ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Duch môj aj z nadpozemského sveta, drahá, kdes’ ty, vždy k tebe zalieta, on v najsvätejšej túžbe, nepokoji, milá, tebou v myšlienke sa kojí. A keď ho nával času uchytí, nebo sa mu tebou vždy vyčistí. A tys’ anjel ducha nemalého, ty pozdvihneš k veľkým činom jeho. Bolo by mi dobre spolu s tebou bývať, v tvoje krásne oči s potešením dívať. Ej, bolo by mi lepšie orlovi jak v lete, keď sa po tom svojom popozerá svete. Rovno, bez hukotu v rieke voda beží, pri potôčku zadumaný ešte tichšej^[113] leží. Tak by aj ja býval pri tebe, dievčina, lenže nie vždycky bez hodného čina. Ale by sa s tebou najprv pozhováral, potom, duša drahá, veci by som stváral. Ľahko šuhajovi, keď on dievča ľúbi, ale kto neľúbi, ten len seba hubí. Slabúch ten, kto božský ten cit premáha, kto nie schopný k nemu, nech sa nenamáha, ale nech mu chvíľka spomenutia drahá.