ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na teme^[50] tvojom stál som v nadšenosti, považujúc^[51] mladosti háje, duch môj sa zabával v dávnovekosti, v nadzemské lietajúc kraje. Boli to časy, ale sa minuli, ako vlnky sa míňajú — nad hrobom jejich len vetry zaduli, s ich pamäťou si ihrajú. Či pamäť nechajú? Teba postavili, by si žil v ústach národa, by mu duch tvoj chystal k výletu sily, by mu bol heslom — sloboda. Ty si bol ľudu odjakživa svätý, socha súc najsvätejšieho, čo má — nekape, bár je aj zakliaty, bo mu to útecha jeho. Čo v tvojom lone spočíva v ukrytosti? Ktože tie poklady zbadá? Kto sa pustí skúmať sväté tie tajnosti? Tie len zvest rodu vyhľadá! Čože tak tajomno, vy skaly, hľadíte, jak by ste chceli sa boriť — čože hromami doliny nestrašíte, veď vás cudzie chcejú stvoriť. Ináč to bolo, keď tu panovali verní rodu slovenskému, keď sa po tých lúčinách ozývali spevy milé ľúbenému. Keď sa do boja chystali junáci tĺcť hlavy Nemcom ohavným a keď si dokola zastali speváci spievajúc hlasom preslávnym. Z boja sa junáci víťazi vrátili, na vrch ti kňažia chodili, na znak víťazstva ohňami svietili, v duši radosť zapálili. Boli to časy a bárs sa minuli, jak vlnky tak pribúdajú, vetry už viacej nebudú, zaduli, lež spevci ti zaspievajú. Ľud tu bol cnostný, len dobre robiaci, ohavností sa chránieval a keď opadnúť mali v zlotu Slováci, on si len pieseň zaspieval. Teraz to leží — a skaly tvoje pustnú, vrch pomaly obeluje, hory kolkolom husté len viacej pustnú, mhla^[52] si tu len poseduje. (r. 1846)