ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam, tam ma neste, myšlienky moje, kde čistý duch v slobode prebýva, kde niet túženia, kde on nesníva, lež pravdy večné menuje svoje. Kde je tá krajna, kde sa šereje? Kde sa jej kraje trasú, belejú? Pýtaj sa, oni sa ti vysmejú, ba krv tvoje ti telo poleje. Niet uznania v šírom tomto svete, zapadli už slávne predkov mená, len ohlas o nich ešte zastená, keď duch čistý v bystrom zájde lete. Keď on po kraji tom poletuje, kde žili, činy večné konali, pod ťarchou manstva^[118] skaly plakali, bo ľud trpí a sa nežaluje. Čo nám žaloba? Tá nespomôže, pravdy večnú bránu neotvorí, ba človeka k zvieraťu spotvorí, nech žaluje, kto viac žiť nemôže. Ľud je ubiedený, zotročený, lež dajme mu zbraň, puto poláme, zapadne hrdinsky, nie na slame, aspoň bude činom oslávený. Oslávený! Cit ňadrá prepína, keď ďalekú budúcnosť duch zočí, srdce sa mi trasie, duch sa točí, bo pravdu z obrazu nevyjíma.^[119] Jak mhly padnuté trú sa horami, zapadnú na ne, ich zakrývajú, tak z diaľky oči nevyjímajú, čo písané nad budúcnosťami. Veľké to veci! Kto ich pochopí? Kto si rovno k slnku zaletuje, kto ich neverou nespotvoruje, ten zaletieť nad ne nech sa schopí. Slnko horúce opáli jeho, keď kráse a pravde neuverí, keď zlotu dobrotou neuderí, nedrží sa Krista jediného. Veľké to veci! Lež kde sa dejú? Ich panstvo niet zo sveta zemského, veci to života anjelského, ducha o nich myslením zahrejú! A či ľud k nim schopný sa zdvihuje? Či tie veci v duchu si predstaví? Či sa mu časom prorok vyjaví? Či sa ten k trpeniu prihotuje? Ľud je schopný činu hrdinského — bárs sú mu aj duchovia zakliati a špinami rozumu zaviati, zdvihne sa k znaku hlasu Božieho. V ňom sú mnohé zlata skryté^[120] žily a bárs sa neblyštia nad druhými, nájdeš ich ty medzi tisícimi — ale k vstatiu hodiny nebili. Žime! Žime, veď oni odbijú, rúčka z dvanástej dolu zapadá a bár pevná života je rada, duchovia zakliati žijú, žijú! Divadlo zakliatia sa už mení, zmiznú tie čarokrásne záhrady — ducha lákajúc jeho ohrady, bo duch je svieži, znovuzrodený. Kôra sa rozpuká, víťazíme, rúčka dvanástej dolu zapadá, s ňou zapadne ducha ohrada, my žijeme, viac sa nelazíme.^[121]