležitosti 300. výročia reformácie, kedy mali tieto slávnosti bojový ráz.

[19] novum novissimum — (lat.) nový-najnovší

[20] esprit — (fr.) duch

[21] Knebel — Knebel, Karl Ludwig (1744 — 1834), nemecký básnik

[22] národný, ba i ľudový entuziazmus ruského národa r. 1812 rozbúril nemeckého Michla — roku 1812 ruské vojská porazili Napoleóna; nemecký Michl — názov pre nemeckého filistra

[23] Vorwärts! fort und immerfort, Russland rief das stolze Wort: Vorwärts! — (nem.) Doslovný preklad: Vpred! ďalej a stále ďalej, Rusko volá pyšné slovo: Vpred!

[24] zjavili sa Arndti a Körneri — Arndt, Ernst Moric (1769 — 1860) a Körner, Karl Teodor (1791 — 1813) sú nemeckí básnici, ktorí pozdvihli svoj hlas za slobodu národa.

[25] v „Pamätiach“ — kniha „Paměti z mladších let života“ vyšla v Prahe roku 1863, po slovensky v Martine roku 1950

[26] a posteriori — (lat.) dodatočne

[27] „Wahlverwandschaften“ — (nem.) „Výberové príbuzenstvo“

[28] „Farbenlehre“ — (nem.) „Náuka o farbách“

[29] „Westöstlicher Diwan“ — (nem.) „Západovýchodný diván“

[30] „Voila un home!“ — (fr.) „Ajhľa človek!“

[31] „Freiheitskrieg“ — (nem.) „Oslobodzovacia vojna“

[32] Propertiovho melodického veršovania — Propertius Sextius (okolo r. 50 pred n. l. — 15 po n. l.), slávny rímsky básnik, ktorého básne vynikajú formálnou dokonalosťou a plynulosťou.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.