ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[72]

Že sme sa pomkli dosť ďaleko v najnovšej histórii slovenského duchovného, literárneho, kultúrneho, vôbec slovensko-národného života povedomého, dokazujú naše sekulárne slávnosti^[73] a oslavy národných mužov. Svätili sme storočné jubileum narodenia Jána Hollého, tohto velikého majáka, osamelo vypínajúceho sa nad pustými vodami; Jána Kollára, najimpulzívnejšieho Slováka a Slaviana; Pavla Šafárika, giganta slovanskej vedy; Štefana Moyzesa, velikého biskupa, nadviazavšieho vekmi pretrhnutú nábožensko-národnú, kultúrno-vzdelanostnú kontinuitu cyrilo-metodejskú. A dnes prichodíme ku Karolovi Kuzmánymu, k duchu jemu paralelnému, s ním hlboko spriaznenému, ku Karolovi Kuzmánymu, ktorý pred sto rokmi spatril svetlo sveta.

Moyzes — Kuzmány. Magna ingenia conveniunt, i keď ich delí čas, priestor, konfesia. Dve bratské srdcia, dve súrodné duše, dva kongeniálne umy, ale len jedna veliká vôľa, jedna šľachetná snaha, jeden svätý ideál: vymanenie slovenského národa spod jarma duchovného, hmotného, národného; vyvedenie slovenského národa z faraónskeho Egypta, oživotvorenie masy nerozumnej, bezdušnej. Dielo Prometea i Pygmaliona v jednom. Pygmalion, kráľ Kyprosa, láskou oživotvoril mŕtvu sochu, Prometeus doniesol ľuďom oheň a svetlo. Obaja naši velikí buditelia vyrástli na cirkevnom poli, obaja dosiahli na ňom najvyššie možné u nás šteble, oba uznaní boli i cudzím svetom, i monarchom, obaja niesli ťarchu borby, obaja sluli výrečnosťou fenomenálnou, perom vehlasným, učenosťou hlbokou; obaja boli prednostovia Matice slovenskej,^[74] ústavu, majúceho pozdvihnúť národ; obaja boli vzájomne spojení priateľstvom najčistejším, najideálnejším: priateľstvom v národe, družbou v idei, blízkosťou v ponímaní a úlohách cirkvi Kristovej. Obaja nezabúdali na svoj utlačený národ, keď ich sudba vytrhla z jeho lona; obaja vrátili sa k nemu z vysokých miest a pracujúc neúnavne až do posledného dychu, položili zomdlené hlavy do lona zeme slovenskej, potom, keď prvopočiatočné uznanie na vysokom mieste bolo zabudnuté, aspoň nehonorované národu, pre ktorý si ho zadovážili. I v tom bola jedna a tá istá tragika ich života.

Karol Kuzmány narodil sa v Brezne dňa 16. novembra 1806 z otca Jána a matky Zuzany rod. Prievidzkej. Otec jeho bol farárom breznianskym a seniorom zvolenského seniorátu, krstil ho Adam Chalupka, slovenský spisovateľ a otec veľkého slovenského básnika Sama Chalupku, a tak šťastný otec i šťastný krstiteľ.

V Brezne učil sa Karol do trinásteho roku v normálke i doma u otca, znamenitého klasika, tri roky strávil v Dobšinej na gymnáziu; čo sa tam naučil, šiel za dva roky zabúdať do Hímeru,^[75] do mizernej školy gemerskej, až na šťastie popadol do Prešporka na lýceum, kde vtedy skveli sa jasné hviezdy pedagogické: Žigmondy, Kováč-Martini, Gross, Stanislaides a Šulek. Po piatich požehnaných rokoch prešporských bol za rok vychovávateľom na Romháni v Novohrade. Roku 1828 na jeseň odobral sa na vyššie štúdium do Jeny, neskôr do Lipska, Halle a Berlína. Zo slávnych nemeckých profesorov počúval filológa Eichstädta, filozofa Friesa, teológov Baumgarten-Crusiusa, Danza, Stickla, Niemayera a historika Ludena. Navrátil sa do Kežmarku, kde vychovával Cékušových synov a spolu suplentoval na tamojšom znamenitom gymnáziu. Vysvätil a k boku svojmu za kaplána povolal ho suprintendent a farár banskobystrický, znamenitý Adam Lovich, dňa 12. augusta roku 1830; no už 12. novembra toho samého roku vyvolila ho evanjelická cirkev v meste Zvolene za svojho farára. Po smrti Adama Lovicha povolala ho cirkev banskobystrická za farára koncom marca 1832, kde zastával farský úrad až do roku 1849. Sedemnásťročné úradovanie Kuzmányho v Banskej Bystrici bolo požehnané, duchovne i hmotne mnohoplodné. Ako kňaz a kazateľ vyznačil sa horlivosťou, nevšedným darovaním, čistotou života a neusínajúcou starostlivosťou nielen o svoju miestnu cirkev, ale i o celé evanjelictvo v Uhrách. Kuzmány bol hneď bojovníkom a záštitníkom slovenského národa v cirkvi: na miestnych dištriktuálnych i generálnych konventoch, a takým spôsobom stal sa predmetom strašných nápadov, ktoré víťazne odrážal. Starajúc sa o hmotné zvelebenie, založil spolok pomologický, ktorého stopy dosiaľ nevymizli; bol spoluzakladateľom banskobystrickej sporiteľne, ktorá dosiaľ kvitne a vzrástla na ústav mnohomiliónový.

Od počiatku svojho kňazovania bol literárne činný a táto láska neopustila ho až po hrob. Z Banskej Bystrice redigoval slávnu, priamo klasickú „Hronku“,^[76] pravé skladište súčasných literárnych síl slovenských. Bola to opravdivá dennica slovenskej, slobodnej, plnoletej literatúry, zvestovateľka budúceho rozkvetu. V tie časy dopisoval si s Kollárom, Šafárikom a bol vždy na čele všetkých literárnych udalostí. Iste jediný v tom čase na Slovensku, ktorý osvojil si známosti literatúry ruskej, srbskej a staroslovanskej.

Kuzmány bol kňaz a literát, rok 1848 s krvou, vzburami nevtrhol ho do surmie bezprostredne, no všetky následky svojej vernosti k slovenskému národu bolo mu znášať. Na krátky čas roku 1849 postavili ho na čelo „kráľovskej správnej rady“^[77] v zvolenskej stolici, keď revolucionárske úrady útekom chránili si chrbáty. No na počiatku roku 1849 narástli zvolenskému odboju nohy a Kuzmány vyhol sa pouličnému lynčovaniu presťahovaním sa do Viedne. Vo Viedni našiel si spočiatku pole práce pri redakcii „Terminologického slovníka“,^[78] ktorý vláda vydávala pod redakciou Pavla J. Šafárika. Keď bol už slovník skončený a vydaný, Kuzmány bol dňa 3. decembra roku 1849 vymenovaný za profesora bohosloveckých praktických vied na viedenskej teologickej fakulte. Od roku 1849 do roku 1860 Karol Kuzmány venoval sa vede, napísal po nemecky dosiaľ neprevýšenú knihu cirkevného práva,^[79] nezabúdajúc pritom na svoju slovenskú domovinu; nebolo deja na Slovensku, pri ktorom nebol by býval zúčastnený. Bol vo večnom, intímnom kontakte s každým verejným dejateľom, s každým národným a cirkevným pohybom, pracujúc pritom na veľkom diele organizácie cirkvi v Uhrách. Plodom jeho vysokej diplomatickej a zákonodarnej práce bola hlavná, podstatná osnova najvyššieho patentu^[80] od 1. septembra r. 1859, ktorým mal byť uvedený starokresťanský, apoštolský poriadok do cirkvi, zvlášte zlomená hrozná kiriarchia,^[81] u nás vulgo^[82] šabličkárstvom zvaná, a priamo satanské používanie cirkvi výlučne na umŕtvenie slovenského národa.

Patent vydali, ale z rúk popúšťali politickú moc najprv poznenáhle, až konečne prišiel rok 1866. Na poliach kráľovo-hradeckých rozhodlo sa všeličo, medziiným i sudba patentu a organizácia cirkvi.

No sudba patentu bola už silno podlomená vlastnoručným prípisom cisára na Benedeka odo dňa 15. mája 1860. Prípisom zaručená je síce nedotknuteľnosť dvoch, dľa patentu zriadených dištriktov, prešporského a novovrbárskeho, ale odpustili sa všetky prechmaty, zločiny a machinácie proti zriadeným cirkvám natropené, a tým dala sa možnosť nové tropiť. Málo bolo výhľadov previesť blahoslavenú reformu, keď nedávno ešte väznení buriči nielenže boli na slobodu prepustení, ale posmelení vysokými vyznačeniami.

Vzdor tomu, keď Karol Kuzmány bol zvolený za superintendenta zriadeného dištriktu preddunajského v Brezne dňa 28. júna 1860, prijal úrad a bol dňa 26. septembra r. 1860 vysvätený v Martine. Počala sa cesta tŕnistá. Kuzmány z Viedne zajachal do Brezna, kde prevzal od administrátora Jána Chalupku dištriktuálny archív a počal úradovať dňa 6. augusta r. 1860 v Banskej Bystrici.

Proti Kuzmánymu a jeho prešporskému zriadenému dištriktu pohli nielen Acheronta, ale celý Hades, spolu i s Danteho peklom. To bola prosto rebelia in optima forma.^[83] Nedávna „vlastenecká“ vzbura, že vraj „národné výdobytky“, bola iba slabým tieňom proti patentálnej borbe; cieľ bol síce ten samý, len maska bola iná: vtedy vraj autonómia cirkvi. Ale kto by veril maskám!? Cieľ bol: aby národ náš neprišiel k pokoju. I tu hrala prvé husle politika, a síce v najhoršej forme, politika dezorganizácie, politika cirkevnej anarchie, pri ktorej boli výhľady na politickú korisť. Nikdy nebola cirkev a viera tak nadarmo braná, tak zneužívaná a blasfémovaná.^[84]

Krátka perióda banskobystrického biskupovania Kuzmányho (od 6. augusta 1860 do konca februára 1861), o ktorej on verne referuje na dištruktuálnych konventoch dňa 26. a 27. septembra 1860 v Martine a potom dňa 21. novembra 1861 na Starej Turej — je veľká kalvária utrpení kňazov a zriadených cirkví, a samosebou rozumie sa, v obrovskej časti utrpení Kuzmányho. Nemožno čítať bez veľkého dojmu, ako učený profesor, vehlasný spisovateľ zbiera, chráni, zastáva cirkvičky, ako chodí z jednej do druhej, ako apoštoluje, spravuje, posmeľuje, udržuje a pritom ako borí sa za všetkých; ako rútia sa proti nemu mocní, ničím a nikým nehamovaní, počúvajúci jedine na slovo svojej náruživosti a revolucionárskych kruhov peštianskych i provincionálnych.

Koncom februára pôda banskobystrická stala sa už takou horúcou, že ani zmužilý veľkňaz nemohol vydržať. Išli mu nielen o mier domáci vybíjaním oblokov, mačacinami, ale i o život. Kuzmány, ktorý si bol múdro podržal právo vrátiť sa na svoju viedenskú postať, videl, že z Viedne bude môcť pokojnejšie riadiť svoju superintendenciu, i vrátil sa zase na svoju katedru. Sbor cirkví, zriadených v strašnom, fanatickom, divokom, revolucionárnom zúrení takzvaných autonomistov, klesol až na sedem cirkví.

Keď sa pomery trochu polepšili a nehrozilo už priamo násilie proti osobe, Karol Kuzmány prešiel z Viedne do Martina, vydržiaval riadne každoročné konventy, organizoval, bránil sa, reprezentoval, takže jeho superintendencia r. 1865 zmohla sa na 26 cirkví, 91 fílií s 51.403 dušami, 57 škôl s 5017 deťmi. Bol vyvolený za prvého, bezplatného farára cirkvi martinskej, ešte prv za prvého podpredsedu Matice slovenskej, a tak zdalo sa, že počína sa nová, činná, mnohosľubná perióda jeho života.

No stalo sa ináč. Superintendenciálny konvent, držaný dňa 5. júla 1866 v Martine, bol jeho posledný. Ochorel počiatkom augusta a umrel v Štubnianskych Tepliciach dňa 14. augusta o 3. hodine rannej. Bezdušné telo previezli z Teplíc do Martina a vystavili v matičnej sále na vysokom, palmami a kvetmi ozdobenom postlaní. Pohreb odbýval sa dňa 16. augusta od pol tretej až do samého večera. Kázal Michal Miloslav Hodža, nad hrobom odoberal sa od neho menom národa slovenského a Matice výborník matičný, Pavel Mudroň.

Naschvál nepúšťal som sa do bližšieho, pragmatického rozoberania jeho cirkevnej činnosti. Pred nami dnes stojí hlavne národný buditeľ, spisovateľ a básnik. No kto chce doplniť si jeho postavu i v rúchu talára, nech zbožne prečíta si jeho referáty konventuálne, prednesené výrečnými ústami. Je ich sedem, všetky sú písané mohutným, jasným slohom a obsahujú v sebe nielen históriu cirkevnú, históriu prešporskej, mnohostrádalnej biskupie, ale i veľký kus histórie našej národnej borby. Sú to slovenské apoštolské epištoly muža božieho, písané na roztratené stádočká, rozpŕchnuté a rozbité politickou intrigou, a bolo by hriechom našich cirkevných spisovateľov a nakladateľov, keby ich nevytiahli z nezaslúženého prachu, znovu nevydali, nekomentovali a nerozšírili medzi svojimi. Nepočína-li hasnúť oheň viery? Radno-li ponechávať také dokumenty v tôni zabudnutia?

Karol Kuzmány ako buditeľ patrí k najväčším a najprvším. Do Prešporku dostal sa r. 1824, ale už musel so sebou priniesť pevné základy národného presvedčenia, lebo v Prešporku ešte neplápolala vatra ústavu životodarná, ale iba slabé počiatky suchej školy Palkovičovskej.^[85] No nárazy už boli, a to, čo videl v dome rodičovskom, v dome Adama Chalupku a jeho dedičov, zvalo ho k literatúre a jej pestovaniu, a zvalo k práci za svoj opustený národ. Bol narodeným slovenským buditeľom, my nepoznáme uňho periódy nejakého klátenia a borenia sa so samým sebou: pri prvom vystúpení bol celým Slovákom a iste jedným z najpovedomejších Slavianov. Len prezrime tri ročníky „Hronky“ a z každého čísla utvoriť si môžeme celý kruh jeho zmýšľania, hlbokého slovenského a slavianskeho presvedčenia. Jeho buditeľská činnosť prestierala sa na ľud i jeho inteligenciu. Ďaleké bolo mu plytké demagogizovanie, ačkoľvek ako národovec a kresťan bol demokratom v najkrajšom, slovenskom zmysle; to jest, ľúbil svoj ľud nie taký, aký je, ale taký, aký má byť, aby bol z neho národ. Jemu neboli dosť „selanky“ a bukolické, na nízky a úzky kruh citov obmedzené, prostonárodné emanácie národného ducha, on túžil i za „vzdelankami“, ako sám v „Hronke“ poznamenáva v predmluve k svojej epickej básni „Běla“. Buditeľom bol i v cirkvi, a kam zasiahol, všade vnášal ducha pravdy kresťanskej.

Vo Viedni zhromažďoval okolo seba mládež, udržoval úzke spojenia so znamenitými mužmi slovanskými, ako napr. s arcikňazom Rajevským a inými.

V opravdivej forme, na skutku a jave, vidíme až dnes Karola Kuzmányho ako spisovateľa a básnika. Náš Kníhkupecko-nakladateľský spolok k tejto oslave vydal Kuzmányho zozbierané básne: i vidíme, presvedčujeme sa o tom, čo sme dosiaľ len šípili, že máme v Kuzmánym veľkého básnika, ktorého postaviť môžeme na rovný piedestál s Kollárom, Sládkovičom, Chalupkom. V lyrike, najmä v hymnickej a profetickej, neprevýšil ho nikto.

On mohutne obopína obsahom i formou celú slovenskú lyriku, od piesne, akoby vypadnutej z duše ľudu, až po vysoký vzlet Izaiáša a velikého žalmu kráľovského. Už v starších, českoslovenčinou písaných veršoch zaznieva intímny, číro slovenský tón a derie sa napovrch cez zužujúce formy a neslovenské zvuky. Jeho celá poetická sila ukázala sa, až keď zhodil zužujúce putá českej gramatiky. Tu razom vyrástol, stal sa opravdivým poetom. Sám národ ocenil tvorby jeho, keď ich prevzal do svojej pamäti, neznajúc ani meno autorovo! Autor takých periel, ako „Kto za pravdu horí“, „Nad Tatrou sa blýska“,^[86] „Do zbroja, Slovania, za národ a slávu“, „Hej, len vždy veselo“, „Na svite štebocú lastovičky“, neležal v knihách a časopisoch, ale prešiel rovno do života národného a čerpajúc z duše národa, podal mu nesmrteľné tvorby. A muž, ktorý vedel tak prosto zachytiť, ba predchytiť: myšlienku prostého ľudu, vedel jej dať nehynúci, verný výraz, umelecký, dokonalý, iný raz potonul v hlbinách rozmýšľania vekového o vysokých úlohách a budúcnosti svojho národa.

Hľa, v troch riadkoch celá naša úloha, náš ideál, za ktorý hodno je pracovať, trpieť i umierať.

Boh hovorí k spevcovi:

Mohutná ako skala, vysoká a tvrdá je jeho viera na život národa. Sám Spasiteľ s ukrvaveným krížom v ruke privoláva mu:

Kuzmány verne poslúchal a skutočne „robil ducha divy“. Každá z jeho čistých, ako z mramoru kararského kresaných hymien je pravým divom ducha, je večitým pamätníkom slovenskej slovesnosti, stojí na tej samej úrovni, ako slávna Deržavinova „Óda na Boha“, a s veľkým citom vďaky, s hrdosťou v prsiach môže každý Slovák rozpomínať sa na spevca, ktorý oslávil a pozdvihol jazyk náš do čistej sféry ducha a grandióznej poézie. Ačkoľvek všetky predmety, ktorých týka sa, čerpané sú z nášho slovenského života, z jeho bojov, nerestí i radostí, Kuzmány dal tvorbám svojim náter všeslovanský a všekresťanský. Hymnický oddiel jeho zobraných básní môže byť žaltárom pre každého kresťanského Slaviana od ľadov a tundier severa až po vlažné vlny nepokojnej Adrie.

Ako Kuzmány v poetickej extázii slovami priblížiť sa vedel k najvyššiemu, vymykajúcemu sa slovnému znázorneniu, ako vedel kontrastmi zaujať naše myslenie a preniesť nás k vysokostiam ducha, svedčí verš z jeho ódy „k Bohu“:

Ako je jasný, mäkký, odpúšťajúci, ako vie ľúbezným tónom vysloviť city nežné, tak hrozné, hrdé, ráňajúce sú jeho slová hnevu. Ako kloní sa pred velebou božou, ako miluje blížnych, národ, rodinu, ľud, tak nenávidí nádenníkov a podplatených vilníkov zla a podlostí. Čeľadi, ktorá vedome stavia sa proti dobrému, krásnemu, proti Bohu a pravde, renegátom a zradcom privoláva:

A aby sme citáty zakončili jasným obrazom, aby sme ukázali, že Kuzmány nemá len hromy hnevu, ale i dušu blažiace idyly a jasné, dobré nádeje, prečítajme si, ako predstavuje si svoj slovenský kraj, keď stanú sa skutkom naše želania a ideály:

Začíname druhé stoletie po narodení Kuzmányho; v prvom rozvil sa duch jeho a letel vozvýš, ukazujúc národu cestu. On dával nám nielen pokyny slovom vzletným, slovom ducha a sily geniálnej, ale i skutkami a príkladom muža čistého, nezlomného, hotového k žertve; postavil si pamätník nerukotvorený v duši národa, zvečnil a vymeral pre národ nezarastajúci chodník k svojej mohyle: nech toto druhé storočie ocení všetky jeho práce, vyčerpá bohatú studnu, ním vykopanú; nech behom druhého stoletia duch jeho prenikne útroby potomkov, ktorým privoláva:

Bárs by počuli potomkovia tento posvätný hlas patriarchu-poeta, potom iste národ náš nielen zelený veniec z lauru a živých kvetov ponesie, ako sme dnes niesli na jeho mohylu, ale postaví mu monumentálny pamätník z čistého bronzu s nápisom zlatým, vrezaným do bieleho mramoru: