ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam, tam ma neste, myšlienky moje, kde ducha najsladšie sú nápoje, kde on na tróne básne panuje a sa na čas dávny pamatuje. Tam, tam dobre srdcu zbúrenému, tam mu ak anjelu nevinnému. Tam len v ideáloch žijúc býva, tam nekalený sen lásky sníva. Len tam, lebo zem utekať musí, keď tá kliatbu dávnych vekov nosí. Zo zeme zmizli samostatné deje, z nej mne zmiznú jarabé nádeje. Lásky len city v nej ostávajú, aj tie mne smutnému neprejú.^[127] Láska, božskosť, srdca spriatelenie a človeka znovunarodenie. Jak mhla k vrchom sa túli, napáda, k srdciam nevidomky sa prikráda. Jak blesku mihnutie blesk oka dvojí, v objatí sladkom naveky pojí. Šuhajom cestu k činom otvorí a raj v prsiach dievčiny vytvorí. Láska, božský cit z neba strhnutý, tys’ zapadla a mne duša smúti. Zapadlas’ v večnú priepasť, milená. Uvädla? Nebolas’ mne súdená! Znáte, jak hviezda zapadá krásne? Tak moja láska zomiera, hasne. A ja ľúbil — že už viac nemôže — a mňa nechcú, ach, Bože Prebože! Ľúbil som dievčinu bielohruďú, ľúbil ja jej dušu anjelskohrdú. Ľúbil — bo lásky blesk krásny žiari, spojený s básňou, s duchom v tvári a v jej svetlom oku cit sa javí, na ktorom vrelú lásku vystaví. Ľúbil anjela, nemal pokoja — či sa zväzkom duše naše spoja? V noci, keď chvíľa polnočná bila, v najväčšom blesku sa mi zjavila a ja ju ľúbil, lásku jej sľuboval, jej reči sladkej pilno načúval, a keď vetry tuhšie zastenali, hneval sa, že sú, že načúvali. Ej, vetry, čo ste tuhšie neviali, že som počúval, srdce už žiali! Lebo jak hviezda zapadá krásne, tak moja láska zomiera, hasne. Kvet uvädne, ale nový skvitne, lež mojej láske viac deň nesvitne. Temno v duši mojej, srdce žiali, bodaj by mi skorej zvony zozváňali. Nádeja, tá sa neohlasuje, keď na hrobe lásky vietor duje. Vietor v púšti skučí a zadúva, či druhý hrob kopať, to načúva, kopaj, vetríček, ej, kopaj hlboko, veď sa moje zavrie skoro oko. Budúcnosť mne sa tá nešereje, nikdy mne priateľsky nepreje, keď sa k nej blížim, sedí pri jame, keď v jamu zažiadam, vždy oklame. Smrť, to mi len hosť bude vítaný, tá ma v božskej lásky vedie strany. Boh, veliké, tajomné cítenie, človeka k žitiu preporodenie. V tebe večnú pravdu duch poznáva, zbohom básňam, zemskej láske dáva, lebo len pravda zmätok zastaví, zúfalstva a smútku čas vybaví, len v jej lone ľud sa znovu stvorí, zaslepencom oko sa otvorí. Národ sa ukáže v hlbokosti, ľahké sú jeho veľké tajnosti, s chuťou sa v roli jeho pracuje, posvätí sa, zemi odcudzuje. A keď kto myslí veliké tajnosti, koniec je láske, koniec zemskosti.