Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 2


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

Básne Jána Hollého

[56]

S pietou a velikou duševnou radosťou — ó, zriedkavá minúta v týchto hrozných časoch — otvárame svieži zväzok slovenského literárneho vydania. Razom miznú malichernosti, chvastúnstva, špinavosti a podlosti komisného života a sviatok otvára naširoko bránu: poďte, vojdite, potešte sa, upevnite sa vo viere, skvitnite nádejami ako jabloň na jar! Nezúfajte! Ján Hollý sám v tridsiatych rokoch už volal:

Nuž potupujte mojich si, nenávistníci, rodzencov, Nezmernú proti nim v srdci pukajte zlobú: Bár sa budú od nás vždy tupiť, bár vždycky haňávať; Predsa budú veľké meno to Slávy nosiť. Predsa budú rozesáhlejší tuto na svete národ A množšé zasedať končiny, než vy sami. Predsa budú veselí veselejších vždycky si vácej Prospevovať pesní, nežli vy tupci sami. Však pamatajte, že trest okusí kdo krivdu činívá, Odplatu, kdo spravenú od zlotý krivdu nese.

So sviatočným citom, ako do chrámu, vstupujeme do Mlíča, pod dub madunický. S citom zbožným, plným vďaky. Nesieme obeť lásky, kadidlo plné tymianu, roztúženia a duchovnej veselosti. Boh nedáva Hollých národu, ktorý nemá jeho zasľúbenia, ktorý je venovaný zahynutiu. Proti celej božej ekonómii, vzhľadom na spasenie ľudského pokolenia, bolo by dávať mrúcemu pred lámuce sa oko obraz sily, života a duchovného preuspievania. To by bol sarkazmus, a sarkazmus nie je dielom Hospodina, ale satana.

Blahou ideou a dobrým skutkom je vydanie diel Jána Hollého. Staré vydanie Palkovičovské, ako i vydanie Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej stali sa už bibliografickými riedkosťami,[57] vydanie Viktorinovo skoro taktiež, a má vady, ktoré obťažujú čítať a rozumieť básnika. Redakcia tohto najnovšieho vydania vychodí z jedine správnej zásady: jazyk (nárečie) nemeniť, iba hrozný blud bernolákovský, prekliatu fonetiku odstrániť, aby jej nebolo nikde a nikdy, kde sádže a tlačí sa slovenské slovo. Prerábaním Hollého západoslovenského nárečia na stredné, teraz už jedine literárne, znamenalo by okyptenie jeho poézie formálne i vecné bez všetkej potreby s kazením histórie. Bez potreby: každý stredný Slovák porozumie Hollého, zvlášte pri etymologickom prepísaní a naši západoslovenskí bratia budú mať ešte i lokálno-patriotickú pochúťku, ktorú im i stredný Slovák z celého srdca dožičí. A tak vydanie, vychádzajúce z jedine pravého stanoviska, s náramnou pilnosťou, akuratesou redigované, otvára nám voľný prístup do Hollého širokej poézie. Nič viac si neželáme, len aby všetky prekážky, ktoré stavali sa do cesty opravdivému popularizovaniu nášho veľkého poetu, nestáli už viacej. Prekážky skutočné sú odstránené, zdanlivé má odstrániť slovenská kritika a literárnohistorická literatúra.

Obecným miestom stalo sa, pozastavovať sa pri forme Hollého básní.[58] Toto obecné miesto je falošné; čo sa týka básnického obsahu a esencie, Hollý je svoj a náš; forma rýmovaná a prízvučná bola by i nám milšia, ale nie tak sa hľadí na veľkého spisovateľa. My musíme formu premáhať a sladké zrno požívať. Bez cvičenia ani šlabikáru neporozumieš. Začítať sa treba, hodne pilne začítať, a takzvaná pseudoklasická forma nebude robiť ťažkosti. A veď treba i odpúšťať veku. Napoleon bol Napoleon a nevozil sa na automobile.

Ostatne o „pseudoklasicizme“ hovoriť pri Hollom nie je správne. Zato, že básnil v hexametroch, distichoch a Horáciových grécko-latinských veršoch, zato, že ako muž klasicky vzdelaný nemohol sa vyhnúť reminiscenciám homérovským v epike, nepatrí mu v nijakom ohľade slovíčko „pseudo“, lebo „pseudo“ je faloš, lož, klam, a Hollého život, duch, básnenie i myslenie je až posvätná pravda, jeho poézia má na sebe pečať až geniálnej originálnosti, slovenskosti a samostatnej tvorivosti. Jestli je u Hollého zastúpený klasicizmus, vtedy je to veroklasicizmus a nie pseudoklasicizmus. A za Homéra nemá sa nikto hanbiť na šírom svete pod bielym slnkom. Taká ohromná, na celé človečenstvo od pólu do pólu, od meridiánu do meridiánu hovoriaca emanácia ducha ľudského, ako je Homér, nevlíva len na duchovne temných či už bez viny, či s vinou, ale len jedine na temných a vydedených z dŕžavia ducha a poetickej veľkosti. Sám Goethe hovorí o Homérovi:

Denn wer wagte mit Göttern den Kampf? und wer mit dem Einen? Doch Homeride zu sein, auch nur als letzter, ist schön!

Ale čo nás po planom teoretizovaní a škatuľkovaní, triedení a melihubovaní suchých duší — naše najvyššie želanie, aby naše peknoduché obecenstvo premohlo hexametrovské, pentametrovské ťažkosti, s časomernou prozódiou spojené prehadzovanie slov a neobvyklý slovosled, niektoré latinizmy a grécizmy — veď sú to len škrupiny orecha, ktoré ľahko prelusknúc, nájdeme sladké zrno opravdivej našskej, slovenskej poézie, nájdeme bohatú myseľ a skvelú fantáziu veľkého poetu. Nech nás neodstraší prvé čítanie, čítajme viac ráz. Potom iste náš Hollý, ako je veľkým v literatúre, v jej histórii, bude i taký populárny a každému vzdelancovi blízky.

„Selanky“, ktorými počína sa prvý zväzok básní Jána Hollého, uvádzajú nás do idealizovaného sveta pastierov, ich idylického života, neviazaného na miestnosť a skutočné pomery slovenských ovčiarov, bačov, valachov a honelníkov. Jestli tak možno povedať, sú to abstrahovaní pastieri, deti fantázie i vzhľadom na mená. Ale dve veci sú pritom reálne a významné: ich slovenskosť vnútorná a ich umelecká forma. „Selanky“ sú ako majstrovsky vyrezávané ploché reliéfy, aké vídame na starogréckych sarkofágoch. Dláto umelcovo vykresalo scénu dopodrobna, tu tanec, tam girlandu amoretov,[59] tam zase vinobranie, boj bohov — tu máš, dívaj sa, ľubuj sa na samom obraze, bližšej histórie nepotrebuješ. Pozorujte, ako každá selanka je sama v sebe celok, aká je zaokrúhlená a aká plastická.

„Slavín“ volá sa prvá. Borimír príde k Hájislavovi a obdivuje jeho ovce:

Z baranov jak všecko je veľké! … Jak drobné ligotá sa po krásnych rúno jahnencoch!

To preto, odvetí Hájislav, lebo ma učil múdry Slavín s ovcami zachádzať. A teraz sa Hájislav rozhovorí o Slavínovi, ktorý bol chýrny pasák a spevák:

Keď po lúkach spíval, štebotať hneď prestali ptáci, stáda zabudli sa pásť a hnutýma načúvali ušma!

Nie je to plastický obraz? Nevyslovuje on krásu Slavínovho spevu… stádo zabudne sa pásť! Vy zrejme vidíte, makáte, ako dvíhajú sa hlavy oviec, ako hnú napred uši, aby počuli pieseň…

Tak spíva; metaný odráža rovnina ohlas Za krovatými dokáď nezapádá hajami slnko.

Večerná krajina, spev a jeho echo, metané od roviny. A či nezabúdaš na Slavína, pýta sa Hájislava Borimír, keď si sa toľko naučil od neho? Či „si ve speve naňho pamatný“? Odveta:

Jak bych naňho mohel nepamatné otvoriť ustá, Keď jeho vác milujem, než rannú kvítko rosičku, Vác než kozka lupeň, vác než hrdlička lesíček… Skór na dríne žalud, na duboch skór drínky porostú, Skór vrana jak slávik, slávik bude jak vrana spívať, Než jeho povďačná moja prestane fajfara sláviť.

Druhá selanka, „Jaroslav“, je hymnou na krásu prírody s mottom: „Jak spanilé a ve svej dokonálé všecko je kráse.“ Skvostný je opis plnej jari, skvostný obraz nehybnej prírody — no básnik do nej vkladá i život, pohyb, rozjarenie:

Tam rohaté blúďá po trávných volky močároch, Junčeky strečky vedú, a sytým z jatelinky teličkám Rozširujú sa vymenka, div až pre mléko nepuknú. Hrozne mumlú bulové a do lútej pótky sa drážá

Konečne k obrazu prídu i ľudia, ako koruna prírodnej krásy a zakončenie živého života:

Jak sa kolem švární veselá pastýri, a ze všech strán radovánky držá: na hlasnú píščalu jedných Časť píská, časť do chraplavej duje ustami trúby, Časť zas iných dechu poslušné mulitanky nadýmá. … pastýrky… … v kratochvílných sa bavíce pospolu ihrách Pesne si vyspevujú.

Tretia selanka je trúchlospev nad smrťou Hlasislava:

Včíl Bíla Horo žel, že vysoký včil trúchli Kriváne, Plačte radem pnúce sa do hvezdnej oblohy Tatry! lebo umrel Hlasislav, pasák a spevec, lebo: Bár jaro sa sblíži, spívať bár ptáctvo započne, Predsa nerozvážú sa mu už vác k píščali usta!

Prichádzam k piatej selanke: „Vodný muž“, ktorou už rozšíril poeta mocné krídla. Tu už máme jeden z reliéfov, jemným dlátom rytý, tu už máme poetu z božej milosti.

Sotva sa zdvihol mesiac a svojou žiarou „rozriedil svetla oblohy“ (aký prekrásny, plastický výraz: pred východom mesiaca boli hviezdy nahusto, no svetlo mesiaca ich rozriedilo, t. j. menšie hviezdy zmizli a len čo väčšie vzdorujú unášajúcej moci luny); zvieratká spali, lístie stromov sa nehýbalo, iba prepelička vo sne pískla — tu lezie Vodný muž z Váhu na suchý breh. Z očú si vytiera vodu a sadá pod jelšu na trávnik. Žaluje sa, že po celý deň nemohol dolapiť človeka. Počujú ho zelenovlasé Rusalky, kníšúce sa po skrívených vŕbach. Hup! z vŕb. Zakrádajú sa k nemu „na tichých prstoch od chrbta“, aby im neskočil do vody. Chmatnú Vodníka, viažu mu zelenú dlhú šticu o kôl, vbitý do zeme. On snaží sa vymôcť, ale „na piesku toľko vlády nemá, ako vo vode“. No Rusalky mu nechcú zle, len ho prosia o pieseň, „hladiac mu biele fúzy“. Sľubujú mu pomáhať ľudí topiť. Rusalky ho rozviažu. Vodník spieva. Na spev jeho prestanú vtáci i zvieratá driemať a Rusalky nemohli sa udržať od tanca.

Vodník spieva, aké pusté boli brehy Váhu — prišiel Sláv a Váh, otcovia národa so svojimi rodinami. Spieva, kto prvý viazal jedliny na plť, a pustil sa s ňou do rieky, koho on z pltníkov do zhubnej vody pohrúžil… Potom zvestuje, ako sa podivil, keď zazrel na brehu modlu Perúna a obete jemu prinášané: „Socha až od veľkej kýchala vóne.“ Spieva ako videl Svantovíta skákať na žrebcovi proti nepriateľovi národa… Aké slávnosti vystrájali Slováci Svantovítovi, prišlí z ďalekých končín.

Kňaz vlasatý, bíle už fúzy a rúcho mající Vzal mu dutý z ruky roh, vínom za lonejška nalétý A z neho prítomným o budúcej úrode veštil.

Naozaj, tu v ústach Vodníka ožije stará báj, ona je vtiahnutá do prítomnosti. Ďalej spieva o Stribogovi a jeho vetroch, o Valesovi, ako pastierov učí „sedmihlasé z tršťá píšťalky robívať“, o gajdách Janíkových, ktoré samy od seba gajdovali z bidla, na ktorom boli zavesené. Premnoho starodávnych ešte pridal povestí, a na konci opisuje, ako sprostred Váhu klokočom vyviera horúca voda… V tom ale už vykukne spoza vrchov zora:

… v tom hneď zachopí sa a smekne do Váhu; I kde tuhý dal skok, pohnuté krútilo sa vodstvo.

Pozrite, pozrite; najvyššia plastika slovesného výrazu… Zorí sa… čas duchov sa míňa… Vodník smekne (v západnom nárečí toľko ako rýchlo sa hodiť, rýchlo skočiť) do Váhu; no poeta nezabudne, ako sa voda zvírila za ponoreným Vodným mužom: „I kde tuhý dal skok, pohnuté sa krútilo vodstvo!“ A ty, sluchateľu, predstav si tváre zelenovlasých Rusaliek, ktoré napnute počúvali staré zvesti Vodníka — a razom útekom jeho prekvapené, rozpŕchnu sa po húšťavách považských.

Básnik podal nám klasický obraz, ako kameu v ónyxe rezanú, a pri tom vzbudil rozpomienky, dotkol sa národného citu, osvietil podania zašlých vekov.

Poludnie. Slnko sype z neba ohnivé „pobresky“. Chvalislav nájde Pomíla a Bazáka (oboch „ohromnej sily“) stáť pri bukoch — okolo nich sýte poludňuje stádo. Pomíl a Bazák chystajú sa pasovať, Chvalislav má byť sudcom. Ale ako sa chytili, zbehnú sa pastieri, straníci Pomíla i Bazáka, aby boli tiež svedkami pasáckej borby.

Borci vrchné poskladajú rúcha — … a v prostred širokého na boj vystúpili písku.

Príde opis pasov: silný, no nie brutálny boj, borba zručných mladých tiel.

Zhurta pravýma lavé a lavýma pravé si ramenma Aj páže, aj plecá obsáhnú a na vókol obejmú.

Ruky sa im navzájom v uzol spoja, až sa ich chrbty nakrívia a počne sa tuhý, krútivý tanec. Až úskokom Pomíla oba padnú na zem. Najprv Bazák dostane sa navrch.

V tom pastýri kolem, čo mu práli, zapléskali dlaňma.

No zase sa vzchopia, točia sa okolo, až Bazák „hore nad seba vrhne Pomíla“ a hodí do žltého piesku.

V tom pastýri kolem, čo mu práli, zatléskali dlaňma.

Tak tedy oba dostali rovnú chválu. Príde do tretice:

Po trikrát zatočí tu jeden si druhého povetrím; Po trikrát každý nohy povstane vždycky na rovné!

Až konečne Bazák, tuho rozpálený, stisne Pomíla, a nadvihnúc ho, veľkou silou ho tresne:

… až všecky na zem zapraščaly kosti A zvókol ďalekými sa zem rozléhala zvukmi…

a Bazák ostal víťazom

Neb napotom pasovať sa s ním odnechcelo všeckým.

Je toto šiesta selanka, pomenovaná „Pasy“, a dáva dokonalý dôkaz plastiky poetovej. Temer by sa z básne mohli učiť mladí atléti pasovať.

No pastieri Hollého mali i pre nežnejšie city srdcia otvorené. Dôkazom toho je siedma selanka „Kráska“. Slavko márne sa uchádza o Krásku. A ako jej pekne dvorí: belšia je nad kvietko hložia — tvrdšia nad kremeň a predsa je on najlepší spevák! Štyrikrát zvíťazil spevom, len Kráska nechce prísť počuť jeho gajdovanie, fujaru a fajfarku. A také jej miesto uchystal:

Príhodné k sedeňú… Tam se tvými tiché sa budú vetríčky zahrávať Vláskami a spanilé váním ochladzovať ústa!

Tam budú kvietky ti vôňu dýchať, tam ju bude častovať žinčicou, oštiepkami…

Tam ti krkošky na jar, zakávaď hromy ešte nežúrá, Tam ti budem rumené, ako tvé sú líca jahodky Na hladkých z lipovej skládávať kóry misečkách!

Potom jej sľubuje hrdličky krotké, ktoré odletia a zase priletia, i srnku a mladé medvieďa, ktoré jej bude tančiť.

Ale márne! Jeho spev ju nepohne, lebo ona neľúbi pole, ale mesto! Ani vtáčkovi nedovolí spievať poľné piesne, ale ich učí iným. A predsa i sám Chásoň ľúbil pastierske piesne i sama Lada prichádzala k pastierom „a jejich poslúchala húdby“.

Len sama pastýrské ty neráčíš pesne počúvať, Vačšá než Chásoň, vačšá než matka je Láda. Tehdy hluchým tu musím len spívať u jaskyne hájom; Mými hluché sa budú však ozývať pesňami háje.

A tak sklamaná láska, hrdosť nedostupnej krásavice, ktorá „všade svú sladkej narobí plno vóne nožičkú“, bude zase len prameňom spevu a horkých žalôb, piesňami zvečnených.

Ešte na vyššom stupni poetickej krásy, jednoduchosti a harmónie nachádza sa selanka „Lubko“. Tu už nie pasy telesné, ale pasy duchovné predvádza pred oči naše poeta.

Kozlík a Oslav zídu sa na kvietím strakatých lúkach medzi dvoma ohromnými jaseňmi, kde čistý ako sklo pramienok tiekol a „mihotaním žblunkoty dával“. Oba mladí „výborní spívať, výborní pískať obadva“. Oslav vyvoláva Kozlíka na spevný súboj. Oslav dáva do stávky škopca.

Pozri, jak už veľké rohy má! jak veľmi je tučný, Jak vysokým zrostem skoro už dvoročáka premáha!

Kozlík prijíma smelo vyzvanie a dáva do stávky (po Hollom „do sadky“) dvojnásobnú píšťalu:

Od vrchu je z jedného celá kusa, od spodu ze dvoch. Pod piskormi na nej vyrezan je na bréžku sedíci Rozkošný pacholík, a na hlasnú lutnu pohráva. Ovce kolem sa tlčú, ze skal Vily ušma sa k húdbe Nadstavujú, a Veles k nim blíž od húšča zakrádá.

Ajhľa, zase plastika! Takúto krásne vyrezávanú píšťalu tedy vsadí smelý Kozlík — tedy omnoho viac než Oslav — lebo Kozlík sa akosi nebojí o výhru, hovoriac:

Bár mnoho bys’ pojedol zeťatých na svadbe kohútov; predsa ma nezvladáš, čo si rozduješ ústa a hrdlo!

Zavolajú za sudcu starého Lubka:

Pod krom Lubko sedí a prut na košíky si chystá, … zavolajme ho semka.

Zahvizdli na Lubka, prišiel a riekne:

Zaspívajte jeden po druhém; Kozlíku, ty začni, Počne Oslav za tebú, a jeden pískajte druhému.

Aký pekný, kamarátsky súboj: spev jedného sprevádza druhý pískaním. Hľa, mohli by si škodiť, ale nie, im ide o spev a jeho krásu.

I počne sa súboj. Každý zaspieva po štyri slohy: ony tvoria strofy a antistrofy, ihrajú v pekných kontrastoch:

Kozlík volá na pomoc Chásoňa, Oslav Rusalky.

Kozlík: Mílo je, keď jasné ze šerých hor slnko vychádzá A všelikú spícej odekrýva prírody krásu, I hneď všecko sa skví, hneď všecko ze sna prebúdza, Všecko teší a nové sláviť radovánky začína. Oslav: Mílo je, keď jasné za čelom hór slnko zachádzá Počne mesác svítiť, neb čisté hvezdy sa liščať. I hneď všecko mlčí, hneď všecko sa do sna ukládá, K ránu by zas čerstvosť a novú ponabývalo vládu.

No najkrajší kontrast, a spolu naozaj vysoko poetickú harmóniu nájdeme v tejto prekrásnej strofe a antistrofe:

Kozlík: Háje milé ptákom bradatým list brečtana kozkám, Prúdu vodička rybám, studený pútníkovi chládek, Dúska rojom včeličiek, rannejšá kvítku rosička Hroznu tuhá spara slnka; milé pastýrovi devča! Oslav: Zhubní kanci žitám, vinohradským škorci pahorkom, Zhubný cap zahradám, lúpežné stádu vlčisko, Zhubný roztrateným je pazúr jastraba kurencom, Nastrojenej zveri síť: zhubná pastýrovi láska.

Museli oba jednako krásne spievať; Lubko vraví im: „omnoho sladšie je počúvať vaše spanilé piesne, než lízať plástiny od pannenských včiel“, a preto:

Škopca ty maj, Kozlíku, Oslav tvoju vezme si píščal, Staňte a roztratené do porádku uveďte si stádo.

A tak sú oba víťazi, oba nepremožení.

Jedna z najkrajších selaniek je: „Svadobná pieseň“. Pastier Zamysel berie si devu Voňku a okolo nich rojí sa rujný svadobný sprievod. Družba Zorislav a družica Žarkoslava vedú spevy, ostatní s nimi spievajú slovenský paian nanovo zosobášených.

Zorislav: Kdes’ tak roztomilú vyhledal, mládenče, nevestu? Žarkoslava: Pri zračitém ju našol na prostred húčša potóčku, Jak z vody vyšla na breh, vymyté zrovnávala vlásky. I hneď čím na ňu sám pozrel, sama pozrela naňho: Lel z kuše pustil šíp a obom ranu zavdal u srdca.

A potom už ide oslava oboch. Žarkoslava chváli nevestu:

Prespanilá si, nevesto, komuž’ ťa ve kráse prirovnať? Tvé oči peknejšé od očí hrdličky, sivého Keď na miláčka hledí a vďačnú kýve hlavičkú Líca milostnejšé rannej od rúže, keď útlé Ven z puka ňadra vydá a tichú piť začne rosičku.

Nasledujú dobré poželania:

Nech vaše vám ščastné učiní manželstvo to Láda, A s tuhším než dva zrepené duby svazkem ho spojčí. Nech čistý vždy sladí ho Polel, dni aby ste po všecky Len stajnú mali jar, jasné bez pošmury slnko, A zdarných jak otec, krásných jak matka potomkov.

Je niečo veľmi tklivého v tejto pokojnej, beznáruživej poézii, zlatý vek ľudstva privábi Hollého Umka na túto zlobami preplnenú zem. Zlatý vek, v ktorom ľudia spojení bezprostredne s prírodou, zdraví, spokojní, vedú svoj nehistorický život ako lastovice, ako ich stáda oviec. Samotár Hollý, tak málo videl svet a jeho búrky, že utiekol sa do vlastného vnútra, keď ho jeho Umka nabádala bájiť. I málo „romantická“ príroda na slovenskej trnavsko-prešporskej nížine nebola v rozpore s jeho tichým, čistým, asketickým, bezstarostným životom, až pokým ho neprikvačila choroba a slepota. Máme maličký chýr o jeho žití. Mal brata, vari v Orešanoch, tiež farára, ale človeka iného zrna: dobrého hospodára, ktorý sa hneval na Jána, ani tušenia nemajúc, v čom je vlastne brat jeho veľkým. „Ale veď ten Ján nič nemá,“ hovorieval gazdovlivý brat; „nemá ani ocáska na dvore“, t. j., že nechová voly, kone, kravy, že nestará sa o drobné biedy tohto života. Orešiansky brat pestoval „ocásky“, ešte i vinohrady po orešianskych vŕškoch, ale zabudol na svoj národ a na všehomír duchovný. Ján, nemajúc ani „ocáska“ na širokom dvore madunickej fary, tvoril pre svoj národ nesmrteľné diela, ako onen zlatník v Efeze, ktorý kul a rezal na svojich plastických dielach, nestarajúc sa, ako Efezom búri sa ľud, ako rúti sa starý antický svet. Veď i takí ľudia musia byť, ktorí starajú sa o „ocásky“, role a vinice, a bez nich nebolo by Hollého „krásnorunných kŕdľov“, ani by nemohol obdivovať:

Z baranov jak všecko je veľké, Jak skoro sotva lazá pre pačícé matky škuráky, Jak drobné ligotá sa po krásnych rúno jahnencoch!

„Selanky“ Hollého, v časoch temných, boli iste milými kahancami pre roztratených ľudí slovenských, ukazujúce svojou bezmätežnou tichosťou, že pod rúškom mŕtvoly hýbe sa a pulzuje život, ktorý sa raz prederie na slnko, pomocou Krista Spasiteľa, o ktorom spieva Hollý:

Zlí duchové… Naproti sa zbúrá; aj tých rovne premóžeš, Do škaredých bahníšč a pekelnej mrákoty zrútíš: Odkáď v brinčících okutí aj s vodcem ohavným Súc v putách vác na svet a horné svetlo nevyjdú. Z ukrutnej zajatých moci též im vazňov odejmeš; Peklo samé zaklneš, by dravé neotevrelo tlamsko. Vojny potom nebudú; ani už vác lebky perastej, Vác ani už kopií a mečov zlých nikdo nepozná, Stajný vždycky pokoj, stajná svetu vždy pokvitne Bezpečnosť; a Ty sám kráľovskú berlu majíci, K najvačšej po všecky budeš veky sláve panovník; I všeliký za tvej tak štastnej vlády pozemčan Len stálu veselosť, stále radovánky požívať.

Tak vyznievajú „Selanky“, v tom samom duchu, v akom ich počal a prežil v svojej samote. „Selanky“ sú plodom už utíšeného, zrelého ducha, vycibrenej formy, jazyka skvelého, bohatého a nadmieru hybkého. Nemá Hollý súčasníka v celej západnej literatúre slavianskej, ktorý by sa mu rovnal v dikcii, poetickom vzlete, ľahunkom toku reči a bohatstvom výrazov. Ľahko by sme to mohli dokázať citátmi z poézií v rokoch dvadsiatych a tridsiatych, ale tu by platilo nomina sunt odiosa.[60] Neradno týkať sa národnej hrdosti, habeant sibi![61] Však nemožno, žeby sa pravda nepredrala najavo. Dobre osemdesiat rokov je tomu, keď Ján Hollý, nemajúc vzoru ani predchodcu, písal vysokou literárnou slovenčinou a odvážil sa nielen na selanky, elégie a ódy, ale i na epos v jeho širokom toku, v jeho grandióznych rozmeroch. Keby i Hollý nebol postavil bezúhonné, veľké pamätníky slovenskej poézii, slovenskému jazyku postavil pomník v časoch temných; z celiny, z neobrobenej, burinou zarástlej pôdy urobil žírne pole a prekrásne, ovocím bohaté sady. Pravda, nie pre ľahkokrídlu zábavu, nie pre šumichrast zmyselnej radosti zuneli jeho slohy spod duba v háji Mlíči, ale bude smrteľným hriechom, jestli darmo zuneli pre duchom odchované potomstvo, pre svetlých synov národa, majúci ukazovať mu cestu k sláve a čestnému životu.

Svoje elégie („Žalospevy“) básnik uvádza s milým prológom, ako ho múza prinútila spievať na smutnej lýre. Sedí v háji Mlíči, rozmýšľa o hrdinských činoch a hľadá k nim hérosa, ajhľa, tu vystúpi z dúbravy vážna panna a „chytrým ke mne sa hýbe krokem“. Pekne ju opisuje!

Rucho do pat sešlé mala belšé nežli kropáček, Ba mnoho vác belšé nežli je plachta Vily. Kolko sa mohlo videť, pletený skvel na hlave vínek A tvár peknejšia nežli Rusalky bola.

Potešil sa, že mu nesie meno muža — ale ona si sadne a hovorí mu, že už dosť „fučal do víťazskej trúby“.

Spívals’ jak hroznú[62] Svatopluk na Karolmana védel Vojnu, i jak víťaz sa z jeho vlády vydrel.

I Metoda si oslávil i Sláva, i selanky[63] si milé spieval, ale poneváč máš viac smutných príhod v slovenskom národe než veselých, viac biedy než dobra, tedy spievaj už raz i smutnú pieseň.

Nuž dobre, ale prosí múzu, aby mu prispela ako doteraz:

Svetlo zapál a šerú mrákotu z mysli vyžeň.

Deva mu to i sľúbi a zmizne v dube, pod ktorým Hollý pracúval. Ale kade išla Umka,

… kade bílú kládla nožičku, Vyšly a najsladšú dýchaly vóňu kvety.

A tak tedy zjavil sa slávny „Plač matky Slávy“, pozoruhodný svojou štruktúrou a utešenými refrénmi. Tieto refrény znejú ako hudba. My ich označíme kurzívou:

Krem toho aj vlastný ostrú vyrezávali britvú A svoj ve prázdné cpávali usta jazyk,

hovorí o vrahoch slovenských, ktorí bohumilý národ oberajú o materinský jazyk a cudzí mu násilne pchajú. No obľahčuje Sláve bolesť myšlienka:

Keď sa svet osvítí a nemravná prestane hlúposť, Mému už vác nebudú národu krivdu činiť. Svet sa už osvítil, nerozumná prestala hlúposť; Predsa sa mému krutá národu krivda činí.

Posledné dva verše mohli by sme i dnes napísať na antiku novodobého ergastula národov,[64] v ktorom upia a žíznia za statočným, celé ľudstvo nehyzdiacim životom a uderiť nimi pečať diabolskej lži na čelá humanistických švadronierov,[65] ktorí nám vo „vzdelaní“, „kultúre“, „osvete“ ponúkajú panaceu[66] a ako sa bohorúhavo vyslovujú, že vraj „spasenie“ národa. Spasiť národ môže jedine Boh Hospodin, na ktorého veríme do posledného dychu. Svet sa osvietil, hovorí Hollý, nerozumná prestala hlúposť, ale predsa sa môjmu národu krutá krivda činí. Ako by sme nemali nad sebou osvietených tyranov, ba práve len osvietených. Surová premoc hlúpych más nám „nevyrezáva ostrou britvou jazyk a necpe do prázdnych úst jazyk cudzí“, ale fajní, vycibrení, frajmaurerstvom[67] do najvyšších sfér všesvetovej spoločnosti, medzi kvet Európy uvedení grófi, ministri, filozofi, žurnalisti, humanisti! Osveta kasín a parkklubov peštianskych je iste skvelá, tam plávajú na površí najvycibrenejšej „kultúry“, „osvety“ vrahovia národov, utláčatelia miliónov. V tom ich neskonkurujeme. Ale nám treba charakter, vernosť, chrabrosť a čistota myslí i skutkov — a pritom veľký, posvätný fanatizmus za svoj národ, za svoje plemeno, za krv otcov, praotcov, bratov i budúcich pokolení.

V poslednej selanke „Spasiteľ“ je oslava Jezuliatka a svätej rodiny. To je obraz. Hádam iba Correggio[68] na svetoslávnom obraze „Svätá noc“, visiacom v drážďanskej galérii, viac oslávil túto presvätú idylu. Pastieri vkročia:

Uzrú Matku milú a Božé pacholátko na sláme — — — — — — — — — — — Tys’ ten dávno čekan. Tvé svíťá jasne očička, Jak na jaseň pozdnú ohnivé dve na obloze hvezdy, Keď je tichá a nemá ani najmenšého mračenka; Líčka plné vďakú skvá jako časnú ruža rosičkú, Perny milé modrajú jako predný breskyne výkvet Neb jako najskoršé na polétej hrádce jacinty. Čož to za lúbežná ze slaďunkých vóňa vychádza Tvých ústek! takovej ani ranná buďto fialka, Buď strakatý klinček, ba i žádné kvítko, čo teplým Ven vábí sa jarou z nadutého pupenca, nedýcha.

Krajšej poetickej dikcie nepreukáže slovenská poetická tvorba, je to naozaj poetické „ex voto“[69] narodenému Spasiteľovi. Tu blíži a spája sa božské a ľudské, najvyššie mystérium s naivitou pastierov. Ján Hollý nenie didaktický rozprávateľ, nie odblesky čítaného podáva, ale je vysoký poeta, a podáva obrazy, to, čo Turgenev najviac cenil pri poézii, v čom videl jej úlohu, „obrazmi“ rozprávať, nie myšlienkami a opismi, nepodávajúcimi plastického obrazu. A jazyk, krásny, plynný, zvučný jazyk! O ňom spieva náš Hviezdoslav:

Ó slovenčino! ľúbo-zvučná rieka! Ty, básniče, si upravil jej chod: že vľúdne-búrne, vždy tak rytmom steká a melodicky šumí každý brod; že tým je nám, čím život pre človeka, ba ceníme ju vyššej nad život: i vznášame hor’ k nebu na ochranu, kdes’ i ty strážcom: že ju vrazi nedostanú!

Sám Hviezdoslav sa vyvýšil, keď takým živým slovom uznal a znázornil krásu Hollého slovenčiny. Ó, bár by stal sa Hollý v tomto ohľade i príkladom, vzorom i otcom detí krásnomluvných a krásnospevných. To, čo nám kazia mizerné, germanizmom raziace výtvory, mohol by napraviť už sám jediný Hollý! Ale ľudia skôr sú prístupní zlému, pochybnému, než jasnej, pôvodnej čistote a kráse.

Z elégií dojímavé, umelecky krásne a myšlienkovo bohaté sú dva „Plače Matky Slávy“. Ona sedí na mračne, roztiahnutom nad Tatrou a kvíli nad svojimi synmi. Dobrá mať, dala na svet dobrých synkov, do kolísky plemena, pod Tatry. Stadiaľ zaujímali kraje a obrobili pluhom pustatiny. Došli do Adrie i do Baltu, zaľudnili Labe a pomenovali sa Slávmi. A teraz — hroby a hroby — Hollému tu iste bol pred očami Ján Kollár, a jeho predspev k „Slávy dcére“ našiel ozvenu:

Kdež’ ti, čo nad Sáblú, čo na ďalších Láby pomedzách, Čo v Braniborsku aneb tam ve Pomorsku žili? Kde zmužilí Sorbov kmenové, kde Bodríci a Vilci, I starodávnejších zástupy Vendov iné?

Je to iste kollárovská reminiscencia, alebo či máme pomyslieť si: „magna ingenia conveniunt?“[70] No „Slávy dcéra“ bola už vtedy na bielom svete, prirodzenejšie, keď riadky Hollého považujeme za odblesk geniálneho predspevu Kollárovho.

Na milé slovanské vetvy prišiel Got, Hun, Avar, Čud a Mongol, a ich dobrota nevedela sa vzoprieť nábehom. Viedli pokojný, „prázdny úhony“ život.

Zrábali zem, pri vodách obchodné zdvíhali mestá, Príchodzím ze svej strájali práce hody.

Za cudzím nebažili, „ľudských“ (cudzích, krásne slová západoslovenské) končín nezbíjali oceľou, krv neprelievali zo zištnosti, ale to im bolo skazou, to bolo ich nešťastie. Lebo ich susedia boli draví a ich prácou bolo:

Mestá boriť, smutné v dedinách rozhadzovať ohne, A zrobené hroznej pustote krajny vydať.

„Zrobené“, toľko čo porobené, zotročené. Takí susedia vrhli sa na pokojné rodiny slovanské. Ale nielen o zem a majetok ich pripravili, ale porobili ich i duchovne: jazyk im rezali z úst a do prázdnej dutiny vkladali cudzí! A krivda sa činí národu až dodnes, lebo:

Tak hle sa zastaraná ráz poškvrna ťažko vymýva, Tak náramne tuhý ťažko sa rúbe kameň.

Lžami a hanami obsypávajú národ, jed kydajú naň a posmech vystrájajú i nad dobrými jeho skutkami.

Plač nad odrodilcami — náš večný, horký plač možno ešte výš sa vznáša v ríši poézie. Horkosť, zriedkavý zjav v Hollého poézii, dostáva tu prísny, izaiášsky výraz! Dobrá duša Hollého, aká musela byť až k smrti zasmútená, keď zavolal:

Iďte mi tehdy z očú, kde sa kalné vodstvo sebírá; Kde škrekláci kričá a vrany kráky vedú. Noste luďom na znak preohavné úskoka méno; Noste rytú v čelách odrodilosti pečať.

Tým sa končí žiaľny spev Slávy ako velebná symfónia končieva disharmóniou a zjačaním silných nástrojov. A príroda k tomu dala svoj búrny ohlas:

Až černé sa na šír sem-tam rozťáhnulo mračno I hneď krídlorudý bil hrom a príval hučal. Náramným sa i Váh i sivý Hron rútili vodstvom A v hromadách mútne nesli do Istra valy.

Toto sú obrazy silného ducha, bohatej fantázie, miernenej umiernenosťou majstra, ktorý dosiahol výšku pravej poézie.

Netreba nijakej pripomienky na čas, na nerozvitosť vtedajšieho jazyka, skudnosť[71] literatúrnych diel, vlastne, keď chceme byť prísni: nenačím pripomienky na úplnú neliterárnosť nášho jazyka, našej písačky vtedajšej; nie, i v kvete našej literatúry, nielen aký je teraz, ale aký môže byť a bude, jestli Boh zachráni náš národ pred duchovnou a telesnou smrťou, i vtedy takéto miesta u Hollého budú skvieť sa medzi prvými emanáciami slovenského poetického tvorenia. Im nielenže neublíži vlniaci sa do bezdna čas, mrmlot nových škôl, skutočný rozvoj slovesnosti a jej prostriedkov, im neublíži ani nádejný širší rozmach slovenskej, a smelo dokladáme, i slavianskej poézie, lebo Hollý tu uhádol najtajnejšie bitie srdca národného, pochopil i vedel znázorniť večné, nehynúce sväté pravdy, ktoré sa nemenia, meniť nemôžu. Formy, do ktorých ich vlejú šťastní synovia budúcnosti, môžu byť skvelejšie, vycibrenejšie, farby, ktorými ich zaodejú, môžu byť živšie, intenzívnejšie, ale sama vec ostáva a s ňou i náš prvý prorok-poeta a jeho nesmrteľné meno.

Jestli by bolo na ňom, jestli by národ náš bol ho objal, pochopil, jestli by bol počul na zvuk jeho „dúčele“ a strovil duchovnú stravu, podávanú tak hojne Jánom Hollým, už by sme stáli vysoko medzi národmi, takými neveľkými ako sme my, vysoko na jednej úrovni s tvrdými kmeňmi škandinávskymi. A duchovným rajom bolo by naše Slovensko, lebo duch, poznanie seba, prehĺbenie Bohom danej prírody, vozvýšenie a skryštalizovanie charakterov, neostáva neplodné ani v zmysle hmoty a moci, zriadenia, spoločenskej i politickej váhy a značenia.

Ale nepočuli sme proroka. On kázal v púšti. A káže v púšti i teraz. Kamenie očuje asnáď prv než „porobený“ národ.



[56] „Národnie noviny“ 1908, č. 134 — 139

Podtitul článku: „Zväzok I. Turčiansky Sv. Martin. Vydanie Kníhkupecko-nakladateľského spolku. 1908. S podobizňou a vlastnoručným podpisom, s autografom básne: „Slávospev na Jána Gutenberka“, s článkom Jozefa Škultétyho, redakora vydania, „Na vysvetlenie“. Veľká osmorka. Strán 340.“

[57] Staré vydanie Palkovičovské, ako i vydanie Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej stali sa už bibliografickými riedkosťami — názov Palkovičovho vydania Hollého básní: „Rozličné Básně Hrďinské, Elegiacké a Lirické“ (Trnava 1824), „Svatopluk“ (tamtiež 1833), Spolok Milovňíkov Reči a Literaturi Slovenskej vydal štyri zväzky „Básní“ (Budín 1841 — 1842).

[58] Obecným miestom stalo sa, pozastavovat sa pri forme Hollého básní. — Vajanský tu myslí na Vlčkovu charakteristiku v „Literature na Slovensku“ i v „Dejinách literatúry slovenskej“, kde Vlček popri kladnom hodnotení Hollého tvorby vyčíta mu neživotnosť starých antických foriem. I vo Vajanského článkoch staršieho dáta, napr. „Životopis Jána Hollého“, stretáme sa s obdobným hodnotením.

[59] girlandu amoretov — (fr.-lat.) závesy zdobené anjelmi

[60] nomina sunt odiosa — (lat.) mená uvádzať je nevhodné

[61] habeant sibi! — (lat.) nech si majú!

[62] Spívals’ jak hroznú — správne: „Spívám jak hroznú.“ Kvôli celkovej štylizácii Vajanským prispôsobený prvý verš predspevu „Svätopluka“.

[63] I Metoda si oslávil i Sláva, i selanky — ide o väčšie Hollého básne „Cyrilo-Metodiáda“, „Sláv“ a zbierku „Selanky“

[64] ergastula národov — vo význame: žalára národov

[65] humanistických švadronierov — humanistických chvastúnov, táračov

[66] panacea — všeobecný liek proti každej chorobe

[67] frajmauerstvom — (nem.) slobodomurárstvom

[68] Corregio — Antonio Corregio (1494 — 1534), taliansky maliar, známy svojimi obrazmi s biblickými námetmi

[69] „ex voto“ — (lat.) podľa priania

[70] „magna ingenia conveniunt?“ — (lat.) „veľké talenty sa zhodnú?“

[71] skudnosť — (rus.) úbohosť





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.