ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo duch bez tela, či sa hýbe, či žije, či z neho vystúpiac v tmách sa tratieva? Či vekov dávnych hlas mu zaznieva, či budúcnosť sa jemu odkryje. Veď on vraj blúdi, zdvihuje ľudí, ničí zemskosti, vedie ku cnosti, zlostníkov trasie, vedie ku kráse. Čože je krása? Čo môže mŕtvemu? Veď ona padne, mizne, zhasína, ona bez života — nemá syna — bez účinku je životu mladému. Veď ona zvädne, v živote padne, telo zomiera, preč je v ňu viera, pravda panuje, tá vyviňuje. A k pravde sa túli duch bez kostí, tela, pravdu v živote bez ustania hľadá, lež keď ju nájde a k nohám jej padá — hodina udrela, pravda odletela. Lásku hľadali, lásku spievali a v okamžení sú znivočení — je v láske sila, lež im nemilá! Zapadol mesiačik, zapadli hviezdičky a čo aj na oblohe si zasvietia, k básnikom mladým ľahko nezaletia, roztratili sa nám tie Božie ovčičky. Bujarí, mladí hriechy vyhladí, lásku objaví, čistú vystaví, lásku každého, Syna Božieho. Láska, cit božský, z neba poslaný, nad svetom zadumená sedávalas’, nad zneuctením svojím plakávalas’. Cit vznešený, buďže nám vítaný. Hodina odbila, sveta nezažila, lásky neznala, tá ju trestala. Cit bez rozdielu veď ma ku cieľu. Všetko má cieľ — keď časy zmizali, telo aj ľudské ťahá sa k umretiu, nechce byť ťarchou nevďačnému svetu — a moje časy tiež vypršali. Mladý som býval, o láske sníval, láska sklamala, mňa neuznala a v okamžení som znivočený! Boží čas vyprší, klasy opadajú — zapadla krása, pravda sa stracuje, len tu i tu dobrota panuje — a mne a mojim zvony zozváňajú. Božie semeno, ľudské plemeno, Boh sa už blíži, čas ti ublíži — on ťa zahodí, keď ti vychodí.