ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto zná kraje, kde vlnky Váhu šumného v koryte rieky bystro preletujú, kde činy slávne sú Matúša^[30] veľkého, kde žili a k životu zas sa vzbudzujú. Kde sú v dolinách duchovia skamenelí, kde bárs začaraní, ešte predsa vstanú. A keď vstanú, život príde znovunarodený, prídu, život vzbudia jakby na vítanú. Ale kto zná, kde? Kde sú oni zakliati, v aké diery ako prášik zaviati, kto to potvrdí, že oni nehlivejú, ale sa k životu novému vzbudzujú? Kto zná tie tajnosti? Kde sa pripravujú a k vstaniu slávnemu kde sa pozdvihujú? Kto zná, či sú preč a či večne mladí žijú, kto zbadá tajnosti, ktoré duchov kryjú? Sú divy tu i v nebi, ktoré nezbadá ani duch najväčší, nikdy nevyhľadá, ale len tušenia dáke o nich v sebe má, a to v duchu — druhému z toho ver nedá. Nedá? Isto nepotvrdí, ale tušenia má! Cíti i ďalšie ľudské pokolenia. Tušenie nespasí — nám len pravdu treba, druhého nás chráň, Ty z vysokého neba! Kde sú duchovia, poviem, kde sú zakliati, v aké diery ako prášik zaviati: Od vrchu dolina dnu sa rozťahuje, dnu sa tiahne, ťahá, zastavuje. Po doline voda beží, sa ozieva, nad dolinou vietor fúka, previeva. A v tom vetrov tichom, tuhom vaniu spieva si dač’ pieseň k zmŕtvychvstaniu. Nad dolinou vŕštek stojí — hlaď a pozri zas, v dolinu tiež pozri, tam stoj začas. V dolách sú skaly ako hroby duchov zakliatych, ako práškov vetrom v priepasť zaviatych. Hľaď zas, či to vraví, či to mámenia a či to vetrov divých divné skučenia. Tu nič nežije, skaly sa len mučia a nad muky jejich besné vetry skučia. Nežije to, ale žilo a sa hýbalo, zakiaľ živé bolo, zakiaľ Boha malo. To sú národy, to kniežatá slávne, to ich pomníky, to ich hroby dávne. To sú duchovia v povestiach zakliati, ako prášik vetrom do jaskýň zaviati. Tu mŕtvo, ale sochy hlbšie cítia, bár žiadna meč v ruku nepýta. Všetko načúva vetrov divému vaniu, kedy zaspievajú pieseň k zmŕtvychvstaniu. To mŕtve, ale skaliská razom ožijú, keď zakliatia dlhé hodiny odbijú, keď zosilnie najmladší kráľa najstaršieho, keď sa zotaví syn národa svojeho; keď on paloš^[31] zdrapí, ježibabu skazí, keď sviecu tú veľkú zakliatia zahasí. Tu sa zdvihne, kraje, tuhé vetrov vanie, tu vstanú, pieseň spievajúc k zmŕtvychvstaniu. (r. 1846)