ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mesiačik, mesiačik, však vysoko bývaš, bľadým tvojím svetlom vlievaš krásu v kraje, na zemské mátoženie ľudí sa dívaš, teba to nehne — ty svietiš v biedu, v raje. Podivné čiary ty hádžeš po doline, vystavíš duchu nočné, veľké postavy. Pohybuješ bledé o pol noci tiene, pohľad ktorých sám už ľudí otrávi. Na nebi modravom panna ťa panuje, tá blesku tvojmu moc lásky dodáva, bo kto dušu čistú jak seba miluje, hľadením na teba s ňou sa zaihráva. Ty si pre cit — a v sebe chováš podivnosť, rys’ krásny, keď tieň tvoj po nebi vesluje, v tebe obraz Boží, v tebe dobrotivosť, ľúbi ťa ten, kto toto troje spojuje. Tvoj obraz veľké v piesňach miesto máva, žalosť, nárky, bolesť milencov skrocuje. Znáš, či sa mne potešenie zaligotá, keď ti pošepnem, že aj duch môj miluje.