ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cez veky už čierne oblaky si stáli nad Tatier večnými, slávnymi temami,^[33] pod oblakmi cez doly divé vetry viali, viali a trhali rodu základami. Hrom za hromom lietal, za bleskom blesk findžal^[34] rozrývajúc ňadrá syna najmladšieho, niekdy sa ten ozval, s bôľom k nebu kričal: „Vezmiže na milosť — dosť mňa trestaného!“ „Vezmiže na milosť“ — skaly ohlas dali, potom zas hroznejšie len ticho nastalo a v dierach, v priepastiach len vetry skučali, lež ver’ to skučanie pomoci nedalo. „Vezmiže na milosť“ — duchovia prosili: „Tebou, Bohom večným, národ vyvolený!“ „Človek sa má zaprieť“ — tak slová hlásili Boha večného — „by bol znovuzrodený!“ „Kto môj národ spasí, kôru nech roztrhne dlhého zakliatia — večného to spania, Nech sa besnému v odpor diablu vrhne, potom nech zaspieva pieseň zmŕtvychvstania. Čím je horšia zlota, bližšie tým spasenia! Čím hustší oblak v Tatry blesky posielal, tým bližší bol čas slávneho víťazenia, tým silnej’^[35] sa mečom prorok opasúval. Rok nový nastal — príroda sa rozvíja, v plnom sa rozvití krásna ukázala, keď sa duch zdvihoval, keď sa hore pýta, keď sila a sila kôru rozpukala. Ešte sa hustšie mrak čierny sťahuje, ostatný raz silno tou zemou zatriasol, keď sa potom slnko na nebi zjavuje, prebudenie slávi tisíc slávskych hlasov! Prebudenie slávi tuhé vetrov vanie a zvestuje svetu slávne zmŕtvychvstanie! Prebudenie slávi — k boju sa hotuje, k boju sa hotuje, svety osvecuje. (r. 1846)