ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

My sme na počiatku, v nás živly bojujú svetov dvoch odporných, my ich prevárame, zlé ničíme, dobré v národ presádzame, a tým sa cnosti rodu nespotvorujú. My si básnime vystavajúc budúcnosť, čo sa jak slniečko na nebi ligoce, čo jak ohník večer v horách sa mihoce, a predsa, že istá, naša svedčí vrúcnosť. Lež jak sa objaví — ducha to tušenie: že bude tak, jak slnce keď ráno vstáva, keď tisíc hlasov mu slávu vyvoláva, také je už sveta nášho vychodenie. A ako keď slnce v centrum sa oslávi, ako keď sa milióny hláv poklonia a ako mu tisíce zvonov zazvonia, tak sa svet slovanský aj svetu objaví. A ako tisíce prosbu vysielajú k nebu, „dobrú noc“ aby im ono dalo, mátohy, vlkolakov^[94] by odohnalo, tak Slovania prosby za noc dobrú dajú. Lež v noci mesiačik svieti s hviezdičkami, k myšlienke velikej podporu dáva — a pod jeho panstvom zem velebnosť máva, ktorej niet, keď slnko svietieva nad nami. Tak aj noc Slovanov nebude večná noc, v nej k väčšiemu vstaniu budú len prípravy — a nestratia nič z veľkej svojej slávy, len silnejšia, väčšia ich sa vyrojí moc. Po noci zas slnko na nebi si stane a vstávaniu jeho svety sa poklonia, tisíce mu zvonov na život zazvonia, génii^[95] zložia na oltár svoje dane. Tak tri ráz svet ten mizne a zase vstáva, vždy sa krajší stanúc svetu objaví, len potom ho ruka anjela zastaví, večne sa ligoce, večná jeho sláva. (r. 1846)