Básne

Holubička cez hájiček letela, po hájičku smutne hrkútala, aké meno má jej pieseň, nevedela. Aké meno — za tým nariekala. Neplač, neplač, holubička sivá, veď ti duch tvoj meno sám vytvorí, buď len cieľu verná a ohnivá — k hlasu tvojmu srdce sa otvorí. Čo nám je po mene dákeho, keď len ducha máme národného, ducha pre obeť hotového — za národ mrúceho, zaň živého. Leteli tri húsky popod oblakami, leteli nad vodou, vrchom a horami. Leteli vysoko, že ich nevideli, keď na zburácané zámky si zleteli. Nad zámkom zostali, pieseň načúvali, ktorou zrúcaninmi žiale previevali. Rozvaliny ležia, vietor v nich zavieva. Anička peknunká pieseň si zaspieva: „Čiže som úbohá, keď nemám mamičky, nemám otca, brata, ani tej sestričky. Všetko uletelo, viac sa nenavráti, ach, ako sa ľahko mladosť ľudská tratí! Kde mi je mamička v zemi zakopaná? Či som na tom svete smutná, ubiednená! Pesnička mi hasne jak hviezda nebeská, čiže dobre ľuďom, nevedia, čo láska! Vodička tichunká, zober vlnky svoje, zober v jeden potok, vezmi telo moje.“ Ružičku trhala a slzy ronila, pekne sa modlila, do vody hodila. Hviezda sa na nebi s mesiacom ligoce a vo vode čistej dievčina šplechoce. Vodička uteká, dievčinu odnáša, už si ty, pesnička, nie viac pieseň naša. Vodička sa dvíha, dievčinu necháva, už sa ti, pesnička, nocľahu dostáva. Nemala si domček, kde bys’ hlavu skloniť, nemala si zvonček, s kým na pokoj zvoniť. Dievčina umrela — nemáš zas ničoho, ale si ty poklad národa veľkého. Nespieva ťa zlotár,^[21] bo Slovan načúva, keď cez tóny tvoje vetríček podúva. (r. 1846)