SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pieseň

[132]

Slovenčina moja, čože sa žaluješ, či Slovákov hlasy radostné nečuješ? Tvoje veď už deti z hrobov si vstávajú a znaky života bratia už dávajú. Nečuj hlas zavistných, keď ťa nevysmejú, veď ti slzy tvoje potupu zalejú. Keď ti slza tvoja kvapne pokalená, už je ich hlavatosť, ver, je už zničená. Ja ťa rád počúvam a v tebe zaspievam, čo o svojej milej, čo si ja myslievam. Slovenčina moja, veď si ty naša mať, nesmie ťa nám nikto v tom šírom svete brať. A keď ťa bude chcieť, my ťa mu nedáme, zakiaľ ešte šable oceľové máme. (1846, rujeň, 22.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama



[132] Básňe, s. 120 — 121.