ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od Dunaja k Tatrám vrchy sa ťahajú, v lone tisíce pokladov chovajú; poklady malé, kým sú nevídané, ceny veľkej, svetu keď zjavované. Poklady kryje tuhá noc, len studienku nám objaví, vo ktorej divotvorná moc budúcnosť našu vystaví. V nej svet predošlý vidíme, jak sa Boha^[101] zanahával, a keď do jej toku hľadíme, jak sa pomaly naprával. Časy minulé do mora spadali, ni pamiatku žitia nám nahali. Náš život sa tratil, jak sa tratila, dokiaľ spasenia hodinka nebila. Tvoje vlnky rozpadnuté vo skalách vrchu zmizali, lež keď brehy podopreté, živejšie si utekali. Spojená kým nebude moc, nie dobrý deň, lež dobrú noc. Lež voda sa spolu pojí, nám boľasť nádeja zahojí. Voda v studienke tichučko beží, každý v nej sa máčať do grúňa beží — z nej sa napojí, v nej sa potešuje, pri nej leží, robeniu vyhybuje. Lež vrch sa besno zatriasa, zo studne sa voda rojí, vreskot vĺn v doline jasá, lež cudzí sa človek bojí — ten, kto vlnám tým rozumie, s nimi ku cieľu pláva, v lone ich piesne zádumné z hlbokosti srdca dáva. Vrchy sa pohybujú a dvíhajú, v trasení svojom tisíc studieň dajú. Lež ľudia ako múry hradné stoja a do lona vĺn hodiť sa neboja, voda sa z vrchov rúti, pokojným je milostivá, zlých v svojich kolesách krúti, lež nezabije, niet diva.^[102] Tak silou svojou zaplaví, čo kde sa hýbe a žije, ju žiadna moc nestaví — a či aj moc Božia… (r. 1846)