ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[56]

S pietou a velikou duševnou radosťou — ó, zriedkavá minúta v týchto hrozných časoch — otvárame svieži zväzok slovenského literárneho vydania. Razom miznú malichernosti, chvastúnstva, špinavosti a podlosti komisného života a sviatok otvára naširoko bránu: poďte, vojdite, potešte sa, upevnite sa vo viere, skvitnite nádejami ako jabloň na jar! Nezúfajte! Ján Hollý sám v tridsiatych rokoch už volal:

So sviatočným citom, ako do chrámu, vstupujeme do Mlíča, pod dub madunický. S citom zbožným, plným vďaky. Nesieme obeť lásky, kadidlo plné tymianu, roztúženia a duchovnej veselosti. Boh nedáva Hollých národu, ktorý nemá jeho zasľúbenia, ktorý je venovaný zahynutiu. Proti celej božej ekonómii, vzhľadom na spasenie ľudského pokolenia, bolo by dávať mrúcemu pred lámuce sa oko obraz sily, života a duchovného preuspievania. To by bol sarkazmus, a sarkazmus nie je dielom Hospodina, ale satana.

Blahou ideou a dobrým skutkom je vydanie diel Jána Hollého. Staré vydanie Palkovičovské, ako i vydanie Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej stali sa už bibliografickými riedkosťami,^[57] vydanie Viktorinovo skoro taktiež, a má vady, ktoré obťažujú čítať a rozumieť básnika. Redakcia tohto najnovšieho vydania vychodí z jedine správnej zásady: jazyk (nárečie) nemeniť, iba hrozný blud bernolákovský, prekliatu fonetiku odstrániť, aby jej nebolo nikde a nikdy, kde sádže a tlačí sa slovenské slovo. Prerábaním Hollého západoslovenského nárečia na stredné, teraz už jedine literárne, znamenalo by okyptenie jeho poézie formálne i vecné bez všetkej potreby s kazením histórie. Bez potreby: každý stredný Slovák porozumie Hollého, zvlášte pri etymologickom prepísaní a naši západoslovenskí bratia budú mať ešte i lokálno-patriotickú pochúťku, ktorú im i stredný Slovák z celého srdca dožičí. A tak vydanie, vychádzajúce z jedine pravého stanoviska, s náramnou pilnosťou, akuratesou redigované, otvára nám voľný prístup do Hollého širokej poézie. Nič viac si neželáme, len aby všetky prekážky, ktoré stavali sa do cesty opravdivému popularizovaniu nášho veľkého poetu, nestáli už viacej. Prekážky skutočné sú odstránené, zdanlivé má odstrániť slovenská kritika a literárnohistorická literatúra.

Obecným miestom stalo sa, pozastavovať sa pri forme Hollého básní.^[58] Toto obecné miesto je falošné; čo sa týka básnického obsahu a esencie, Hollý je svoj a náš; forma rýmovaná a prízvučná bola by i nám milšia, ale nie tak sa hľadí na veľkého spisovateľa. My musíme formu premáhať a sladké zrno požívať. Bez cvičenia ani šlabikáru neporozumieš. Začítať sa treba, hodne pilne začítať, a takzvaná pseudoklasická forma nebude robiť ťažkosti. A veď treba i odpúšťať veku. Napoleon bol Napoleon a nevozil sa na automobile.

Ostatne o „pseudoklasicizme“ hovoriť pri Hollom nie je správne. Zato, že básnil v hexametroch, distichoch a Horáciových grécko-latinských veršoch, zato, že ako muž klasicky vzdelaný nemohol sa vyhnúť reminiscenciám homérovským v epike, nepatrí mu v nijakom ohľade slovíčko „pseudo“, lebo „pseudo“ je faloš, lož, klam, a Hollého život, duch, básnenie i myslenie je až posvätná pravda, jeho poézia má na sebe pečať až geniálnej originálnosti, slovenskosti a samostatnej tvorivosti. Jestli je u Hollého zastúpený klasicizmus, vtedy je to veroklasicizmus a nie pseudoklasicizmus. A za Homéra nemá sa nikto hanbiť na šírom svete pod bielym slnkom. Taká ohromná, na celé človečenstvo od pólu do pólu, od meridiánu do meridiánu hovoriaca emanácia ducha ľudského, ako je Homér, nevlíva len na duchovne temných či už bez viny, či s vinou, ale len jedine na temných a vydedených z dŕžavia ducha a poetickej veľkosti. Sám Goethe hovorí o Homérovi:

Ale čo nás po planom teoretizovaní a škatuľkovaní, triedení a melihubovaní suchých duší — naše najvyššie želanie, aby naše peknoduché obecenstvo premohlo hexametrovské, pentametrovské ťažkosti, s časomernou prozódiou spojené prehadzovanie slov a neobvyklý slovosled, niektoré latinizmy a grécizmy — veď sú to len škrupiny orecha, ktoré ľahko prelusknúc, nájdeme sladké zrno opravdivej našskej, slovenskej poézie, nájdeme bohatú myseľ a skvelú fantáziu veľkého poetu. Nech nás neodstraší prvé čítanie, čítajme viac ráz. Potom iste náš Hollý, ako je veľkým v literatúre, v jej histórii, bude i taký populárny a každému vzdelancovi blízky.

„Selanky“, ktorými počína sa prvý zväzok básní Jána Hollého, uvádzajú nás do idealizovaného sveta pastierov, ich idylického života, neviazaného na miestnosť a skutočné pomery slovenských ovčiarov, bačov, valachov a honelníkov. Jestli tak možno povedať, sú to abstrahovaní pastieri, deti fantázie i vzhľadom na mená. Ale dve veci sú pritom reálne a významné: ich slovenskosť vnútorná a ich umelecká forma. „Selanky“ sú ako majstrovsky vyrezávané ploché reliéfy, aké vídame na starogréckych sarkofágoch. Dláto umelcovo vykresalo scénu dopodrobna, tu tanec, tam girlandu amoretov,^[59] tam zase vinobranie, boj bohov — tu máš, dívaj sa, ľubuj sa na samom obraze, bližšej histórie nepotrebuješ. Pozorujte, ako každá selanka je sama v sebe celok, aká je zaokrúhlená a aká plastická.

„Slavín“ volá sa prvá. Borimír príde k Hájislavovi a obdivuje jeho ovce:

To preto, odvetí Hájislav, lebo ma učil múdry Slavín s ovcami zachádzať. A teraz sa Hájislav rozhovorí o Slavínovi, ktorý bol chýrny pasák a spevák:

Nie je to plastický obraz? Nevyslovuje on krásu Slavínovho spevu… stádo zabudne sa pásť! Vy zrejme vidíte, makáte, ako dvíhajú sa hlavy oviec, ako hnú napred uši, aby počuli pieseň…

Večerná krajina, spev a jeho echo, metané od roviny. A či nezabúdaš na Slavína, pýta sa Hájislava Borimír, keď si sa toľko naučil od neho? Či „si ve speve naňho pamatný“? Odveta:

Druhá selanka, „Jaroslav“, je hymnou na krásu prírody s mottom: „Jak spanilé a ve svej dokonálé všecko je kráse.“ Skvostný je opis plnej jari, skvostný obraz nehybnej prírody — no básnik do nej vkladá i život, pohyb, rozjarenie:

Konečne k obrazu prídu i ľudia, ako koruna prírodnej krásy a zakončenie živého života:

Tretia selanka je trúchlospev nad smrťou Hlasislava:

Prichádzam k piatej selanke: „Vodný muž“, ktorou už rozšíril poeta mocné krídla. Tu už máme jeden z reliéfov, jemným dlátom rytý, tu už máme poetu z božej milosti.

Sotva sa zdvihol mesiac a svojou žiarou „rozriedil svetla oblohy“ (aký prekrásny, plastický výraz: pred východom mesiaca boli hviezdy nahusto, no svetlo mesiaca ich rozriedilo, t. j. menšie hviezdy zmizli a len čo väčšie vzdorujú unášajúcej moci luny); zvieratká spali, lístie stromov sa nehýbalo, iba prepelička vo sne pískla — tu lezie Vodný muž z Váhu na suchý breh. Z očú si vytiera vodu a sadá pod jelšu na trávnik. Žaluje sa, že po celý deň nemohol dolapiť človeka. Počujú ho zelenovlasé Rusalky, kníšúce sa po skrívených vŕbach. Hup! z vŕb. Zakrádajú sa k nemu „na tichých prstoch od chrbta“, aby im neskočil do vody. Chmatnú Vodníka, viažu mu zelenú dlhú šticu o kôl, vbitý do zeme. On snaží sa vymôcť, ale „na piesku toľko vlády nemá, ako vo vode“. No Rusalky mu nechcú zle, len ho prosia o pieseň, „hladiac mu biele fúzy“. Sľubujú mu pomáhať ľudí topiť. Rusalky ho rozviažu. Vodník spieva. Na spev jeho prestanú vtáci i zvieratá driemať a Rusalky nemohli sa udržať od tanca.

Vodník spieva, aké pusté boli brehy Váhu — prišiel Sláv a Váh, otcovia národa so svojimi rodinami. Spieva, kto prvý viazal jedliny na plť, a pustil sa s ňou do rieky, koho on z pltníkov do zhubnej vody pohrúžil… Potom zvestuje, ako sa podivil, keď zazrel na brehu modlu Perúna a obete jemu prinášané: „Socha až od veľkej kýchala vóne.“ Spieva ako videl Svantovíta skákať na žrebcovi proti nepriateľovi národa… Aké slávnosti vystrájali Slováci Svantovítovi, prišlí z ďalekých končín.

Naozaj, tu v ústach Vodníka ožije stará báj, ona je vtiahnutá do prítomnosti. Ďalej spieva o Stribogovi a jeho vetroch, o Valesovi, ako pastierov učí „sedmihlasé z tršťá píšťalky robívať“, o gajdách Janíkových, ktoré samy od seba gajdovali z bidla, na ktorom boli zavesené. Premnoho starodávnych ešte pridal povestí, a na konci opisuje, ako sprostred Váhu klokočom vyviera horúca voda… V tom ale už vykukne spoza vrchov zora:

Pozrite, pozrite; najvyššia plastika slovesného výrazu… Zorí sa… čas duchov sa míňa… Vodník smekne (v západnom nárečí toľko ako rýchlo sa hodiť, rýchlo skočiť) do Váhu; no poeta nezabudne, ako sa voda zvírila za ponoreným Vodným mužom: „I kde tuhý dal skok, pohnuté sa krútilo vodstvo!“ A ty, sluchateľu, predstav si tváre zelenovlasých Rusaliek, ktoré napnute počúvali staré zvesti Vodníka — a razom útekom jeho prekvapené, rozpŕchnu sa po húšťavách považských.

Básnik podal nám klasický obraz, ako kameu v ónyxe rezanú, a pri tom vzbudil rozpomienky, dotkol sa národného citu, osvietil podania zašlých vekov.

Poludnie. Slnko sype z neba ohnivé „pobresky“. Chvalislav nájde Pomíla a Bazáka (oboch „ohromnej sily“) stáť pri bukoch — okolo nich sýte poludňuje stádo. Pomíl a Bazák chystajú sa pasovať, Chvalislav má byť sudcom. Ale ako sa chytili, zbehnú sa pastieri, straníci Pomíla i Bazáka, aby boli tiež svedkami pasáckej borby.

Príde opis pasov: silný, no nie brutálny boj, borba zručných mladých tiel.

Ruky sa im navzájom v uzol spoja, až sa ich chrbty nakrívia a počne sa tuhý, krútivý tanec. Až úskokom Pomíla oba padnú na zem. Najprv Bazák dostane sa navrch.

No zase sa vzchopia, točia sa okolo, až Bazák „hore nad seba vrhne Pomíla“ a hodí do žltého piesku.

Tak tedy oba dostali rovnú chválu. Príde do tretice:

Až konečne Bazák, tuho rozpálený, stisne Pomíla, a nadvihnúc ho, veľkou silou ho tresne:

a Bazák ostal víťazom

Je toto šiesta selanka, pomenovaná „Pasy“, a dáva dokonalý dôkaz plastiky poetovej. Temer by sa z básne mohli učiť mladí atléti pasovať.

No pastieri Hollého mali i pre nežnejšie city srdcia otvorené. Dôkazom toho je siedma selanka „Kráska“. Slavko márne sa uchádza o Krásku. A ako jej pekne dvorí: belšia je nad kvietko hložia — tvrdšia nad kremeň a predsa je on najlepší spevák! Štyrikrát zvíťazil spevom, len Kráska nechce prísť počuť jeho gajdovanie, fujaru a fajfarku. A také jej miesto uchystal:

Tam budú kvietky ti vôňu dýchať, tam ju bude častovať žinčicou, oštiepkami…

Potom jej sľubuje hrdličky krotké, ktoré odletia a zase priletia, i srnku a mladé medvieďa, ktoré jej bude tančiť.

Ale márne! Jeho spev ju nepohne, lebo ona neľúbi pole, ale mesto! Ani vtáčkovi nedovolí spievať poľné piesne, ale ich učí iným. A predsa i sám Chásoň ľúbil pastierske piesne i sama Lada prichádzala k pastierom „a jejich poslúchala húdby“.

A tak sklamaná láska, hrdosť nedostupnej krásavice, ktorá „všade svú sladkej narobí plno vóne nožičkú“, bude zase len prameňom spevu a horkých žalôb, piesňami zvečnených.

Ešte na vyššom stupni poetickej krásy, jednoduchosti a harmónie nachádza sa selanka „Lubko“. Tu už nie pasy telesné, ale pasy duchovné predvádza pred oči naše poeta.

Kozlík a Oslav zídu sa na kvietím strakatých lúkach medzi dvoma ohromnými jaseňmi, kde čistý ako sklo pramienok tiekol a „mihotaním žblunkoty dával“. Oba mladí „výborní spívať, výborní pískať obadva“. Oslav vyvoláva Kozlíka na spevný súboj. Oslav dáva do stávky škopca.

Kozlík prijíma smelo vyzvanie a dáva do stávky (po Hollom „do sadky“) dvojnásobnú píšťalu:

Ajhľa, zase plastika! Takúto krásne vyrezávanú píšťalu tedy vsadí smelý Kozlík — tedy omnoho viac než Oslav — lebo Kozlík sa akosi nebojí o výhru, hovoriac:

Zavolajú za sudcu starého Lubka:

Zahvizdli na Lubka, prišiel a riekne:

Aký pekný, kamarátsky súboj: spev jedného sprevádza druhý pískaním. Hľa, mohli by si škodiť, ale nie, im ide o spev a jeho krásu.

I počne sa súboj. Každý zaspieva po štyri slohy: ony tvoria strofy a antistrofy, ihrajú v pekných kontrastoch:

Kozlík volá na pomoc Chásoňa, Oslav Rusalky.

No najkrajší kontrast, a spolu naozaj vysoko poetickú harmóniu nájdeme v tejto prekrásnej strofe a antistrofe:

Museli oba jednako krásne spievať; Lubko vraví im: „omnoho sladšie je počúvať vaše spanilé piesne, než lízať plástiny od pannenských včiel“, a preto:

A tak sú oba víťazi, oba nepremožení.

Jedna z najkrajších selaniek je: „Svadobná pieseň“. Pastier Zamysel berie si devu Voňku a okolo nich rojí sa rujný svadobný sprievod. Družba Zorislav a družica Žarkoslava vedú spevy, ostatní s nimi spievajú slovenský paian nanovo zosobášených.

A potom už ide oslava oboch. Žarkoslava chváli nevestu:

Nasledujú dobré poželania:

Je niečo veľmi tklivého v tejto pokojnej, beznáruživej poézii, zlatý vek ľudstva privábi Hollého Umka na túto zlobami preplnenú zem. Zlatý vek, v ktorom ľudia spojení bezprostredne s prírodou, zdraví, spokojní, vedú svoj nehistorický život ako lastovice, ako ich stáda oviec. Samotár Hollý, tak málo videl svet a jeho búrky, že utiekol sa do vlastného vnútra, keď ho jeho Umka nabádala bájiť. I málo „romantická“ príroda na slovenskej trnavsko-prešporskej nížine nebola v rozpore s jeho tichým, čistým, asketickým, bezstarostným životom, až pokým ho neprikvačila choroba a slepota. Máme maličký chýr o jeho žití. Mal brata, vari v Orešanoch, tiež farára, ale človeka iného zrna: dobrého hospodára, ktorý sa hneval na Jána, ani tušenia nemajúc, v čom je vlastne brat jeho veľkým. „Ale veď ten Ján nič nemá,“ hovorieval gazdovlivý brat; „nemá ani ocáska na dvore“, t. j., že nechová voly, kone, kravy, že nestará sa o drobné biedy tohto života. Orešiansky brat pestoval „ocásky“, ešte i vinohrady po orešianskych vŕškoch, ale zabudol na svoj národ a na všehomír duchovný. Ján, nemajúc ani „ocáska“ na širokom dvore madunickej fary, tvoril pre svoj národ nesmrteľné diela, ako onen zlatník v Efeze, ktorý kul a rezal na svojich plastických dielach, nestarajúc sa, ako Efezom búri sa ľud, ako rúti sa starý antický svet. Veď i takí ľudia musia byť, ktorí starajú sa o „ocásky“, role a vinice, a bez nich nebolo by Hollého „krásnorunných kŕdľov“, ani by nemohol obdivovať:

„Selanky“ Hollého, v časoch temných, boli iste milými kahancami pre roztratených ľudí slovenských, ukazujúce svojou bezmätežnou tichosťou, že pod rúškom mŕtvoly hýbe sa a pulzuje život, ktorý sa raz prederie na slnko, pomocou Krista Spasiteľa, o ktorom spieva Hollý:

Tak vyznievajú „Selanky“, v tom samom duchu, v akom ich počal a prežil v svojej samote. „Selanky“ sú plodom už utíšeného, zrelého ducha, vycibrenej formy, jazyka skvelého, bohatého a nadmieru hybkého. Nemá Hollý súčasníka v celej západnej literatúre slavianskej, ktorý by sa mu rovnal v dikcii, poetickom vzlete, ľahunkom toku reči a bohatstvom výrazov. Ľahko by sme to mohli dokázať citátmi z poézií v rokoch dvadsiatych a tridsiatych, ale tu by platilo nomina sunt odiosa.^[60] Neradno týkať sa národnej hrdosti, habeant sibi!^[61] Však nemožno, žeby sa pravda nepredrala najavo. Dobre osemdesiat rokov je tomu, keď Ján Hollý, nemajúc vzoru ani predchodcu, písal vysokou literárnou slovenčinou a odvážil sa nielen na selanky, elégie a ódy, ale i na epos v jeho širokom toku, v jeho grandióznych rozmeroch. Keby i Hollý nebol postavil bezúhonné, veľké pamätníky slovenskej poézii, slovenskému jazyku postavil pomník v časoch temných; z celiny, z neobrobenej, burinou zarástlej pôdy urobil žírne pole a prekrásne, ovocím bohaté sady. Pravda, nie pre ľahkokrídlu zábavu, nie pre šumichrast zmyselnej radosti zuneli jeho slohy spod duba v háji Mlíči, ale bude smrteľným hriechom, jestli darmo zuneli pre duchom odchované potomstvo, pre svetlých synov národa, majúci ukazovať mu cestu k sláve a čestnému životu.

Svoje elégie („Žalospevy“) básnik uvádza s milým prológom, ako ho múza prinútila spievať na smutnej lýre. Sedí v háji Mlíči, rozmýšľa o hrdinských činoch a hľadá k nim hérosa, ajhľa, tu vystúpi z dúbravy vážna panna a „chytrým ke mne sa hýbe krokem“. Pekne ju opisuje!

Potešil sa, že mu nesie meno muža — ale ona si sadne a hovorí mu, že už dosť „fučal do víťazskej trúby“.

I Metoda si oslávil i Sláva, i selanky^[63] si milé spieval, ale poneváč máš viac smutných príhod v slovenskom národe než veselých, viac biedy než dobra, tedy spievaj už raz i smutnú pieseň.

Nuž dobre, ale prosí múzu, aby mu prispela ako doteraz:

Deva mu to i sľúbi a zmizne v dube, pod ktorým Hollý pracúval. Ale kade išla Umka,

A tak tedy zjavil sa slávny „Plač matky Slávy“, pozoruhodný svojou štruktúrou a utešenými refrénmi. Tieto refrény znejú ako hudba. My ich označíme kurzívou:

hovorí o vrahoch slovenských, ktorí bohumilý národ oberajú o materinský jazyk a cudzí mu násilne pchajú. No obľahčuje Sláve bolesť myšlienka:

Posledné dva verše mohli by sme i dnes napísať na antiku novodobého ergastula národov,^[64] v ktorom upia a žíznia za statočným, celé ľudstvo nehyzdiacim životom a uderiť nimi pečať diabolskej lži na čelá humanistických švadronierov,^[65] ktorí nám vo „vzdelaní“, „kultúre“, „osvete“ ponúkajú panaceu^[66] a ako sa bohorúhavo vyslovujú, že vraj „spasenie“ národa. Spasiť národ môže jedine Boh Hospodin, na ktorého veríme do posledného dychu. Svet sa osvietil, hovorí Hollý, nerozumná prestala hlúposť, ale predsa sa môjmu národu krutá krivda činí. Ako by sme nemali nad sebou osvietených tyranov, ba práve len osvietených. Surová premoc hlúpych más nám „nevyrezáva ostrou britvou jazyk a necpe do prázdnych úst jazyk cudzí“, ale fajní, vycibrení, frajmaurerstvom^[67] do najvyšších sfér všesvetovej spoločnosti, medzi kvet Európy uvedení grófi, ministri, filozofi, žurnalisti, humanisti! Osveta kasín a parkklubov peštianskych je iste skvelá, tam plávajú na površí najvycibrenejšej „kultúry“, „osvety“ vrahovia národov, utláčatelia miliónov. V tom ich neskonkurujeme. Ale nám treba charakter, vernosť, chrabrosť a čistota myslí i skutkov — a pritom veľký, posvätný fanatizmus za svoj národ, za svoje plemeno, za krv otcov, praotcov, bratov i budúcich pokolení.

V poslednej selanke „Spasiteľ“ je oslava Jezuliatka a svätej rodiny. To je obraz. Hádam iba Correggio^[68] na svetoslávnom obraze „Svätá noc“, visiacom v drážďanskej galérii, viac oslávil túto presvätú idylu. Pastieri vkročia:

Krajšej poetickej dikcie nepreukáže slovenská poetická tvorba, je to naozaj poetické „ex voto“^[69] narodenému Spasiteľovi. Tu blíži a spája sa božské a ľudské, najvyššie mystérium s naivitou pastierov. Ján Hollý nenie didaktický rozprávateľ, nie odblesky čítaného podáva, ale je vysoký poeta, a podáva obrazy, to, čo Turgenev najviac cenil pri poézii, v čom videl jej úlohu, „obrazmi“ rozprávať, nie myšlienkami a opismi, nepodávajúcimi plastického obrazu. A jazyk, krásny, plynný, zvučný jazyk! O ňom spieva náš Hviezdoslav:

Sám Hviezdoslav sa vyvýšil, keď takým živým slovom uznal a znázornil krásu Hollého slovenčiny. Ó, bár by stal sa Hollý v tomto ohľade i príkladom, vzorom i otcom detí krásnomluvných a krásnospevných. To, čo nám kazia mizerné, germanizmom raziace výtvory, mohol by napraviť už sám jediný Hollý! Ale ľudia skôr sú prístupní zlému, pochybnému, než jasnej, pôvodnej čistote a kráse.

Z elégií dojímavé, umelecky krásne a myšlienkovo bohaté sú dva „Plače Matky Slávy“. Ona sedí na mračne, roztiahnutom nad Tatrou a kvíli nad svojimi synmi. Dobrá mať, dala na svet dobrých synkov, do kolísky plemena, pod Tatry. Stadiaľ zaujímali kraje a obrobili pluhom pustatiny. Došli do Adrie i do Baltu, zaľudnili Labe a pomenovali sa Slávmi. A teraz — hroby a hroby — Hollému tu iste bol pred očami Ján Kollár, a jeho predspev k „Slávy dcére“ našiel ozvenu:

Je to iste kollárovská reminiscencia, alebo či máme pomyslieť si: „magna ingenia conveniunt?“^[70] No „Slávy dcéra“ bola už vtedy na bielom svete, prirodzenejšie, keď riadky Hollého považujeme za odblesk geniálneho predspevu Kollárovho.

Na milé slovanské vetvy prišiel Got, Hun, Avar, Čud a Mongol, a ich dobrota nevedela sa vzoprieť nábehom. Viedli pokojný, „prázdny úhony“ život.

Za cudzím nebažili, „ľudských“ (cudzích, krásne slová západoslovenské) končín nezbíjali oceľou, krv neprelievali zo zištnosti, ale to im bolo skazou, to bolo ich nešťastie. Lebo ich susedia boli draví a ich prácou bolo:

„Zrobené“, toľko čo porobené, zotročené. Takí susedia vrhli sa na pokojné rodiny slovanské. Ale nielen o zem a majetok ich pripravili, ale porobili ich i duchovne: jazyk im rezali z úst a do prázdnej dutiny vkladali cudzí! A krivda sa činí národu až dodnes, lebo:

Lžami a hanami obsypávajú národ, jed kydajú naň a posmech vystrájajú i nad dobrými jeho skutkami.

Plač nad odrodilcami — náš večný, horký plač možno ešte výš sa vznáša v ríši poézie. Horkosť, zriedkavý zjav v Hollého poézii, dostáva tu prísny, izaiášsky výraz! Dobrá duša Hollého, aká musela byť až k smrti zasmútená, keď zavolal:

Tým sa končí žiaľny spev Slávy ako velebná symfónia končieva disharmóniou a zjačaním silných nástrojov. A príroda k tomu dala svoj búrny ohlas:

Toto sú obrazy silného ducha, bohatej fantázie, miernenej umiernenosťou majstra, ktorý dosiahol výšku pravej poézie.

Netreba nijakej pripomienky na čas, na nerozvitosť vtedajšieho jazyka, skudnosť^[71] literatúrnych diel, vlastne, keď chceme byť prísni: nenačím pripomienky na úplnú neliterárnosť nášho jazyka, našej písačky vtedajšej; nie, i v kvete našej literatúry, nielen aký je teraz, ale aký môže byť a bude, jestli Boh zachráni náš národ pred duchovnou a telesnou smrťou, i vtedy takéto miesta u Hollého budú skvieť sa medzi prvými emanáciami slovenského poetického tvorenia. Im nielenže neublíži vlniaci sa do bezdna čas, mrmlot nových škôl, skutočný rozvoj slovesnosti a jej prostriedkov, im neublíži ani nádejný širší rozmach slovenskej, a smelo dokladáme, i slavianskej poézie, lebo Hollý tu uhádol najtajnejšie bitie srdca národného, pochopil i vedel znázorniť večné, nehynúce sväté pravdy, ktoré sa nemenia, meniť nemôžu. Formy, do ktorých ich vlejú šťastní synovia budúcnosti, môžu byť skvelejšie, vycibrenejšie, farby, ktorými ich zaodejú, môžu byť živšie, intenzívnejšie, ale sama vec ostáva a s ňou i náš prvý prorok-poeta a jeho nesmrteľné meno.

Jestli by bolo na ňom, jestli by národ náš bol ho objal, pochopil, jestli by bol počul na zvuk jeho „dúčele“ a strovil duchovnú stravu, podávanú tak hojne Jánom Hollým, už by sme stáli vysoko medzi národmi, takými neveľkými ako sme my, vysoko na jednej úrovni s tvrdými kmeňmi škandinávskymi. A duchovným rajom bolo by naše Slovensko, lebo duch, poznanie seba, prehĺbenie Bohom danej prírody, vozvýšenie a skryštalizovanie charakterov, neostáva neplodné ani v zmysle hmoty a moci, zriadenia, spoločenskej i politickej váhy a značenia.

Ale nepočuli sme proroka. On kázal v púšti. A káže v púšti i teraz. Kamenie očuje asnáď prv než „porobený“ národ.