ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na balvanoch junák dumný sedí, zadumaný v diaľku sveta hľadí — na čele mrak hustne sa a riedi, jak keď uzrie sveta poklady. Pri nohách jeho oheň vzblkúva, ktorého šepot šuhaj načúva. Oheň vzbĺkne, iskra z neho padne do prsú junáka zádumného — v ohňovom duchu ona nezvädne, ba zmení v plamene iskry jeho. Ale na diaľkach, po ktorých hľadieva, žiaden radostný hlas nezaznieva. Slnce žiarou balvan pozdravuje, šuhaja tvár svetlu sa objaví, krása tej tvári svet obživuje, ba sa aj oporou postaví. A šuhaj vstane a vydá tento hlas: „Hor’ sa, krajania, už je, už je čas!“ Zrazu vietor po grúni zavanie, ohník zblkoce v plamenné more, šuhaj zádumný zo skál povstane, zdvihne ruku, pozrie sa hore — z úst mu vyletí hlas nečúvaný, ba sám aj prorok je nevídaný. „Slovo bolo počiatok,“ zvoláva, „pred slovom večne temná bola noc, večné Pána slovo život dáva a božská velebná jeho je moc. Svet sa stal slovom Boha živého a slovom váži Pána svojeho. Svet západný, bez slova, zomiera, so svetom tým padá a zhasína, komu niet na slovo pevná viera, ktorí neuveria v slovo Syna. Svet ten starý život svoj zaviera, bo v slove, v čine neni mu viera. Svet čistejší na svet sa objaví, s nečistotou víťazne bojuje a slova novú cenu vystaví. Hľa, muža vidím, čo sa hotuje jak strela preletieť západný svet, vystaviť ríše svojej veľký kvet. V tvári jeho dobrosť sa maľuje, v pästi sa meč pravdy ligoce, s tým on proti nepravde bojuje.“ Ohník na balvane sa mihoce — šuhaj dokončil, bo mu súdené, a dielo jeho už je spravené. (r. 1846)