ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[33]

(1795 — 1895)

Nesmelo chytá sa ruka pera, keď má písať o mužovi, ktorého podobizeň okrašľuje slávnostné číslo „Národných novín“.^[34] Niet síl oddať mu priblížene dôstojnú dlaň. Skromne, s hlbokou úctou blížime sa k jeho obrovskej tieni a ľútosť nad našou slabosťou je úprimná. V hlbokom unížení, okrúžení „uralskou“ tmou, pozdvihujeme oči k jeho jasnému obličaju. Nech nahradí vrelosť citu našu nedostatočnosť, nech i skromnosť naša prispeje k jeho oslave, ako prispieva skromná paruťka-laura okrášliť hlavu hérosa.

Božou tajnosťou zostáva, ako rodí sa svetlo zo tmy, ako zo suchého kamenia vyprýšti sa voda živá, ako od slabých a malých prichádza zárodok sily a veľkosti.

Náš slovenský národ od roku 907 po Kristu Pánu klesol na nízky stupeň slabosti a bezhistorickosti. Čítame v „Starožitnostiach“ o deji onoho roku: „Ráz ten uhodil do srdce Slovanstva. Dřevní obyvatelstvo, co ho smrti neb poroby zbylo, rozutíkalo se do Tater, Bulhar, Chorvat a jinam; na zemi pak potem a krví Slovanů vzdělané, duchem sv. Konstantina a Methoda osvícené, zarazila uralská surovost mocný svůj trůn.“

S bolesťou musíme vyznať: národ náš slovenský behom tisícročia premenil sa na ľud, slúžiaci za materiál raz tým, raz oným. Nezachránil osobnosť politicko-národnú, zachránil iba jazyk, temné podanie a meno. Ostatné slavianske vetvy, vzdor ťažkým pohromám, boli šťastnejšie — alebo zachránili samostatnosť dodnes ako Rusko, alebo mali aspoň dlhé, slávne periódy povedomého historického života, konečne niektoré v najnovšom čase pomocou bratských rúk ušli cudziemu jarmu. Slováci ani na chvíľu nepodýchali sviežim vzduchom slobody — ba ani na nejakých krátkych desať rokov nestali sa účastníkmi nejakého humánneho, spravodlivého, trebárs nesvojského režimu. Sami trpní, bezvládni, boli neprestajne predmetom útisku, koristenia; každý prišlec, každý dobrodruh, každý systém, každé vladárstvo, nielenže nechránili slovenský národ, ale všetkým bolo snahou vykoreniť slovenskú národnosť, vyhodiť slovenský jazyk z verejného života. Vražednú snahu chtiac či nechtiac podporovali i obe hlavné cirkvi svojím nešťastným latinizátorstvom. I vyšlo, že slovenský národ stal sa najslabším, najtemnejším, bezosobným, bezštruktúrnym, krvavo, a čo je ešte horšie, duchovne zgniaveným až po tú nízku zem. Obraz tohto národa ešte nie je namaľovaný, ešte čaká na umelca s živými farbami a geniálnym rozmachom štetca!

No stala sa skutkom božia milosť, tajuplná, veliká, že slovenská tma naša porodila svetlo obrovské, suché kamenie naše vydalo vodu živú, pramenitú, zo slabých a malých vyklíčil zárodok sily a veľkosti.

Z Tatier, z lona ubiedeného ľudu slovenského, zo zákutia tichej, zabudnutej dediny Kobeliarova, vyšiel muž, ktorý geniálnou silou ducha pohýbal svetmi, dosiaľ temer netknutými. Darmo hľadali by sme jemu rovne silného a mocného u mocných, historicky upevnených, bohatých a slobodných. My koríme sa pred veľkými hviezdami slavianskeho neba, ktoré pnie sa nad rajskou záhradou Čiech, nad morom rozčlánkovanými vlasťami Juhoslavianov! My ďakujeme im bohaté vklady v duchovnú pokladnicu sveta slavianskeho. No Šafárik nosí v sebe pečať génia-iniciátora, tvoriteľa nových vecí, mysliteľa, vniknuvšieho do jadra, ponímajúceho tak celok, ako jednotlivosti slavianskej kultúry, histórie, slavianskeho ducha, jazyka a jeho dávnominulých, minulých i prítomných osudov. Ako každý opravdivý genij, Šafárik spojoval s ohromnou učenosťou i slobodný duchovný vzlet poetu-umelca, vdychujúceho i do suchej matérie formálnu i vecnú krásu. Duša hovorí a plá v jeho dielach, oduševnenie citové okrašľuje prísne rozumové, exaktné vývody, vysoký poetický zápal vznáša sa nad jeho tvrdými prácami ako severná žiara nad ľadovými, vysokými horami, nehybnými v základoch. A ako vysoká obloha nad celým šíro-šírym okršlekom jeho duchovného sveta, rozpína sa vrelá láska k celému Slavianstvu a dobrota srdečná posväcuje skutky jeho. „Přirozená láska,“ píše v klasickom úvode k „Slovanským starožitnostiam“, „k milé národnosti naší, náklonnost k domácímu dějepisu a mluvozpytu vůbec, vroucí žádost, všestranným vzhloubáním a rozsudným vyložením starožitností našich vytrhnouti z nehodného zanedbání původ a zrost národa našeho“, primäli ho dať sa do veľkého diela. „Každého zajistě,“ píše ďalej, „z otrlosti a surovosti vyzutého a národu svému neodcizeného člověka srdce vře neukojenou tužbou po hodnověrné zprávě o milých svých předcích, ale ješte více učeného, provodícího život svůj v naukách národnosti jeho blíže se týkajících, totižto v národním dějezpytu a jazykosloví.“

Nie studené, chladnorozumové rýpanie, ale vrelá duša, láskou objímajúca celý národ, zjavuje sa nám! Nie prepych rozrušujúceho novotára, ale pevné, skromné emanácie ducha tvorivého. Nie zloba kritikastera, ale dobrota slavianskeho srdca, nie malicherné ostroty a osobné márnivosti, ale nad iné vyvýšený, bohatší um, a širšie i hlbšie pozitívne vedomosti.

Nad jeden list, po nemecky písaný Pogodinovi, (Pisma k M. P. Pogodinu. Ot Nila Popova, str. 361),^[35] Šafárik napísal latinský citát:

A bez tejto lásky niet veľkosti v ľudstve, bez onej duševnej dobroty niet vývinu a pokroku a bez nej niet večných diel, majúcich povznášať a rozohrievať dlhý rad pokolení! Zloba a rozumové malície rozplynú sa v zabudnutie ako nezdravé puchy dračej jaskyne.

Známe je nášmu čitateľstvu krásne svedectvo Pogodinovo, ktorý pred Šafárikom hovel, ako pred žiadnym iným smrteľníkom. Tu donášame druhé svedectvo I. I. Sreznevského^[37] z roku 1843: „Kto z čitateľov nezná meno Šafárika, tohto velikána slavianskej učenosti; kto z tých, ktorí čítali jeho diela, neváži si ho hlboko, za úžasnú pilnosť, akou trpelivo odvšiaď zbieral potrebné dôkazy, za šľachetnú istotu, akou ich podával čitateľom. Kto z tých, ktorí mali šťastie vidieť ho osobne, nezamiloval si ho, poznajúc v ňom človeka, akých je málo medzi učenými, kto by nepriľnul k nemu dušou, pripomínajúc si, ako on celý život boril sa so sudbou, trpel núdzu, chorel dušou i telom a v borbe nepadol, nezradil svoje povolanie… ťažko je stať si k nemu jedným radom, nemožno ho nectiť, neučiť sa z jeho života a kníh, ako treba chovať sa na literárnom a vedeckom poli. Pripravený od mladi, výchovou i túhou priťahovaný k vedám, posvätil im celý život, a ich posvätil Slavianstvu!“

Pavel Jozef Šafárik patrí k zriedkavým fenoménom, ktorých zjavenie je totožné s pomknutím ku predku tých najvyšších záležitostí a duchovných záujmov človečenstva, k tým Koperníkom, Newtonom a Humboldtom; a nás plní radosťou, že slavianske plemeno, že náš slovenský národ môže im bok o bok postaviť svojho muža, Slováka-Slaviana. Prostredne či bezprostredne, každý čestný slaviansky pracovník a mysliteľ od neho dostal a dostáva hlavné myšlienkové osnovy. My všetci sme jeho duchovné deti, a kto nevyznáva jeho slavianske evanjelium, ihneď počína blúdiť, či chytí sa vedy, či politiky, či vešia sa na užšiu vlasť, bližší jazyk, na separátnu históriu, na premrštené individualizovanie kmeňové. V ňom zjavil sa nám prototyp Slaviana. Že v niečom chybil, že v istých oboroch ľudia ďalej zašli a môžu ho korigovať, nič neuberá z jeho veľkosti. Viedenský hvezdár Palisa odokryl vyše tucta nových asteroidov,^[38] o ktorých nesnívalo sa Koperníkovi, no zato je Koperník tvorca, velikán, iniciátor, genij a Palisa pilný zberateľ kláskov na majetku velikého Slaviana Koperníka. A to je rozdiel kolosálny.

Šafárik nie hviezdou, ale slnkom zajasal sa nad zatemnelým svetom slavianskym a razom pripravil cestu k skutkom, k jednote, k slávnemu, aspoň iste v histórii celého ľudstva ťažko vážiť majúcemu konečnému vystúpeniu stomiliónového jednojazykového, jednokrvného plemena. V tomto ohľade je jeho meno sveto-historického významu. Nevieme, ako zložia sa sudby Slavianstva, ale to vieme, že jeho ideu nezabije ani čas, ani predĺžené nešťastie, nedorozumenie, ani svár vlastných a intriga cudzích, ba ani vojenná chumeľ a krvavá borba všetkých národov Európy a Ázie.

Takého syna porodila slovenská mať pod svahmi slovenských Tatier! Buď požehnaná jej pamiatka tichým i búrnym letom eónov!