ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam, tam ma vneste, city moje, kde ducha čerstvé sú nápoje, kde duch o veľkej budúcnosti sníva — nie, on sa v snení na skutočnosť díva. Tam mu pred súdom človečenstvo stojí, keď dej nový, divný vykonať strojí. Tam v ríšach nadchnutia básnik bávava,^[86] tu dej zakončí — a otvor hľadáva. Tam, tam ma vneste, city moje, lebo tam sú ducha nápoje. Tam, tam som sa bavil v nadchnutosti, keď anjel Boží vystúpil, k nám sa sklonil v svojej velebnosti a potom na súd zatrúbil. Slnko tu zhaslo — v more sa vložilo, by svetu starému viac nesvietilo, more zastalo a v jeho skameneňú roztrieskalo zem vnivoč obrátenú, nastal zas chaos — divá miešanina zemí s hviezdami, s slnkom sekanina. V búrení zem pásy krvi vydala, z ktorej každá kvapka pomstu volala. Len činov dobrých hŕbka maliličká zhynutiu ušla v ruke anjelička. Nad vodami duchovia sa vznášali, bez kostí, bledí, súdu sa ľakali, lebo niet medzi nimi duše čistej, niet duše o pravde nebeskej istej. Ako divy dlhé, vytiahle sú tváre, tak, ako boli pravdy jejich žiare, satansky sa smejú očmi, ústami, ani tam nezabudli žiť s klamami. Smiechom by Boží súd chceli oklamať, jakby mu ľudí ťažko bolo skúmať. Tu vystúpi duch v božskej božskosti, hlava pred ním sa sklonila. Ja by bol rád zhodil putá zemskosti, by ma k zemi ne vodila. Sadol si na trón z ohňa slnkového, ktorý mu ožiaril postavu jeho. Rukou kynul — tu anjeli povstali, z knihy života — skutky vyčítali. Prestali čítať, príduc ku kráľovi, čo reč, dar Boží, vydal Slovanovi. Duch ich odsúdil, už sa aj stracujú, virgajúc^[87] v priepasť pekla si zletujú. Dlhé tie tváre aj s ich podvodami, všetci sa rútia v peklo dol hlavami — v pekle čerti s úsmechom ich čakajú, tých bijú, tých nad ohňom obracajú. Druhým kliešťami jazyk vyťahujú, potom ho k reči pekla vyučujú. Lež ľudí dobrých hŕbka maliličká odmenu našla v ruke anjelička. V najväčšom blesku pravda ducha svietila, zvala svety k trónu jeho, zem roztrieskaná krajšia sa stvorila, byt majúc byť stvoreného. Duch rukou kynul — anjeli zastali, pred ním kľačiac výrok slova čakali. Bo slovo je počiatok, dokončenie, slovo je strata aj ľudí spasenie. A kde si mocne slová preletujú, tam sa aj národy zo sna zdvihujú — v slove jak v duši všetko si čítajú, v ňom si predošlosť, budúcnosť hľadajú. Aj slova výrok anjelom zasvietel a z neba k zemi, k ľuďom si zaletel. Ak v ľuďoch génius sa prebudzuje, čo v nebi rokujú, to svetu zdeľuje. A v svete tom sú pekné myšlienky nové, bo svet ten krásny slovanským sa zovie.