ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[39]

Ján Hollý narodil sa dňa 24. marca 1785 na Búroch, v Búrskom Sv. Mikuláši, v stolici prešporskej, v okrese malackom. Jeho otec menoval sa Vavrinec Hollý, matka Alžbeta rodená Blečáková. Dedinský jeho učiteľ menoval sa Juro Černý — z jeho školy prešiel do Skalice do druhej normálky,^[40] kde pod učiteľom Jánošim dokončil i druhú a tretiu gymnaziálnu triedu a tým dosiahol to najvyššie, čo v Skalici dosiahnuť mohol. Do štvrtej triedy musel do Prešporku; jeho učiteľom v nej bol Gábor, v piatej Pollinger, v šiestej Bučanský, v tie časy slávený latinský veršovník.

Jeho bystrosť a pilnosť spozorovaná bola — pri akej príležitosti, nevedno — biskupským vikárom Viltom, ktorý ho prijal do seminára arcibiskupstva ostrihomského už r. 1802 a do Trnavy študovať poslal filozofiu a teológiu. Jeho profesori filozofie boli: Becelt, Lang a Halás; teológie: Korbélyi, Jordánsky, Pristavský, Adamkovič a literát Juro Palkovič, známy prekladateľ Písem svätých a veľkodušný nakladateľ slovenských kníh, medzi nimi i kníh Jána Hollého.

Hollý už počas svojich štúdií oddal sa tuho na veršovníctvo; vtedy preložil Vergíliove „Eklógy“ a homérovskú „Batrachomyomachiádu“. Táto posledná nevyšla nikdy tlačou, práve ako nevyšli na svetlo ani jeho preklady Horáciových „Satýr“, „Náboženské piesne“ a „Selanky“, básnené počas štúdia a v prvých rokoch kaplánstva. Boh zná, kde nachodia sa rukopisy?

Na kňazstvo vysvätil ho biskup Raušer dňa 20. augusta roku 1808, vikár Arady udelil mu miesto kaplánske v Pobedíme, v nitrianskej stolici, v okrese novomestskom, kde úradoval od 14. októbra 1808 až do 22. decembra 1811. Tu počal prekladať Vergíliovu „Eneidu“. Následkom prechladnutia dostal do nôh hostec, ktorý ho trápil po celý život.

Biskup Raušer a vikár Arady poslali ho na to do Hlohovca (Fraštáka), skadiaľ roku 1814 dňa 13. februára prešiel na faru v Maduniciach pod patronát grófa Jozefa Erdődyho.

Skromné, no samostatné postavenie, krása okolia blahodarne účinkovali na jeho poéziu. Letným časom básnieval v blízkom háji, Mlíčom zvanom, pod vekovým dubom, často ospievaným básnikom, slávnym po šírej zemi slovenskej. No k dubu už neputuje noha vzletného študenta alebo ideálneho rodoľuba: pred niekoľkými rokmi udrel doňho hrom a tak ho porúchal, že vyhynul. Mlíč vyťatý bol ešte za jeho života.

Idyla Mlíča a vekového dubu najvypuklejšie zachovala sa zásluhou Ľudovíta Štúra, ktorý bol básnika zastihol pod dubom pri práci a sám nepozorovaný, dlho hľadel na starca, zahrúženého v dumách. Entuziastický Štúr často rozprával o tejto scéne so zápalom, a len Homéra uznával prototypom nášho slovenského pevca. Konečne zápal Štúrov dá sa vysvetliť. On videl milovaného a obdivovaného muža medzi stromami utešeného hája. Slnko sálalo svetlom a teplom, objal jas žírne polia madunické, vozduch vibroval krištáľovými vlnami — a tam v tuhej tieni, pod košatým dubiskom, pri šume listového mora, pri švehole vtáctva, chladom a vôňou obliaty sedel náš vajdelota,^[41] šedivú hlavu pozdvihoval, veľké, jasné oko upriamené do diaľky, do šíriny bezkonečnej, v nejž rástli jeho postavy, blýskali zbrane a kúdolil sa bojovný prach nad slovenskými vojskami! Akou radosťou zatrepotalo srdce citného Štúra, ktorého každá potešiteľná vec rozochvela radosťou temer chorobnou, naopak chýr smutný rozbolestil až k smrti. A pre slovenské duše zostane Hollý v tomto položení typickou postavou, v Mlíči pod košatým dubom, okrúžený krásami prírody. Čas zametie ostatné stopy jeho pozemského všedného života, no obraz básniaceho starca bude večne spojený so spomienkou na veštca slovenského.

V Maduniciach, dosť pocvičený vo veršovaní prekladmi, počal Hollý samostatné pôvodné práce svoje. Na prvom mieste stojí „Svätopluk“, práca troch rokov (1827 — 1830). Vyšla len pozdejšie, a síce r. 1833 nákladom Juraja Palkoviča, kanonika ostrihomského a bývalého jeho učiteľa, v Trnave, v tlačiarni Jána Krstiteľa Jelinka. Bolo to prvé jeho rozmerné dielo pôvodné a zostalo i najzávažnejšou tvorbou jeho múzy.

Dojem „Svätopluka“ na našu vtedajšiu inteligenciu bol mohutný. Nám ťažko si to predstaviť. Do Hollého „Svätopluka“ nemala spisba naša diela pôvodnej, samostatnej koncepcie. Slovenskí „veršovci“ uspokojili sa veršíkmi, ktoré síce čo do formy boli bližšie slovenskému ľudu, no čo do obsahu a zmyslu boli melké, moralizujúce, žiadnej vnútornej sily nemajúce hračky. V tie časy i susedná literatúra česká nebola omnoho viac. I tam veršovalo sa fádne a písalo široko utľapkanou prózou bez ducha a soli. Nadto jarmo pseudoklasicizmu utláčalo každé slobodnejšie hnutie. Ján Kollár vzrušil síce svojimi sonetmi mysle, jeho prízvukové trocheje budili cit pre formu, no oduševnenie Kollárom vyzvané bolo z veľkej čiastky politicko-národné, jeho pátos abstraktný, dielo jeho pozostávalo z konglomerátu blýskavých, vysokopoetických a prozaicko-didaktických miest, celku a jednotnej idey v ňom nebolo, Petrarca a Dante mocne zvučali z jeho veľkej básne.

Tu povstane razom skromný kňaz; z tichej dedinky, z osamelého hája vyrastie jednotný, silný, duchom slobodný epos, z jednej liatiny, harmonický, vysoko umelecký celok. Pravda, Hollý, následkom svojho vzdelania, mocne vtiahnutý bol do kruhu starých foriem; on prevzal reči našej nepríhodný hexameter, utvoril si slovenskú metrickú prozódiu, ktorá zo slovenských, správne prízvukovaných slov narobila netvôr, nútila slovosled skaziť v miere až úžasnej. On šiel i ďalej, nielen metriku, ale i celý chod básní Homérových napodobnil. No on tešiť sa mohol slovom Goetheovým:

Forma vnešná a napodobnenie zovnútorných podmienok zostane, pravda, vždy balastom Hollého básnického tvorenia, ony, žiaľ, sú veľkou haťou ku všeobecnému rozšíreniu, znárodneniu, k organickému stroveniu jeho veľkolepých diel. Kto ich skanduje, kazí reč a slovenský prízvuk, kto ich bez skandovania poníma, vidí pred sebou poetickú prózu so zlým slovosledom. No pozrime cez túto formu do jadra: i ukáže sa nám duch slovenský vo svojej čistote a originálnosti, ukáže sa nám básnik širokých rozmachov, horúceho citu, fantázie samorastlej a bujnej, syn svojho ľudu, prorok lepších duchov, miláčik múzy a tlmočník čisto národných, špeciálne slovenských túžob a nádejí. Len veliká, geniálna hlava mohla vzdor forme, cudzej a jazyku nášmu neprístojnej, takou samostatnou silou zobraziť a stelesniť naše slovenské ideály.

„Svätopluk“ je literárne epochálnym, posiaľ neprevýšeným, a keď prizrieme sa dokonale, jediným opravdu epickým dielom u veškerého západného Slovanstva. Epika v tak kolosálnych rozmeroch nenašla u nás svojho vajdelotu okrem neho; pravda, i vek náš a bežný vkus nepraje široko epickým tvorbám. Dnešný vkus ľubuje si v epizódach markantnejších, stručnejších opisoch, on nemá času plávať dlhými vlnami epickej šíriny.

No v „Svätoplukovi“ razom videli Slováci samých seba, a nie čo raba, ale čo národ, rozhodujúci nad osudmi svojimi. Svätopluk, stalo sa menom drahým pre našu stranu, menom, búriacim zlosť u vrahov a potrimiskárov odrodilých. Od tisíc liet prvý raz zaznelo meno Slovák čestne, silne a povedome. A čo je znakom veľkej poetickej sily, toto znenie nebolo smiešnym, prepiatym, vzdor všetkej súčasnej pohane a potlačenosti. Skvelý ináč Chalupka, chcejúc nám podať heroickú epopeju v svojom „Mor ho!“, v súdnom čitateľovi budí dobrodušný, tomášovský úsmev. Všetky krásy, dikcie, vzlet reči, brilantné prevedenie neutlmia v nás pocit, ktorý nám šušká o nepravde vnútornej týchto scén, ničím skutočným neodôvodnených. Podobný pocit nikdy nezavláda nami pri čítaní „Svätopluka,“ ačpráve i Hollý veľmi dôveruje slovenskej bojovnosti.

Jednotlivosti vo „Svätoplukovi“ vyšinuli sa na vysoký stupeň, ony porovnať sa môžu s najlepšími miestami najlepších epikov. Spustenie sa Černoboga z pekiel na svet, jeho priezor nad čertmi — naozaj, Dante redivivus.^[43] Smelo tvrdíme, že iba pseudoklasická forma je príčinou, že národ náš mnohé miesta „Svätopluka“ nespieva, ako spievajú italskí gondolieri kancóny svojich poetov.

Po dokončenom „Svätoplukovi“ oddýchol si básnik pri svojich „Selankách“, ktoré, čo do poetickej ceny, stoja na rovnom stupni so „Svätoplukom“. „Selanky“ tieto, ačkoľvek ani pri nich neopustil pseudoklasickú formu, niesli ho až do samej blízkej blízkosti nášho ľudu, ktorý poznal znamenite. Tu už nemusel tak napínať fantáziu: sama príroda ležala pred jeho umným okom a podávala mu materiál, ktorý jeho básnický duch spracoval, ušľachtil a zaokrúhlil. „Selanky“ tieto ničím nerovnajú sa sladkastým neprirodzeným selankám francúzskych a nemeckých poetov staršej doby, kde pastieri vystupujú v hodvábnych pančuchách a strieborných sponkách, pasáčky majú šatôčky z drahej látky, náušnice zlaté a topánočky safiánové. Nie, Hollý, zdravý dušou a umný hlavou, realistom ukázal sa v „Selankách“. Nič tak nesvedčí o jeho pôvodnosti a vysokom poetickom nadaní ako tieto „Selanky“. Spolu i láska jeho k ľudu žiari svojimi najteplejšími lúčmi. I reč jeho je ohybnejšia, mnohostrannejšia. Žiaden budúci lexikograf slovenský nemôže na boku nechať Hollého „Selanky“, on musí z nich čerpať. K rozvoju slovenského jazyka viac prispel Hollý, než všetci teoretici a gramatikári pred ním. On našiel surový materiál, jazyk neohybný, literárne chudobný, a už v r. 1834 vidíme Hollého narábať s ním samostatne a všetko vyslovovať jasne, úplne a plasticky.

Nasledovali ešte dva eposy, „Cyrilo-Metodiáda“ a „Sláv“. Prvý (1833 — 1834) je v jednotlivostiach rovný jeho prvému dielu epickému, čo do koncepcie mu, pravda, ustupuje. No ešte viac než samé básne prichodí nám obdivovať predmluvu k prvému a doslov k druhému. Životopis slavianskych apoštolov, Cyrila a Metoda, odokrýva nám Hollého v novej podobe; on je prvým Slovákom, čo odhaľuje pred súčasnými rodákmi históriu týchto osvetiteľov, on prvý podáva súbornú prácu o bájosloví predkov našich. Jestli chceme pravdivo oceniť tieto práce, musíme pomyslieť, že Hollému nekynulo svetlo univerzít, ani nemal prístupu k prameňom biblioték, ani neobcoval so slavistickými učencami, tak riedkymi v tie časy. A predsa čo do mytológie dnes nestojíme ani o piaď ďalej, než stál Ján Hollý. Jeho vysvetlivky k „Cyrilo-Metodiáde“ sú dôkazom jeho velikých i hlbokých známostí a akuratesy znania. Hľadajte, či nájdete podstatnú mýlku! A predsa rozširujú sa ony po širokých poliach histórie, geografie, cirkevnej histórie, archeológie atď. Nikdy nie mi je Hollý viac ľúbeným, vysokým a podiv vzbudzujúcim, ako keď preberám sa v týchto jeho vysvetlivkách a predmluvách. Naozaj, svetlo v tmách, iskry ducha v mŕtvote, prúd vody živej na púšti. Také niečo nachádza sa iba u božích vyvolencov. Vôbec éra Hollého vyznamenávala sa prísnou prácou: to, čo jej chýbalo vzhľadom na krásu, čistotu a správnosť jazyka, nahradila solídnosťou a objemom diel. V nej povstali tri monumentálne pomníky slovenského ducha, obetavosti a pilnosti: preklad Písem svätých Juraja Palkoviča, „Slovník“ Bernolákov a „Spisy“ Jána Hollého. Od tých čias neuzrelo svetlo sveta slovenské dielo, rovné oným čo do objemu a dôležitosti vedeckej a literárnej.

Vzhľadom na poznámky, predmluvy, ba i jeden predspev (k „Cyrilo-Metodiáde“) k Hollého básňam nutno nám poznamenať, že Viktorin velikú chybu urobil, vynechajúc ich z posledného vydania.^[44] Bez nich ťažko je urobiť si o Hollom celistvenný, verný obraz.

„Sláv“ povstal r. 1836, je posledným z jeho veľkých samostatných prác. Badať niečo unavenú ruku a reminiscencie na „Svätopluka“. Použitie málo svedectiev, ktoré jestvujú o náboženstve pohanských predkov našich, je majstrovské; vo všetkých troch eposoch musíme žasnúť nad znalosťou krajov slovenských; Hollý neukrivdil žiaden kút nášho Slovenska, všade zná rieky i vrchy, všade je doma, a tak nosia tieto básne zovnútorne pečať čistého Slovenstva. Z ďalších jeho diel spomenúť nutno výtečné „Žalospevy“ (1837 — 1838), desať básní veľazdarilých. „Ódy“ (1839) majú v sebe nejednu poetickú perlu, a ako lyrika otvárajú nám subjektivitu básnika. Veľmi citné je, keď skromný básnik zahorí po sláve básnickej v „Óde na Mlíč“:

I naplnilo sa uňho, že každý básnik nadchnutý je šľachetnou ambíciou slávy a pochvaly.

A dôvera v seba a svoje diela zračí sa v „Óde na Rišiaka“, vôbec iste jednej z najvýtečnejších:

Bližšie vhĺbenie sa do ducha poetovho nedopraje mi dnešný priestor slávnostného čísla,^[45] považujem to za dlh, urobiť to raz na inom mieste, viac priestrannom.

Ďalšie priebehy jeho života sú známe, môžem len letmo prejsť cez ne. Sotva stačil básnik dokonať svoj katolícky spevník^[46] (metrický) zastihlo ho nešťastie: hostecom skľúčený, ohrozený bol požiarom, len s biedou vyniesli starca z horiaceho staviska. Na to nasledovala jeho deficiencia:^[47] on odobral sa toho roku dňa 1. júla na Dobrú Vodu k svojmu priateľovi farárovi Lackovičovi. Lámka zosilila sa, oči ochabli, no on predsa ešte dokončil druhý svoj „Spevník“, už rýmovaný. Ajhľa, veľký duch jeho cez pseudoklasickú kôru vycítil, kde väzela pravda a krása formy! Pri konci života našiel chodník pravý, no slabá už bola noha jeho k voľným prechádzkam po jarej nive!

Lôžko pútalo ho k sebe vždy častejšie, počiatkom roku 1849 uľahol, aby viacej nevstal. Zdielajúc osud majstra svojho Homéra (Hollý oslepol celkom na jeseň r. 1847), temný telesne, on čo vždy jasnotu ľúbil i rozširoval, dňa 14. apríla toho roku, v deň debrecínskej proklamácie o detronizovaní Habsburgov, zomrel tíško v šesťdesiatom štvrtom roku svojho života, plného utrpenia, práce, námahy, bôľov a predsa požehnaného, svätého.

Málo slávy dostalo sa mu za života. Najkrajšie ospieval ho dr. Jozef M. Hurban v treťom ročníku „Nitry“.^[48] Báseň je veľmi známa a obsahuje v sebe celú sumu života a pôsobenia velikého človeka slovenského. I pri jeho smrti nezatriasol sa tatranský život. V surmách dňa nevidno, ticho skonal veľký básnik, sotva že mal na pohrebe niekoľko bližších známych.

Najdokonalejšie vydanie spisov Hollého je od Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. V štyroch zväzkoch v Budíne. Nenie viac k dostaniu. Vyšlo 1842. roku; v ňom chýba iba „Katolícky spevník“ rýmovaný. Vydanie 1375 strán velikej osmorky, obsahuje do 50.000 veršových riadkov.

Až po smrti ozvali sa dôkazy lásky a uznania — ako to voždy býva. Slováci zobrali sa a postavili spevcovi svojmu krásny pomník, jediný na našich stranách, ku ktorému prispelo umenie sochárske. Slovenský sochár Ladislav Dunajský navrhol i previedol jeho poprsie, ktoré okrašľuje vkusnú pyramídu nad hrobom Hollého na Dobrej Vode. Odkrytý bol dňa 11. mája 1854 u prítomnosti mnohých výtečných mužov slovenských.

My ctíme v Hollom jedného z najväčších prvobuditeľov a učiteľov národa, a keď i poézia jeho v suchých ramenách školského pseudoklasicizmu nemohla vyšinúť sa na výšku tú, ku ktorej mohol dospieť základom svojho talentu, predsa prospel spisbe našej ako žiaden z jeho súčasných dejateľov. Večná mu pamäť!