Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 2


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

Ján Hollý

[49]

Po prvé jasne vyjavený cit, najurčitejší výraz tohto nového ruchu, nachádzame u Jána Hollého. Nechceme brať zásluhu iným pred ním cítiacim srdciam a pred ním mysliacim hlavám, či by ony boli v reformačných, či protireformačných táboroch, no ja by som ich vradil do inej kategórie. Hollý vymyká sa jedným i druhým; on síce opieral sa o ich práce, ale v histórii myšlienky bol prvým, už báječne rozvitým mužom. Pravda, on bol poeta. Ale to sú tí praví proroci, to sú vždy iniciátori nových dejov. Jeho spisy nečíta terajšie pokolenie, ale, nevediac samo, z neho žije, a nebyť jeho, cele ináč by žilo duchovne. Lebo tie prvé pramene rieky sú vždy v úkryte hôr a predsa sú ony počiatkom rieky. Darmo banovať, že Hollého „Selanky“ nespieva náš pastier, ako kancóny Torquata Tassa[50] otrhaný gondolier. To patrí inam. Torquato Tasso nebol iniciátor, ale produkt už hotovej kultúry, jej výkvet. Hollý bol nie výkvet kultúrnej doby, ale syn bezgramotného, spiaceho, samého seba neznajúceho, primitívneho ľudu, on bol pramienkom, z ktorého mala povstať rieka kultúry a národného života. On neopustil úzky, najbližší kraj svoj, ani len Slovensko neznal názorne celé, nikdy oko jeho telesné nevidelo „ohromné sto Lebov, sto osadlích v Klíně majíce Tatri Dolín“, nevidel, „ako sa prudké Hronu Bistrini liščá!“ ale Mlíč a Madunice, Búr a Dobrá Voda boli mu kvapkou, v ktorej zrkadlilo sa slnko nielen Slovenska, ale i Slavianstva. Slovákom bol i v tomto ohľade. Sám zo seba rastúc, stal sa celkom. A tu je to, čo sme povedali, že hádam je príčinou slovenskej bezosobnosti navonok, Hollým prelomené. On prvý povedome počal v sebe i v dielach umelecky znázorňovať Slovákov, slovenský byt, slovenskú národnosť, slovenskú históriu i slovenský ľud, i slovenskú fantáziu. Čo premeškali veky, on schytil. To nie čin politika, nie diplomata, ani nie poetu a filozofa: to je intuícia; on tak narástol z milosti božej.

Nejdeme tu rozberať jeho diela čo básnika, ačkoľvek bol veľkým, čistým básnickým géniom, ale uvážiť ako prvého, pravého Slováka, ako takého i Slaviana. Jeho „Pohľad na Slovákov“ objíma všetky žijúce i vyhynulé vetvy slavianske a ich sídla. Óda „Na Slovenský národ“ je ešte silnejšia. Keď už vyplakal sa nad hrobmi zahynulých Slovákov (on tak menuje všetkých Slavianov), spieva: „Než všeckích ani zlá Nemcov a ohnivú žúrících Vsteklotú jak Tigri Mongolov, ukrutních ani Turkov zbroj nevládala vihlaviť! Nezmohlí trvajú ešče Slováci a udatní Čechové, ešče Moravcov a hojních mnoztva Polákov rodné obracajú polá. Dovčil neznované v Obraňe Zástupi Chorvátov, zmužilí povčil i Dalmati, aj Bosňáci i Serbi z wolgárskú (bulharskú) vzdorujú Silú. Ohromné po celích troch Zemi Okruhoch veľkú kvitne mocú Rusko, a berlové rozlehlému na Šírku dává Polsvetu rozkazi. O moj roztomilí Národe Slávi, ďál rozmáhaj sa porád, a vždi pribívaním jak zdárné Lipi Zrostem, dávnejšú vinahraď Ztratu.“

Kde sa to nabralo u búrskeho rodáka, tá šírina, tá hrdosť, tá pevnota v časoch, kde na každej vežičke zvonili Slovákom? A ešte viac dokazuje scéna so Sreznevským.[51] („Slovenské pohľady“, ročník XIV, z roku 1894, strana 116 — 118.) Bez sĺz neprečíta ju žiaden citnejší Slovák. Ona doplňuje veľmi postavu Hollého v tom zmysle, ako ho chápeme. Najčírejší Slovák padá do ramien neznámemu ruskému bratovi — jedine citom svojho Slovenstva. Tým citom vidí Hollý najväčšiu biedu národa svojho, odrodilstvo. „Iďte mi tehdi z Očí, kde sa kalné Vodstvo zebírá, kde Škrekláci kričá a Wrani Kráki vedú; noste Ľuďom na Znak preohavné Úskoka Méno, noste ritú v Čelách Odrodilosti Pečať.“ A slovenský ľud! Jemu venoval najdrahšie skvosty poézie svojej v „Selankách“ už vtedy, keď ľud bol iba predmetom zdierania, roboty a dežmy. To znamenalo už naozaj do umeleckých foriem vkladať národ svoj, stavať mu dom, nie už z dreva a hliny, ale z kamenia a železa duchovného. Jestli potomná škola prešporská,[52] a čo s ňou súviselo, bola mnohostrannejšia, modernejšia, hybkejšia, no k idei Slovenstva nemala čo v podstate pridávať. Z týchto a ešte mnohých iných príčin datujeme od Hollého, ako spisovateľa i ako osoby, počiatok slovenskej duchovnej renesancie. Bár by mladé naše pokolenie neľakalo sa antikizovaných foriem a privinulo Hollého k hrudi. Nech ho nemýli, že Hollý neutvoril priamo školu; so školami to všelijako býva: mnohé sú len historikmi literárnymi vynájdené, aby ich metodika svietila sa pravidelnosťou. Škola Hollého je veľká, keď i nie literárna. My sme všetci jeho duchovné dietky. Bez jeho smelého, osamelého pokusu vložiť národný slovenský byt do umenia, neboli by sme mali velikého prešporského pohybu, ani nebolo by možné bývalo zatriasť masami roku 1848 a 1849, aspoň tak, ako sa stalo. Nedarmo pod dubom Mlíča dlievala nielen ľahko podkasaná Umka „Selaniek“, ale i obrnená Pallas Athéna. Hollý naučil hľadieť na národ i ako na teleso všenárodné, i ako na časť veľkého plemena, i konečne na jeho indivíduá, jeho ľud, jeho kraj. Národ náš nevypracoval sám v sebe povedomú národnosť, ani ju nezdedil tak, ako dedíme po rodičoch formu tela, sluch, zrak, ale iba ju konzervoval v jej materiáloch. Hollý prvý s veľkým talentom vyriekol slovo čarodejné: ty si, tak sa voláš, z takého si plemena, takú máš minulosť a budúcnosť. Lenže to neurobil didakticky, ale umelecky, preto pred ním kráčajúci didaktici stoja osamelo len čo naše drahé pomníky, Hollý prešiel v národ a žije v ňom. On nás požehnáva ešte z dobrovodského hrobu.

*

Hollý bol sám, a jeden muž vo vojne neráta čo vojín, generál ducha bez vojska nemôže vplývať na rozhodnutie. V Prešporku počali robiť stádne. Tam už neboli tiché, od sveta odtrhnuté Madunice, ale živé centrum vtedajšieho duchovného i politického ruchu. Nie po farách, nie do kapitúl, nie po diasporách,[53] blízkych Hollému, ale do kruhu slovenskej mládeže prešporskej najživšie vniklo Hollého učenie o národe ako o predmete umenia. Príprava ovšem bola tam cele iná, racionalisticko-filozofická. Človek by si myslel, že títo racionalisti, voľnoduchovia a filozofi, ešte k tomu temer do nohy luteránski, budú tvoriť istú opozíciu ducha Jura Palkoviča, Rudnayho, Palugyayho, Obermayera, Bernoláka, Bajzu a konečne i Hollého. Ale nie, naopak. Prešporská škola síce nepridala sa k jazykovej obnove fándlyovsko-bernolákovskej, držala sa formálne česko-slovenčiny, takže vtedy povstala tá mienka, že slovenčina je jazykom katolíkov, česko-slovenčina evanjelikov, ale ona prejala hádam najdokonalejšie duchovné dedičstvo Hollého. Nadto išla do života. Nepovstali síce také foliantové vydania, akými honosí sa Bernolák, Palkovič, ale jej spoločenské, literárne a kultúrno-národné prejavy išli už do živého národného tela. Neutvorila ani tieň Hollého „Svätopluka“, „Cyrilo-Metodiády“ a „Sláva“, ale rozpŕchla sa po dedinách a mestečkách, vysielala cestovateľov, jedným slovom, z kabinetu vyšla na námestie.

Preto Hollého básnenie nevyvolalo žiadnej temer opozície u nepriateľov, literatúra bernolákovská mala odberateľov všade, i dosť vysoko. Tichý Belanský, biskup banskobystrický, bez najmenšieho protivenstva smel byť jej patrónom. Celý rad zemanov taktiež. Tu nebolo ešte žiadnej politiky, lebo nebolo života.

Škola prešporská, na čele majúc dokončeného študenta Štúra, pozostávajúca temer výlučne zo študentov, razom narazila na tvrdú opozíciu mocných. Jedna biedna katedra reči slovenskej na prešporskom lýceu stala sa predmetom štátnej akcie. Nevinná táto katedra povstala roku 1803 s učiteľstvom Jura Palkoviča a bola bezplatná, neobligátna, až roku 1825 preddunajský dištrikt zložil 300-zlatovú, píšem tristozlatovú fundáciu na túto katedru. Za týždenné dve hodiny dostával Palkovič ročne 38 zl., píšem celých tridsaťosem zlatých. Táto mizéria predsa postačila, aby vychovala Fraňa Palackého a Jána Kollára, ktorí so Šafárikom, nie síce lyceálnym žiakom, ale náhodou tam zdržujúcim sa vychovávateľom, stali sa trojhviezdim na nebi celého Slavianstva. To bol už „hazaárulás“,[54] tvrdí milenárny historiograf prešporského lýcea, nejaký Markusovszky Sámuel, lyceálny profesor. Ale to ešte nebolo to pravé. Až Ľudovít Štúr stal sa suplentom starého Palkoviča r. 1835 a poézie madunické dostávali telo a krv v peknoduchom Ústave, postrašil nízkočelých luteránskych „svätých“ strach pred panslavizmom, a rýpali tak dlho, až zlopovestný Bajcsy odstránil Štúra od katedry na počiatku roku 1843 — 1844.[55] No za sedem-osem rokov geniálny Štúr so svojimi málo mladšími žiakmi urobil div, vzdor luteránskemu, vlastne ateisticko-nevereckému zúreniu svetákov, zaujímajúcich cirkevné hodnosti. Predpokladáme bližšie deje a osoby za známe. Škola prešporská zblížila sa už s národom bez frázy. Jej učenie, ačkoľvek ťažšie pochopiteľné pre masy, malo skoro svoje orgány v „Slovenských národných novinách“, v „Orle tatranskom“, „Slovenských pohľadoch“, „Nitrách“ a iných almanachoch a vydaniach. Tón bol iný, ale kontinuita nepretržená. Príklad Hollého, bernolákovskou školou nenasledovaný, našiel si tu učeníkov. Sládkovič za ním a Kollárom razom skočil do národného umenia svojou „Marínou“ a ešte viac neskôr „Detvanom“. Hate klasických foriem boli prelomené, všetko blížilo sa k ľudu — a ľud to počal chápať. Na miesto bohatých mecénov zastal si on, čo i nie tak blýskavo. A keď už prišli surmy, bol čiastočne pripravený na svoj prvý historický krok povstaním proti terorizmu kossuthovskému. So školou prešporskou a povstaním prešiel národ náš zo spánku etnografického k národnej osobnosti. Všetko, čo dnes máme, zarodilo sa v týchto dvoch evolúciách slovenského ducha a činu. Veľmi zle robia tí, ktorí hľadia zvysoka na tieto pohyby preto, že nemali veľkých rozmerov a veľkých rezultátov. Rozmery a rezultáty nie vždy označujú vnútornú hodnotu dejov. Pre nás tieto deje majú význam vzkriesenia z mŕtvych, a ich dosah ešte nevyzrel ani v naše dni. Z konglomerátu masy stal sa a vykryštalizoval sa národ. Odvtedy zapierať ho znamená zapierať fakt.



[49] „Národnie noviny“ 1897, č. 263 — 264, z cyklu „Nálady a výhľady“ III a IV.

Titul článku dala redakcia.

[50] Torquato Tasso — (1544 — 1595) taliansky renesančný básnik, známy eposom „Oslobodený Jeruzalem“. Jeho básne vynikajú melodičnosťou.

[51] scéna so Sreznevským — Sreznevskij na svojej návšteve na Slovensku roku 1842 vyhľadal i Hollého.

[52] potomná škola prešporská — štúrovci

[53] po diasporách — diaspora, odlúčená jednotka od svojej matkocirkvi

[54] „hazaárulás“ — (maď.) vlastizrada

[55] zlopovestný Bajcsy odstránil Štúra od katedry na počiatku roku 1843 — 1844 — Bajcsy, i keď bol jedným z iniciátorov pri Štúrovom zosadení z bratislavského lýcea, rozhodujúce slovo mal mestský konvent.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.